„Ideme v ústrety časom neradostným,“ varoval začiatkom augusta 1873 časopis Národný hlásnik vychádzajúci v Martine. "K rozličným prírodným nehodám a všestranne veľkej neúrode, ktorá môže zapríčiniť drahotu a hlad, pridajme ešte rozširovanie sa cholery v povážlivých rozmeroch.
Následkom toho je zakazovanie jarmokov, na ktorých by naši remeselníci mohli aspoň toľko utŕžiť, čo by postačovalo na zaplatenie veľkých daní. Nuž a so splácaním daní to bude zle vyzerať."
Ten rok sa už začal nešťastne. V januári 1873 prišli správy o prvých prípadoch cholery v Hronci a okolí. Bol to začiatok ďalšej vlny cholerovej epidémie na Slovensku.
Ale kým najväčšia z roku 1831 postihla najmä východ územia, táto zasiahla stred a západ: Liptovskú, Turčiansku, Nitriansku a Bratislavskú župu.
Choleru liečili šampanským
Lekári nemali ani potuchy o pôvode infekcie. Vojenský lekár Imrich Korauš vydal vtedy v Martine brožúrku Príspevok ku otázke o príčinách cholery. Predpokladal, že ju spôsobujú – hlísty. Na objav Roberta Kocha – bacil Vibrio cholerae – muselo ľudstvo čakať ešte celé desaťročie.
V liečbe cholery sa väčšinou improvizovalo, podávali sa lieky účinné pri iných infekciách: bizmutový prášok, kamilkový olej a pod. Praktizovalo sa chlórovanie vody v studniach. Pred 40 rokmi to viedlo k roľníckemu povstaniu na východe, ľudia sa obávali, že ich páni chcú takto otráviť. Teraz, našťastie, sa to už obišlo bez násilností.
Spisovateľ Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský bol povolaním lekár a v tom čase ordinoval v Kremnici. Počas epidémie prišiel o milovanú dcéru Bertiku. „Pre ukojenie smädu a na posilnenie stratených síl kázali jej lekári ponúkať v primeraných dávkach šampanské víno,“ spomínal. „Ale choroba rástla, Bertikino povedomie sa každým okamihom viac a viac kalilo.“
V dome Zechentera-Laskomerského ochoreli piati a zomreli z nich traja. „Náš dom bol teda rozchýrený ako nakazený a ľudia sa okúňali k nemu čo len priblížiť a všemožne sa nás stránili.“
Podľa zistení historického demografa Jána Goliana zomrelo vtedy na túto nákazu v celom Uhorsku okolo 300-tisíc ľudí, z nich na území dnešného Slovenska takmer 70-tisíc.
Cholera však nebola jediná infekcia, ktorá v roku 1873 vo veľkom zabíjala našich predkov. K nej sa od začiatku pridružila „epidémia kašľa“. Odborníci dodnes presne nevedia, či išlo o čierny kašeľ, alebo o neznámu chorobu. Dosť na tom, že ňou trpeli najmä maloleté deti.
Akoby toho bolo málo, v priebehu roka vypukla v Hornom Uhorsku, čiže v prevažne slovenských župách, epidémia pravých, resp. čiernych kiahní. Boli oveľa nebezpečnejšie ako ovčie kiahne a často sa končili smrťou.
Čítajte viac Slovákom prestalo byť jedno, kto sedí v Bielom dome
„Biednici nemajú dočista čo jesť“
Rok 1873 vošiel do análov našich novodobých dejín aj ako „hladový“ a „neúrodný“
„Úrody na oko a zrak boli v plnej úfnosti,“ zapísal si do diára gazda Jozef Gabrieň z Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupče. „Avšak v čase obilného kvetu bola taká zima, že musel pomrznúť, snopov bolo dosť, ale klasy, zvlášť žitné, takmer prázdne.“
Ľupča leží v okrese Liptovský Mikuláš. Kronikár obce Vlkas (okres Nové Zámky) sa však vyjadril podobne: „V máji boli veľké mrazy. Rok bol veľmi neúrodný, preto nastal veľký hlad.“kronika obce Vlkas
Ján Vansa učil vtedy v Plavnici pri Starej Ľubovni a v auguste 1873, keď sa na konci prázdnin sťahoval do susednej Lomničky, písal svojej snúbenici Terézii Medveckej (budúcej spisovateľke Vansovej):
„Z najhlavnejších príčin veľkej úmrtnosti je nesmierna núdza obecného ľudu. Biednici nemajú dočista čo jesť a ak sa z vyšších strán nezakročí, vypukne strašný hladový týfus.“
Na vysvetlenie: hladovým vtedy nazývali škvrnitý týfus, jeden z najväčších zabijakov medzi infekčnými ochoreniami. Postihoval najmä podvyživenú populáciu v čase hladomoru.
V roku 1873 ešte neprepukol hladomor, určite nie v takom rozsahu a intenzite, ako to bolo v rokoch 1818 alebo 1863 na východe Slovenska. Vtedy mu padli za obeť tisíce ľudí. Ale ani teraz k tomu nebolo ďaleko.
„Hospodár – roľník nemá čo odpredať a remeselník, i keď má hotový tovar, nemá ho kde odpredať,“ konštatoval Národný hlásnik v svojom augustovom vydaní.
K neúrode sa pridala finančná kríza a hospodárska recesia v celom Rakúsko-Uhorsku. Všetko sa začalo víťazstvom Nemecka nad Francúzskom v roku 1871. Francúzi museli podľa mierovej zmluvy platiť Nemcom reparácie.
Čítajte aj Koľkokrát chceli zabiť Jozefa Tisa
Išlo o päť miliárd frankov, čo boli veľké peniaze. Ich prebytok na trhu viedol k burzovým špekuláciám. Ako huby po daždi vznikali nové akciové spoločnosti, medzi nimi banky často veľmi pochybnej povesti.
V Rakúsko-Uhorsku a predovšetkým v jeho metropole sa prehrievanie ekonomiky prejavilo stavebným boomom.
Vo Viedni to súviselo s výstavbou celých nových ulíc k svetovej výstave. Sprievodným javom bolo poskytovanie rizikových úverov a následná realitná bublina.
V máji 1873 Viedeň skutočne usporiadala veľkolepú svetovú výstavu, ktorá však prilákala oveľa menej návštevníkov, ako sa predpokladalo.
Skončila sa s obrovským deficitom a bankrotom desiatok spoločností, ktoré sa na príprave expa podieľali.
Viedlo to až ku krachu viedenskej a po nej i berlínskej burzy. Finančná kríza potom postihla prakticky celý svet.
Podľa českého odborníka na rakúsko-uhorské dejiny Václava Vebera to malo nedozerné hospodárske a sociálne dôsledky. Množstvo priemyselných podnikov zaniklo, čím prudko vzrástla nezamestnanosť.
Kríza však najviac postihla poľnohospodársky sektor, a teda vidiecke obyvateľstvo. V čisto agrárnych slovenských župách to platilo dvojnásobne.
Smer Spojené štáty americké
Foto: National Park Service
Postavenie obyvateľov v týchto župách charakterizoval kedysi obvodný notár v oravskej obci Rabča takto:
„Je smutný osud tunajšieho obyvateľstva, ktoré nedopracuje toľko obilia s úmornou prácou pol roka, koľko je mu potrebné na celoročnú výživu. Maloroľník nie je v stave uživiť rodinu, zaplatiť dane a úroky zo svojich dlhov. Ostáva iba predať hospodárstvo, inak ho postihne exekúcia.“
A východisko? „Pre týchto úbožiakov by bolo potrebné, aby aspoň polovička bola kolonizovaná na lepší kraj.“
Čo tým chcel povedať pán notár? Zrejme to, že zhruba polovička Oravcov by sa mala vysťahovať do cudziny a usadiť sa (t. j. kolonizovať určité územie) tam.
„Ako najvýhodnejší sa ukázal variant vysťahovať sa za prácou do USA,“ potvrdzuje historik Juraj Laššuth.
Ďalšie dva možné varianty – intenzifikácia poľnohospodárskej výroby alebo zamestnanie sa v priemysle – neprichádzali vtedy na zbedačenej Orave do úvahy.
Práca by sa možno ešte našla v Budapešti, ktorá sa neprestala budovať, ale dokedy?
Dnes už nezistíme, z ktorej slovenskej lokality sa ľudia odhodlali ako prví a vo veľkom sťahovať za prácou do zámoria. Dá sa však predpokladať, že to neboli Oravci.
„Masová emigrácia slovenského obyvateľstva z hornouhorských žúp sa objavila najskôr v Šarišskej župe a po nej nasledovali migračné pohyby zo Spišskej, Zemplínskej a ďalších žúp,“ tvrdí ďalší bádateľ Igor Harušťák. Zrejme aj preto, že na rozdiel od iných regiónov bol severovýchod naďalej, a to aj napriek opakovaným epidémiám cholery – preľudnený.Igor Harušťák, historik
Kým zo Zemplína a Šariša odchádzali najmä zbedačení roľníci, poľnohospodárski robotníci i drobní domáci výrobcovia, zo Spiša vyháňala nezamestnanosť na ďalekú cestu do Ameriky aj baníkov. Hospodárska kríza totiž spôsobila útlm v ťažbe železnej rudy a vo výrobe surového železa.
Odhaduje sa, že len v prvých desiatich rokoch tohto masového vysťahovalectva odišlo do zámoria zo Šariša okolo 20-tisíc a zo Zemplína až 25-tisíc Slovákov a Rusínov.
Z Oravy a Liptova emigrovali nielen roľníci či poľnohospodárski robotníci, ale aj plátenníci a pltníci. Ti prišli o prácu v dôsledku rozvoja železničnej dopravy. A plátenníci? Presun štátnych objednávok do rakúskych a peštianských textiliek spôsobil úpadok súkenníctva na Považí.
Odchádzali celé rodiny, vyľudňovali sa celé obce, hoci z Ameriky dostávali správy, aby ešte počkali, lebo aj tam je kríza…
Foto: Ellis Island Museum
Ľudia naleteli na sľuby verbovačov
Rodákov varoval pred cestou do neznáma stolár Daniel Šustek zo Slovenskej Ľupče. Po dlhej tovarišskej vandrovke zakotvil nakoniec v Chicagu, a to už koncom roku 1872.
„Od osudnej krízy v Starom svete, ktorá sem dorazila na jar roku 1873, začali aj tu povážlivo klesať obchody, roboty ubúdalo, platy fabrických robotníkov sa stále zmenšovali,“ približoval situáciu v listoch, ktoré doma uverejňoval časopis Obzor. "Platy už klesli na polovicu a dobrá polovica robotníkov v Chicagu nemá už pol roka nijakú robotu.“
Ale lavína vysťahovalectva sa už pohla a ťažko ju bolo zastaviť. Tým skôr, že rôzni verbovači poskytovali záujemcom úplne opačné informácie o Spojených štátoch. Niektorí išli tak ďaleko, že diktovali prisťahovalcom optimistické listy ich príbuzným a známym v ďalekej domovine.
Foto: Ellis Island Museum
Vraj pricestujte a neoľutujete. V Amerike sú rozprávkové zárobky a pôda sa tu dá kúpiť „za babku“. „Ľudia ľahko naletia na sľuby týchto agentov, lebo nemajú čo stratiť – utekajú predsa pred hladom,“ písal maďarský týždenník Eger.
Takýmto podvodným spôsobom operovali v našich končinách pred 150 rokmi predovšetkým vysťahovaleckí agenti lodných spoločnosti. Harušťák menuje Hamburg America Line, Norddeutscher Lloyd, Red Star Line a ďalšie.
Dokonca boli ochotní zaplatiť namiesto vysťahovalca cestovné náklady (lístok na parník stál 83 zlatých, čo bol na tie časy veľký peniaz). Zlanárený nešťastník si potom mohol cestovné odpracovať v USA, musel sa však zaviazať, že aspoň tri roky ostane v službách firmy, do ktorej bol takýmto spôsobom zverbovaný.
Čítajte viac Aféry Milana Hodžu: politika, sex a peniaze
Americký Kongres túto možnosť zrušil v roku 1885 na žiadosť odborových organizácií, podľa ktorých sa uvedené kontrakty využívali na dovoz štrajkokazov zo strednej a z východnej Európy.
Potvrdzujú to aj zistenia Imricha Minára, ktorý svojho času problém študoval v archívoch USA: "Americkí podnikatelia mali záujem o imigrantov aj preto, aby na trhu práce vytvárali prevahu ponuky nad dopytom a v nemenšej miere – prevahu neorganizovaného robotníctva nad organizovaným.“
Keď americké odbory vyhlásili štrajk, do práce namiesto štrajkujúcich nastúpili spravidla robotníci zo strednej a z východnej Európy, v prvom rade z Uhorska. Už v roku 1873 získali takto pensylvánske huty a bane podľa odhadov okolo dvetisíc „štrajkokazov“ zo severovýchodného Slovenska. Málo? V ďalších rokoch ich počet exponenciálne rástol.
V jednote bola sila
Už v roku 1874 malo mesto Cleveland najväčšiu slovenskú kolóniu v USA a tak je to podnes. V nasledujúcich troch rokoch sa Slováci usádzali vo väčších počtoch v ďalších mestách – v Johnstowne (štát Pensylvánia) a v Brodgeporte (štát Connecticut). O rok neskôr začali hromadne prichádzať do mesta Youngstown (štát Ohio), kde sa zamestnávali v oceliarňach US Steel.
Muselo uplynúť ešte pätnásť rokov a všeličo nepríjemné sa udiať, aby sa aj Slováci začali dožadovať svojich práv a prestali sa podliezať zamestnávateľom. V januári 1891 otriasol baňou Frick v meste Mammoth (Pensylvánia), kde vedenie nedbalo na bezpečnosť práce, obrovský výbuch. Pri explózii zahynulo 130 baníkov, z toho 79 Slovákov.
Presne na Nový rok 1891 sa vzbúrili robotníci v pittsburskej oceliarni, kde boli katastrofálne pracovné podmienky, a dobili vedúceho tamojšej prevádzky. Po vzbure obvinili aj 44 Slovákov, z toho dvadsiati sa dostali pred súd a z nich traja boli odsúdení na doživotie (nakoniec sa ukázalo, že neprávom, ale niekoľko rokov si odsedeli).
Čítajte viac Zbohom zbraniam počas vianočných sviatkov?
Bol to rok, v ktorom sa slovenskí prisťahovalci prvýkrát v masovejšom meradle zapojili do štrajkov organizovaných tamojšími odbormi. Približne v tom čase sa slovenské osady začali združovať do krajanských spolkov. V jednote pocítili silu. Neustále rástli aj početne.
Podľa neúplných štatistik odišlo v rokoch 1873 až 1913 za prácou do Ameriky viac ako pol milióna Slovákov. Každý štvrtý. Z nich sa síce asi štvrtina po niekoľkých rokov vrátila, ale mnohí po tom, čo na vlastnej koži okúsili, ako chutí „stará vlasť“, sa pobrali späť. A už natrvalo.
Uhorská vláda sa zháčila dosť neskoro – až vtedy, keď sa kedysi preľudnené oblasti začali vyľudňovať. A to už bola na obzore vojnová kataklizma. Tá dovŕšila dielo skazy.
V roku 1920 pri sčítaní sa v USA k slovenskej národnosti hlásilo bezmála 620-tisíc ľudí. Slovensko malo vtedy len o čosi viac ako tri milióny obyvateľov, z toho dva milióny Slovákov. To hovorí za všetko.
Ako si Hunky poradili s bojovnými Írmi
Začiatky prvých vysťahovalcov zo severovýchodných okresov Slovenska v Amerike boli veľmi ťažké. Mnohým chýbalo základné vzdelanie, veľa bolo dokonca negramotných (podľa štatistík každý štvrtý), málokto z nich rozumel angličtine. Spravidla prišli bez peňazí a začínali od nuly.
Vtedy, pred 150 rokmi vystupovali húfy prisťahovalcov na americké pobrežie nie na ostrove Ellis Island pri Soche slobody, ale v prístave Castle Garden na juhu Manhattanu. V New Yorku, samozrejme.
Tam ich najprv podrobili dôkladnej lekárskej prehliadke, zistili, koľko prinášajú peňazí atď. Žiaduce bolo mať pri sebe aspoň 10 dolárov – ak ste ich nemali, museli ste si požičať. Ináč vás na breh nepustili.
"Obyčajne všetky našetrené groše zožerie dlhá cesta po suchu a na mori,“ opísal svoje skúsenosti stolársky tovariš Daniel Šustek. "Takže vysťahovalci vchádzajú do Nového sveta chudobní ako kostolné myši. Trvá vždy nejaký čas, kým si nájdu stálu prácu. Za ten čas žijú z milodarov dobrých ľudí, lebo prísny Američan zdravým žobrákom opovrhuje.“
Sedemnásťročný Michal Bosák z Okrúhleho pri Stropkove sa vybral za veľkú mláku s jedným dolárom, aj ten mu hneď po príchode ukradli. Bosák si napriek tomu splnil svoj americký sen a postupne sa vypracoval na úspešného bankára, jeho podpis je na 10-dolárovej bankovke z roku 1907.
Po prehliadke nakázaných nejakou infekciou dali do karantény. Ďalší museli odpovedať na 32 otázok migračných úradníkov. Bez tlmočníka to nešlo. Budúci podnikateľ a vydavateľ Peter Rovnianek z Dolného Hričova spomínal, že jeho znalosť angličtiny sa obmedzovala na dve slová: „yes“ a „no“, ktoré používal pri každej možnej i nemožnej príležitosti.
Ale takých úspešných medzi Slovákmi bolo v prvých desaťročia masového vysťahovalectva ako šafranu. Väčšina emigrantov vykonávala nekvalifikovanú manuálnu prácu. Brali každú, aby si zarobili aspoň na spiatočný lístok. Vyslúžili si preto hanlivú prezývku „Hunkies“ alebo "Hunky“. Vraj im ju vymysleli prisťahovalci z Írska, zrejme vychádzajúc z krajiny pôvodu (Uhorsko je po anglicky Hungary).
Podľa zistení súčasnej americkej výskumníčky so slovenskými koreňmi Lise Alzovej však toto slovo označovalo nevzdelaného a neohrabaného robotníka, ktorý sa spolieha iba na svoje svaly. S Írmi mali Slováci časté konflikty, hoci v Pittsburghu, Clevelande, Chicagu i ďalších mestách obsadzovali najchudobnejšie štvrte, opúšťané práve Írmi.
Tí sa medzitým zmohli na lepšie bývanie. „Zrazu ich však tí istí Slováci pripravovali o prácu a hrozilo, že sa prepadnú medzi nich – tam, kde už raz boli,“ upozorňuje Alzová.
Proti lacnej práci prisťahovalcov z východu, ochotným dať sa najímať za dampingové mzdy, opakovane vystúpila americká tlač. "Slovanskí prisťahovalci hrozia zamoriť Ameriku,“ vyhlásil senátor Henry C. Lodge, horlivý zástanca sprísnenia imigračných zákonov.
V takejto atmosfére zašli veci až tak ďaleko, že Íri chodili doslova poľovať na Slovákov. Prepadávali ich z úkrytov, mnohých zbili a v Bridgeporte niektorých aj zabili.
Čo na to miestni šerifovia? Podľa Konštantína Čulena, ktorý ako prvý zmapoval dejiny Slovákov v Amerike, v Bridgeporte (dnes najväčšom meste štátu Connecticut), sa na to vtedy dlho nemalo zmysel sťažovať, lebo tamojší šerifovia a sudcovia boli zväčša írskej národnosti.
Zmena nastala, až keď obyvatelia slovenskej osady chytili policajta Íra, ktorý okato nadržiaval v sporoch "svojim“, a hodili ho z mosta do vody. Vyplával, ale odvtedy mal vraj pred Slovákmi rešpekt. Navyše za policajtov začali v tomto meste postupne prijímať aj Slovákov.