Hoci zákon na ochranu republiky vyzerá s dlhým odstupom času ako bič na demokratické práva a slobody, jeho predkladatelia dôvodili, naopak, potrebou „ochrany demokracie".
Prečo? Mladá republika sa totiž päť rokov po rozpade habsburskej monarchie zmietala v povojnovej kríze a nachádzala sa v rozháraných politických pomeroch.
Čo sa týka právneho systému a osobitne trestného práva, platili zákony prevzaté z rakúskeho a uhorského zákonníka s mnohými medzerami, ktoré bolo treba zaplniť.
Bezprostredným podnetom na prijatie nového zákona bol atentát na ministra financií Aloisa Rašína. Piateho januára 1923 ho v Prahe spáchal 19-ročný anarchista Josef Šoupal.
Niekoľkými výstrelmi z blízkosti ťažko zranený Rašín bojoval v nemocnici o život šesť týždňov. Keď 18. februára zomrel, vláda vyhlásila osem dní trvajúci štátny smútok a pohreb sa stal v podstate národnou manifestáciou.
Atentát veľmi urýchlil prípravu zákona i jeho prijímanie. Už 10. januára 1923 pražské Národné listy zverejnili úvodník s názvom Na obranu vlasti a demokracie: „Vražedný útok na ministra opäť pripomína nevyhnutnosť silnej vlády v republike."
Noviny pripomenuli, že o zákone na ochranu republiky sa diskutovalo už po neúspešnom atentáte mladého komunistu Aloisa Šťastného na premiéra Karla Kramářa v roku 1919. Zachránil ho jeho zimník a hrubá náprsná taška.
Podľa priaznivcov represívnych opatrení sa kalich trpezlivosti atentátom na Rašína naplnil. A tak sa 16. januára 1923 zišiel 25-členný výbor koaličných strán, ktorý sa dohodol na osnove zákona a na zložení komisie, čo mala vypracovať jeho návrh. Jej práca sa síce utajovala, niečo však preniklo do opozičných médií a vyvolalo verejnú diskusiu.
Demokracia sa nikdy päsťou nerobí. Demokracia sa tvorí na základe spravodlivosti a právaMartin Rázus - spisovateľ a poslanec za Slovenskú národnú stranu
Zvážiť všetky za a proti
Diskusiu otvoril v denníku Lidové noviny profesor Jaroslav Kallab, kapacita v odbore trestného práva. Upozornil na zbytočnosť takejto právnej normy a varoval pred ilúziou, že by zákon na ochranu republiky vyriešil nejaké štátnobezpečnostné alebo sociálne problémy:
„Ochrana štátu a štátnych orgánov je už dostatočne upravená v platnom trestnom zákone. Je preto otázne, či koalícii teraz nejde o nové vydanie trestného zákona z roku 1803, ktorý vznikol z neurózy, vyvolanej v absolutistických monarchiách Veľkou francúzskou revolúciou."
Zároveň vyslovil domnienku, či ruky iniciátorov nového zákona nevedie snaha potlačiť v zárodku (a zveriť do právomoci trestných súdov) „každé hnutie, ktoré by mohlo – aj keď len vzdialene – ohroziť jestvujúci politický stav".
Kallab pripustil, že právnu ochranu potrebuje prezident republiky, pretože „nemožno naňho bez vážnych pochybností vzťahovať predpisy, ktoré chránili cisára Rakúsko-Uhorska".
Aj v tomto prípade však odporúčal zvážiť všetky za a proti pri tvorbe právnej normy: „Aby neznemožnila neškodnú, hoci aj ostrú kritiku", ktorá predsa nemôže vo svojich dôsledkoch otriasť štátnou autoritou.
V nasledujúcej diskusii častejšie zaznievala kritika než obhajoba vznikajúceho zákona. Podľa kritikov zdravý demokratický štát nepotreboval na svoju ochranu také prísne zabezpečenie, aké mala monarchia.
Čítajte viac Víťazný február po slovensky. V znamení partizánčiny
Tvrdili, že vnútorne chorý štát nezachránia ani drakonické zákony. Časť predstaviteľov ľavicovej opozície vyhlasovala, že zákon na ochranu republiky mal byť „čistým ziskom vládnucich strán z atentátu na Rašína".
Proti prijatiu zákona protestovali viacerí českí intelektuáli, napríklad literárny kritik František X. Šalda. Ozval aj predseda Matice slovenskej Juraj Janoška (spisovateľ a biskup evanjelickej cirkvi).
V Národných novinách upozornil na tento paradox: „Štyri roky sme rozhlasovali po svete, že Československá republika je najkonsolidovanejší štát na Zemi a naraz chceme prijímať zákon na ochranu republiky?!"
Ale aj intelektuáli sa v tejto otázke rozdelili. Významný český básnik a poslanec Viktor Dyk dokonca vyhlásil, že „upustiť od tohto zákona by znamenalo porážku štátnej idey".
Osobnosti s týmto zmýšľaním argumentovali najmä príkladmi z okolitých krajín. Napríklad vo weimarskom Nemecku už prijali podobný zákon po vražde liberálneho politika a ministra zahraničných vecí Walthera Rathenaua v júni 1922.
Noviny v Československu naklonené vládnucim stranám písali v duchu, že demokracia sa musí brániť proti hrozbám, ktoré podkopávajú jej základy.
Parlamentná stráž v akcii
Dolná komora Národného zhromaždenia začala prerokúvať vládny návrh zákona 6. marca 1923. Prvé čítanie prebiehalo v búrlivej atmosfére. „V sále sa ozývali píšťalky, sirény, ba dokonca kravský zvonec," napísal publicista Ferdinand Peroutka.
Predseda snemovne musel neustále napomínať najmä komunistických a socialistických poslancov. Dvoch dal napokon vyviesť so sály parlamentnou strážou. Štyria poslanci za socialistickú stranu, ktorí predložili viacero pozmeňovacích návrhov, boli neskôr zbavení svojich mandátov.
Dôvod? Nerešpektovali koaličnú dohodu, že takéto návrhy sa budú predkladať až po predbežnom odsúhlasení celou vládnou koalíciou.
Vládni poslanci presviedčali opozičných, že zákon bude výhodný aj pre opozíciu. Oproti predchádzajúcej právnej úprave vraj spresnil formulovanie skutkovej podstaty trestných činov.
Držiteľom štátnej moci tým znemožnil ich ľubovoľný výklad a aj ich zneužitie proti politickým odporcom. Zákon okrem toho rušil trest smrti za velezradu, po novom súdy za ňu mohli uložiť maximálne doživotie.
Parlamentnú opozíciu to však neuspokojilo. Proti návrhu zákona v predloženej podobe boli najmä poslanci Slovenskej ľudovej strany (SĽS).
Tvrdili, že má represiami potlačiť hnutie za autonómiu Slovenska. „On vlastne nie je na ochranu republiky, ale na ochranu takzvaných štátotvorných politických strán, ktoré seba považujú za štát či republiku," vyhlásil v rozprave poslanec SĽS a zároveň rímskokatolícky kňaz Arnold Bobok.
Druhé a tretie čítanie návrhu zákona prebehlo už bez väčších problémov, takisto jeho prerokovanie v hornej komore parlamentu (v senáte). Devätnásteho marca 1923 zákon schválili, čakalo sa už iba na podpis prezidenta Tomáša G. Masaryka.
Významný český právnik Ludwig Spiegel uverejnil v novinách otvorený list Masarykovi, v ktorom ho vyzval, aby nepodpisoval zákon, ktorý zjavne porušuje ústavu.
Prezident požiadal predsedníctvo ministerskej rady (výkonného orgánu vlády), aby posúdilo Spiegelove závery. To ich však označilo za nesprávne.
Zákon začal platiť od mája 1923 a jeho uplatňovanie v praxi narazilo hneď na značné ťažkosti. Problém bol najmä v interpretácii niektorých ustanovení, lebo jednotlivé súdy a trestné senáty si ich vykladali po svojom.
Čítajte viac Vlčie deti. Neznáme obete druhej svetovej vojny
Napríklad išlo o rozhodovanie vo veciach urážky prezidenta. Práve toto ustanovenie a ešte hanobenie republiky alebo jej predstaviteľov sa stali najčastejšie stíhanými prečinmi na základe nového zákona.
V októbri 1924 sa jedným takýmto prípadom musel zaoberať až Najvyšší súd ČSR. Išlo o výrok obžalovaného zo Slovenska, ktorý si dovolil verejne povedať túto vetu: „Prezident Masaryk drží viac pri Čechoch, medzi ktorými v Prahe žije, a o ostatných sa nestará."
Pred Najvyšší súd ČSR sa podobné kauzy dostávali po tom, čo ich súdy nižšej inštancie uznali za urážky hlavy štátu a páchateľov odsúdili na základe zákona na ochranu republiky.
Po vznesení obvinenia im hrozil trest od 8 dní do 6 mesiacov väzenia, ak hlavu štátu urazili prinajmenšom pred dvomi ľuďmi. Ak sa však svojho činu dopustili niekde na verejnom zhromaždení alebo v médiách, mohli byť potrestaní až jednoročným žalárom. (Samozrejme, že proti rozsudku sa mohli odvolať.)
Obhajcovia zákona tvrdili aj po rokoch jeho aplikácie, že znamenal výrazný pokrok – veď v Rakúsko-Uhorsku za zločin urážky jeho veličenstva trestal ťažkým žalárom od jedného do piatich rokov.
Naopak, odporcovia zákona namietali, že v demokratickom štáte nemá mať hlava štátu až taký vysoký stupeň ochrany svojej cti. Navyše sa odvolávali na britský príklad, kde kráľ mal rovnakú mieru ochrany cti ako bežný občan.
Podobné kontroverzné názory pretrvali aj na paragrafy zákona o hanobení republiky. Stačilo napríklad, aby si niekto pri hraní štátnej hymny na verejnosti nesňal z hlavy klobúk (a to ani po upozornení niekým z okolostojacich) a dopustil sa štvavého hanobenia hymny a tým aj republiky…
Foto: FOTO: ČNB
Tuka vyfasoval 15 rokov
Pochopiteľne, že zákon sa venoval oveľa závažnejším (aj keď menej početným) deliktom, než bola urážka hlavy štátu alebo hanobenie republiky či jej predstaviteľov.
Išlo napríklad o úklady proti republike, o ohrozenie jej bezpečnosti, o napomáhanie vojenským zločinom alebo o špionáž v prospech cudzej mocnosti, čo boli počas Uhorska trestné činy označované za velezradu.
Jedna z najväčších káuz tohto druhu vyústila do súdneho procesu, ktorý rozvíril hladinu verejnej mienky v ČSR i v zahraničí.
Pred senát Krajského súdu v Bratislave sa začiatkom októbra 1929 postavil popredný predstaviteľ SĽS (neskôr premiér slovenského štátu) Vojtech Tuka, aby si vypočul rozsudok – 15 rokov väzenia a strata občianskych práv počas troch rokov.
Veľa odborníkov to dodnes považuje za kontroverzné rozhodnutie. Obžaloba vinila Tuku zo zločinu vojenskej zrady a z prípravy úkladov proti republike.
Československá vojenská kontrarozviedka bola presvedčená, že Tuka vyzradil maďarským vojenským činiteľom utajované skutočnosti týkajúce sa obrany.
Čítajte viac Michal Kováč odmietol Mečiarovho spojenca za svojho kancelára
Priame dôkazy predložené spravodajskou službou však súd nemohol využiť, lebo ich získala nelegálne. A tak obžaloba sa mohla oprieť len o svedecké výpovede.
Podľa zistení historičky práva Zuzany Illýovej z Univerzity Komenského však viaceré výpovede neboli presvedčivé.
Jeden korunný svedok, ktorý mal za peniaze voziť do Maďarska informácie, svoju pôvodnú výpoveď z prípravného konania na súde odvolal.
Druhý tvrdil, že ju poskytol pod veľkým tlakom. „Vyhrážali sa mi smrťou, ak nebudem svedčiť proti Tukovi," tvrdil neskôr.
Proces otriasol politickou scénou v ČSR. Ľudáci vystúpili z vlády. Tuka sa vďaka amnestii dostal na slobodu už v roku 1937. A začal ešte urputnejšie bojovať za autonómiu a potom aj za odtrhnutie Slovenska.
V tom čase bol zákon na ochranu republiky už štyrikrát novelizovaný. Vtedy sa už sťahovali vojnové mračná nad Európou a v Nemecku boli pri moci nacisti.
V Československu mali svoju početnú „piatu kolónu", ktorá nepremeškala jedinú príležitosť na rozdúchavanie nacionalistických vášní a na posilnenie odstredivých tendencií v štáte.
Ešte pred prvou novelizáciou zákona (vo februári 1932) súd rozpustil militantnú nacistickú organizáciu sudetských Nemcov Volkssport a piatich z jej predstaviteľov poslal do väzenia na jeden až päť rokov.
Adolf Hitler to zákerne propagandisticky označil za jasný dôkaz prenasledovania Nemcov v ČSR. Prvá novela zákona č. 50/1923 sa však týkala najmä činnosti médií.
Umožnila pozastaviť vydávanie periodika so „škodlivým“ obsahom na šesť mesiacov, a to aj opakovane. Pri schvaľovaní právnej úpravy vystúpil v rozprave aj spisovateľ Martin Rázus, poslanec za Slovenskú národnú stranu, ktorý spochybnil celý zákon na ochranu republiky:
„Spomeňme si, vážený snem, na bývalé Rakúsko-Uhorsko. Prečo padlo? Nie preto, že by nebolo malo zákony na svoju ochranu. Ale chýbala mu spravodlivosť, ktorá je základom každého štátu. Demokracia sa nikdy päsťou nerobí. Demokracia sa tvorí na základe spravodlivosti a práva."
Aj podľa súčasného českého historika Michala Péhra bol zákon na ochranu republiky prejavom slabosti demokracie a neschopnosti politickej reprezentácie medzivojnového Československa ubrániť ho inými prostriedkami.
Nepomohla ani štvrtá novela zákona prijatá v roku 1936, ktorá pre najzávažnejšie prípady (vojenskú zradu, vyzradenie vojenského tajomstva) zaviedla dokonca trest smrti.
Zákon vlastne nie je na ochranu republiky, ale na ochranu takzvaných štátotvorných politických strán.Arnold Bobok - poslanec za Slovenskú národnú stranu
Komunistom to nestačilo
Po skončení vojny a po obnovení ČSR naďalej platil predmníchovský zákon na ochranu republiky v znení ďalších predpisov. Posilnili ho tzv. retribučné dekréty namierené proti vojnovým zločincom, zradcom a kolaborantom.
Komunistom po ich nástupe k moci vo februári 1948 sa však aj toto málilo. V októbri 1948 preto presadili schválenie zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky.
Čítajte viac Prvým prezidentom sa musel stať Kováč. Ktorý z nich mal byť „poslušnejší“ a Mečiarovým favoritom?
Vychádzal síce zo zákona č. 50/1923, ale umocnil jeho represívnu časť. Komunistická propaganda hlásala, že „prvorepublikový zákon slúžil predovšetkým buržoázii a smeroval v prvom rade proti robotníckej triede a odteraz to bude naopak".
Výrazne sa zvýšili sadzby väčšiny skutkových podstát trestných činov. Opäť sa zaviedol pojem velezrada, za ktorú hrozil obžalovanému až trest smrti.
Zákon sa stal podkladom mnohých vykonštruovaných politických procesov. Súdy v celej ČSR vyniesli na jeho základe 230 rozsudkov smrti a okolo 100-tisíc ďalších nevinných občanov odsúdili na dlhoročné tresty väzenia.