Tak znie motto rybárskeho hospodára Martina Dúbravku. Prezradí mi ho vo chvíli, keď chcem najprv zistiť, ako vyzerá malý obraz prírody. Dúbravka obhospodaruje pstruhové revíry na troch útlych slovenských riekach. Domanižanka, Papradnianka, Marikovský potok (Marikovka). Aj keď sú ešte stále krásne, už nedokážu to, čo rieky dokázali po milióny rokov. Aby v nich bolo plno rýb. Nedokážu to už ani veľké rieky.
Zbohom a ďakujeme za ryby
Rybári musia ryby mimo riek umelo množiť, chovať a potom vypúšťať. Stále dookola. Každý rok iba pstruhové násady na Domanižanke, Papradnianke a Marikovke stoja asi 10-tisíc eur. Iba na troch malých riekach, ktoré majú spolu asi 60 kilometrov. Keby rieky fungovali normálne, nemuseli by to robiť. Ryby by v nich boli zadarmo. Ale peniaze sú tým najmenším nákladom.
„Pred 50 rokmi boli slovenské rieky plné rýb. Hlavátiek, pstruhov, lipňov. Ľudia si to neuvedomujú, ale dnes sú to ohrozené druhy. Myslia si, že pstruhov stále máme, veď ich kúpia v supermarkete. Ale to nie je náš slovenský pstruh,“ hovorí Dúbravka.
Fúzatí slovenskí trampi mi rozprávajú, ako v detstve chytali pstruhy – holými rukami. Skrývali sa na „divokom západe“, pod kameňmi v Gidre.
Na „divokom východe“ v Remetských Hámroch počúvam, ako možno šeď vytiahne farbu z vlasov, ale nikdy nevybledne spomienka. Na plné vedrá rakov, ktoré si ľudia naberali z potoka Okna.
Foto: WWF Finland/Petteri Hautamaa
Živo si pamätám na jednu dávnu návštevu vidieka na Ukrajine. Blízko rieky Sejm, do ktorej stačilo člnkom zájsť do stredu, nabrať si s vedrom a napiť sa. Návšteva nebola ohlásená. No domáci pán sa schytil aj s košmi k vode za domami a o chvíľu už sa úlovky pražili vcelku na panvici. Vyschnuté oči civeli z tanierov. Nedalo sa ich dojesť. Kde sú tie rieky?
Nejde tu však len o spomienky, dojmy, pocity, ktoré môže pamäť prifarbovať. Ako vyzerá veľký obraz, keď sa zráta všetka príroda?
Čítajte viac Zachránili sme pralesy. Zachránia nás?
Kto tu ostane žiť?
Už sa päťkrát v dávnej minulosti Zeme stalo, že masovo umierala príroda. Ak by vtedy žil človek, toto vymieranie by počas svojho života ani nepostrehol. Išlo o procesy, ktoré trvali desaťtisíce rokov.
Približne pred siedmimi rokmi vedci z univerzít v mestách Stanford, Berkeley a Princeton ohlásili, že sa začalo šieste masové vymieranie. Na rozdiel od predošlých je šialene rýchle. Je rýchlejšie ako jeden ľudský život. Každý zo súčasníkov je jeho svedkom.
V októbri vydala organizácia WWF najnovšiu Správu o stave planéty 2022. Počet populácií voľne žijúcich živočíchov klesol o 69 percent. Dnes žije na Zemi iba tretina z toho divokého, čo žilo na planéte v roku 1970.
Toto číslo predstavuje celosvetový priemer. Pohľad „ z výšky“. Ako sa obraz približuje, kontúry sú drsnejšie. V Latinskej Amerike a karibskej oblasti za ostatných 50 rokov klesla početnosť populácií živočíchov dokonca až o 94 percent. „Populácie sladkovodných delfínovcov, ktoré patria medzi najstarších preživších obyvateľov planéty, poklesli od roku 1980 o 73 percent, populácie žralokov a rají v svetových oceánoch od roku 1970 o 71 percent,“ uvádza WWF Slovensko v tlačovej správe.
Ako si počíname
- 10 miliónov hektárov lesa zmizne každý rok. Plocha veľká asi ako Portugalsko. Lesy pritom dokážu „krotiť“ extrémne počasie, znižujú trvanie a intenzitu horúčav, prispievajú k dažďom.
- Iba 37 percent riek dlhších ako 1 000 kilometrov tečie slobodne po celej dĺžke. Má to vážne dôsledky pre prírodu aj človeka. Aj keď sladké vody pokrývajú iba jedno percento planéty, viac ako polovica ľudstva žije práve v blízkosti sladkých vôd.
- Za 50 rokov sa ľudská populácia zdvojnásobila, no rybársky tlak v oceánoch a moriach stúpol až 18-násobne. Populácie rají a žralokov, ktoré sú chutné v drahej polievke a pritom kľúčové pre zdravie oceánov, poklesli za rovnaké obdobie o 71 percent.
- Svet je pozadu za Kostarikou, ktorá zakotvila právo na zdravé prostredie do ústavy už v roku 1994. Tridsať percent Kostariky dnes tvoria národné parky. Deväťdesiatdeväť percent elektriny pochádza z vodných, veterných, solárnych a geotermálnych zdrojov energie. Z uhlíkovej dane sa vypláca podpora pre pôvodných obyvateľov a farmárov, aby obnovovali lesy. V roku 1994 pre masívne odlesňovanie tvorili lesy iba štvrtinu Kostariky, dnes je to viac ako polovica.
- Žeriav popolavý vo Veľkej Británii vyhynul už v roku 1600. Vďaka chovu a následnej reštitúcii dnes populácia predstavuje 200 jedincov.
- Posledného divo žijúceho zubra na Slovensku ulovil pred 600 rokmi Matej Korvín. Pred 100 rokmi ich žilo v Európe iba 50, aj to v zajatí. Dnes ich je 6 200 a divoké stáda sú aj na Slovensku v Poloninách. Len od minulého roka sa zubor hrivnatý viac nepovažuje za zraniteľný druh.
- Aj napriek ďalším úspechom početnosť druhov a početnosť populácií zvierat dlhodobo dramaticky klesá.
Ale zíďme dole do mokroty riek a ďalších sladkých vôd. Nielen spomienky rybárov ale aj posledné dáta vedcov potvrdzujú, že živočíchy v sladkých vodách patria medzi najohrozenejšie. Zaznamenali pokles priemerne až o 83 percent. Na Slovensku sme stratili rybu väčšiu ako auto. Ako sa môže niečo také veľké stratiť?
Dinosaurí hoax?
Dnes táto veľká ryba „pláva“ už len v Prírodovednom múzeu v Bratislave. Meria šesť metrov a niektorí si ju mýlia so žralokom. Ktorý žil tam kdesi, ďaleko v priestore a čase. Nie. Volá sa vyza, je to druh jesetera a plával celkom blízko. V Dunaji, iba pár metrov pod Prírodovedným múzeom. Pred 60 rokmi. Vyza plávala aj v Morave, vytierala sa dokonca aj vo Váhu.
Keď tento rok chytili Dan Lallier a Yves Bisson „iba“ trojmetrového jesetera v Kanade a pochválili sa na sociálnych sieťach úlovkom „živého dinosaura“, za týždeň malo ich video 36 miliónov videní. A mnoho pochybovačných komentárov. Ľudia nechceli veriť, že niečo také obrovské v sladkých vodách skutočne žije.
Jesetery skutočne žijú a žili už pred 150 miliónmi rokov. „Prežili dinosaurov, no pravdepodobne neprežijú človeka,“ povedal mi ichtyológ Ladislav Pekárik smutne na brehu Dunaja pred štyrmi rokmi.
Foto: WWF/Daniel Versteeg
Spolu s vyzou žili na Slovensku ešte ďalšie štyri druhy jeseterov. Dnes žije už len jediný – jeseter malý. Aj ten však bol po tohtoročnej aktualizácii Červeného zoznamu IUCN zaradený medzi ohrozené druhy. Jeseter malý pritom s vyzou tvorili nerozlučnú dvojicu. Počas neresu vyhľadávali spoločné prostredie. Vyza sa na Slovensku lovila oddávna. Z Prešporku sa jej mäso vozilo na viedenské, dokonca aj parížske trhy. Bola aj jedlom chudobných, z jej tela sa najedli mnohí.
Vôbec v riekach bolo toľko zdravých a dnes vyhľadávaných rýb, že to bolo až „mrzuté“.
Čítajte viac Kto vysúša rieky, ak nie bobor?
Slovenské more
Chce to trochu cviku, kým sa oko v ustavičnom prúde Belej naučí rozlišovať pstruhy. Sú veľké. Potom sa zdá, že to pomedzi balvany nekypí voda ale šupinaté tvory.
Ak sa rieši zdravie obyvateľstva, pozornosť sa obracia na ryby. Obyvatelia Slovenska jedia málo rýb. Vychádza to dlhodobo v prieskumoch Eurobarometer, hoci mierne sa to zlepšuje. Iba 43 percent Slovákov konzumuje rybu aspoň raz do mesiaca, priemer krajín EÚ je 65.
Také sú výsledky za rok 2021. Pritom konzumácia ryby aspoň dvakrát do týždňa významne chráni pred kardiovaskulárnymi chorobami. Práve tie majú na Slovensku prvenstvo, sú najčastejšou príčinou hospitalizácie.
Lesklé pstruhy z Belej tvoria mizivé percento slovenského jedálnička. Prieskumy odhaľujú aj to, že 96 percent ľudí na Slovensku kupuje ryby výlučne v supermarkete, hypermarkete alebo v potravinách (priemer EÚ je 79). A pre 61 percent obyvateľov Slovenska je v zásade jedno, alebo to jednoducho nevedia, či ryba, ktorú majú na tanieri, pochádza z chovu alebo z voľnej prírody.
Foto: WWF/Kevin Schafer
Slovensko nemá na rozdiel od stredomorských a severských krajín po ruke bohatstvo a zdravie mora. Ale problém nie je vo vzdialenosti, v tom, že more je stovky kilometrov a niekoľko hodín jazdy autom ďaleko. Bohatstvo a zdravie mora sme mali hneď za humnami. V potoku, kam stačilo zájsť s košom.
Vyza nepláva pod Bratislavou len preto, lebo sa na Dunaji postavili priehrady, cez ktoré ryba neprejde. Rieka sa spútala, stratila slobodu. Z rovnakého dôvodu netiahnu na Slovensko lososy do Dunajca.
Zachovali sa záznamy z Česka zo stredoveku, kde ľudia, ktorých by sme dnes nazvali odborármi, protestovali proti monotónnej strave. Takmer každý deň pracovníci mali – lososa! Nikoho nebavilo dokola jesť tú istú rybu. Vydobyli si právo mať ho maximálne dvakrát za týždeň. Ani netušili, ako sa trafili do dnešných odporúčaní. A že to bol skutočne poctivý losos bohatého mora a zdravých riek.
Ako získať dva milióny za päť rokov?
„Ako veľmi nás poúčajú, aby sme jedli ryby, lebo sú zdravé. Ale ako hospodár dobre viem, čo dnešný pstruh z obchodu znamená. Sám ryby rozmnožujem, vytieram. Viem, čím sa táto ryba v rybníkoch kŕmi. Takáto ryba nemá nič spoločné so zdravým životným štýlom. Pretože ju neživila príroda. Je odchovaná na umelých granulách s rôznymi prísadami, rastovými hormónmi,“ prezrádza Dúbravka. „Ako keby sme porovnávali divinu s kuraťom z hypermarketu.“
Čítajte viac Chrániť divočinu znamená dvakrát lepšie zarábať
Ak však rieky oslobodíme od bariér, alebo ak tie bariéry upravíme tak, aby ryby mohli opäť migrovať, ak prestaneme do riek barbarsky vypúšťať všetko, čo nám smrdí, čo v nás vyvoláva pocit hanby a hnusu, tak sa podľa Dúbravku hojnosť a zdravie riek môžu vrátiť.
Je viacero príkladov, že to nie je iba snívanie. Jeden uvádza aj najnovšia Správa o stave planéty 2022. Louise McRae z Londýnskej zoologickej spoločnosti v nej píše o tom, ako odstránenie dvoch priehrad a sprietočnenie zvyšných bariér na rieke Penobscot v štáte Maine v USA viedlo k zvýšeniu populácie sleďa riečneho. Ale takého enormného, žeby to nedokázali ani tie najlepšie zaplatené násady rybárov. „Z niekoľkých stoviek na takmer dva milióny za päť rokov, čo umožnilo ľuďom, aby sa vrátili k rybárčeniu,“ prízvukuje McRae. Pustili si do krajiny bohatstvo mora. Mohli sa vrátiť k zdraviu.
V oceánoch a moriach je čoraz ťažšie nájsť tresku, uloviť tuniaka a mnohé iné dôležité zložky zdravej stravy človeka. Tento problém však nemajú v niektorých oblastiach na západnom pobreží Amerík, kde pochopili, že chrániť divočinu znamená chrániť si vlastný biznis.
Ľudia tu rozširujú oblasti s morskou divočinou, kde je prísne zakázané loviť. Populácie rýb sa tu veľmi rýchlo obnovujú a šíria sa za hranice „oceánskych rezervácií“. A zrazu je kde loviť, netreba blúdiť čoraz hlbšie a ďalej od brehu.
Ale toto všetko sú nakoniec fakty, ktoré hovoria len o užitočnosti pre človeka. Výhodnosti divokej prírody len pre jeho zdravie, zárobok. Nehovoria to podstatné. Príroda nemusí nikomu zdôvodňovať svoju výhodnosť, užitočnosť, ziskovosť, efektivitu.
Základné práva
Valné zhromaždenie OSN iba tento rok uznalo, že právo na život v čistom, zdravom a udržateľnom prostredí patrí medzi základné ľudské práva. A teda pre tých, ktorí majú moc a dôveru občanov, už nejde o voľbu, ale povinnosť.
„História nám ukazuje významnú úlohu ľudských práv pri iniciovaní zásadných spoločenských zmien. Právo na čisté, zdravé a udržateľné prostredie môže byť skutočným katalyzátorom systémových zmien,“ mienia autori Správy o stave planéty.
Príkladom sú skoršie uznesenia OSN týkajúce sa práva na čistú vodu, ktoré od roku 2010 prudko zvýšili pokrok v zabezpečení pitnej vody miliónom ľudí.
Lenže kedy konečne uznáme základné právo na slobodný život zvieratám, lesom, riekam, pastvinám? Kedy konečne pochopíme, že nie sme ani len kormidelníkmi guľatej lode krúžiacej mrazivým vesmírom?
Čítajte viac Podarí sa ozdraviť najsilnejšiu banku? Pôdu?