Podiel Kyjeva na potlačení Pražskej jari

Sovietska Ukrajina a jej predstavitelia zohrali kľúčovú úlohu pri násilnom prerušení demokratizačného procesu nazývaného Pražská jar. Ukrajinci sa pred 53 rokmi významne podieľali na vojenskej operácii Dunaj - na obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Tvrdia to aj tamojší historici.

, 22.08.2021 06:00
fotografia, 21. august, Ladislav Bielik Foto: ,
Legendárna fotografia z prvých chvíľ po okupácii Československa. Keď bolo 30. výročie invázie, fotku Ladislava Bielika umiestnili v podobe veľkoplošného plagátu na budove Umeleckej besedy na Šafárikovom námestí v Bratislave, kde ju urobil.
131

Historik a politológ z Fondu Ukrajinská politika Konstantyn Bondarenko vypočítava, ktorí Ukrajinci prijímali politické rozhodnutie o vpáde vojsk do Československa. Na prvom mieste vtedajší sovietsky líder Leonid Brežnev, rodák z ukrajinského Dneprodzeržinska. Ďalej Mykola Pidhirnyj (u nás známy ako Nikolaj Podgornyj), vtedy predseda Najvyššieho sovietu ZSSR, čiže sovietskeho parlamentu, a Petro Šelest, líder komunistickej strany na Ukrajine.

Isteže, hlavnú moc v politickom systéme Sovietskeho zväzu malo užšie vedenie komunistickej strany – 11-členné politbyro, a len traja v ňom boli Ukrajinci. Traja, ale vrátane generálneho tajomníka, najsilnejšieho muža v krajine.

Navyše ministrom obrany ZSSR bol v tom čase maršal Andrej Grečko a intervenčným vojskám velil armádny generál Ivan Pavlovskyj. Obaja boli ukrajinskej národnosti.

Bondarenko okrem toho upozorňuje, že na príprave operácie Dunaj sa významne podieľal maršal Petro Koševoj, ďalší Ukrajinec, ktorý velil skupine sovietskych vojsk v Nemecku. Jednotky tohto armádneho zoskupenia obsadzovali 21. augusta 1968 dôležité objekty v Prahe. Prevahu v nich mali Ukrajinci a Bielorusi.

Strategické rozhodnutia síce prijímala Moskva, ale čo sa medzitým dialo bližšie k východnej hranici Slovenska, na západnej Ukrajine a v Kyjeve?

zssr, molotov-ribbentrop, pakt, pobaltie, Čítajte viac August 1989: Blížilo sa rozuzlenie

Prípravy na veľkú vojnu

Keď sovietske vojenské jednotky vtrhli do Československa, na Ukrajine ľudia vykúpili všetku soľ a zápalky. Obávali sa tretej svetovej vojny. Svedčia o tom tajné archívy KGB sprístupnené v Kyjeve.

Málo sa pripomína, že hlavná úderná sila pozemných intervenčných vojsk vznikala už od začiatku jari 1968 v západných oblastiach vtedy sovietskej Ukrajiny. Sformoval sa osobitný Prikarpatský front s niekoľkými armádami.

Už 2. apríla 1968 dostal veliteľ 38. armády generál Alexander Majorov písomný rozkaz ministra obrany ZSSR s predbežným plánom vpádu armády do Československa. „Cieľom je potlačenie a v prípade nevyhnutnosti aj zničenie kontrarevolúcie na jeho území," uvádzalo sa v rozkaze.

Okrem 38. armády sa na operácii Dunaj – ako ju nazvali vojenskí plánovači – mala zúčastniť ešte 13. armáda Prikarpatského vojenského okruhu. Obe však bolo treba najprv kompletizovať, povolať zálohy a precvičiť ich.

Zadumaný Alexander Dubček a Leonid Brežnev... Foto: TASR, archív
Alexander Dubček, Leonid Brežnev Zadumaný Alexander Dubček a Leonid Brežnev mávajúci kyticou na začiatku augusta 1968 na Slovensku. O necelé tri týždne do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy vedené Sovietskou armádou.

A tak v niekoľkých oblastiach Ukrajiny sa uskutočnila čiastočná mobilizácia záložníkov. Všetko sa malo diať v utajení, a možno práve táto okolnosť vyvolala reakciu verejnosti. Začali sa šíriť fámy o všeobecnej mobilizácii, o nadchádzajúcom ozbrojenom konflikte v Československu a prepukla nákupná horúčka.

Ukrajinské orgány KGB hlásili z Užhorodu do Kyjeva a odtiaľ ďalej do Moskvy: „Ľudia si myslia, že sa chystá niečo strašnejšie, ako boli udalosti v Maďarsku v roku 1956, lebo vtedy neprebehla mobilizácia. Skupujú najmä zápalky, mydlo, soľ, cukor a krupicu. Mnohí sú takí vyľakaní, že utekajú zo Zakarpatska."

Príslušníci KGB prezerali na hlavnej pošte vo Ľvove korešpondenciu cvičiacich záložníkov. Mnohé listy už obsahovali narážky, že ich asi pošlú do Československa. „Bude to zázrak, ak nás tam nepošlú, zatiaľ nás vyzbrojujú po zuby a my sa nevieme dočkať demobilizácie," písal žene obyvateľ mesta Chmeľnickyj na západe Ukrajiny.

Šéf ukrajinského vedenia KGB generál Vitalij Nikitčenko na základe takýchto a podobných listov usúdil, že „medzi zálohami sa šíria nacionalistické a dokonca protisovietske nálady". Časť záložníkov preto v poslednej fáze príprav operácie Dunaj nahradili vojakmi základnej služby a aktívnymi dôstojníkmi.

Písal sa 20. jún a na území ČSSR sa začínalo spoločné štábne cvičenie vojsk pod kódovým označením Šumava. Malo precvičiť „odrazenie agresie nepriateľa a prechod do protiútoku s cieľom jeho zničenia".

SNP ČSR augusr Čítajte viac August '68: Ako to, že k nám nevtrhli aj Rumuni?

Boli to nezvyčajné manévre najmä svojimi parametrami. Velil im samotný maršal Ivan Jakubovskij, hlavný veliteľ Spojených ozbrojených síl Varšavskej zmluvy, a zúčastnilo sa na nich 24-tisíc vojakov, z toho asi 18-tisíc spojeneckých, predovšetkým sovietskych.

Kto z nezasvätených vtedy mohol tušiť, že je to generálka na obsadenie Československa spojeneckými armádami? Bystrým pozorovateľom však neušlo, že mnohí príslušníci sovietskych jednotiek, ktorí sem prišli dodatočne, sa do cvičenia veľmi nezapájali, zato stihli desiatky návštev a besied v jednotkách Československej ľudovej armády a aj v priemyselných a poľnohospodárskych podnikoch. Zisťovali názory ľudí, nálady verejnosti a pokúšali sa ich ovplyvniť.

Vo viacerých listoch blízkym sa sovietski dôstojníci sťažovali na „chladný až nepriateľský postoj obyvateľstva". To už bolo v čase, keď sa odchod cvičiacich sovietskych jednotiek z územia ČSSR umelo predlžoval. Mali odísť 1. júla, ale 11. júla sa tu naďalej nachádzala prevažná väčšina sovietskych vojakov. Jakubovskij to zdôvodňoval poruchami vojenskej techniky, ktorú treba najprv opraviť.

Medzitým sa uskutočnila schôdzka predstaviteľov piatich socialistických štátov vo Varšave, na ktorej odsúdili politiku Alexandra Dubčeka a spol. Pozvánku dostala aj Praha, na stretnutia sa však odmietla ízúčastniť.

Trinásteho júla sa cvičiace jednotky konečne pohli smerom k našim východným hraniciam, ale ešte 19. júla tu zostávalo takmer 12-tisíc sovietskych vojakov, vyše 60 tankov a 20 lietadiel ich armády. Bolo zrejmé, že druhá strana by ich tu rada ponechala čo najdlhšie, aby nimi varovala Dubčekovo vedenie alebo skúšala jeho trpezlivosť.

Pozor na vírus kontrarevolúcie!

Denne o tom všetkom otvorene informovali nielen západné, ale aj domáce – české a slovenské médiá zbavené cenzúry. V prihraničných okresoch Ukrajiny, kde sa dalo sledovať vysielanie našej televízie, ľudia o tom živo diskutovali a KGB na nich vzápätí donášala svojej politickej vrchnosti: „Obyvateľ Kolomije S. Vrubeľ sa vyjadril, že situácia by bola iná, keby naša vláda nezasahovala do vnútorných záležitostí Československa." „Obyvateľ Vladimir-Volynska P. Novikov vyhlásil, že by sme mali prestať tárať o udalostiach v Československu, lebo na to nemáme právo, a radšej riešiť problémy doma." „Učiteľ biológie I. Ivasiuk z Veľkého Byčkova rozpráva, že v ČSSR je skutočná demokracia, nie taká ako u nás." A tak ďalej a podobne.

Oddelenie KGB v Zakarpatskej oblasti však okrem toho pozorne monitorovalo aj dianie na druhej strane spoločnej hranice. V jeho hláseniach z leta 1968 sú výsledky analýzy slovenských médií i poznatky získane od informátorov na východnom Slovensku. Často išlo nielen o príslušníkov našej ŠtB, ale aj o krajských straníckych funkcionárov. Ešte koncom mája oznamovali do Kyjeva toto: „Získali sme poznatky o aktivizácii miestnych nacionalistov, bývalých gardistov a členov Matice slovenskej. V Prešove sú medzi lekármi mestskej nemocnice a na filozofickej fakulte košickej univerzity. Gardisti sa chystajú odísť do lesov a začať ozbrojený boj, ak sovietske vojská vstúpia na územie Československa."

Ale mali aj opačné poznatky: „Bývalí partizáni z obce Zalužice Michalovského okresu povedali, že sú pripravení brániť socialistické zriadenie aj so zbraňou v ruke."

Z pohľadu KGB bolo viac negatívnych informácií. Na ich základe posielal šéf komunistickej strany na Ukrajine do Moskvy varovné signály a výzvy. „Petro Šelest videl, že opozičné nálady prenikajú na Zakarpatsko a považoval za úlohu číslo jeden proti tomu bojovať," približuje historik Oleh Bažan z Ukrajinskej akadémie vied.

Porada komunistických pohlavárov v lete 1968.... Foto: TASR, archív
Erich Honecker, Leonid Brežnev, Petro Šelest, Nikolaj Podgorný Porada komunistických pohlavárov v lete 1968. Na snímke je aj líder komunistickej strany na Ukrajine Petro Šelest (druhý zľava). Celkom vpravo je šéf Kremľa Leonid Brežnev, ktorý niečo hovorí predsedovi Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR Nikolajovi Podgornému. Úplne vľavo je východonemecký líder Erich Honecker.

Kyjev sa rozhodol zastaviť distribúciu československých novín a časopisov na Ukrajine, vrátane tých, ktoré doručovali predplatiteľom. Išlo približne o 40 titulov, niektoré vychádzali v Prešove v ukrajinčine (Nove žiťťja, Družno vpered, Duklja), tie boli vraj zvlášť nebezpečné. Okrem toho, že podporovali demokratizačný proces, zrušenie cenzúry či obnovu gréckokatolíckej cirkvi (na Ukrajine zakázanej), ľudia im ešte aj rozumeli.

Neskôr, koncom júla, boli zastavené všetky turistické zájazdy z Ukrajiny do Československa. Aby sa turisti nebodaj nenakazili vírusom kontrarevolúcie?

„Musíte nás pozvať."

Práve Šelest zohral výraznú úlohu pri konečnom rozhodovaní o tom, ako zastaviť „plazivú kontrarevolúciu" v Československu. Podľa zachovaných záznamov zo zasadnutí sovietskeho politbyra je zrejmé, že už v máji 1968 patril medzi „jastrabov" a navrhoval radikálne, silové riešenie situácie.

Hlavným informátorom Šelesta o situácii v Československu bol Vasil Biľak, vtedy šéf slovenských komunistov a člen pražského politbyra, kde bol v opozícii voči Dubčekovi a reformnému krídlu. So Šelestom sa stretávali v Užhorode, raz oficiálne, inokedy tajne, a rýchlo našli spoločnú reč. Od polovice mája Šelest konzultoval s Biľakom všetky dôležité otázky so súhlasom a z poverenia Brežneva.

Podľa Bažana si Brežnev veľmi cenil postoje Biľaka: „Sám sa neskôr vyjadril, že z jeho strany cítil úprimné obavy o ďalší osud socialistických výdobytkov v Československu, a preto mu dôveroval." Zrejme si ho získal aj Biľakov ukrajinský (rusínsky) pôvod.

Spoločne dohodnutý bol pokus naťahovať cvičenie Šumava čo najdlhšie a využiť ho takpovediac na obhliadku terénu krátko pred operáciou Dunaj.

Začiatkom júla si politbyro vypočulo správu sovietskeho veľvyslanca v Prahe Stepana Červonenka. Šelest ako jediný z prítomných nesúhlasil s jeho hodnotením situácie ako „zložitej a nestabilnej". Podľa neho bola „nebezpečná pre socializmus a komunistickú stranu". Dubčeka a ďalších predstaviteľov Pražskej jari označil líder ukrajinských komunistov za „mäkkých liberálov bez chrbtovej kosti", ktorí sa nevedia hrozbám postaviť čelom.

Ďalšie utajené stretnutie Šelesta s Biľakom sa uskutočnilo 20. júla 1968 v Maďarsku pri Balatone v súkromnej chate maďarského lídra Jánosa Kádára. Mimochodom, Kádár túto schôdzku sprostredkoval na žiadosť Brežneva, o čom sa Šelest rozpísal v svojom denníku.

Debatovali tam celú noc a okrem iného pripravili návrh na zvolanie spoločnej schôdzky najvyšších vedení komunistických strán Československa a Sovietskeho zväzu „niekde na polceste“ medzi Prahou a Moskvou. Do úvahy prichádzali Košice, Ľvov alebo Kyjev, nakoniec sa rokovalo v Čiernej nad Tisou.

BB, tank, okupácia, 1968 Čítajte viac 21. august 1968. Krutý pád ideálov

V Kádárovej chate sa však nehovorilo len o budúcej schôdzke, ale predovšetkým o tzv. pozývacom liste, ktorým by „zdravé sily" v KSČ požiadali Kremeľ o vojenskú pomoc. Moskovské vedenie totiž nič neponechávalo na náhodu a zároveň s prípravou na rokovania v Čiernej nad Tisou dostal minister obrany Grečko pokyn ukončiť prípravu na operáciu Dunaj.

Brežnev sa stále nevzdával pokusov zastrašiť Dubčeka a uzemniť československých reformátorov bez použitia sily. Vojenský zásah zvonku považoval za krajné riešenie, mal sa udiať iba na základe pozvania predstaviteľov ČSSR. „Tento váš list s podpismi potrebujeme čo najskôr," naliehal Šelest na Biľaka v Kádárovej chate. Ten zatiaľ váhal, neskrýval obavy, že signatárov vyhlásia doma za zradcov a zapredancov. Preto nič napevno nesľuboval, ale ani to nevylučoval. Inak by Šelest o dva dni neskôr nemohol na schôdzke politbyra v Moskve oznámiť: „Zrejme dostaneme list od skupiny československých súdruhov s prosbou poskytnúť pomoc ČSSR."

Toaletná diplomacia

Koncom júla 1968 nasledovala schôdzka v Čiernej nad Tisou. Sovietska delegácia sa stravovala a bývala vo vlaku. Šelest v svojom denníku napísal, že v „poľných podmienkach". Pravda, išlo o salónne vozne s luxusným interiérom. Sám Šelest mal k dispozícii tri takéto vozne, z toho jeden reštauračný.

Z vystúpení, ktoré odzneli na druhý deň rokovania, najväčší rozruch vyvolalo Biľakovo a Šelestovo. Biľak na okraj hrozby kontrarevolúcie povedal: „Väčšina obyvateľov a aj niektorí súdruhovia vo vedení strany si žiadne nebezpečenstvo nepripúšťajú, ale iba preto, že sa ešte nestrieľalo. Nepriateľ sa poučil z neúspešného pokusu v Maďarsku (maďarské protikomunistické povstanie v roku 1956, pozn. red.) a zmenil taktiku."

Potom si vzal slovo Šelest: „Kontrarevolúcia v Československu dozrieva a vedenie strany to nechce vidieť,“ povedal vyčítavo a obrátil sa priamo k Dubčekovi. „Ako je možné, že nebojujete s pokusmi o revíziu hraníc?" A začal čítať z nejakého letáka, údajne vytlačeného v Čechách, ktorý požadoval pripojenie Zakarpatskej Ukrajiny (bývalej Podkarpatskej Rusi) k ČSSR. „S tým nemôžeme súhlasiť!" zdôraznil.

Vzápätí pourážal Františka Kriegla, člena užšieho vedenia KSČ. Niektorí svedkovia tohto vystúpenia tvrdili, že Šelest ho nazval „Židom z Haliče“, čo však v protokole schôdzky zaznamenané nebolo. Ďalší používali slová so zjavným antisemitským nádychom. Dosť na tom, že po rokovaní sa Krieglovi ospravedlnil za nevhodné Šelestovo správanie sám Brežnev.

V Čiernej nad Tisou sa delegácie na ničom nedohodli, ak si odmyslíme dohodu o ďalšej schôdzke v Bratislave. Tá sa konala už 2. augusta a prijali na nej spoločné vyhlásenie s touto vetou: „Podpora, ochrana a upevnenie vymožeností socializmu sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín." Myšlienka sa stala základným kameňom doktríny Brežneva o obmedzenej suverenite.

Brežnev si však väčšmi cenil iný dokument, ktorý si odnášal z Bratislavy bez toho, aby to zatiaľ dával na známosť verejnosti. Išlo o tzv. pozývací list s nasledujúcimi riadkami: „V tejto ťažkej situácii sa obraciame na vás, sovietskych komunistov, vedúcich predstaviteľov KSSZ a ZSSR s prosbou, aby ste nám všetkými prostriedkami, ktoré máte k dispozícii, poskytli účinnú podporu a pomoc. Iba s vašou pomocou bude možné vytrhnúť ČSSR z hroziaceho nebezpečenstva kontrarevolúcie."

Podľa zápiskov Šelesta list dostal od lídra slovenských komunistov za nezvyčajných okolností: „Podvečer 3. augusta som sa s Biľakom stretol znovu a dohodli sme sa, že o 20.00 príde na WC a že ja sa tam tiež ukážem v tom čase."

O dva týždne neskôr prečítal Brežnev tento list najprv členom sovietskeho politbyra a 18. augusta aj v Kremli zhromaždeným lídrom ďalších štyroch krajín varšavského paktu. O vojenskej intervencii bolo definitívne rozhodnuté.

Odchod posledného sovietskeho transportu z... Foto: TASR, archív
odchod ruských vojsk Odchod posledného sovietskeho transportu z územia Česko-Slovenska. Snímka z Čiernej nad Tisou je z 21. júna 1991. Colný deklarant si prezeral doklady o tomto transporte, ktoré mu poskytol zástupca sovietskeho veliteľa.

„Načo ste tam liezli?!"

Jednotky 38. armády vyrazili v noci na 21. augusta zo Zakarpatska cez Michalovce smerom na Trenčín (niektoré z nich aj cez Košice smerom na Banskú Bystricu). Do konca dňa mali obsadenú väčšinu Slovenska a časť Moravy. Jedna z motostreleckých divízií prekonala za prvé štyri hodiny vzdialenosť 120 kilometrov od hraníc.

Keď generál Majorov dorazil osobne do Trenčína na štáb Východného vojenského okruhu, stretol sa tam s jeho veliteľom generálom Samuelom Kodajom. Dobre sa poznali z predchádzajúcich spoločných vojenských cvičení. „Spýtal sa ma: Prečo ste to urobili, Alexander? A vynadal mi. Bolo mu zjavne do plaču," spomínal po rokoch sovietsky generál.

Plánovači operácie Dunaj zrejme počítali s bojovými akciami. Predpokladali, že Pražská jar je čosi podobné ako bolo maďarské povstanie, že aj v Československu narazia intervenčné vojská na ozbrojený odpor „kontrarevolu­cionárov“. A že možno budú musieť skrížiť zbrane aj s postupujúcimi vojskami NATO.

Zrejme aj preto do bývalého spoločného štátu Čechov a Slovákov vtrhla až polmiliónová armáda, 5-tisíc tankov a obrnených vozidiel, dovedna 26 divízií, z toho 18 sovietskych. Na porovnanie – pri vpáde do päťkrát väčšieho a hornatejšieho Afganistanu si o jedenásť rokov neskôr vystačili Sovieti so štyrmi divíziami. Ešte aj Biľak sa začudoval, vraj načo k nám prišli „s takým množstvom techniky".

V Československu na rozdiel od Maďarska či Afganistanu Sovieti na ozbrojený odpor nenarazili. Ani na vojská Severoatlantickej aliancie, Američania dokonca prikázali stiahnuť niektoré svoje jednotky dislokované v západnom Nemecku ďalej od hraníc s ČSSR. Rozkaz znel: zbytočne neprovokovať. Napokon na druhý deň po invázii sa USA uspokojili len s formálnym protestom v Bezpečnostnej rade OSN. Platilo rozdelenie sfér vplyvu medzi veľmocami, dohodnuté na sklonku druhej svetovej vojny v Jalte.

Československá armáda ostala na rozkaz svojho vrchného veliteľa prezidenta Ludvíka Svobodu v kasárňach. Okupanti však narazili na pasívny odpor civilného obyvateľstva. S tým teda nerátali.

Večer 21. augusta 1968 unieslo špeciálne komando KGB Dubčeka a ďalších troch politikov Pražskej jari na Zakarpatskú Ukrajinu. Dočasne ich izolovali v straníckych chatách neďaleko Užhorodu. Kedysi tam chodil oddychovať niekdajší šéf Kremľa Nikita Chruščov, po ňom si tam občas odskočil aj Šelest.

„Maďarský" scenár počítal s tým, že odstaveného Dubčeka pošlú niekde na „dlhodobú dovolenku". Ako v roku 1956, v čase maďarského povstania poslali „neposlušného“ Imreho Nagya do Rumunska. Kým sa však Chruščovovi podarilo pozliepať maďarskú bábkovú vládu a nájsť pre svoje zámery Kádára, v Prahe o 12 rokov plán s „revolučnou robotnícko-roľníckou vládou" nevyšiel. Prezident Svoboda trval na oslobodení Dubčeka a na jeho účasti na moskovských rokovaniach o riešení krízovej situácie.

Verejnosť na Ukrajine dostávala o priebehu „internacionálnej pomoci bratskému Československu", ako tamojšia propaganda nazvala vpád spojeneckých vojsk, len strohé, nepravdivé alebo polopravdivé informácie. V prihraničných okresoch so Slovenskom sa Ukrajinci mohli dozvedieť viac zo správ Slobodného vysielača. Alebo z listov vojakov intervenčných jednotiek, ak sa im podarilo prejsť sitom vojenskej cenzúry. Odosielatelia písali o tom, že im Česi a Slováci nadávajú do okupantov a že živého kontrarevolucionára ešte nevideli.

„Mnohí nechápali, prečo ich tzv. mierová misia vyvolala takú negatívnu reakciu miestneho obyvateľstva," poznamenáva historik z Ústavu dejín Ukrajiny v Kyjeve Volodymyr Dmitruk. Vo viacerých ukrajinských mestách sa objavili ručne vyrobené letáky s textom „Ruky preč od Československa!" alebo „Hanba agresii do Československa!"

Začiatkom septembra 1968 bol Šelest na zhromaždení na kyjevskej štátnej univerzite a pokúšal sa študentom vysvetliť, aký ďalekosiahly význam mala táto „internacionálna pomoc pre vec socializmu". Čakalo ho však rozčarovanie. Na druhý deň dostal anonymný list od s otázkou: „Prečo si hovoril nepravdu o Československu, načo ste tam liezli!?" Do denníka si poznamenal, že sa ho to hlboko dotklo. Pochopil vôbec, že operácia možno aj dopadla po vojenskej stránke až nad očakávanie dobre, politicky však znamenala zlyhanie na celej čiare?

okupácia, august 1968 Čítajte viac Pred 30 rokmi opustil Československo posledný vlak so sovietskymi vojakmi

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
131 debata chyba
Viac na túto tému: #Varšavská zmluva #Leonid Brežnev #21. august 1968