Velikán, ktorý si meno požičal od hviezd

Hviezda zhasla, ale ostáva po nej jasná žiara, ktorá nám bude svietiť naveky. Tak a podobne písali slovenské noviny pred 100 rokmi v nekrológoch o Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi.

, 08.11.2021 11:00
Pavol Országh Hviezdoslav Foto:
Pamiatka po básnikovi P. O. Hviezdoslavovi.
8

„Bol najväčší slovenský básnik a miloval slovenský ľud celou dušou,“ napísala Pravda chudoby. Slovenský denník priniesol okrem nekrológu ukážku z jeho Steskov.
Mám toho toľko ešte na duši,
že iný ani netuší:
čo všetko chce byť povedané,
hromada koľkých, nových pomyslov
a čím prv…

Básnik zomrel vo veku 72 rokov v Dolnom Kubíne. Jeho zdravotný stav sa prudko zhoršoval už od oslavy narodenín 2. februára. Po rozsiahlom zápale pľúc ochorel na srdce. V júni 1921 sa liečil v pražskom sanatóriu, kde bol pod dohľadom najväčších českých kapacít v odbore vnútorného lekárstva.

Liečba Hviezdoslava pokračovala v luhačovických kúpeľoch, bol tam s manželkou. „Keď prišiel z Luhačovíc, vládal ešte chodiť, ale okruh jeho pohybovania v dome sa stále zmenšoval. Ostatný týždeň už nevychádzal zo svojej spálne,“ spomínal dlhoročný priateľ, spisovateľ a lekár Ladislav Nádaši-Jégé.

K vodnatieľke sa pridružilo silné krvácanie v dutine brušnej. Napriek bolestiam ešte deň pred smrťou srdečne privítal doma priateľa a českého literárneho historika profesora Alberta Pražáka, ktorý vtedy začal prednášať na Univerzite Komenského v Bratislave. „Rád by som sa s tebou porozprával, ale necítim sa najlepšie, čo keby sme odložili rozhovor na zajtra?“ spýtal sa básnik.

Ale „zajtra“ sa už nedalo. Nadránom 8. novembra 1921 zomrel.

Česi ho chceli pre seba

Nádaši-Jégé sa k posledným mesiacom, týždňom a dňom v živote Hviezdoslava viackrát verejne vrátil. Najprv hneď po jeho smrti v týždenníku Naša Orava, ktorý redigoval, a potom aj pri 10. výročí úmrtia v Slovenských pohľadoch. Dosť pritom zazlieval predstaviteľom slovenskej politiky, kultúry aj umenia, že o chorého básnika žijúceho na pokraji chudoby v drsných podmienkach Oravy dlho nejavili záujem. Na rozdiel od českých umelcov a verejných činiteľov. „Česi sa i v čase jeho poslednej choroby zaujímali oňho, dotazy z Čiech na jeho zdravotný stav boli na dennom poriadku. Nepamätám sa, že by sa čo i len jeden Slovák bol dopytoval, ako sa má,“ napísal.

Ako si to vysvetliť? Podľa niektorých jeho životopiscov bol Hviezdoslav pred vznikom ČSR známejší v Čechách ako na Slovensku. Tu ho poznali bežní ľudia ponajviac na strednom Slovensku, kým inde najmä vzdelanci a národovci. Nezabúdajme, aké rozmery nadobudla maďarizácia na začiatku 20. storočia. Nehovoriac už o tom, že kľúčové dielo z posledného obdobia básnikovho života Krvavé sonety sa mohlo šíriť vzhľadom na vojnovú cenzúru iba v odpisoch.

Hviezdoslava a jeho tvorbu si vysoko vážil aj Tomáš G. Masaryk. Opakovane ho navštívil aj s rodinou už pred rokom 1899, keď básnik žil ešte v Námestove. A keď po devalvácii koruny počas peňažnej reformy na jar 1919 prišiel Hviezdoslav o úspory a bol na tom finančne veľmi zle, pomoc prišla práve od prezidenta republiky. Daroval mu 100-tisíc korún.

Na oslavách 50. výročia slávnostného položenia základného kameňa Národného divadla (ND) sa v Prahe 16. mája 1918 zúčastnila aj 20-členná, dovtedy najväčšia slovenská delegácia. Viedol ju 70-ročný Hviezdoslav.

Pavol Ország HVIEZDOSLAV Čítajte viac Hvie100slav: Hravá pocta Hviezdoslavovi

Divadelné slávnosti, to bola iba zámienka. V skutočnosti išlo o významnú politickú udalosť, obdobu rímskeho kongresu zástupcov utláčaných národov Rakúsko-Uhorska, ktorý sa konal štyri mesiace predtým. V Prahe sa zhromaždenie začalo v pietnych priestoroch panteónu českého Národného múzea. Podľa historika Josefa Tomeša prítomných najviac dojala reč Hviezdoslava. „Prišiel som ako lakomý sebec zo slovenského chladu ohriať sa k vysoko planúcej vatre českého zanietenia a nadšenia,“ vyhlásil. Sála burácala ováciami, celé Václavské námestie zaplavili davy, na múzejnej rampe stáli stovky žien a dievčat v národných krojoch.

„Náš odchod z panteónu tým makoviskom národných výšiviek bol cestou bezmála triumfálnou,“ spomínal Jaroslav Kvapil, šéf činohry ND a jeden z hlavných organizátorov akcie. „Kramářa a Rašína (vodcov českého domáceho odboja, poz. red.) niesli na ramenách. Staručký Heyduk (Adolf Heyduk, básnik, veľký propagátor česko-slovenských vzťahov, vtedy už takmer 88-ročný, poz. red.) po boku Hviezdoslava sa tou chumelicou len-len potácal. A v ústrety hosťom znelo volanie vo všetkých ich jazykoch,“ zdôraznil Kvapil.

Na Slovensku básnika takto nikdy nevítali. Naopak, Jégé spomínal, ako sa v nitrianskom divadle na jednej slávnosti už po vzniku ČSR pre Hviezdoslava nenašlo dôstojné miesto. Keby si to nevšimol župan Ľudovít Okánik, nechajú básnika postávať na galérii medzi študentmi a slúžkami.

„Kto Ťa nám nahradí?“

Slovensko potom Hviezdoslavovi vystrojilo o to väčší pohreb. Ako keby si konečne uvedomilo, koho predtým nedocenilo a o koho vlastne teraz prišlo. Treba však podotknúť, že aj tu sa nezaobišlo bez pokynov a finančnej podpory z českej strany, ba z najvyšších vládnych miest.

Vláda dokonca navrhovala pochovať Hviezdoslava v Prahe na Slavíne, čo je hrobka českých národných velikánov na tamojšom Vyšehradskom cintoríne (už tam vtedy ležali telesné pozostatky básnikov Jaroslava Vrchlického či Josefa V. Sládka). S tým však nesúhlasila rodina básnika.

A tak vláda vyslala do Dolného Kubína štátneho tajomníka ministerstva školstva Václava Štecha a vládneho komisára, architekta Dušana Jurkoviča, aby pohreb pripravili na Orave.

Jurkovič sa v tom čase už naplno zaoberal návrhom mohyly Milana R. Štefánika na Bradle a spočiatku zrejme uvažoval o niečom podobne veľkorysom aj na uctenie pamiatky Hviezdoslava. Rodine preto odporúčal pochovať majstra na „Skálke“ pri jeho rodisku Vyšnom Kubíne, vzdialenom päť kilometrov od Dolného Kubína. Ale pre „predbežnú neprístupnosť miesta,“ ako písali noviny, aj od tohto plánu sa upustilo.

Pavol Országh Hviezdoslav Čítajte viac Krvavé sonety z augusta a septembra 1914

Preto ostala jediná možnosť – pochovať Hviezdoslava na dolnokubínskom cintoríne. V rodinnej hrobke. Podľa Jurkovičovho návrhu obtiahli čelo evanjelického kostola čiernou látkou, ktorá znázorňovala slovenský dvojkríž.

Pri obidvoch stranách vchodu do kostola postavili dve pódiá. Jedno pre rodinu zosnulého a druhé pre predstaviteľov vlády, cirkvi a verejného života.

Už 11. novembra preniesli z domu smútku do kostola rakvu so zosnulým, aby sa s ním mohli prísť rozlúčiť ľudia zblízka i zďaleka. Striedavo pri nej držali čestnú stráž členovia miestneho Sokola i Orla a hasičského spolku.

Oficiálne to síce nebol štátny pohreb, ale mal mnohé jeho znaky a konal sa na štátne trovy. Nikdy predtým a vari ani potom nemal slovenský básnik, a nielen básnik, takúto poslednú rozlúčku. Čo do veľkoleposti ju prekonal azda len pohreb Milana R. Štefánika.

V deň pohrebu 13. novembra prijímal Dolný Kubín osobitné vlaky so smútočnými hosťami. Len z Podtatranskej župy ich prišlo okolo 150.

Delegáciu z Prahy viedol predseda parlamentu František Tomášek, bolo v nej šesť ministrov. Mimochodom, vlak meškal takmer hodinu, čo posunulo začiatok pohrebných obradov na pol tretiu popoludní. Masaryk nepricestoval, ale poslal najväčší veniec.

„Z okolia dochádzalo pešky mnoho vidieckeho ľudu celé dopoludnia. Na poludnie sa už dolnokubínske námestie podobalo mravenisku. O jednej hodine vytvorila miestna vojenská posádka špalier okolo námestia a po okrajoch cesty vedúcej na cintorín,“ informoval Slovenský denník.

Hviezdoslav Čítajte viac Akým človekom bol Hviezdoslav?

Do kostola sa zmestilo len približne tisíc ľudí, organizátori pohrebu museli preto pre vybraných hosti vydať vstupenky. V predných laviciach sedelo 25 evanjelických aj katolíckych biskupov a kňazov, medzi nimi Andrej Hlinka. Neskôr tvrdil, že Hviezdoslav bol „duševne bližšie k slovenským katolíkom ako ku germánskym luteránom“.

V kostole mal smútočnú kázeň evanjelický biskup Juraj Janoška. Zosnulého predstavil ako „hrdinského bojovníka za kráľovstvo ducha, lásky, bratstva a pokoja“.

Davu asi 3-tisíc ľudí, ktorí sa počas cirkevných obradov zhromaždili pred kostolom, kázal biskup Samuel Zoch: „Bol to veľký národný prorok držiaci vysoko národnú zástavu.“

Vonku potom rečnili aj vládni predstavitelia. Za prezidenta republiky a vládu vystúpil minister Vavro Šrobár. Vyzdvihol aj Hviezdoslavove zásluhy v boji za sociálnu spravodlivosť: „Krivdu a násilie nepovažoval za dôstojné človeka.“ Tomášek pripomenul krátke Hviezdoslavovo poslanecké pôsobenie v Revolučnom národnom zhromaždení (od marca 1919 do apríla 1920).

Za umelcov vystúpil Martin Rázus a pripomenul slová Hviezdoslava spred piatich rokov nad hrobom Svetozára Hurbana Vajanského: „Padol dub košatý, kto nám ho nahradí? I my dnes nad Tvojou rakvou voláme: Kto Ťa nám nahradí, kto Ťa nám nahradí?“

Len-len, že sa nestal Maďarom

Musel uplynúť určitý čas, aby bolo možné vecnejšie zhodnotiť mnohorakú Hviezdoslavovu činnosť. Lebo ako hovorí Ľubomír Feldek: „Ak povieme, že to bol veľký básnik, nepovedali sme o ňom ešte všetko. Bol to veľký človek.“

Ale pred 100 rokmi v atmosfére jeho zbožšťovania sa nedalo (a akosi ani nepatrilo) otvorene hovoriť o tom, ako ťažko sa Hviezdoslav stával slovenským básnikom, prekladateľom, dramatikom. Veď na začiatku jeho literárnej dráhy sa zdalo, že to bude veľký maďarský literát.

Počas štúdia na evanjelickom gymnáziu v Miškovci sa mladý Országh totiž tak pomaďarčil, že, ako neskôr spomínal, „maďarsky myslel a prekladal, keď písal po slovensky“. Vtedy 14-ročný už písal prvé básne, ale po maďarsky.

Keď v septembri 1865 nastúpil na maďarské gymnázium v Kežmarku, hovoril tak dobre po maďarsky, že spolužiaci ho volali „chlapec z Miškovca“ (Miškolci fiú). Bol členom maďarského samovzdelávacieho spolku a jeho profesori si hovorili, že vychovávajú budúceho Goetheho alebo Petőfiho.

Pavol Országh Hviezdoslav Čítajte viac Piesne krutých čias

Po smrti maďarského básnika Gergelyho Czuczora v roku 1867 vypísali súťaž o najlepšiu báseň na uctenie jeho pamiatky. Vyhral mladý Országh. V tom istom roku cez prázdniny recitoval na jednej svadbe vo Vyšnom Kubíne maďarskú báseň a vyvolal potlesk u prítomných zemanov. Len jeho matka sa rozplakala, lebo synovi nerozumela.

Odvtedy sa datuje jeho príklon k národnému prebudeniu. V nasledujúcom roku vo veku 19 rokov vydáva svoju prvotinu Básnické prviesenky pod pseudonymom Jozef Zbranský.

V roku 1870 končí kežmarské gymnázium s vyznamenaním a pokračuje v štúdiách na právnickej akadémii v Prešove, kde je už členom slovenského študentského spolku a vydáva almanach Napred. Publikuje v ňom aj svoje básne pod vlastným menom.

Pseudonym Hviezdoslav začal používať až v roku 1875, keď už mal za sebou štúdium práva a pracoval ako koncipient u iného národovca, advokáta Štefana Fajnora v Senici. Údajne to bol Fajnorov nápad, keď na jednom klientskom spise si prečítal verše svojho koncipienta z Ódy na hviezdy:
Vy nadšene nado mnou plápolajúce hviezdy,
váš pohľad noc tak utešenou robí,
ach, vás vídam, vídam vždycky rád,
vo vás od mladi zvyknem sa kochať
od vás si meno slávne požičiav.
Vedzte, že zvem sa: Pavol Hviezdoslav.

V tom istom roku zložil advokátske skúšky a zasnúbil sa s Elenou Novákovou bez vedomia jej rodičov. Zoznámili sa rok predtým v dolnokubínskom ochotníckom divadle. Pavol a Ilonka, ako ju volali doma, účinkovali v hre Skrotená divoška. Ona ho po svadbe volala Palinko.

Práci všetka česť!

Trochu v tieni dlho zostávala Hviezdoslavova základná zárobková „chlebová“ činnosť. Veď takmer 30 rokov pracoval ako advokát. Najprv v Námestove, od roku 1899 v Dolnom Kubíne. "Po chlebovej úmornej práci nezbýva mi síl k dačomu lepšiemu, bárs bych mal i kus slobodného času, pravda len v neskorej noci,“ napísal vo februári 1884 Vajanskému.

O Hviezdoslavovi advokátovi vieme dnes viac najmä vďaka právnikovi Petrovi Kerecmanovi, ktorý sa venuje dejinám advokácie na Slovensku. Zistil, že básnikovo povolanie, akokoľvek úmorné, poskytovalo inšpiráciu k literárnej tvorbe. Podľa Kerecmana v takých známych dielach Hviezdoslava, akými sú Hájnikova žena alebo Bútora a Čútora, sa zrkadlí priebeh konkrétneho trestného konania. Ale do určitej miery sa týka aj diel Ežo Vlkolinský, Šumihorka, Susedia či Deľba dedičstva. Hviezdoslav zastupoval klientov v susedských sporoch, v exekučných konaniach, v dedičných či rodinných veciach, a tých bolo na Orave veľa.

V roku 1889 zomrel v Dolnom Kubíne 49-ročný básnikov brat Mikuláš. Hviezdoslavovci si obe jeho deti adoptovali, lebo vlastné nemali a švagriná o svoje „nedbala“, ako spomínali.

O desať rokov neskôr sa z Námestova presťahovali do Dolného Kubína. Hviezdoslav tým prišiel o dlhoročných klientov, na novom mieste ich mal podstatne menej, ale neľutoval. Mal viac času na tvorbu. Od roku 1902 sa venoval výhradne literárnej činnosti, prekladal svetových básnikov, napríklad Puškina, Goetheho a Shakespeara.

Žiaľ, začali ho trápiť zdravotné problémy. V roku 1914 sa však vypol k fantastickému tvorivému počinu. Písal Krvavé sonety. Súčasný anglický básnik John Minahane napísal, že išlo o najsilnejší hlas, ktorý sa ozval už na začiatku prvej svetovej vojny, keď väčšina európskych básnikov žila v akejsi eufórii.

Hviezdoslav privítal vznik Československej republiky. V duchu Martinskej deklarácie bol „čechoslovakistom“, uznával "československý národ“, ale s tým, že čeština a slovenčina budú samostatnými "prostriedkami a či nástrojmi ku kultúrnej práci na poliach verejného života“.

Pracoval naplno, kým sa len dalo. Tvrdil, že len „ten, kto tvoril a vytvoril, môže hovoriť, že žil“. Hviezdoslavovi patrí aj okrídlený výrok: „Ó, práci všetka česť, česť práci všetka.“

zväčšiť Dňa 13. novembra 1921 informovala Pravda...
Pravda, titulná strana, titulka 13. november 1921 Dňa 13. novembra 1921 informovala Pravda chudoby na tiulnej strane o skone básnika Pavla Országha Hviezdoslava

Dňa 13. novembra 1921 informovala Pravda chudoby na titulnej strane o úmrtí básnika Pavla Országha Hviezdoslava: „Dňa 8. t. m. o 6. hodine zomrel Pavol Országh, básnické meno Hviezdoslav v Dolnom Kubíne v Orave. Hviezdoslav bol najväčším básnikom slovenským. Jeho diela sú tak krásne, zvlášť: Ežo Vlkolinský, Hajnikova žena, Prvý záprah, a.t.ď., žeby sme im nadarmo hľadali páru trebárs u básnikov svetového mena. Za mlad. rokov bol Hviezdoslav prenasledovaný pre lásku k svojmu rodu. Maďarské literárne kruhy ocenily jeho veľký talent a hľadeli ho získať zvolením za člena maďarskej Akademie vedy v Budapešti a rôznym iným nátlakom. Avšak Hviezdoslav nedal sa sklatiť ničím a ostal v svojej Orave skromný, opevujúc po väčšine maloroľnícky ľud. Jeho diela budú sa vždy skvieť v dejinách literatúry slovenskej. Nebol básnikom revolucionárom, proletátorom, avšak miloval slovenský chudobný ľud celou dušou. Večná mu pamäť.“

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba
Viac na túto tému: #Pavol Országh Hviezdoslav
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy