Hlavný program štvordňových osláv pripadol na nedeľu 13. augusta. Po rannej omši, ktorá sa konala v Piaristickom kostole a celebroval ju Andrej Hlinka, sa mnohotisícový sprievod vydal do neďalekých Janíkoviec (dnes je to mestská časť Nitry).
Na tamojšom letisku sa o 11. hodine začala manifestácia venovaná jubileu „založenia prvého kresťanského chrámu západného slovanstva“.
Podľa odhadov sa na ploche letiska zhromaždilo 80 až 100-tisíc ľudí. V popredí okolo tribúny stálo niekoľko tisíc mladých ľudákov.
Na slávnostnej tribúne zaujali miesta predstavitelia centrálnej vlády, najvyšší cirkevní hodnostári, zástupcovia diplomatického zboru…
Podľa oficiálneho plánu mal s prejavom vystúpiť najprv predseda vlády Jan Malypetr, po ňom nitriansky biskup Karol Kmeťko a krajinský prezident, agrárnik Jozef Ország. Ale skôr ako sa dostali k slovu, ozvali sa z davu výkriky „My chceme Hlinku!“, ktoré prerástli do mohutného skandovania.
Búrlivá reakcia donútila ministra Milana Hodžu, aby poslal po Hlinku. Na tribúnu ho vyniesla skupina študentov bohoslovcov.
S Hlinkom ako rečníkom program vôbec nepočítal. Dôvod? Jeho vtedajšie autonomistické a protičeské postoje. Teraz rečnil ako prvý, pričom veľmi temperamentne.
„My tu chceme byť doma a chceme, aby Slovensko patrilo Slovákom,“ vyhlásil. „Budeme bojovať za naše kresťanské a národné práva.“ Stotisícové publikum, zložené prevažne z prívržencov autonómie, mu odpovedalo zborovo: „Budeme bojovať!“
Pôvodne mierumilovná manifestácia sa zvrhla na demonštráciu sily ľudovej strany a hnutia autonomistov. Historik Ivan Kamenec oprávnene charakterizuje nitrianske udalosti ako politický škandál.
Tak ich už vtedy vnímali mnohí doma i v zahraničí. Oslavy 1¤100. výročia vysviacky prvého kresťanského kostola sa zvrhli na niečo celkom iné. O príčinách si ešte povieme, teraz aspoň stručne, čo všetko tomu predchádzalo.
Čítajte viac Aféry Milana Hodžu: politika, sex a peniaze
Hľadal sa Pribinov chrám
Kostol malo dať postaviť nitrianske knieža Pribina v rokoch 828 – 833 pre svoju bavorskú manželku. Mal stáť niekde na mieste dnešného Nitrianskeho hradu alebo na Martinskom vŕšku, presne sa to nevie.
Samotné knieža bolo vtedy ešte pohanom, jeho manželka, podľa povesti "krásna Adelaida“ už kresťankou. Do Nitry – v tých časoch nazývanej Nitrawa – sa údajne prisťahovala s celým kresťanským sprievodom. Chrám mal spočiatku slúžiť predovšetkým im.
Vznik chrámu zaznamenal jediný dochovaný historický prameň – spis Conversio Bagoariorum et Carantanorum (O obrátení Bavorov a Korutáncov), ale až v roku 870. Ide o dokument z pisárskej dielne salzburského arcibiskupstva.
V spise sa hovorí, že keď sa Ratbod stal prefektom Východnej marky, čiže niekedy okolo roku 833, prišiel k nemu cez Dunaj „akýsi Pribina, vyhnaný Mojmírom, kniežaťom Moravanov“.
V nasledujúcej kapitole toho istého spisu sa uvádza aj svätenie kostola salzburským arcibiskupom Adalramom na Pribinovom naddunajskom majetku. Ten mal vlastniť ešte pred osudným vyhnaním.
„Pribinova naddunajská dŕžava je zahalená tmou, ktorú nijaký súdobý prameň neosvetľuje,“ konštatuje Matej Harvát z Historického ústavu SAV. Zároveň vo svojej pozoruhodnej štúdii prináša prehľad rôznych (niekedy až protichodných ) výkladov príslušných pasáži v spise „Conversio…“
Predmetom sporov medzi historikmi je najmä veta o svätení kostola v Nitre. Je to jednoznačne vsuvka, ale dodnes je otázne – povedané s Harvátom – či ide o vsuvku z druhej polovice 9. storočia, ktorú do textu iba štylisticky nešikovne včlenil pôvodný autor, alebo o okrajovú poznámku prevzatú do hlavného textu neskorším jeho odpisovateľom, prípadne – dokonca – až o neskorší výklad originálu.
Pochybnosti o tom, kde „prvý chrám“ stál, kedy ho postavili – a či ho vôbec v Nitre postavili – a teda i vysvätili, boli aj pred 80 rokmi a pretrvávajú dodnes.
Organizátorov osláv to však neodradilo a prípravy ešte zintenzívnili. Podujatie chceli totiž pôvodne usporiadať už v septembri 1930, ale keď si lepšie ozrejmili rozsah prípravných prác i nevyhnutné finančné náklady, odložili ho až na leto 1933.
Takto mohli oslavy prepojiť s 1 900. výročím umučenia a smrti Ježiša Krista, čím by akcia dostala výrazne nábožensko-duchovný ráz.
Naďalej sa však zvádzal boj medzi rôznymi zainteresovanými skupinami, o poslanie i charakter nadchádzajúcich slávností. Časom sa pridružili pokusy ich spolitizovať.
Foto: Priatelia starej Nitry
Pod patronátom vlády a štátu
Oslavy mali dva prípravné výbory. Prvý vznikol hneď po tom, čo sa rímskokatolícka cirkev a mesto Nitra podujali zorganizovať Pribinove slávnosti.
Dôkladne to preskúmal ďalší historik zo Slovenskej akadémie vied Róbert Arpáš. Podľa neho už 12. apríla 1930 sa v sídle nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka zišli na porade popredné osobnosti Nitry. Nechýbal starosta Karol Cobori a okresný náčelník Rudolf Haláchy.
Prípravný „komitét“ už 1. septembra 1930 požiadal vládu ČSR, aby prevzala nad podujatím patronát. „Ide tu o oslavu dejinnej udalosti mimoriadneho významu,“ dôvodili členovia výboru.
Vláda reagovala kladne, prisľúbila patronát a uložila jednotlivým ministerstvám v Prahe, aby sa zapojili do prípravných prác. Slávnosti mali mať celoštátny charakter.
Postupovať sa malo tak ako počas svätováclavského milénia – osláv tisícročia od smrti českého kniežaťa Václava. Ich nosnou ideou malo byť upevňovanie jednoty československého štátu, jednoty Čechov a Slovákov.
Prípravný výbor zvažoval aj rozsiahle reštaurovanie románskej kaplnky na Nitrianskom hrade, ktorá sa dovtedy považovala za pôvodný Pribinov chrám. Vykopávky však odhalili pod kaplnkou hrob z 11. storočia, a to bolo takmer dvesto rokov po Pribinovom kniežatstve.
Archeologický výskum na Nitrianskom hrade v roku 1930 priniesol ďalšie prekvapenia. Archeológovia tam nenarazili na žiadne vrstvy z 9. storočia! Čiže kaplnku nebolo treba urýchlene reštaurovať… Ale rozpočet osláv sa aj tak postupne vyšplhal k sedemmiestnym číslam.
Čítajte viac Psie dni politiky: volebná kampaň v auguste a krvavé volebné leto
Krajinský úrad poskytol 100-tisíc korún, prezidentská kancelária 10-tisíc, ale ostatné chýbajúce finančné prostriedky musela odsúhlasiť a uvoľniť vláda. Len na propagáciu osláv dala 400-tisíc.
Navyše, účastníci Pribinových slávností dostali od štátu rôzne úľavy. Ich súčasťou boli dva dni dovolenky navyše pre štátnych zamestnancov a 50-percentná zľava z cestovného po železnici pre všetkých návštevníkov.
Organizátori predpokladali, že svetská, národná časť osláv sa uskutoční pred monumentálnym pamätníkom Pribinu, ktorý bolo treba ešte len postaviť.
Ministerstvo vnútra zámer podporilo a svojim organizáciám nariadilo, aby prípravnému výboru boli nápomocné. Sochu Pribinovi však v Nitre napokon odhalili až v roku – 1989!
V januári 1933 československá vláda oficiálne prevzala patronát nad oslavami a vznikol Jubilejný výbor, na čele s krajinským prezidentom Országom.
V apríli výbor vyzval „všetkých Slovákov a Čechov“, aby spoločne chránili „dlhým spoločným utrpením a spoločnou krvou vydobytý štát československý“. Iným smerom sa však v tom čase uberali prípravy osláv ľudákmi a celým tzv. autonomistickým hnutím.
Foto: Priatelia starej Nitry
Ľudáci: My sme tu doma!
V ľudovej strane sa medzitým sformovalo silné radikálne krídlo, reprezentované mladými politikmi. Prejavilo sa už v júni 1932 na Kongrese mladej slovenskej generácie v Trenčianskych Tepliciach.
O štyri mesiace zorganizovali ľudáci (HSĽS) spoločne s národniarmi (SNS) Martina Rázusa spoločnú manifestáciu autonomistov vo Zvolene. V prijatom manifeste vyhlásili, že československý národ neexistuje a že Slováci si zaslúžia právo na politickú, kultúrnu a hospodársku autonómiu.
Mladoľudáci svojím nadšením strhli vtedy už 68-ročného Hlinku a časom sa k nim priklonil aj Jozef Tiso. Od začiatku nesúhlasili s tým, aby hlavné slovo pri organizovaní Pribinových slávností mala vláda. Jej chápanie osláv vnímali ako sebapropagáciu pražského centralizmu.
„Budú rozprávať bájky a legendy o československom národe,“ vyjadril sa Hlinka. „Jednota medzi Slovákmi a Čechmi je historický humbug a podvod.“
Treba vari pripomenúť, že v tom čase sa už aj na Slovensku naplno prejavili dôsledky svetovej hospodárskej krízy s veľkou nezamestnanosťou a zastavením výroby v mnohých prevádzkach.
Radikáli z ľudovej strany, ktorá predtým dvakrát po sebe vyhrala na Slovensku voľby do pražského parlamentu (v rokoch 1925 i 1929), sa po nástupe Adolfa Hitlera k moci už jasne orientovali na Nemecko. Propagovali jeho východiská z krízy (výstavba diaľnic a pod.) a nacionalistickú politiku.
Ľudáci sa preto chytili Pribinových slávností ako jedinečnej príležitosti na verejnú prezentáciu svojho programu. HSĽS začala pobádať svojich členov a sympatizantov, aby v hojnom počte a v národných krojoch prišli do Nitry na oslavy.
A aby pritom využili vládou poskytnuté zľavy na cestovnom po železnici. Podobne, aj keď o čosi neskôr, postupovali národniari.
Podľa odhadov sa hlavných osláv 13. augusta zúčastnilo len desať percent neautonomistov. S tým však nepočítali ani usporiadatelia, ani vláda.
Foto: SHUTTERSTOCK
Pribinu si nedáme odslovenčiť
Tisícky mladoľudákov obsadili plochu tesne pred tribúnou, hoci usporiadatelia pre nich vyznačili vzdialenejší úsek letiska.
Už v úvode článku sme spomenuli, že dav si vypýtal ako hlavného rečníka Hlinku, ktorý podľa oficiálneho plánu vôbec nemal vystúpiť. V denníku Slovák však krátko pred manifestáciou oznámil, že tam bude, lebo „slávnosti slovenského vladára Pribinu si nedáme odslovenčiť a odkresťančiť.“
Škandál po tom, čo sa Hlinka svojvoľne ujal moderovania celého podujatia, bol neslýchaný. Vyzýval jedného rečníka po druhom, aby sa ujali slova. Mal k nim poznámky a pripomienky. Tíšil alebo podnecoval dav. Prejav Országa komentoval slovami: „Aj on je Slovák.“
Rozhlas predčasne ukončil priamy prenos z podujatia. Výjavom na tribúne i v publiku sa prizerali zahraniční hostia vrátane vysokých cirkevných hodnostárov z okolitých štátov.
Čo si asi pomysleli? Po Országovi prehovoril ešte ministerský predseda Malypetr a prečítal posolstvo prezidenta Tomáša G. Masaryka. Jeho motto znelo: „Nikto, kto sa hlási ku kresťanstvu, nesmie hlásať nenávisť.“ Väčšina davu však už voči podobným odkazom bola hluchá.
Vášne neopadli ani po tom, čo usporiadatelia vypli ozvučenie plochy letiska. Keď sa na záver hrala československá štátna hymna, ľudáci ju rušili zborovým spevom slávnostnej piesne Hej, Slováci! (neskôr sa stala hymnou slovenského štátu).
Čítajte viac Zrod Rodobrany: slovenský fašizmus má 100 rokov
K násiliu neprišlo len vďaka Hlinkovej autorite. Mládež ho potom niesla na čele štvortisícového sprievodu pred Piaristický kostol v Nitre, kde ešte raz krátko prehovoril.
Podľa úradnej správy poukázal na „veľké víťazstvo“ svojej strany a ohlásil "neúprosný boj“ vláde. Po ňom vystúpil aj Tiso, ktorý označil československý režim za "čvachoslovenský systém“.
Ďalšie oslavy v pondelok i v utorok už prebiehali podľa plánu, ale doma i v zahraničí sa písalo najmä o nedeľnej demonštrácii.
Kto na koho doplácal?
Viacerí „čechoslovakisti“, napríklad košickí legionári, volali po prísnych trestoch pre „výtržníkov“ podľa zákona na ochranu republiky.
Dočasne bolo zastavené vydávanie ľudáckych novín, okamžite ich však nahradili iné. Minister Ivan Dérer navrhoval rozpustiť HSĽS, novelizovaný zákon to umožňoval. Rozbehlo sa niekoľko súdnych procesov, ale nikoho neuväznili, stranu nezakázali.
V parlamente i v médiách sa zniesla kritika na organizátorov podujatia, ktorí sa vraj nepostarali o riadnu bezpečnostnú službu na letisku.
Podľa Kamenca bolo chybou vylúčiť zo zoznamu rečníkov predsedu najsilnejšej politickej strany na Slovensku. Olej do ohňa priliala Praha tvrdením o doplácaní Čiech a Moravy na Slovensko.
Slovenským požiadavkám začala vychádzať v ústrety, keď už bolo neskoro – v jeseni 1938. Slovensko sa potom dočkalo nielen autonómie, ale o pol roka aj „samostatnosti“, pravda, pod patronátom nacistického Nemecka.
Čítajte viac Keď mal nemecký vojak slovenské kúpele zadarmo
Kto bol vlastne Pribina?
Prvý panovník, vladár, kráľ „starých Slovákov“ (či dokonca všetkých Slovanov), ako to stojí v mýtoch, bájach, legendách a povestiach? Alebo prvé známe knieža priamych predkov súčasných Slovákov? V starých letopisoch rôznej, často pochybnej, historickej hodnoty mal desať rôznych mien (od Privina cez Priuina až po Brynna).
Presne sa nevie, len predpokladá, že žil „okolo rokov 800 až 861“.
Starší historizujúci spisovatelia a publicisti tvrdili – bez opory v hodnoverných historických zdrojoch – že v rokoch 825 až 833 stál Pribina na čele ohromného Nitrianskeho kniežatstva. Sídliť mal v Nitre (ale ani to nie je „nabetón“ isté) a jeho kniežatstvo sa malo rozprestierať v dolnom Pohroní, na dolnom a strednom Považí a Ponitrí.
Niektorým obrodeneckým historikom alebo autorom s bujnejšou fantáziou to nestačilo a k Nitrianskemu kniežatstvu pridávali aj územie až po Spiš, Novohrad a Gemer, prípadne ešte časť územia medzi Dunajom a Tisou.
Mladší bádatelia, napríklad Miroslav Lysý, zaraďujú Pribinu skôr medzi „druhostupňové“ kniežatá na Morave v 9. storočí. Samostatného kmeňového vládcu by predsa moravský panovník Mojmír nevyháňal z jeho panstva, aby potom skončil v Panónsku, ako sa to stalo Pribinovi.
Bez ohľadu na to sa Pribina stal významnou postavou našich dejín a slovenskej mytológie. Každý národ potrebuje mýty, ktoré obsahujú morálne a hodnotiace kritériá a pomáhajú mu čerpať poučenia pre súčasnosť.
Ide len o to, aby sa mýtus približoval k historickým faktom a príliš od nich „neutekal“. Aby sa nestával zdrojom vypätého nacionalizmu, ale skôr zdravého národného sebavedomia a poznania.