„Jeseter malý je posledná žijúca fosília slovenskej časti Dunaja,“ zamračí sa Drozd, zatiaľ čo kolegovia z Fakulty rybárstva a ochrany vôd Juhočeskej univerzity v Českých Budějoviciach prekladajú tisíce hmýriacich sa mladých jedincov do prenosných nádob. Na krátky okamih nerozumiem, prečo použil výraz – posledná.
No práve na jeseteroch vidno prudkosť zmeny. Keď som sa zhováral s ichtyológmi ešte pred pár rokmi, hovorili, že v Dunaji stále žijú tri druhy jeseterov z pôvodných piatich. Dnes žije už len jeden – jeseter malý.
Aj ten je už globálne ohrozený, na ceste k vymieraniu. A preto sa snažia vedci jeho populáciu povzbudzovať vypúšťaním tisícok juvenilov v rôznych úsekoch rieky. A budú to robiť každé dva roky, prinajmenšom do roku 2029, ako poznamená Katarína Mravcová z Výskumného ústavu vodného hospodárstva, projektová manažérka projektu LIFE Living Rivers.
Jeseter skutočne vyzerá, akoby bol z iného sveta, ako akýsi rýchly vodný drak s chvostom žraloka. Počas vypúšťania láka množstvo ľudí, každý sa ho chce dotknúť. V okamihu rozvíri číru radosť. Ale pritom je to také absurdné. To ľudia naozaj tak pokazili rieky, že prestali byť riekami? Že sa v nich prestali „samy od seba“ množiť ryby, ktoré musíme zrazu umelo chovať a vypúšťať v desaťtisícoch, aby rieka aspoň naoko bola riekou? Dunaj Dunajom?
„Vymieralo sa vždy, počas celých dejín, žiaden druh tu nezostal naveky. Akurát v minulosti sa vymieralo z iných dôvodov ako dnes. Dnes si jeden druh – človek – povedal, že všetko je jeho,“ poznamená Drozd. „Vymierajúci jeseter nikoho nezaujíma. Ale mal by.“ Pretože ľudia pijú z rovnakej vody, v ktorej jeseter stráca budúcnosť.
Foto: Andrej Barát
Čo sa stalo?
Predovšetkým, prehradili a prebagrovali sa rieky. Už takmer nikde netečú prirodzene, ako by mali. Napríklad tam, kde mal Dunaj tiecť rýchlo, tečie dnes pomalšie. Po vybudovaní množstva priehrad v Nemecku a Rakúsku sa voda drží na jednom mieste dlhšie, slnko ju viac zohrieva. Už pred piatimi rokmi vedci zaznamenali, že Dunaj sa oteplil priemerne o dva stupne, čo je pre život v rieke veľmi veľa.
„Milióny eur sme investovali do zničenia riek, aby sme vytvorili nefunkčný ekosystém. Je nefunkčný nielen z hľadiska biologického, ale aj ekonomického. Stačí sa pozrieť, ako vyzerá Dunaj medzi Bratislavou a Čunovom, celý je zasedimentovaný,“ upozorňuje ichtyológ Drozd.
Slovenskí a českí vedci vypustili 20-tisíc jeseterov malých do Dunaja.
„Ak nefunguje sedimentačný režim, energia toku sa neprenáša tak, ako by sa mala. Zvyšuje sa riziko záplav, zanáša sa koryto, znižuje sa kapacita pojať vodu. Odrezali sme riečnu nivu, do ktorej sa rieka pôvodne vylievala. Tlmila povodňovú vlnu, v čase sucha vodu uvoľňovala. Pritom práve v riečnej nive sa rozmnožovali mnohé druhy vodných organizmov, nielen ryby, ale aj obojživelníky. A pokiaľ ide o ekonomiku, Slovensko dáva každý rok milióny eur na odbagrovanie sedimentov.“ Dunaj pritom podľa Drozda stratil ekosystémové služby v hodnote miliónov eur. „Niečo, čo nám príroda dávala úplne zadarmo, napríklad riečna niva fungovala ako obrovská čistiareň odpadových vôd. Hodnota ekosystémových služieb jedného hektára riečnej nivy je 1–2 milióny eur ročne! Ak to chceme nahradiť, musíme utratiť milióny eur na nápravné opatrenia.“
A čomu dnes čelíme? Pýta sa ekológ. „Suchu! Nutne potrebujeme niekde vodu zadržať. Ale my vodu dnes nemáme a pôda zostáva suchá.“
Priehrady a bariéry navyše bránia migrácii. Jeseter malý tiahne síce len na „krátke“ vzdialenosti, obvykle 10–50 kilometrov (len zriedkavo boli pozorované migrácie do vzdialenosti niekoľkých stoviek kilometrov) a vedci budú sledovať, aký veľký problém pre jeho život predstavuje zdrž Čunovo, Vodné dielo Gabčíkovo či prehrádzka Dunakility.
Čítajte viac Staviame úžasný nový svet, v ktorom živáčika niet
Jeseter malý však pôvodne tvoril akúsi „nerozlučnú“ päticu s ostatnými štyrmi druhmi dunajských jeseterov. Najimpozantnejšou z nich bola vyza veľká – dunajský jeseterí obor s papuľou vo veľkosti vjazdu do pieskovne, dorastajúci do dĺžky aj šesť metrov a váhy jednej tony. Tento druh mal ešte pozoruhodnejšie migračné výkony zo slanej do sladkej vody. Ešte v minulom storočí ho bolo možné pozorovať aj na Slovensku.
Pokrm cisárov aj biednych
Vyza začínala svoj ťah na jeseň z Čierneho mora do Dunaja, vracala sa na miesto, kde sa narodila. Za dva týždne obor preplával v rieke asi 750 (!) kilometrov. Potom si vyza zvykla odpočinúť a na jar potiahla vyššie k Bratislave.
Rybár Tomáš Antal mi rozprával, ako vyzy kedysi tiahli dokonca aj po Váhu až k Beckovu! Jesetery tvorili podľa neho hlavnú obživu pre mnohých ľudí, čo žili pri riekach. Obrovské vyzy boli potravou chudobných, no rovnako vzácnym pokrmom rakúskych cisárov.
Podobne na tom boli lososy. Jesetery, lososy, lipne, pstruhy… neraz ekológovia pri snahe priblížiť ich dávne počty si pomôžu metaforou – rieky tvorili viac ryby než voda. Je to prehnané? Pred piatimi rokmi ichtyológovia odhadovali, že v Dunaji v súčasnosti už nie je ani tretina z pôvodného množstva rýb. No aký je ten východiskový stav? V stredovekom Česku sa pracovníci búrili proti ustavičnému pokrmu z lososa. Pýtali iné jedlo. Dnes je losos, tobôž jeseter, prémiová potravina.
Asi štvormetrové vyzy sa dnes zaseknú pod Železnými vrátami, obrovskou priehradou na hraniciach Rumunska a Srbska. „Zdržujú sa pod priehradou. Čakajú, kedy im umožníme prejsť. Máme na to už len posledných pár rokov,“ dodá Drozd. Inak sa už obry nevrátia. Prečo?
Vyhasnutie. Alebo záblesk nádeje?
Vypustené jesetery vedci označili špeciálnou prírodnou a neškodnou farbou, vďaka ktorej ich budú môcť rozoznávať a monitorovať. A keďže jeseter malý tvoril kedysi dvojicu s vyzou, vedci budú mať šancu dozvedieť sa viac aj o živote vyzy. Počas neresu totiž oba druhy vyhľadávali podobné prostredie. Ak sa im podarí identifikovať neresiská jesetera malého, môžu takto nájsť aj neresiská vyzy. Otázne však je, či sa na ne vôbec vrátia.
Foto: Andrej Barát
Priehrady totiž ovplyvňujú správanie rýb. „Stanú sa neťažnými. Hovoríme tomu vyhasínanie ťažného pudu,“ opisuje ichtyológ Martin Šindler. Ryba iba „pozerá a prežíva“. Trvá pomerne dlho, kým vyza pohlavne dospeje, zvyčajne je to medzi 15. až 25. rokom života. Práve to dáva podľa vedcov ešte trochu času, aby sme vymysleli, ako vyzám umožniť prejsť cez Železné vráta a ďalšie bariéry.
Ak však nespravíme pre obnovu migrácie nič a pôvodné vyzy zmiznú, podľa ichtyológov hrozí, že už nikdy nepotiahnu späť z Čierneho mora proti prúdu Dunaja až na Slovensko.
Na rôzne konce sveta chodia ľudia pozorovať delfíny, veľryby. Ak už nič iné, čo by pre spoločnosť znamenalo, ak by sa dali pozorovať obrie ryby priamo v srdci Európy, z terasy výletnej lode pri Bratislave?
Čítajte viac Slávu a život jesetera zahatali priehrady
Spriechodnenie Železných vrát znelo pred pár rokmi ako science-fiction. Dnes, keď českí vedci vypúšťajú jesetery do Dunaja, rozprávajú, že sa v súčasnosti veľmi intenzívne pracuje na spriechodnení. Pravdepodobným variatom pre Železné vráta je rybí výťah, no Drozd pripomína riešenia z Kanady, kde zabezpečili pre ryby na jednej bariére hneď viacero rôznych druhov priechodov, aby umožnili prechádzať rôznym druhom v rôznych obdobiach.
Nadšenie brzdí fakt, že Rumunsko aj Bulharsko pripravujú výstavbu nových vodných elektrární na Dunaji. Hoci sú v priamom rozpore s medzinárodnými dohovormi – Ramsarským, Bonnským, Bernským a napokon aj s Paneurópskym akčným plánom pre jesetery.
No je tu ešte jeden problém. Nielenže rieky prestávajú byť riekami. Ale samce samcami.
Makrodôsledky mikroznečistenia
Vedci ešte len zisťujú, čím všetkým spoločnosť znečisťuje vodu. Antikoncepcia, zvyšky liečiv, drog, ktoré sa do riek dostávajú z kanalizácie. Stačia nepatrné množstvá a dokáže to zásadne poznačiť vodný život.
Na mnohé druhy rýb, ale aj obojživelníkov to má dramatický účinok. „Samce prestávajú byť samcami, strácajú plodnosť, objavujú sa u nich samičie štruktúry. A populácia vymiera,“ hovorí ekológ a astakológ (expert na raky) Miloš Buřič. To všetko je dôsledok prítomnosti antitestosterónnych hormónov vo vode. Len nedávno vedci prišli na to, že Dunaj od Bratislavy po Srbsko je plný antitestosterónnych látok. V amerických púštnych mestách z rovnakého dôvodu vyhynuli obojživelníky.
„Skúmali sme aj larvy vážky. Zistili sme, že vplyvom zvyškov amfetamínu (ktorý je súčasťou napr. aj pervitínu) boli také excitované, že zabíjali viac, než potrebovali. Najhoršie na tom bolo, že išlo o koncentrácie, ktoré sa bežne vyskytujú v našich riekach,“ upozorňuje Buřič. Kolegovia, ktorí skúmajú tieto látky, sa podľa neho hrozia, čo ďalšie nájdu vo vode. Vo vode, ktorou sa bežne polieva zelenina v záhradách. Vo vode, ktorá cirkuluje v pitných zdrojoch.
Čítajte aj Čakanie na zelenkavú vôňu vŕbových hláv
Riešenie? Podľa ichtyológov je drahé, ale nie nemožné. Ako príklad uvádzajú Švajčiarsko, kde sa na investícii podieľali obyvatelia (na každého to vychádzalo niekoľko tisíc eur), aby sa s pomocou aktívneho uhlia zachytávali tieto „mikropolutanty“. Zmierenie sa s nadchádzajúcim odprírodneným svetom však môže byť v konečnom dôsledku oveľa drahšie.
Zmieriť sa rozhodne nehodlá ani rakúsky ichtyológ Thomas Friedrich, ktorý sa podieľa na projekte Boat For Sturgeon, podobne ambicióznom, aký rozbehla Juhočeská univerzita. Na Dunaji pod Viedňou kúpil loď, prerobil ju na rybiu liaheň a zháňa generačné ryby. V rámci projektu plánuje vysádzať všetky pôvodné druhy jeseterov do Dunaja.
S jesetermi nakoniec nemusí odchádzať duša Dunaja a európskych riek. S jesetermi sa môže začať jej návrat.