V česko-slovenskej diplomacii som po skončení štúdia práva v Prahe pôsobil necelých desať rokov a spočiatku bolo všetko pre mňa nové. Ak neberiem do úvahy dobový politický režim, diplomatická práca sa robila na profesionálnej úrovni. Starší sa venovali mladým kolegom a občas ich testovali, zvlášť tých, ktorí neprejavovali dostatočnú pokoru k práci. V mimopracovnej dobe sa chodilo do diplomatickej služby, kde bol diplomat v stálej pohotovosti. Ak bolo treba, musel riešiť problém kdekoľvek vo svete.
Smrť švajčiarskej kráľovnej
Jeden mladý kolega sa občas tváril ako majster sveta a na ňom si starší „zgustli“. V nedeľu o polnoci mu zatelefonovali na službu, predstavili sa, že sú zo švajčiarskej ambasády a informovali ho, že práve zomrela švajčiarska kráľovná. Podľa manuálu, ktorý mal na stole, musel diplomat informovať príslušné miesta. Informácia ho dosť vystresovala (nezamyslel sa nad jej absurdnosťou) a okamžite konal. Prvý na zozname bol kabinet ministra. Tam však dvihol telefón ministrov poradca, ktorý bol vopred informovaný od zosnovateľov tejto pasce. Poďakoval za správu a ubezpečil nášho kolegu, že bude ešte v noci informovať najvyššie miesta v štáte. Po návrate do práce sa mladý kolega ihneď pochválil svojmu pracovnému okoliu, akou jedinečnou situáciou sa zaoberal v nedeľu v noci. Zrejme ani nespal a tak mu po celý čas nič nedošlo…
Niektorí kolegovia mu poradili, aby si kúpil ranné noviny, aby bol v obraze. A k nim švajčiarsku čokoládu. Od toho času mal viac rešpektu k diplomatickému remeslu, keď v každej, akokoľvek dramatickej, situácii je potrebné nielen konať, ale aj premýšľať.
Blázni, politický atentát a mole
Azda najbizarnejší právny problém som riešil v polovici 80. rokov minulého storočia. Navštívil ma radca švédskeho veľvyslanectva v Prahe s nasledujúcim návrhom. V ich centrále zistili, že Švédske kráľovstvo má ešte z roku 1928 uzavretú dohodu s Československom, ktorá sa už veľmi dlho nepoužíva a treba ju zrušiť. Odovzdal mi kópiu zažltnutých listov predmetnej dohody. So stručným textom, ktorého obsah ma natoľko upútal, že som ho čítal znova a znova. Švéd rozumel môjmu skúmavému pohľadu a s chladným škandinávskym úškrnom prikyvoval – čítate dobre. Dohoda z čias, keď sa naši starí rodičia zoznamovali v základnej škole so šlabikárom, upravovala spoluprácu oboch krajín pri zadržiavaní duševne chorých osôb a ich umiestňovaní do zdravotníckych zariadení. Ľudovo, a dnešným jazykom nekorektne povedané, pri odchyte bláznov. Diplomat mi k tomu nevedel nič bližšie povedať. Len to, že našli dohodu vo svojom kráľovskom archíve a potrebujú to nejako doriešiť. Ľudia, ktorí poznali okolnosti jej uzavretia, už dávno nežijú. Ďalšie doplňujúce otázky sme si nedávali, i keď nám obom vírili hlavou. Mlčiac sme sa dohodli, že hurónsky smiech, spojený s týmito otázkami, by neprospel nášmu prvému stretnutiu v takejto vážnej veci. Dohodli sme sa, že vec preverím na ministerstve zdravotníctva a zídeme sa znova.
Čítajte aj O diplomacii dvoch štátov a dvoch režimov
Z ministerstva som sa, samozrejme, nedozvedel nič. Najprv si mysleli, že mám na stole zlý kalendár, ktorý mi ukazuje 1. apríl. Moji nadriadení súhlasili s návrhom zrušiť dohodu. Celú vec sme bez otáľania, a najmä bez publicity zúradovali s príslušnými miestami. Keďže bol dokument z roku 1928 uzavretý výmenou diplomatických nót, zrušíme ho takou istou formou.
Nadišiel deň protokolárnej výmeny diplomatických nót o zrušení dohody. Diplomati nižšieho rangu prijímali zahraničných partnerov v hovorni. Miestnosť sa nachádzala v strede chodby. Bola zriadená dodatočne počas rekonštrukcie Černínskeho paláca, čoho dôkazom boli zvukovo priepustné steny so susednou miestnosťou – toaletou.
Foto: Ludek
Deň pred výmenou nót došlo v Štokholme k tragickej udalosti. Švédsky premiér Olaf Palme bol zastrelený na ulici cestou do kina s manželkou (pozn. dodnes nie je známy jeho vrah, a teda ani motivácia tohto hrozného činu). Nasledujúce ráno som zašiel za svojim riaditeľom s návrhom kondolencie pre švédskeho partnera. Dostal som súhlas.
Sekretárka priviedla diplomatickú návštevu, usadili sme sa a priniesli nám kávu. Po krátkom uvítaní, ešte pred rokovaním o zrušení „bradatej“ dohody, som vstal a pripraveným prejavom som prejavil účasť nad tragédiou švédskeho národa. Pri mojich posledných slovách nás vyrušil zvláštny zvuk. Rýchle som identifikoval, že niekto sa snaží v susednej miestnosti použiť splachovacie zariadenie, bojuje s ním, ale neúspešne. Zrejme sa niečo zaseklo. Tých zopár pokusov trvajúcich niekoľko sekúnd sa zmenilo na trápnu večnosť. Keďže som sa už po skončení kondolencie posadil, mlčky sme sedeli a pozerali sa striedavo na zem a na seba.
Keď sa zápas so splachovacím zariadením „u susedov“ skončil a nastalo vytúžené ticho, pokračovali sme v rozhovore. Švéd sa načiahol za šálkou kávy, teda chcel… Kde sa vzal, tu sa vzal, priletel moľ a sadol si na okraj jeho šálky. Hovorňa nebola určená pre noblesné návštevy a tomu zodpovedalo aj zloženie jej nábytku. Prebleslo mi hlavou, či nábytok, najmä jeho čalúnené súčasti, neboli svedkom uzavretia medzinárodnej dohody v roku 1928. Opäť sme so Švédom mlčali a každý si myslel svoje. Moľ sa po chvíli nabažil kofeínovej vône a odletel naspäť domov, asi do svojho kresla. Švéd už pre istotu kávu nepil. Zo solidarity s ním som sa jej zriekol aj ja. Zvyšok stretnutia sme len mlčali pri nevypitých šálkach kávy. Nechceli sme už zažiť ďalšiu pohromu…
Ako chceli v Paríži vítať našich susedov so slovenskou vlajkou
O ďalšej trápnej situácii, ktorá síce nenastala, som sa dozvedel od svojho kamaráta a kolegu Igora Grexu, slovenského konzula v Paríži. Po skončení rokovaní o texte základnej zmluvy s Maďarskom cestovala slovenská delegácia na jej podpis dňa 19. marca 1995 do hlavného mesta Francúzska. Bola nedeľa a vzlietli sme skoro ráno. Deň predtým bol pre našu delegáciu pracovný. Mojou úlohou okrem zabezpečenia prekladu zmluvy do anglického jazyka bolo vyhotovenie a zaslanie komplexnej informácie na naše veľvyslanectvá vo svete. Do postele som sa dostal tri hodiny pred odletom. Nečudo, že som celý let prespal napriek veľkému hluku, ktorý produkoval JAK-24. Kvôli spánku som si neuvedomil, že sme leteli takmer päť hodín. Stroj mal svoj vek, možno aj vetry boli nepriaznivé. Maďarská delegácia vzlietla z Budapešti dve hodiny po nás, letela však modernejším lietadlom. V tých časoch asi všetko v Európe, čo malo krídla, lietalo rýchlejšie ako slovenské vládne lietadlo, a tak nás susedia predbehli. Francúzi čakali na letisku našu delegáciu ako prvú a napochytre museli meniť vlajky na stožiaroch.
Po návrate z Paríža ma navštívil veľvyslanec USA. Okrem blahoželania mi naznačil, že americká strana si veľmi želala uzmierenie medzi SR a Maďarskom. S prihliadnutím na výrazné asymetrie v mnohých parametroch oboch susedných krajín ale málokto veril, že sa to podarí. Úspešným uzavretím zmluvy s náročným partnerom a susedom mladá SR zmazala všetky „čierne body“, ktoré podľa niektorých zahraničných pozorovateľov zaznamenala na svojej ceste pri plnohodnotnom začlenení sa do medzinárodného spoločenstva. Americký diplomat mi navrhol rokovania vo Washingtone, čo som, samozrejme, akceptoval. Názory a skúsenosti európskych krajín som dobre poznal z intenzívnych rokovaní v Štrasburgu. Nadviazanie expertného dialógu s americkou stranou bolo však kľúčové aj z pohľadu ďalšieho vývoja slovensko-maďarských vzťahov. Možno nie z hľadiska ich obsahu, ale skôr z pohľadu interpretácie rôznych sprievodných javov.
Čítajte aj Ján Gábor: O strategických spojencoch. Ako uspela Kostarika?
Bez amerických víz vás do lietadla nepustíme
Po uzavretí zmluvy s Maďarskom sa intenzívne pracovalo na jej ratifikačnom procese. Dosť sa o nej diskutovalo aj v slovenských médiách. O tom, čo v zmluve je, a paradoxne viac o tom, čo tam nie je. A prečo je to tak. Paralelne s tým som uskutočnil viacero konzultácií s dôležitými európskymi partnermi. V nadväznosti na úspešné rokovania v Štrasburgu, keď bol aj slovenskou zásluhou prijatý Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín – prvý celoeurópsky menšinový štandard v dejinách, som po zmluve s Maďarskom začínal mať pocit, že medzinárodné prostredie viac rozumie postojom SR. V jednu februárovú nedeľu som mal naplánovaný odlet do Washingtonu. Cestou na letisko som si rekapituloval celý dovtedajší vývoj a dumal nad tým, čo zdôrazním americkým partnerom. Už sme sa blížili k Schwechatu, keď mi napadla otázka. Nepotrebujem do USA „náhodou“ vízum? Za uplynulé obdobie som s diplomatickým pasom precestoval krížom-krážom celú Európu a nikde odo mňa vízum nechceli. Nútil som sa k myšlienke, že vízum je niečo, čo zostalo pochované v histórii studenej vojny. Ani moji asistenti na ministerstve, ani americká ambasáda, ktorá mi chystala program, ma na nič také neupozornili.
Pre istotu som si v duchu pripravoval výhovorky pre letiskový personál. Kontrolou na letisku som prešiel v poriadku. Až pri nástupe do lietadla sa ma stevardka akoby zo zotrvačnosti pýta, či mám platné vízum do USA. Nie, ale cestujem na pozvanie americkej vlády na konzultácie, na čo som mal aj dokument. Ona sa na mňa neveriaco díva a ja neveriaco počúvam jej slová – do USA predsa každý vrátane diplomatov potrebuje vízum. Moje sebavedomie sa zrazu ocitlo v trápnej priepasti. Pekná tvárička letušky ma vyprevadila z tunela vedúceho do lietadla a súčasne vyslobodila z nepríjemnej situácie. Cestou späť do Bratislavy som premýšľal, ako to všetko vysvetlím. Ešte večer som telefonoval americkému veľvyslancovi. Ten zareagoval pohotovo slovami – dozajtra to vybavíme. Zrejme aj on cítil čiastočnú zodpovednosť za vzniknutú situáciu. Tak aj bolo, svoje slovo dodržal. Napriek tomu, že pondelok nebol v USA pracovným dňom. Za veľkou mlákou si pripomínali Deň prezidentov, ktorý som mal predtým k dobru. V pondelok ráno sa v práci kolegovia čudovali a dobrácky si ma doberali, že takú krátku služobnú cestu do Ameriky ešte nikto nemal. V ten istý deň som odcestoval do Washingtonu a absolvoval celý pracovný program. Jediné nepohodlie som zažil pred stretnutím s krajanmi, na ktoré som došiel priamo z letiska a musel som sa prezliecť v aute.
Počas stretnutí s americkými partnermi sa podarilo objasniť všetky dôležité okolnosti súvisiace so zmluvou s Maďarskom. Kľúčové bolo rokovanie s poradcom prezidenta Billa Clintona pre strednú Európu, ktorý zdôraznil, že USA nepodporujú a ani nebudú podporovať autonómiu na etnickom princípe. Vyhovel mojej žiadosti a uviedol toto stanovisko aj pre médiá. Takéto zásadné a verejné stanovisko bolo, veľmi odľahčene povedané, podstatne viac ako kompenzácia za nepodarený úvod mojej cesty za oceán. Zarezonovalo to, samozrejme, aj za Dunajom.
O dôvere medzi väčšinovým obyvateľstvom a menšinou
Po vzniku samostatného Slovenska, v dôsledku mohutnej a takmer celosvetovej kampane organizovanej Budapešťou, navštevovali našu krajinu rôzne delegácie, s cieľom zistiť situáciu menšín. Najmä však maďarskej. Paradoxne, medzinárodná spoločnosť sa nevenovala Maďarsku a tamojším menšinám, zdecimovaným v dôsledku cielenej politiky, ale Slovensku, kde sa menšiny dlhodobo tešia vysokej úrovni ochrany svojej kultúry, jazyka, tradícií atď. Sprevádzal som delegácie na ich stretnutiach so slovenskými predstaviteľmi. Chodieval k nám aj vysoký komisár OBSE pre národnostné menšiny Max van der Stoel, popredný holandský diplomat, bývalý minister zahraničných vecí Holandského kráľovstva. Na stretnutí s prezidentom Michalom Kováčom uviedol, že predstavitelia maďarskej menšiny sa mu sťažovali, že im slovenskí politickí činitelia neveria. Na veľké prekvapenie holandského diplomata prezident reagoval, že veru ani on im úplne nedôveruje. Nahol sa pritom nad stôl, aby zdôraznil tieto slová. Prezidentov razantný postoj evidentne vyviedol komisára z miery. Vedel o ústretových krokoch hlavy štátu, ktorá sa osobne zúčastňovala okrúhlych stolov na diskusii s národnosťami a inými aktivitami vytvárala priaznivé prostredie pre spoluprácu s neväčšinovým obyvateľstvom.
Foto: Rob Croes/Anefo
Raketoplány nepremávajú podľa plánu MHD
Počas dvojročného diplomatického pobytu v USA koncom minulého storočia som sa veru nenudil. Vo vtedajšom hlavnom meste sveta som zastupoval veľvyslanca SR a po jeho odchode som bol chargé d'affaires. Dovolenku som mal len útržkovite, keď deti mali prázdniny. Po niekoľkých dňoch strávených na Floride sme sa ponáhľali späť do Washingtonu. Kvôli deťom sme museli prespať v moteli a v nestráženej chvíli si jeden z našich synov poranil nohu. Manželka Danka, zdravotná sestra, našťastie rýchle zistila, že to nie je nič dramatické, skončí sa to len miernym dočasným opuchom. Šťastný z toho, že syn si nezlomil nohu, som navrhol rodine neplánované zastavenie na Cape Canaveral, mieste štartu vesmírnych lodí. Po príchode som si na informačnom stredisku všimol veľké odpočítavacie hodiny, nevenoval som im však pozornosť, keďže som synom chcel ukázať slávnu raketovú záhradu. Neskôr mi však nedalo a vrátil som sa k informačnému centru. Velila mu razantná Afroameričanka, jej impozantnú postavu ešte viac zvýrazňovala vkusná uniforma. Na moju otázku odvetila, že nad ňou sa odpočítava čas do odletu raketoplánu. Zostávalo 90 minút. OK, to ešte stihneme s deťmi prebehnúť spomínanú zbierku rakiet a vzápätí som vyslovil jednu najhlúpejších otázok v mojom živote. Keby sme tento odlet raketoplánu nestihli, kedy poletí ďalší? Človek občas cíti, že slová, ktoré práve opúšťajú jeho pery, sú neuveriteľne trápne. Nedajú sa už však zastaviť, tobôž vrátiť naspäť. Afroameričanka na mňa v celej svojej nadživotnej veľkosti vypleštila oči a ostala bezo slov. Jej pohľad bol však veľavravný. Ak by sa hľadal obrázok bieleho hlúpeho muža na obal knihy s rovnomenným názvom, nenašla by lepší model. O malú chvíľu mi jedinečný zážitok z pohľadu na plamene burácajúceho Challengeru, ktorý sa po minúte stratil z dohľadu ľudského oka, na dlhý čas vymazal z pamäti jeden z najtrápnejších momentov v mojom živote.
Medzi mojimi povinnosťami bolo sprevádzanie slovenských delegácií po skončení oficiálnych rokovaní. Súčasťou programu bola prehliadka národného cintorína v Arlingtone a pamätníka Iwo Jima, venovaného najslávnejšej bitke v Pacifiku počas druhej svetovej vojny. Na pamätníku sa vyníma súsošie amerických vojakov vztyčujúcich americkú vlajku. Uprostred je seržant Michal Strank, pôvodom zo Slovenska, ktorý oficiálny doklad o americkom občianstve dostal až mnoho rokov po svojej smrti na ostrove Iwo Jima. Po obvode pamätníka sú uvedené rôzne miesta na svete, kde bojovala americká armáda. Keď už som túto prehliadku absolvoval hádam desiaty raz, v debate so sprievodcom, mladým poručíkom z amerického protokolu, som nevdojak utrúsil poznámku, ktorú som neskôr oľutoval. Je pozoruhodné, že u nás v Európe sú vojnové pamätníky na miestach, kde naši vojaci umierali pri ochrane svojich rodín, domovov a vlasti, zatiaľ čo v Amerike je to inak. Na toto moje konštatovanie faktov reagoval americký vojak tak, že do konca prehliadky sa už so mnou nebavil. Bol som vtedy mladý, možno aj trochu prostoreký a až neskôr mi došlo, že veľmoci vnímajú určité veci inak ako zvyšok sveta.
Tlmočníkom slovenskej alebo maďarskej vlády?
Írske mesto Cork malo k Slovensku zvláštny vzťah. Datoval sa od 1. mája 2004, keď mesto organizovalo veľkolepú slávnosť prijatia SR v Európskej únii. To sa prejavilo aj o rok neskôr, keď bol Cork európskym mestom kultúry. Nosným podujatím bola prezentácia nových štátov EÚ, keď každý dostal k dispozícii jeden mesiac. Dali mi právo vybrať si. Z pochopiteľných dôvodov som si zvolil turisticky najatraktívnejší júl. Napriek vynaloženému úsiliu sa mi však nepodarilo presvedčiť „našich doma“, aby dňa 5. júla otvorili Dni slovenskej kultúry slovenskí predstavitelia na vyššej úrovni. Nemohol prísť ani minister kultúry, ani štátna tajomníčka ministerstva zahraničných vecí so silným vzťahom ku kultúre, keďže bola dlho jej súčasťou, ani slovenský komisár v Európskej komisii v Bruseli. Napokon mi minister kultúry poslal svoju štátnu tajomníčku, nominantku koaličnej strany maďarskej menšiny.
Po slávnostnom koncerte slovensko-írskeho tria, vedeného violončelistom Jozefom Luptákom, otvorení výstavy o Alexandrovi Dubčekovi a Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, sme v rámci týždňa slovenskej kuchyne ponúkli poklady našich kuchárov. Na úvodnú slávnostnú večeru prišli okrem našej delegácie starostka mesta a predseda Európskeho parlamentu Pat Cox, rodák mesta Cork. Večer sa niesol v znamenitom priateľskom ovzduší. Štátna tajomníčka, veľmi príjemná osoba, nevedela po anglicky a tak som po celý čas tlmočil, čo sa nezriedka prihodí našim veľvyslancom. Uprostred debaty si Pat Cox spomenul na slovensko-maďarský spor vo veci krajanského zákona z dielne Budapešti. Zákona, ktorý bol najväčšou kauzou v bilaterálnych vzťahoch v predvstupovom období a dlho zamestnával dôležité medzinárodné organizácie. Opýtal sa, ako to napokon celé dopadlo. Už z úvodných slov štátnej tajomníčky som jasne vnímal, že používa argumenty a tézy maďarskej strany. Dôverne som ich poznal, keďže som sa zúčastňoval na rokovaniach s Budapešťou o tejto veci. Ak som nechcel, aby popredný európsky politik odišiel z večere s maďarským stanoviskom, musel som mu počas tlmočenia priblížiť slovenské pozície.
Napokon boli všetci spokojní. Slovenská politička hovorila o maďarských pozíciách, slovenský veľvyslanec tlmočil slovenské pozície a írsky politik v európskych farbách odišiel s informáciou, ktorú požadoval. Aj takto môže vyzerať reprezentácia slovenských záujmov v zahraničí. Slovenských?
Neúcta k nositeľovi Nobelovej ceny
Počas pobytu na večne zelenom ostrove som sa inšpiroval aj silným vzťahom írskej spoločnosti, najmä jej politických elít, k dejinám, ktoré boli neraz k írskemu národu nemilosrdné. Keď sme o niečom presvedčení, že je to správna vec, je najlepšie začať od seba. V kontexte myšlienky, ktorú by sme mohli označiť ako „resuscitácia národnej pamäti“ som navrhol v roku 2010 inštalovať v našom hlavnom meste bustu najznámejšiemu Nórovi v dejinách tohto škandinávskeho národa Bjørnstjerne Bjørnsonovi. Zapísal sa zlatým písmom do histórie Slovenska, lebo v čase svojej najväčšej slávy, ktorá sa prelínala s obdobím najsilnejšieho maďarizačného útlaku v bývalej monarchii, pozdvihol svoj hlas na obranu ubiedeného slovenského národa. Laureát Nobelovej ceny za literatúru burcoval vedomie i svedomie európskej verejnosti. K stému výročiu jeho úmrtia sa mi pripomenutie jeho zásluh zdalo viac ako vhodné. Zhodou okolností sa v roku 2010 pripravovala prvá, historická návšteva nórskeho kráľa Haralda V. Nóri bol nadšení z toho, že SR si takto uctí najväčšieho syna v ich dejinách. Busta bola pripravená na odhalenie v priestoroch Bratislavského hradu, všetko nachystané a viackrát úradne odsúhlasené, keď prišiel blesk z jasného neba. Správca hradu niekoľko dní pred príchodom kráľa odvolal svoj predchádzajúci súhlas s projektom. Hrozila trápnosť kráľovských rozmerov. Našťastie, vďaka istej improvizácii na slovenský spôsob sa podarilo, že kráľ Harald V. spolu s prezidentom Ivanom Gašparovičom odhalil bustu ako súčasť výstavy venovanej tejto osobnosti v galérii Hradu. Zhodou vzácnych okolností presne v deň výročia masakry v Černovej, ktorá vyprovokovala Bjornsona k jeho kampani proti politike vtedajších vládnucich elít v Budapešti.
Foto: Edvard Archives, Bergen Public Library
Po niekoľkých týždňoch sa výstava skončila a slovenská strana si nevedela poradiť s trvalým umiestnením busty. Rôzne návrhy na riešenie situácie boli zamietnuté. O peniaze, pri všetkej úcte, vôbec nešlo. Finančný aspekt riešenia problému predstavoval približne polovicu mesačného poslaneckého platu. Sochár, ktorý vyhotovil bustu, si preto, pochopiteľne, svoje dielo zobral späť do ateliéru. Blížil sa ďalší malér, keď sa nórska strana začala zaujímať, kde skončila busta. Opäť sa podarilo „zaimprovizovať“. Pomocnú ruku podal šéf Slovenskej filharmónie profesor Marián Lapšanský a busta bola umiestnená vo dvorane Reduty, kde veľkému Nórovi robia spoločnosť tam zvečnení najslávnejší skladatelia slovenskej vážnej hudby.
Pre úplnosť obrazu dodávam, že v tom istom čase, keď sme si zvláštnym spôsobom (ne)uctili Bjørnsona, sa podaril advokátom historického revizionizmu na Slovensku husársky kúsok. V druhom najväčšom slovenskom meste bola inštalovaná busta poslanca Slovenského snemu Jánosa Esterházyho. Menšinového politika, ktorý v tragických časoch druhej svetovej vojny zradil našu spoločnú vlasť rokovaním s cudzími mocnosťami. Túto vlastizradu teatrálne zavŕšil oslavným vítaním maďarského regenta Miklósa Horthyho práve v Košiciach, keď mu bolo odovzdané toto mesto spolu s veľkým kusom južného Slovenska.
V krátkom období ani nie dvojročného mandátu vtedajšej „eurovalovej“ vlády sa naplno prejavil náš vzťah k vlastným dejinám. Takmer sme zabudli na osobnosť, ktorá nám nezištne a reálne pomohla k samotnému národnému prežitiu. A mlčky sme prihliadali „zvečneniu“ politika, ktorý dramatickým spôsobom prispel k narušeniu územnej integrity Slovenska. Takto sa žiadny vyspelý demokratický štát (nielen) v Európe nespráva…
Ako to robia iní
Človek sa niekedy rád pobaví na trápnych situáciách iných, lebo to relativizuje naše vlastné nepodarky. Najväčšou archeologickou vzácnosťou v Írsku je megalitická chodbová hrobka v Newgrange. Objekt je starší ako egyptské pyramídy a nachádza sa neďaleko Dublinu. Do jeho stredu vedie úzka chodba s nízkou vchodovou klenbou. Viackrát som tam doviedol rôznych svojich hostí a občas som potreboval doplniť informácie v dokumentačnom stredisku. Náhodou som zistil, čo sa malo pred rokmi prihodiť môjmu nemeckému kolegovi. Nemecký veľvyslanec, nadšený jedinečnosťou Newgrange, tam pozval svojho kancelára Helmuta Kohla. Tento veľký (aj svojou postavou) nemecký politik, zjednotiteľ Nemecka, sa však do objektu fyzicky nevošiel, nemal žiadnu šancu. Nuž, keď som si túto situáciu v duchu premietol, nechcel by som byť v koži nemeckého kolegu. Tu sa potvrdzuje, na čo všetko musí diplomat pamätať.
Foto: Ron Cogswell
Počas pôsobenia v historicky spriatelenom Rumunsku som zažíval mnoho podobných vecí ako u nás. Aj oni chcú robiť veci čo najlepšie, ale občas to dopadne úplne inak. Pripravovala sa návšteva nemeckého ministra zahraničných vecí v Bukurešti a rumunská diplomacia si chcela čo najdôstojnejšie pripomenúť okrúhle výročie vzájomných vzťahov. Perfekcionizmom sa chceli čo najviac priblížiť Nemcom, tak vyhotovili výpravnú publikáciu, ktorá mapovala históriu ich spolupráce. Návrh dokumentu a jeho konečné vyhotovenie dozaista prešiel mnohými povolanými rukami a očami. Nastal deň D. Na záver spoločnej tlačovej konferencie odovzdával rumunský minister nemeckému kolegovi publikáciu, ako sa hovorí priamo pred kamerami. Až vtedy si niekto všimol, že niečo nie je v poriadku. Na obale publikácie boli farby národných vlajok oboch štátov premietnuté do mapy ich krajín. Mali byť. Nemecké národné farby sa však ocitli na mape Francúzska! Takého škriatka jednoducho nevymyslíš. Nemecký minister to zobral s úsmevom a vyriešil to po svojom. Pri ďalšej svojej ceste do regiónu si „poplietol“ isté základné rumunské reálie.