Volal totiž po slovanskej spolupatričnosti. Krásy Dalmácie a zdravotné účinky morskej vody objavoval pre Slovákov človek nadmieru povolaný – doktor Matej Bencúr, viac známy pod svojím literárnym menom Martin Kukučín.
„Keby som nebol Slovák, tak by som bol Chorvát,“ hovorieval Kukučín. Natoľko sa zžil s obyvateľmi ostrova Brač, že sa s nimi rozprával ich starým chorvátskym nárečím. "Cítil sa a hovoril ako Dalmatín,“ napísal o ňom chorvátsky historik Mataić Pavičić.
V Selci dôverne spoznal ako lekár nielen telesné schránky, ale aj dušu tamojších ľudí.
„V lete, keď tu slnce praží, až ti mozog ide zovrieť, musel som sa potĺkať na mulici po dedinách môjho okresu,“ oznamoval priateľom na rodnú Oravu.
Ako sa Bencúr alias Kukučín dostal do Chorvátska? V júli 1893 promoval rodák z oravskej obce Jasenová na Karlovej univerzite v Prahe za doktora lekárskych vied.
Aj keď sa to zdá neuveriteľné, v Hornom Uhorsku, čiže na dnešnom Slovensku, si nedokázal nájsť prácu. Kukučínov chorvátsky priateľ Marko Didolić, majiteľ jednej pražskej vinárne, ho upozornil, že obec Selca na ostrove Brač práve vypísala súbeh na miesto obecného lekára.
Selca a celý Brač vtedy patrili do Rakúsko-Uhorska, Kukučín ten konkurz vyhral a sťahoval sa tam. Nový kraj si Kukučín rýchlo obľúbil.
„Príroda je tu krásna, veľkolepá a menovite more, na ktoré som neobyčajne privykol,“ písal priateľom na Slovensko.
Neskôr tú prírodu plasticky priblíži v jednom cestopise. O mori, v ktorom by sa chcel okúpať každý skutočný „primorec“ – obyvateľ žijúci na brehu mora, Kukučín napísal: „On ho chce mať čisté ako krištáľ , svieže a chladné, nech mu je pod nohami mäkký piesok ako perina, s ktorým sa vlny pohrávajú a presýpajú sem a tam, alebo hlbina, temná a záhadná.“ Skrátka je to celkom iné more, ako napríklad pri Rijeke, kde „je fádne, ani sa nehýbe, ani nečľapoce po skalách a čo je chyba – páchne…“
Po takmer ôsmich rokoch života na Balkáne vyšli spod Kukučínovho pera prvé cestopisné črty o Chorvátsku. Pod názvom Rijeka – Rohić – Záhreb ich Slovenské pohľady uverejňovali každý mesiac od septembra 1901 do marca 1902.
Pre čitateľa to muselo byť objavné čítanie tým skôr, že oddych pri Jadranskom alebo Adriatickom – ako ho ešte volali – mori, si vtedy mohol dopriať máloktorý Slovák.
Čítajte viac Keď mal nemecký vojak slovenské kúpele zadarmo
Foto: Facebook
More ako veľký luxus
Na tomto mieste si však treba povedať, že slnenie sa na morských plážach a kúpanie sa v morskej vode nebolo pred 120 rokmi ešte vo veľkej móde.
„Dlhodobý pobyt v slanej vode sa považoval za nebezpečný pre ľudské telo,“ ozrejmuje český historik cestovného ruchu Jan Štemberk. „Koncom 19. storočia sa obvyklá indikácia pohybovala okolo 10 minút a ešte začiatkom 20. storočia sa za maximum označovalo 30 minút.“
Išlo zväčša o liečebné kúry pri určitých ochoreniach, ktoré lekári navyše často predpisovali v zimnom období.
Ani pobyt na pláži po takomto kúpeli sa nepovažoval za zdravý. Rekreanti urýchlene odchádzali do hotelov. Pláže slúžili hlavne na prechádzky a dýchanie morského vzduchu.
„V slnení pri mori vtedajšia lekárska veda ešte nenašla potrebný prínos,“ pokračuje Štemberk. „Z dobového hľadiska bola opálená pleť znakom nekultivovanosti nižších vrstiev.“ To mal dokazovať aj dobový doplnok ženského odevu – slnečník.
Možno aj preto sa Kukučín v svojich cestopisných črtách a listoch priateľom tak zriedka zmieňuje o svojom kúpaní v mori.
K väčšiemu záujmu uhorských Slovákov o pobyt pri Jadranskom mori prispel najmä rozvoj železníc. Priblížili ho našim predkom, pretože dopravu – v porovnaní s dostavníkmi a ďalšími konskými poťahmi – zlacneli i zrýchlili.
Britský bádateľ Richard Sharplay uvádza, že cesta z Londýna do vôbec prvého európskeho prímorského letoviska v Brightone (75 km) mohla trvať kočmi v prvej tretine 19. storočia aj „viac ako deň“ a mohli si ju dovoliť len zámožnejší Angličania.
Nasadením ďalších a ďalších kočov (a výmenou koní) ju dokázali postupne skrátiť na štyri a pol hodiny. Prvá Stephensonova lokomotíva však tuto trasu zvládla za menej ako dve hodiny!
Podobne to bolo s cestovaním z Rakúsko-Uhorska k Jadranu o niečo neskôr. Na začiatku minulého storočia trvalo po železnici z Viedne do Splitu (vyše 750 km) už len 15 hodín a po otvorení nových trás ešte menej.
Niektoré rýchliky mali priame vozne pre cestujúcich, ktorí smerovali do jadranských letovísk. Ale aj potom patril prímorský cestovný ruch u nás medzi najluxusnejšie dovolenky.
Už za 80 dinárov pobyt pri Dubrovníku
Situácia sa začala pomaly meniť po vzniku Československa. Chvíľu sa zdalo, že víťazné veľmoci v prvej svetovej vojne umožnia novému štátu v srdci Európy priamy prístup k Jadranskému moru.
Išlo o starší projekt Tomáša G. Masaryka. Podľa neho by si to vyžadovalo len „maličkosť“ – pripojiť pruh územia pri západnej hranici Uhorska buď celý k Srbsku (alebo jeho severnú polovicu k vtedy ešte budúcemu Československu) a južnú – k Srbsku.
„Tým by vznikol koridor z častí okresov Prešporského, Šoproňského, Mošoňského a Vaského,“ vysvetľoval budúci prvý preziident ČSR Masaryk. Inými slovami: chcel ho viesť cez dnešný Burgenland až kdesi do Srbska. "Väčšinu tohto územia aj tak obývajú Srbi, Chorváti a Slováci,“ dôvodil Masaryk.
Je zaujímavé, že myšlienka vytvorenia tohto koridoru – ale už s Juhosláviou – ho neopustila ani počas mierovej konferencie v Paríži v roku 1919.
Narazila najmä na odpor Talianska a spojenci nakoniec označili požiadavku čs. delegácie za prehnanú. V rámci Versailleských zmlúv dostalo potom Československo aspoň prísľub priameho železničného spojenia s oblasťou Jadranského mora.
Čítajte viac Aféry Milana Hodžu: politika, sex a peniaze
V prvých rokoch po vzniku spoločného štátu, v čase povojnovej krízy, sa na letný pobyt k moru vyberali iba najlepšie situovaní Slováci. A keď sa už vybrali, tak najčastejšie na francúzsku Riviéru.
Spisovateľ a novinár Emo Bohúň rozšíril kedysi historku o bratislavskom advokátovi Fábrym, ktorý zbohatol na vojnových reparáciách.
Leto potom trávil aj s rodinou v Monte Carle. Jedného dňa tam jeho rozmarná žena dostala obrovskú chuť na bryndzové halušky.
Vraj sa jej už sprotivila francúzska kuchyňa. Miestni kuchári však slovenské halušky nevedeli pripraviť, ale páni Fábryová ich napriek tomu na obed mala! Ako to zariadil pán advokát? Jednoducho: halušky dal letecky doviezť z Bratislavy.
A na koľko ho vyšiel tento špás? „Na mizerných stotisíc,“ tvrdil Bohúň, ktorého však musíme brať s rezervou, lebo niektoré svoje historky buď fabuloval, alebo domýšľal.
Kríza sa pominula a menej bohaté, ale dostatočne majetné slovenské rodiny začali cestovať na Jadran. Zatiaľ menej na ostrov Brač a častejšie do letoviska Kupari pri Dubrovníku.
V lete 1925 mu Slovenský denník pravidelne prinášal reklamu tohto znenia: „Lacný pobyt pri mori. Byt s prvotriednou stravou, kúpanie, kabína na mori. Všetko spolu 80 dinárov a vyššie. Priame spojenie z Prahy do Splitu s 50-percentou zľavou na trati Maribor – Split pri najmenej 14-dňovom pobyte.“
Celé to organizovala cestovka Dubrovnícka akciová spoločnosť.
Nech mu je pod nohami mäkký piesok ako perina, s ktorým sa vlny pohrávajú a presýpajú sem a tam..Martin Kukučín
Príklad ukázal Hlinka aj Ruppeldt
V máji 1928 zomrel Martin Kukučín. Po vojne a vzniku ČSR sa vrátil do vlasti a dva roky žil na Slovensku. Dlhšie však nevydržal, asi naozaj si veľmi zvykol na more, na Jadran.
Dočasne ho pochovali v Záhrebe. O päť mesiacov jeho telesné pozostatky previezli na Národný cintorín v Martine. Vlak z Bratislavy sa zastavoval na všetkých väčších staniciach, aby sa s veľkým spisovateľom mohla rozlúčiť slovenská verejnosť.
Kukučínova smrť akoby oživila záujem o jeho dielo i o miesta v cudzine, kde prežil väčšinu života. Slováci začali častejšie cestovať do Dalmácie, na ostrov Brač i ďalšie letoviská Jadranu. V slovenskej tlači sa objavovali inzeráty, ktoré lákali rekreantov do Crikvenice.
„Najväčšia piesočnatá pláž, celodenné kúpanie, 30 hotelov a penziónov, úplne zaopatrenie už od 60 dinárov.“
Foto: Švajčiarsky ČK
V Crikvenici už predtým vyrástla ozdravovňa pre české a slovenské deti. Striedali sa tam mali pacienti s TBC alebo ochoreniami horných dýchacích ciest.
„Tamojšie more patrí medzi najbohatšie na soľ a jód, morský vzduch vonia olivami a liečivými rastlinami, je tam najviac slnečných dní v roku,“ písala dobová tlač.
Do „zviditeľnenia“ Jadranu a jeho prírodných krás sa zapojila Československo-juhoslovanská liga. Usporadúvala pre širokú verejnosť prednášky s politickým podtextom. Prednášatelia predstavovali Jadranské more ako more všetkých Slovanov, a teda aj Slovákov a Čechov.
Okrem toho organizovala propagačné zájazdy pre novinárov a ďalších zástupcov verejnosti pod heslom – Jadran je aj naše more.
Do „modrej Adrie“ presmerovali svoje zahraničné dovolenky viacerí vedúci politici a osobnosti. V máji 1931 odišiel na niekoľkotýždňový pobyt k Jadranskému moru Andrej Hlinka.
A v auguste toho istého roku strávil dovolenku v letovisku Malinská na severozápadnom pobreží chorvátskeho ostrova Krk iný politik a neskorší biskup evanjelickej cirkvi Fedor Ruppeldt.
Slovenský denník mu uverejnil dojmy z tohto pobytu: „My Čechoslováci sme tu dominantným prvkom a našu reč, či už v českom, alebo v slovenskom znení, počuť tu viac ako v nejednom kúpeľnom mieste na Slovensku…“
Ešte v 30. rokoch začal v letnej sezóne jazdiť každý štvrtok a sobotu od nás do „modrej Adrie“, ako nazývali tamojšie letoviská, špeciálny vlak – Jadranexpress.
Čítajte viac Kórejský konflikt je v „mrazničke" už 70 rokov. Aj vďaka Slovákom
Spiatočný lístok do Crikvenice stál 250 a ubytovanie (paušál) na 9 dní okolo 550 korún. Už vtedy existoval Čedok, ktorý sprostredkoval cesty na Jadran.
Na ilustráciu: priemerný mesačný plat poštového úradníka sa v polovici 30. rokov pohyboval okolo 1 500, učiteľa na základnej škole asi 2 000 a strojárskeho inžiniera približne 2 500 korún.
Masová prímorská rekreácia sa však u nás rozvinula až v druhej polovici 20. storočia. To, čo sme práve opísali, bol iba začiatok, ale veľmi sľubný začiatok…
Leto 1968: Chorváti brali Slovákov ako bratov
Pražská jar v roku 1968 pootvorila hranice Československa a ľudia mohli slobodnejšie vycestovať na letné dovolenky v zahraničí. Smerovali najmä na Jadran. Po 21. auguste sa tam ocitli v pasci.
Desaťtisíce Čechov a Slovákov si vypočuli prvé správy o vpáde spojeneckých vojsk na územie ich vlasti v zahraničí.
A vrátiť sa domov v tejto situácii nieže nechceli, ale ani nemohli. Dodnes nie je jasné, prečo velenie intervenčnej armády nechalo štátne hranice znútra otvorené a len zvonku ich hermeticky uzavrelo.
„V najbližších dňoch môže od vás vycestovať na Západ kto len chce, tak sa zbavíte čo najväčšieho počtu kontrarevolucionárov.“
Týmito slovami vysvetľoval v noci 21 augusta 1968 otvorenosť hraníc jedným smerom generálplukovník Konstantin Provalov Jozefovi Zrakovi, vtedajšiemu členovi užšieho vedenia KSS. Generál priviedol na Slovensko jednotky skupiny sovietskych vojsk rozmiestnených v Maďarsku.
V septembri 1968 síce prezident Ludvik Svoboda prisľúbil všetkým, čo sa vrátia, amnestiu, ale v tom čase už 9-tisíc našich občanov požiadalo v zahraničí o politický azyl.
Ďalších vyše 20-tisíc sa nevedelo rozhodnúť, medzi nimi mnoho dovolenkujúcich v Juhoslávii. „Chorváti nás brali ako bratov z okupovanej krajiny a poskytovali nám výhodnejšie turistické služby ako iným cudzincom,“ spomínajú pamätníci.
Do decembra 1968 sa podľa štatistík vrátilo len 93 osôb, do konca roku 1970 – dovtedy platila prezidentská amnestia – počet navrátilcov dosiahol 3 723.
V emigrácii však zostalo takmer 60-tisíc ľudí. Medzi nimi boli mnohí, ktorí sa z Juhoslávie vydali na Západ. Bola to najväčšia emigračná vlna v dejinách Československa.