Kto pred vojnou v Bratislave niečo znamenal, navštevoval v hlavnej sezóne kúpele v Piešťanoch alebo vo Vysokých Tatrách. Nehovoriac už o menej zámožných občanoch, ktorí dávali v lete prednosť lacnejším domácim kúpeľom pred rekreáciou pri mori.
Vraj ktorým? Záujemcovia mali skutočne na výber. V období medzi dvoma svetovými vojnami pôsobilo na Slovensku 42 liečebných kúpeľov. Presne toľko, ako bolo v Čechách, na Morave a v Sliezsku dohromady.
A takmer dvakrát toľko, ako ich máme u nás v súčasnosti. Aj sa hodne propagovali. Napríklad ilustrovaný časopis Nový svet priniesol v roku 1939 reklamnú reportáž o kúpeľoch Brusno pod názvom „Slovensko má svoje Karlove Vary“…
Vojna počet fungujúcich kúpeľov postupne zredukovala na 30. Prudko poklesla zahraničná klientela a obmedzil sa aj okruh domácich návštevníkov.
V treťom, a najmä vo štvrtom roku vojny už mnohým nebolo do rekreácie a dovolenky.
„Piešťanské kúpele sú nielen na liečenie civilistov, ale aj frontových vojakov,“ informoval denník Slovák v reportáži koncom mája 1943. „Vláda venuje náležitú pozornosť našim hrdinom a posiela vojakov do Piešťan na niekoľko týždňov, aby pookriali, vyliečili sa, nabrali nové sily…“
Hostia v uniformách naplnili nielen Vojenský liečebný ústav, ale aj hotel Pro Patria na Kúpeľnom ostrove.
Pripomeňme si, že v tom čase už uplynuli tri mesiace od porážky nemeckých vojsk pri Stalingrade, čo zásadným spôsobom zmenilo aj situáciu ich spojencov na východnom fronte.
Slovenská Rýchla divízia ustupovala z ťažko dobytého územia na upätí Kaukazu. Pritom každý deň prichádzala o desiatky mŕtvych a zranených.
Kúpele nesmeli byť židovské
Kúpele v Piešťanoch medzitým zoštátnili. Podľa zistení slovenského historika Michala Schvarca sa tak stalo po málo známom pokuse o ich arizáciu.
Ešte začiatkom jesene 1938 – po vyhlásení autonómie Slovenska v rámci ČSR – spustili nacistické médiá z Viedne i Berlína tvrdú ohováračskú kampaň proti majiteľom kúpeľov, rodine Winterovcov.
Písali o „židovských kúpeľoch“ a Piešťany s okolitými obcami prezentovali ako roztrúsené „ostrovy nemectva“.
Preto by malo byť logické, naznačovali, ak do týchto kúpeľov vstúpi nemecký kapitál. Generálny riaditeľ Ľudovít Winter sa tomu bránil, mal však proti sebe silných súperov.
Skúšal rôzne ústupky a kompromisy, istý čas bol v dozornej rade dokonca Franz Karmasin, šéf Deutsche Partei a pomoc hľadal aj u Jozefa Tisa, vtedy predsedu autonómnej vlády. Winter ponúkol na odpredaj časť účastín nejakej slovenskej akciovej spoločnosti, ale neuspel.
V apríli 1939 vláda ustanovila poverenca pre piešťanské kúpele a ten tam dosadil dočasného správcu. Winter skončil v koncentračnom tábore Terezín.
Čítajte viac Ani slávne víťazstvo, ani najväčšia. Od legendárnej tankovej bitky pri Prochorovke je 80 rokov
Piešťanské kúpele tým asi prestali byť „židovské“. Tým skôr, že po prijatí rasového zákonodarstva platil pre Židov buď zákaz vstupu do kúpeľov, alebo početné obmedzenia. Zachovala sa vyhláška okresného úradu vo Zvolene z roku 1941 ohľadne kúpeľov Sliač:
„Zakazuje sa všetkým Židom v dobe od zahájenia až do ukončenia kúpeľnej sezóny zdržiavanie sa na všetkých priestranstvách kúpeľov a ich používanie s výnimkou oblasti tenisových ihrísk za hotelom Poľana, ďalej návšteva zábavných podnikov, vinárne, kina a kaviarne, ubytovanie sa v hoteloch a kúpanie sa na otvorenej plavárni, kde vôbec nemajú prístup.“
Podobné prísne pravidlá platili od 21. júla 1941 aj v Piešťanoch. Niektoré liečebné kúpele podliehali arizácii židovského majetku, to znamená ich nútenému prevodu na Nežidov (,,árijcov").
To bol prípad kúpeľov pri obci Baldovce. Pred druhou svetovou vojnou patrili Ladislavovi Friedovi z Levoče a v roku 1942 ich arizovalo spišské biskupstvo, údajne preto, lebo sa nachádzali v zlom stave.
A v kedysi preslávených kúpeľoch Vyhne zriadil ľudácky štát v roku 1940 najprv zberný a neskôr pracovný tábor pre Židov. Samozrejme, vôbec nie preto, aby si tam lebedili.
Ako uvádza historik holokaustu Eduard Nižňanský, budovanie koncentračných táborov pracovného charakteru vychádzalo z predstavy vtedajšej mocenskej elity, že Žid je najväčší nepriateľ slovenského národa, a preto musí byť izolovaný.
Zároveň však musí už konečne vykonávať "zmysluplnú“ prácu, ktorá mala byť fyzického rázu. S touto predstavou sa spojila požiadavka nasadiť Židov na nútené práce.
Práca to vraj nebola otrocká, hoci muži museli denne pracovať 10 hodín (v sobotu a nedeľu len dopoludnia) a ženy osem.
Všetko sa zdramatizovalo, keď do niektorej dielne prišiel na inšpekciu veliteľ tábora, gardista Ján Gindl. Našťastie, stávalo sa to iba zhruba raz za dva týždne, ale zakaždým jeden z väzňov skončil na dereši.
Stačilo, že v ten deň – podľa veliteľa – nepozametal dielňu.
"Derešom nazývali obyčajnú drevenú lavicu, na ktorú si postihnutý musel ľahnúť a od gardistu Ondru, takého primitíva, dostal 25 rán korbáčom na holý zadok,“ spomínal v našom rozhovore Oto Šimko.
"Nemuseli to byť ktovieaké silné údery, ale vždy to bolo ponižujúce, pod ľudskú dôstojnosť.“ Mladý kníhviazač Šimko mal vtedy 18 rokov.
Vďaka falošným krstným listom neskončili on, jeho rodičia a brat v niektorom z vyhladzovacích táborov, ale „len“ vo Vyhniach.
Najhoršie podľa neho bolo pomyslenie, že deportácie slovenských Židov môžu obnoviť a vyvezú aj väzňov z Vyhní. Veď ešte vo februári 1943 sa minister vnútra Alexander Mach vyhrážal obnovením deportácií.
„Príde marec, príde apríl a transporty môžu pokračovať,“ vykrikoval na zhromaždení v Ružomberku. Dovtedy vyviezli v dobytčiakoch zo Slovenska takmer 58-tisíc Židov. Ostali iba tí, čo dostali dočasné výnimky a ďalší, ktorým sa podarilo ukrývať.
Poukazy vďačného priateľstva
Tradičnej klientely liečebných kúpeľov ubúdalo, a tak ich nahradili nielen slovenskí frontoví vojaci, ale aj príslušníci wehrmachtu.
Už v máji 1940 prijali prvých zranených na zotavenie. Slovenská vláda im poskytla na jeden mesiac „bezplatné zaopatrenie“ vrátane bahenných zábalov v tamojšom Park hoteli.
Ľudácka propaganda to nazvala „preukazmi vďačného priateľstva“. V roku 1940 ich ministerstvo vnútra ponúklo dovedna 500 príslušníkom nemeckej brannej moci v slovenských kúpeľoch.
V januári 1941 prijala Thermia skupinu prvých príslušníkov SS. Podľa dobovej štatistiky sa v roku 1943 liečilo len v Piešťanoch 3 469 nemeckých vojakov, takmer tretina z celkového počtu civilných hostí.
Do tamojšieho Park hotelu prichádzali Nemci v sezóne i mimo nej. Napríklad v októbri 1943 sa v Park hoteli liečilo 36 vojakov a 12 dôstojníkov wehrmachtu.
Čítajte viac Aféry Milana Hodžu: politika, sex a peniaze
Denník Gardista o nich napísal propagandistický článok. Jeden z vojakov mal rodičov v Hamburgu, nedávno zbombardovanom americkým letectvom.
Reč prišla aj na ofenzívu Červenej armády na východnom fronte. „My to nakoniec vyhráme, lebo sme sa z prehier poučili a máme führera,“ tvrdil príslušník wehrmachtu. Článok mal zrejme čeliť porazeneckým náladám v slovenskej armáde.
Slovenské kúpele sa v tom čase stávali druhým domovom aj pre mnohé nemecké deti. Cez vojnu sa ich tu vystriedalo takmer 100-tisíc prevažne z Porúria a ďalších oblastí v Tretej ríši. Mali u nás, povedané dnešným jazykom, školy v prírode.
V reči nacistov to boli Kinderlandverschickung (skrátene KLV), čosi ako detské výchovno-vzdelávacie tábory na vidieku.
Pokračovalo v nich riadne vyučovanie, zároveň prebiehalo masívne vymývanie mozgov v duchu nacionálneho socializmu, nechýbala branná výchova a pestoval sa kult tela.
Mali tam učiteľov, ale skutočnými pánmi nad životmi týchto detí boli táboroví vodcovia (lagermannschaftsführeri), mladíci vo veku okolo 20 rokov, všetko príslušníci Hitlerjugend.
Ako vyplýva zo zistení Schvarca, ktorý sa dlhodobo zaoberá výskumom tejto problematiky, prvá, asi 500-členná skupina školákov vo veku 10 až 14 rokov dorazila z Nemecka do Trenčianskych Teplíc 17. marca 1941.
V nasledujúcich týždňoch sa očakávali ďalšie vlaky. Slovensko malo denne prijať 500 až 600 detí z Nemecka.
Už v apríli 1941 ich tu bolo okolo 6 000, z toho asi 2 500 v Piešťanoch a Trenčianskych Tepliciach a okolo 1 700 vo Vysokých Tatrách.
Foto: ARCHÍV MUDR. J. FILOVEJ
Postupne sem začali prichádzať celé triedy a školy, ktoré našli ubytovanie najmä v zariadeniach cestovného ruchu – v kúpeľoch, penziónoch či v rekreačných chatách.
V čase vojny totiž prežívali úpadok a pociťovali chronický nedostatok obvyklej klientely. Aj preto ich majitelia ochotne uzatvárali zmluvy s nemeckou stranou o detských pobytoch.
Zvlášť vyhľadávané boli kúpele, keďže okrem ubytovania poskytovali aj nevyhnutné liečebné a lekárske zázemie.
Čítajte viac Promócie už nie sú to, čo kedysi bývali
Je zaujímavé, že o organizačnom zabezpečení, zásobovaní a financovaní táborov KLV na Slovensku nevznikla žiadna medzivládna dohoda.
Podľa Schvarca existovala iba dohoda medzi vládnymi výbormi pre hospodárske otázky. Nemecko sa zaviazalo hradiť náklady spojené s uskutočnením celej akcie.
Režim v tábore bol polovojenský, platil tam vodcovský princíp. Každý deň od pondelka do soboty sa síce vyučovalo (štyri hodiny mladšie deti, päť hodín staršie), školáci však povinne skladali aj skúšky "sily a vytrvalosti“.
Vzťah širšej verejnosti k táborom KLV sa menil od ľahostajného k negatívnemu súbežne s tým, ako vojna komplikovala život na Slovenku.
Dvadsaťtisíc detí a stovky príslušníkov táborového personálu museli aj niečo jesť. Nemecké tábory sa zásobovali prevažne z tuzemských zdrojov. Vo vojnových časoch sa to muselo prejaviť na prehlbovaní nedostatku niektorých potravín, ale aj na raste ich cien.
Kým vládna propaganda prezentovala akciu KLV ako ďalší prejav "priateľstva medzi Slovákmi a Nemcami“, aj ako výraz veľkej dôvery Tretej ríše voči svojmu vazalskému štátu, široká verejnosť dávala skôr za pravdu vysielaniu londýnskeho rozhlasu.
Podľa neho KLV "uchmatne slovenským roľníkom a robotníkom spred úst aj ten posledný kúsok chleba“. Nepotvrdili sa totiž pôvodné predstavy a prísľuby, že tábory nemeckých detí prispejú k oživeniu cestovného ruchu a slovenskej ekonomiky.
Ešte aj v čase vypuknutia Povstania sa v Piešťanoch, Trenčianskych Tepliciach, Bardejove, Brusne, Liptovskom Jáne a v ďalších miestach nachádzalo viac ako 5 000 týchto detí, ktoré v nastupujúcom zmätku urýchlene evakuovali.
Začiatkom 90. rokov sa veľa písalo o údajnej likvidácii nemeckých detí partizánmi v ľubochnianskych kúpeľoch.
Schvarc nevie o takom prípade, nevylučuje však, že medzi zastrelenými členmi ochranky tábora KLV v Ľubochni mohli byť aj vodcovia Hitlerjugend.
Spúšť okolo liečivých prameňov
Kúpele zaháňajú smútok, tvrdil Tomáš Akvinský. Druhá svetová vojna však zdevastovala slovenské kúpeľníctvo.
Počas Povstania a jeho potláčania sa v niektorých kúpeľoch rozmiestnili poľné lazarety a štáby jednotiek, či už slovenských, nemeckých, alebo sovietskych. Napríklad v kúpeľoch Rajecké Teplice si Nemci zriadili nemocnicu a v hoteli Fatra sídlilo ortskommando.
Dielo skazy dovŕšil prechod frontu a s ním spojená bojová činnosť. Prvé odhady hovorili o 100-miliónových škodách vo vtedajších korunách.
Niektoré kúpele boli však natoľko zničené, že už nemalo zmysel ich obnovovať. Vyhne koncom vojny úplne vyhoreli, Sobranecké kúpele sa nikdy celkom nespamätali z bombardovania v tzv. malej vojne s Maďarskom ešte 24. marca 1939. Po vojne ich obnovili už iba ako miestne „očistné“ kúpele.
Zanikli aj Svätojánske kúpele v obci Liptovský Ján. Kedysi v nich liečili reumu a ženské choroby. Dnes je lokalita známa už len areálom termálnych kúpalísk.
Baldovské kúpele po vojne zoštátnili, všetky objekty zbúrali a pri prameni postavili závod na plnenie baldovskej minerálky.
Čítajte viac Ako sa Slováci skamarátili s telefónom a o čo sa nepostaral Vasil Biľak
Po vojne sa zdalo, že sa už nikdy neobnovia ani vážne poškodené kúpele Červený Kláštor-Smerdžonka. V roku 2012 však boli znovu otvorené.
Prechod frontu neušetril ani piešťanské kúpele. Ustupujúce nemecké vojská 2. apríla 1945 vyhodili do vzduchu Kolonádový most.
Nezabránila tomu ani deputácia zástupcov obce vyslaná na nemeckú komandatúru. Poukazovali na jeho jedinečnosť v celej Európe i na možnosť ohrozenia liečivých prameňov.
Deštrukcia toho mosta (ako aj o deň neskôr druhého, tzv. krajinského mosta) nemala zo strategického hľadiska už nijaký význam, lebo sovietske vojská medzitým prekročili Váh na iných miestach.
Piešťanský kronikár Dr. Arpád Straka zaznamenal: „Po výbuchu obyvateľstvo húfne vyšlo k mostu a pohnuto, takmer so slzami sa dívalo na trosky, prach a dym, ktoré zahalili okolie.“
Štvrtého apríla 1945 sovietske a rumunské vojská oslobodili Piešťany. Rumuni odišli z mesta koncom augusta, Sovieti v jeseni.
Ostali len tí červenoarmejci, ktorí sa liečili zo zranení v kúpeľoch. Ako poslední odišli 20. decembra 1945 tí, čo sa zotavovali v hoteli Thermia.
Je viac ako pravdepodobné, že aj oni dostali z vďaky „poukazy priateľstva“ – bezplatné zaopatrenie…