Kto oslobodil Slovensko: Rusi alebo Ukrajinci?

Pred siedmimi rokmi bol pre to medzinárodný škandál. Najprv z Varšavy a potom i z Prahy zazneli hlasy, že krajiny východnej a strednej Európy oslobodili spod nemeckej okupácie Ukrajinci, nie Rusi. Moskva protestovala a tvrdila, že vo vojenských zoskupeniach pod názvom Ukrajinské fronty bojovali (popri príslušníkoch iných národov) prevažne červenoarmejci ruskej národnosti. Diplomatická prestrelka mala jeden nesporný efekt: otázka etnického zloženia Červenej armády sa stala predmetom dôkladnejšieho historického výskumu.

, 08.05.2022 06:00
Víťazný pochod Červenej armády Foto:
Víťazný pochod Červenej armády, ktorá sa vracala do Sovietskeho zväzu. Snímka je z júna 1945 z centra Bratislavy.

Vlastne až do roku 2014 nemali ani ruskí historici presnejšie, archívmi doložené údaje o etnickom zložení Červenej armády a o jeho zmenách v priebehu druhej svetovej vojny. Dôvod? Tieto informácie zostávali dlho utajené. Až v posledných rokoch k nim získali bádatelia prístup a začali o tom uverejňovať prvé vedecké práce.

Prelomovou sa stala vlani vydaná štúdia vojenského historika Alexeja Bezugoľného. Štatisticky v nej ukazuje, ako sa zásadne zmenila národnostná skladba jednotiek Červenej armády v roku 1943. Bolo to po kľúčových bitkách pri Stalingrade a pri Kursku. Autor sa osobitne venuje nielen podielu Rusov, Ukrajincov či Bielorusov v jej radoch, ale aj zastúpeniu príslušníkov slovanských a neslovanských národov.

Ako to vyzeralo so zložením štyroch ukrajinských frontov, ktoré sa zúčastňovali na oslobodzovaní Európy a teda i Slovenska? Zistenia Bezugoľného sú miestami až prekvapujúce.

Medzitým však napredoval aj výskum ukrajinských bádateľov. Za pozornosť stoja najmä výsledky práce Ľudmily Rybčenkovej z Národného múzea druhej svetovej vojny v Kyjeve. Historička sa zaoberá otázkami mobilizácie povolancov do Červenej armády na území dovtedy okupovanej sovietskej Ukrajiny v rokoch 1943 – 1944. Ukrajinci povolaní do vojenskej služby významnou mierou dopĺňali a kompletizovali vojenské zoskupenia, ktoré sa neskôr zúčastnili oslobodzovania Slovenska i celej rozbitej Československej republiky.

Ako Rusi vyčerpali svoje zdroje

Na samom začiatku vojny, pol roka pred vpádom nemeckých vojsk na územie Sovietskeho zväzu, podiel Rusov, Ukrajincov a Bielorusov v jednotkách Červenej armády zhruba kopíroval ich podiel v celej populácii.

K ruskej národnosti sa hlásilo 56,4 % príslušníkov armády, k ukrajinskej 20,25 % a k bieloruskej 4,35 %. Do konca roku 1942 však podiel Ukrajincov a Bielorusov klesol takmer na polovicu (na 10,9 % a na 2 %). Naopak, zastúpenie Rusov dovtedy vzrástlo na 71 %. Inými slovami: v uvedenom období pribúdalo červenoarmejcov ruskej národnosti v armáde takmer desaťkrát rýchlejšie než Ukrajincov.

Podľa Bezugoľného to spôsobil prvý rok vojny, keď väčšia časť Ukrajiny a Bieloruska bola okupovaná. Mnohé sovietske jednotky, ktoré prijali prvý úder wehrmachtu už v prvých týždňoch a mesiacoch bojov, sa ocitli v obkľúčení. Vyše 2,335 milióna vojakov (podľa nemeckých zdrojov o milión viac) sa dostalo do nemeckého zajatia alebo boli nezvestní. Smutne známym sa stal tzv. kyjevský kotol. Wehrmacht tam zajal takmer 453-tisíc červenoarmejcov (podľa nemeckých údajov až 665-tisíc).

Víťazný pochod Červenej armády, ktorá sa... Foto: TASR
Víťazný pochod Červenej armády Víťazný pochod Červenej armády, ktorá sa vracala do Sovietskeho zväzu. Snímka je z júna 1945 z centra Bratislavy.

Takto neslávne pochodili už na začiatku vojny vojská Juhozápadného frontu, v ktorých mali výrazné zastúpenie práve vojaci ukrajinskej národnosti. Maršal Grigorij Žukov predtým naliehal na Stalina, že s nimi treba ustúpiť za rieku Dneper, inak skončia katastrofálne. Vodca sa nedal presvedčiť a trval na svojom. „Vyšiel som z jeho pracovne s ťažkým pocitom vlastnej bezmocnosti,“ spomínal po rokoch Žukov.

Dosť na tom, že Ukrajina už koncom roku 1941 prestala byť zásobárňou živej sily pre Červenú armádu. Tá si musela obnovovať a kompletizovať bojmi značne preriedené jednotky prevažne z ruských zdrojov. Veď len v Stalingradskej bitke mala Červená armáda 478-tisíc mŕtvych a nezvestných a okolo 650-tisíc ranených. V bitke o Leningrad padlo podľa najnovších výskumov dokonca až 876-tisíc sovietskych vojakov a ďalších 1,326 milióna bolo nezvestných alebo ranených.

Už v bitke pri Moskve v decembri 1941 Stalin povolal zálohy zo Sibíri, ktoré významne prispeli k zlyhaniu nemeckej ofenzívy. Vrchné velenie súčasne mobilizovalo rezervy v sovietskych republikách Zakaukazska a Strednej Ázie. Bezugoľnyj v tejto súvislosti konštatuje istú etnickú segregáciu: „Vyšší velitelia žiadali posilniť ich zoskupenia prednostne jednotkami s prevahou vojakov slovanského pôvodu vzhľadom na ich lepšiu bojovú pripravenosť, kým Gruzíncami alebo Arménmi dopĺňali nanajvýš druhoradé jednotky.“

Mnohí povolanci zo stredoázijských republík s jazykovými problémami a riadili sa odlišnými kultúrnymi vzormi. Napriek tomu dosiahol súhrnný podiel príslušníkov národov Zakaukazska a Strednej Ázie na celkovom počte vojakov Červenej armády 11,6 %. Čiže sa takmer vyrovnali podielu Ukrajincov a Bielorusov spolu v tomto období. V priebehu bojov počas zimy na prelome rokov 1942 – 1943 sa však situácia na východnom fronte začala kardinálne meniť.

Nazývali ich čiernou pechotou

Červená armáda postupne oslobodila severný Kaukaz a ľavobrežnú Ukrajinu (jej územie po ľavej strane rieky Dneper). Už vo februári 1943 vyšiel rozkaz veliteľstva vrchného velenia o mobilizácii a odvode občanov do Červenej armády na území Ukrajiny a Bieloruska oslobodenom spod nemeckej okupácie. Vojenskej povinnosti podliehala celá mužská populácia vo veku od 18 do 50 rokov. Ruské ľudské zdroje už totiž boli takmer vyčerpané.

V dôsledku mimoriadnej mobilizácie sa postupne vyrovnával pomer medzi Rusmi a Ukrajincami v mužstve 1. a 2. ukrajinských frontov, ktoré sa v druhej polovici roku 1944 už blížili na dohľad k hraniciam Slovenska. Išlo o pomer 1,5:1, resp. 1,2:1, čiže takmer "pol na pol“. Niektoré útvary týchto zoskupení vykazovali dokonca prevahu Ukrajincov.

Napríklad v radoch 4. gardovej armády 3. ukrajinského frontu, ktorá sa zúčastnila oslobodenia Budapešti aj Viedne, bojovalo 57 % Ukrajincov a iba 35 % Rusov. Iný príklad: nacistický koncentračný tábor Auschwitz oslobodila 6. armáda 1. ukrajinského frontu. V jej radoch bojovalo 42 300 Rusov, 38 041 Ukrajincov, 1 210 Bielorusov, 1 090 Tatárov, 1 070 Židov atď.

Tomáš G. Masaryk Čítajte viac Ako Slováci prijímali migrantov z Ukrajiny pred sto rokmi

Ale pozor! Ukrajinskými frontmi neboli tieto vojenské zoskupenia nazvané preto, že by mali prevažne vojakov ukrajinskej národnosti. Vrchné velenie ich takto premenovalo po tom, čo sa vyznamenali pri oslobodzovaní Ukrajiny. Napríklad 2. ukrajinský front bol do októbra 1943 Stepným frontom.

Zvláštnosťou mobilizácie na území oslobodenej centrálnej a západnej Ukrajiny bol spôsob realizácie: vykonávali ju tzv. poľné vojenské správy v rámci jednotlivých frontov a ich častí (armád a divízií).

Ako vyplýva zo zistení kyjevskej historičky Rybčenkovej, odvodové komisie konali často svojvoľne a obchádzali predpisy, len aby naplnili zhora nariadené kvóty. Porušovali sa pritom vekové limity, odvádzali aj 17-ročných či dokonca mladších. Väčšinou išlo o dedinských mladíkov. Na západnej Ukrajine medzi nimi takmer nebolo takých, čo by sa do Červenej armády prihlásili dobrovoľne, naopak, mnohí sa chceli vojenskej povinnosti vyhnúť za každú cenu. Utekali do lesov, dali sa zverbovať zakázanou Ukrajinskou povstaleckou armádou (banderovcami).

V reakcii na to poľné vojenské správy zavolali na pomoc vojenské jednotky a odvody povolaných prebiehali s použitím násilia. Na ich výcvik vyčlenili iba 15 dní, ale často sa nedodržiavala ani táto norma a všetko prebiehalo rýchlejšie a takpovediac za pochodu. Mobilizovaných nováčikov posielali do boja nielenže nevycvičených, ale nezriedka aj nedostatočne vystrojených a vyzbrojených. Keďže mnohým chýbala riadna uniforma, volali ich čiernou pechotou alebo „prápormi neuniformovaných“. Stávalo sa, že hromadne zomierali už v prvom boji.

Sovietske velenie vybralo do útoku vo východných Karpatoch takto doplnené vojská dvoch frontov: 1. ukrajinského frontu maršala Ivana Koneva, jeho 38. armády pod velením generála Kirilla Moskalenka a 4. ukrajinského frontu armádneho generála Iľju Petrova, jeho 1. armády pod velením generála Andreja Grečka (budúceho maršala a ministra obrany). Proti nim stála na severovýchode Slovenska silná nemecká operačná skupina.

Súčasťou 18. armády 1. ukrajinského frontu pod velením generála Antona Gastiloviča bol aj 1. čs. armádny zbor Ludvíka Svobodu, ktorý si na západe Ukrajiny doplnil svoje dovtedajšími bojmi oslabené mužstvo. Mobilizovali najmä tam žijúcich ešte od konca 19. storočia volyňských Čechov.

Stalin Čítajte viac Prečo sú mnohým Slovákom bližší Rusi ako Ukrajinci

Priveľké straty, ktoré utrpeli vojská na Dukle, vysvetľujú niektorí historici aj dopĺňaním ich jednotiek narýchlo zacvičenými nováčikmi ešte pred začiatkom Karpatsko-duklianskej operácie. Mimochodom, situácia sa neskôr zopakovala na východe i na severe Slovenska. Tieto oblasti oslobodzovali jednotky 1. ukrajinského frontu, jeho ľavé krídlo vrátane Svobodovej armády.

Vo februári a marci 1945 vyhlásila Slovenská národná rada na oslobodenom území mobilizáciu. Povolala do zbrane ročníky 1910 – 1926. Z tohto mužstva vznikla aj 4. brigáda, slovenská jednotka so slovenskými veliteľmi. Jej vojaci sa narýchlo cvičili v Levoči, aby posilnili rady čs. armádneho zboru.

„Na výcvik so zbraňou sme mali v čate jednu pušku, aj to muzeálny typ, ako voľakedy používali rakúski financi,“ spomínal neskôr publicista Roman Kaliský. Takto „vycvičených“ takmer 5 700 vojakov-nevojakov nasadili do krvavých bojov o Liptovský Mikuláš. Len od 3. do 11. marca 1945 tam mal tento zbor 1 866 mŕtvych, nezvestných a ranených. Mesto oslobodili až 4. apríla.

Kto všetko oslobodzoval

Čo sa týka červenoarmejcov, kým na úrovni mužstva sa počty Rusov a Ukrajincov v niektorých vojenských zoskupeniach takmer vyrovnávali, medzi veliteľmi naďalej a výrazne prevládali Rusi. A to na všetkých stupňoch velenia, počnúc poručíkmi a končiac generálmi či maršalmi.

V 1. 2. a 4. ukrajinských frontoch bolo Ukrajincov medzi dôstojníkmi sedemkrát až osemkrát menej ako Rusov. Po roku 1943 sa tento nepomer ešte zvýšil v neprospech Ukrajincov. Ako si to vysvetliť? Podľa Bezugoľného platil zákaz prijímať do vojenských škôl osoby, ktoré dovtedy žili na území okupovanom Nemcami. Dôvod? Zrejme obavy, že si pošpinili ruky kolaboráciou alebo napáchli nacistickou ideológiou alebo propagandou. Preto ešte aj na sklonku vojny podiel dôstojníkov ukrajinskej národnosti vo veliteľskom zbore Červenej armády sotva prevýšil 16 percent. Ale čím vyššia šarža a stupeň velenia, tým ich bolo menej. Napríklad medzi plukovníkmi bolo Ukrajincov iba 12 percent a medzi generálmi 10 percent. Spomedzi jedenástich armádnych generálov bolo deväť Rusov a medzi 25 maršalmi Sovietskeho zväzu bolo Rusov až 20.

Kyjev, oslava, nezávislosť, Ukrajina Čítajte viac Nezávislý ukrajinský štát sa už raz rozpadol

Na druhej strane mali červenoarmejci ruskej národnosti aj najväčšie nenávratné straty. Na ich celkovom počte sa podieľali takmer 67 percentami, kým Ukrajinci 16 percentami a Bielorusi tromi percentami. Medzi padlými bolo až 85 percent červenoarmejcov slovanského pôvodu. Veľké straty však mali aj príslušníci ďalších národností. Napríklad na frontoch druhej svetovej vojny zahynulo okolo 180-tisíc Turkménov a Tadžikov, mnohí z nich pri oslobodzovaní Československa.

Vojaci pochádzajúci zo Zakaukazska a zo Strednej Ázie mali výrazné zastúpenie v niektorých jednotkách 2. ukrajinského frontu maršala Rodiona Malinovského, ktoré oslobodzovali Bratislavu. Napríklad jeho kavalérii velil generál Issa Plijev, etnický Osetínčan.

V posledných rokoch sa v bývalých sovietskych a dnes samostatných republikách vedú diskusie o tom, ktorý národ najviac prispel k víťazstvu nad fašizmom v druhej svetovej vojne. Najmä politici prichádzajú niekedy s prekvapujúcimi závermi, ktoré majú pozdvihnúť prestíž vlastného štátu (a znížiť prestíž iného) v očiach medzinárodného spoločenstva.

A tak na otázku v titulku tohto textu pripadá vhodné odpovedať takto: Slovensko oslobodzovali aj Rusi, aj Ukrajinci, aj Bielorusi, aj Arméni, aj Turkméni, aj Židia, aj Tatári, aj Kazaši, aj Rumuni, aj príslušníci ďalších národov a etník. A, samozrejme, aj Česi a Slováci.

Ukrajinci po mobilizácii v roku 1944

  • Do júla 1944 vzrástol podiel Ukrajincov v radoch Červenej armády z 10,9 % na 21,2 %. V absolútnych číslach to bol nárast z 996-tisíc na 2,535 milióna mu­žov.
  • Podiel Ukrajincov v aktívnych (bojujúcich) vojenských zoskupeniach (frontoch) bol dokonca ešte vyšší. Dosiahol v uvedenom období až 23,3 %.

© Autorské práva vyhradené

chyba
Viac na túto tému: #oslobodenie #Červená armáda
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy