Promócie už nie sú to, čo kedysi bývali

Promócie boli vtedy takou zriedkavosťou, že o každej písali noviny. Na titulných stránkach oznamovali kedy, koho a kde promujú, prípadne ako prebehla promócia.

Regionálne týždenníky prinášali o čerstvo promovaných rodákoch či rodáčkach aj stručné životopisy.

Dnes máme 34 vysokých škôl, z toho 16 univerzít. Vtedy bola jedna jediná – Univerzita Komenského (UK) a žiadna iná vysoká škola.

Začiatkom decembra 1919 sa začalo prednášať na prvej a niekoľko ďalších rokov jedinej fakulte UK – na lekárskej.

Nuž a 28. februára nasledujúceho roku sa konala prvá promócia na tejto fakulte a zároveň na celej univerzite.

Diplom „doktora všetkého lekárstva“ prevzal Pavel Halaša z Turčianskeho sv. Martina, prvorodený syn Andreja Halašu, tamojšieho advokáta, redaktora a prekladateľa, ale najmä divadelníka. Kto bol MUDr. Halaša?

„Večný“ študent nakoniec doštudoval

Ale najprv si odpovedzme na otázku, ako mohol Halaša promovať tak skoro, len po troch mesiacoch štúdia na UK, navyše štúdiá „ťažkej“ medicíny? Halaša nebol obyčajný študent, bol takpovediac „večný“ študent.

Ešte pred prvou svetovou vojnou sa stal poslucháčom lekárskej fakulty na budapeštianskej univerzite, ale nedokončil ju.

Medzitým totiž vypukla vojna, ale hlavná príčina bola zrejme subjektívna – študent Halaša neskladal skúšky včas a niektoré musel opakovať. Prečo?

Približne v tom čase študovala medicínu v Budapešti aj Mária Bellová z Liptovského Mikuláša. Všetky skúšky robila s vyznamenaním a v riadnom termíne.

Spolužiaci jej preto venovali básničku: „Z Mikuláša sa ohláša, že naša Bella Maša, dobrý rozum rigorózum, nie ako Paľo Halaša." V Bellovej biografii to uvádza historička Anna Malíková Jakubcová.

Halaša sa už počas štúdii v Budapešti upísal žurnalistike. Pracoval v redakciách Slovenského denníka a Slovenského týždenníka. Niekedy bolo tej práce toľko, že sa nestihol pripraviť na skúšky.

Neskôr pokračoval v štúdiách v Kluži, ale dokončil ich až po vojne v Bratislave. Ostával však verný aj novinárstvu.

Napokon, už ako lekár stomatológ v Martine bol zároveň vydavateľom a redaktorom vtedy jediného slovenského humoristického časopisu Kocúr.

Skrátka, žurnalistika a literárna práca vôbec ho bavila viac než „zubarina" a po druhej svetovej vojne ju povesil definitívne na klinec.

Zamestnal sa ako bibliograf v Slovenskej národnej knižnici a dosiahol na tomto poli viacero úspechov.

Mimochodom, jeho vari známejší a o osem rokov mladší brat Ján Halaša mal podobný osud. Študoval farmáciu v Budapešti a Prahe, kde v roku 1919 promoval.

Čítajte viac Zoči-voči veľkej vode sa zajac pritúlil k líške: Paralely medzi Kachovkou a rokom, keď Dunaj dostal krídla

Neskôr síce pracoval ako lekárnik, ale čoraz viac ho zamestnávala dokumentárna tvorba a do dôchodku odchádzal ako pracovník Trenčianskeho mú­zea.

Ale vráťme sa k oneskorenej promócii jeho staršieho brata, prvej promócii na Univerzite Komenského. Bola to veľká sláva a Slovenský denník jej venoval dokonca hlavný článok na svojej prvej strane.

Promócia sa konala v malej aule na Kapitulskej ulici, „jednoducho vyzdobenej zástavami a kvetinami, pred obrazom prezidenta Masaryka“.

Pedagogický zbor lekárskej fakulty i celej univerzity tvorili vtedy českí profesori. Z prvých 144 poslucháčov fakulty bola viac ako polovica českých.

Dekan prof. MUDr. Gustav Muller (prednášal gynekológiu) sa najprv krátko prihovoril promovanému: „Pripadla vám česť stať sa prvým doktorom, ktorý opustí brány tejto najmladšej československej univerzity.“

Potom dal slovo prorektorovi univerzity prof. MUDr. Stanislavovi Kostlivému, ináč známemu chirurgovi. Pôvodne mal rečniť rektor univerzity prof. MUDr. Kristián Hynek, ale nečakane ochorel.

Kostlivý hovoril o potláčaní práv Slovákov bývalým uhorským režimom vrátane vzdelávania sa v rodnom jazyku. Potom sa obrátil priamo k Halašovi:

„Nikdy nezabudnite, že ste storakými záväzkami pripútaný k svojmu národu. Slúžte mu verne a oddane, ako povinnosť vám káže.“

Nasledoval vlastný promočný akt. Úlohy promótora sa zmocnil prof. MUDr. František Prokop, odborník na súdne lekárstvo.

Prečítal promočný sľub a Halaša sa k nemu slávnostne prihlásil latinským Spondeo ac polliceor („Zaväzujem sa a sľubujem“).

Noviny v článku zamlčali úlohu pedela, človeka v talári, nesúceho dôležitú insígniu – žezlo, ktorého by sa promovaný mal dotknúť prv, než vyriekne sľub.

Pedel sa na tomto akte zrejme ani nezúčastnil, lebo za vlády Habsburgovcov symbolizoval panovníka.

Lenže ČSR bola republikou, nie monarchiou, a o podobe „republikánskej“ promócie ešte príslušné orgány školstva vtedy nerozhodli.

Všetky potrebné promočné insígnie – znaky hodnosti – získala bratislavská univerzita až v akademickom roku 1923/1924.

V článku nie je zmienka ani o odovzdaní lekárskeho diplomu Halašovi. Je vylúčené, že by mu ho promótor nedal, v archívoch sa však nezachoval.

Na záver ceremónie 28. februára 1920 sa slova ujal čerstvý lekár. Hovoril o tom, aký je dojatý slávnostným aktom a vďačný českým profesorom za ich úsilie vybudovať základy vysokého školstva – konkrétne medicíny – na Slovensku.

O dva roky neskôr prof. Hynek spomínal na dve kľúčové udalosti svojho pôsobenia vo funkcii rektora na Univerzite Komenského.

Za tú druhú – popri začatí výuky na lekárskej fakulte – označil práve Halašovu promóciu. Profesorský zbor založil na pamiatku tohto významného dňa fond na podporu nemajetných študujúcich, ktorý niesol meno Tomáša G. Masaryka.

Čítajte viac Ako sa Slováci skamarátili s telefónom a o čo sa nepostaral Vasil Biľak

Pedel čakal na stokorunáčku

Koncom mája 1922 sa v aule UK konala promócia prvej Slovenky za „doktora lekárstva“. Marta Križanová pochádzala z Trenčína a aj ona začala študovať medicínu ešte za Rakúsko-Uhorska na univerzite v Budapešti.

Po vzniku ČSR pokračovala v štúdiu v Prahe a od jeseni 1919 sa stala poslucháčkou Lekárskej fakulty UK v Bratislave.

Na promočnom akte sa zúčastnil nový rektor univerzity prof. Augustín Ráth, rodák z Ružomberka, i jeho predchodca prof. Hynek, tentoraz vo funkcii prorektora, ale i promótora.

V promočnom prejave hovoril o Masarykových názoroch na riešenie ženskej otázky a pripomenul „povinnosti slovenskej ženy v práci na poli kultúrnom a národnom“.

Križanová sa neskôr stála známou ako prvá žena primárka na Slovensku. Viedla interné oddelenie v levočskej nemocnici a bola šéflekárkou sanatória v Tatranskej kotline.

Stala sa našou poprednou odborníčkou v boji proti tuberkulóze, publikovala o tom vedecké štúdie.

Slovenský denník napísal, že na jej promóciu „prišlo početné obecenstvo“ bez toho, aby zachádzal do podrobností.

Vari prvú reportáž z promočnej siene na Slovensku priniesli o rok neskôr Považské hlasy, časopis vychádzajúci vtedy v Novom Meste nad Váhom. Išlo o promóciu nemenovaného študenta Právnickej fakulty UK.

„Sieň sa pomaly naplnila zvedavými poslucháčmi,“ približovala reportáž. „V prvej lavici sedia matka a otec kandidáta v peknom, novom sedliackom obleku. Obaja sú už staručkí. Ich syn sedí medzi nimi a vľúdne im čosi rozpráva.“

Keďže reportér nikoho nemenoval (dokonca ani seba ako autora) mohol si dovoliť v opise promočného obradu aj niektoré pikantnosti.

„Prichádza rektor, dekan, profesori a nakoniec pedel fakulty, ktorý má tú dôležitú funkciu, že posledný gratuluje novému doktorovi so srdečným stisnutím ruky, pričom pravdaže čaká, že mu nejaká päťdesiat- či stokorunáčka pošteklí dlaň.“

Obrad sa skončil, ako ináč, priam hollywoodskym láskyplným happy endom. Čerstvý doktor práv ďakuje rodičom a svojej snúbenici, že „tak krásne vyzdobila promočnú sieň“.

„Na to pristúpi k svojim rodičom, pobozká ich a potom chvatne ide k snúbenici, ktorá si sadla až kdesi na zadnú lavicu. Tá mu už kráča v ústrety a pekne objímu sa a bozkajú.“

Už vtedy mnohí volili české univerzity

V roku 1922 fungovali na prvej slovenskej univerzite iba tri fakulty: lekárska, právnická a filozofická, do ktorej sa v prvom ročníku zapísalo 30 riadnych poslucháčov.

Až v roku 1940 pribudli fakulty prírodovedecká a bohoslovecká. Ďalšie, napríklad pedagogická či farmaceutická, vznikli až po druhej svetovej vojne.

Druhá vysoká škola – slovenská technická – začala činnosť takisto až v roku 1940, podobne ako Vysoká škola obchodná.

Záujemci o štúdium prírodovedného, technického a ekonomického smeru sa medzitým hlásili na české univerzity. Ale vyberali si ich aj početní adepti medicíny či práva, lebo mali vyššiu úroveň.

Mnohí z nich tam aj promovali. Išli teda v šľapajach Milana R. Štefánika, ktorý v Prahe vyštudoval astronómiu a tam aj promoval 12. októbra 1904.

Mimochodom, jeho promótorom bol profesor Karlovej univerzity, ináč známy český spisovateľ Jaroslav Vrchlický.

Odhaduje sa, že v 20. rokoch minulého storočia tvorili slovenskí študenti takmer 10 percent z celkového počtu poslucháčov Karlovej univerzity.

O niektorých týchto promóciách informovali aj slovenské médiá. Napríklad v máji 1926 absolvoval Vysokú školu obchodnú v Prahe Peter Zaťko, promovali ho za inžiniera.

Počas vojnového slovenského štátu bol Zaťko poradcom ministra hospodárstva a spolu s guvernérom národnej banky Imrichom Karvašom sa podieľal na príprave Slovenského národného povstania, jeho materiálno-technického zabezpečenia.

Koncom júna 1934 bola zase na Karlovej univerzite v Prahe promovaná za magisterku farmácie Margita Chládková. Noviny nezabudli pripomenúť, že ide o dcéru známeho ružomberského lekárnika.

Čítajte viac Maturita bola vždy ako plot: keď si nepreliezol, prehodili ťa

Do tretice: niekedy v roku 1938 promoval v Prahe – na tamojšej Vysokej škole architektúry a pozemného stavebníctva – Vladimír Chrobák, rodák z liptovskej obce Hybe.

Získal titul inžiniera architekta. Po návrate na Slovensko sa podieľal na príprave vysokej technickej školy a v apríli 1940 promoval na nej za doktora technických vied.

Mimochodom, predtým obhájil dizertačnú prácu o plochých strechách. Neskôr sa stal profesorom Stavebnej fakulty SVŠT. A tak by sme mohli pokračovať.

Koľkokrát si promoval, toľkokrát si – čo?

Čiže už vtedy mohol človek promovať v živote dvakrát – buď na jednej, alebo dvoch školách. Osobitnou kapitolou boli promócie čestných doktorov.

Čestný doktorát s titulom Doctor honoris causa (Dr.h.c) sa už v tých časoch udeľoval za zvláštne zásluhy v oblasti vedy a kultúry.

V decembri 1922, pol roka pred jeho smrťou, udelila Karlova univerzita, jej prírodovedecká fakulta, tento titul aj významnému slovenskému botanikovi a etnografovi Jozefovi Ľ. Holubymu.

Keďže bol už v pokročilom veku, 86-ročný a chorľavý, promócia sa konala nie v Prahe, ale na Univerzite Komenského v Bratislave.

Na slávnosti sa zúčastnili mnohé popredné osobnosti vedeckého a politického života z Čiech a Slovenska. Oslávenec to v svojej reči označil za ďalší dôkaz česko-slovenskej jednoty.

„Túto jednotu potrebujeme ako soľ, lebo jednota posilňuje, kým rozdrobenosť oslabuje a vedie k zániku,“ povedal.

Osobitnou kapitolou boli čestné doktoráty udeľované politikom. Školy sa tým dosť priehľadne usilovali získať ich podporu, predovšetkým pri získavaní štátnych financií. Niekedy sa to až nadužívalo. Napokon, táto „tradícia“ sa pestuje i v súčasnosti.

Milan Hodža, najprv viacnásobný minister a na sklonku prvej ČSR aj prvý Slovák na poste ministerského predsedu, musel požiadať o odklad niektorých svojich promócii pre veľkú pracovnú zaneprázdnenosť.

Bol čestným doktorom Karlovej, Masarykovej i Komenského univerzity. Tá ho poctila čestným doktorátom ako posledná, až v marci 1938, pol roka pred skončením jeho premiérovania.

Človek mohol byť aj pred sto rokmi promovaný opakovane, ale dnes pozorovať už doslova devalváciu tohto pojmu. Existujú promócie bakalárske, magisterské, rigorózne, doktorské…

Aby toho nebolo málo, v posledných rokoch sa na Slovensku udomácňujú promócie po skončení materskej školy.

Ide o projekt Hráme sa na Einsteina pod egidou nitrianskej Univerzity Konštantína Filozofa. Detičky skladajú štátnice a potom promujú.

Škôlky napodobňujú ceremoniál odpozorovaný na univerzitách. Hovorí sa tomu: prvá promócia v živote.

Možno sa dočkáme aj promócií na záver základnej školy a gymnázia. Klasik však povedal, že maturujeme a promujeme každý deň.

Lebo promócia nie je len pojem, ale proces, ktorý trvá až do konca života. A že iba ak to pochopíme, tak aj niečo zmeníme.

Čítajte viac Život na prídel: niekomu 30 dkg mäsa a niekomu nič. Bola menová reforma krádežou storočia?

Čo so starobylými tradíciami

Ale univerzitné promócie pred 100 alebo 80 rokmi sa líšili od tých dnešných nielen svojou masovosťou a takpovediac viacstupňovosťou.

„Stačilo mi absolvovať bakalársku promóciu, na magisterskú som už nešiel, diplom som si vyzdvihol na študijnom oddelení,“ priznal sa jeden nemenovaný absolvent.

Sú však mladí ľudia, ktorým zrejme nestačia ani tri či štyri promócie a vyžívajú sa v každej.

Pred sto rokmi sa počas promócií fotilo podstatne menej, a, samozrejme, nerobili sa z nich videozáznamy. Aj popromočné oslavy bývali skromnejšie.

Často sa líšili od súčasných aj kulisami. Boli menej okázalé a možno i presvedčivejšie, čo sa týka starobylých akademických tradícií.

To tvrdí napríklad profesor Tomáš Herben z Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity. Pritom píše a hovorí o vlastnej alma mater, založenej v 14. storočí Karlom IV.

Lebo čo si zachovala „Karlovka“ zo svojej bohatej histórie? Súčasnú podobu jej vtlačili z väčšej časti posledné desaťročia.

„Je dedičkou starej univerzity práve tak, ako je súčasná Česká republika dedičkou Svätej ríše rímskej,“ ironizuje Herben. Aký zmysel má potom ľpieť práve na „starobylej“ fazóne promočného rituálu?

Ak je to tak, nemalo by to dvojnásobne platiť o mladých univerzitách, či už českých, alebo slovenských, ktoré vznikali a množili sa ako huby po daždi od roku 1989?

Herben nenavrhuje zrušiť promócie, veď rodičia a ďalší príbuzní promovaných si ich zaslúžia. Odporúča však prestať s odkazmi na staré univerzity a starobylé tradície.

„Miesto toho sa treba činiť, aby univerzita za niečo stála," dodáva profesor a mieri na kvalitu vysokoškolského vzdelávania.

Mnohé naše univerzity majú v tomto ohľade čo doháňať.

Chýba promócia pre najlepších z najlepších?

V minulosti univerzity organizovali slávnostné promócie pre svojich vynikajúcich absolventov, takzvané sub auspiciis. Táto starobylá tradícia siahala až do stredoveku.

Vtedy sa konali pod záštitou panovníka, v Rakúsko-Uhorsku to bol cisár. Podmienkou bol nielen výborný prospech počas celého štúdia a neprekročenie štandardnej dĺžky štúdia či spôsobilosť samostatne vedecky pracovať, ale napríklad aj stredoškolské výsledky vrátane maturity a celkový spôsob života.

V prvom období svojej existencie mala niekoľko takýchto promócii aj Univerzita Komenského. Ale kompetentné vládne orgány najprv rozhodli, že „sub auspicis imperatoris“ sa bude po novom konať ako „sub auspicisiis praesidentis“, čiže pod záštitou prezidenta.

Prvú takúto promóciu uskutočnila Karlova univerzita 12. februára 1921. Bratislavská univerzita ju nasledovala 27. mája 1927.

Tým slávnostne promovaným šťastlivcom bol medik Emanuel Filo, rodák z Beluše. Dekan fakulty prof. František Polák v promočnej reči vyzdvihol, že Filo absolvoval všetky školy, počnúc ľudovou, gymnáziom a končiac univerzitou s vyznamenaním.

Povinnosťou takto oceneného absolventa bolo predniesť promočnú prednášku. Filo spracoval problematiku vývoja teórií o príčinách a podstate nádorov. Mal s ňou úspech.

Potom mu dekan odovzdal dar prezidentskej kancelárie – zlaté hodinky so zlatou retiazkou. Neskôr MUDr. Filo sám prednášal na Lekárskej fakulte, kde získal profesúru a vykonával aj viacero akademických funkcií vrátane dekana.

Čítajte viac Mali sme úradnícke aj poloúradnícke vlády. Jedna vyhlásila mobilizáciu

V rokoch 1942 – 1945 bol prorektorom bratislavskej univerzity, čo sa mu stalo po vojne osudným. Na základe vykonštruovaných obvinení musel odisť z univerzity a bol aj vo vyšetrovacej väzbe. Hoci mu nič protizákonné nedokázali, bol i naďalej šikanovaný.

V obnovenom Československu sa prax promócií sub auspiciis nezachovala. V Nemecku i v susednom Rakúsku však áno a tam si ju pochvaľujú.

Ročne sa na Viedenskej univerzite podarí 12. marca (na výročie jej založenia) takto promovať 10 až 15 doktorov z celkového počtu dva a pol tisíc absolventov.

Spolkový prezident alebo jeho poverený zástupca im odovzdáva zlatý prsteň s nápisom „sub auspiciis praesidentis“.

U nás končia najlepší absolventi s červeným diplomom. Ale nezabúda sa na najlepších z najlepších?