Nebol to Uruk. Tie najväčšie rané mestá, tie so suverénne najväčším počtom obyvateľov, nevznikali v Eurázii. Ale v Mezoamerike, v regióne, kde nepoznali kolesové vozidlá, plachetnice, dopravu poháňanú zvieratami či metalurgiu.
Rozloha predkolumbovských miest výrazne prevyšovala rozsah najstarších miest v Číne alebo Mezopotámii. V niektorých bývalo aj 100-tisíc obyvateľov. Vo svetle najnovších archeologických objavov o tom pútavo píšu antropológ David Graeber a archeológ David Wengrow v knihe Počiatok všetkého – Nová história ľudstva.
Pozoruhodné sú však aj náznaky, že aj napriek ohromnej koncentrácii človečenstva tieto mestá nezanechávali veľkú ekologickú stopu. Môžeme už len špekulovať, či to bol prirodzený prejav rozmanitého spôsobu obživy, alebo si uvedomovali možné následky.
Hlavné mesto Hondurasu Tegucigalpa má dnes viac ako 1,1 milióna obyvateľov. Pri pohľade na pahorky nahusto obrastené domami s plochými strechami, ku ktorým sa z oblohy načahuje vodou obťažkaný sivý stratus, môže mať človek pocit, že je v akomsi prvotnom ľudskom mravenisku. Z rozprávania jeho obyvateľov je zrejmé, že stopa tohto mesta nie je zanedbateľná, a že si sami ľudia uvedomujú následky. Ale zvláštnejšie je, že cez toto malé stredoamerické okno možno nahliadnuť aj do zákutí slovenskej duše.
Vlani pred rokom len za jediný mesiac si vyžiadali záplavy a zosuvy pôdy v celom Hondurase 16 životov, zničili vyše 3 500 domov.
Násobky skazy
Počasie je čoraz extrémnejšie na Slovensku, v Hondurase, na celom svete. Svetová meteorologická organizácia tento rok vyčíslila, že za uplynulých 50 rokov extrémne počasie zabilo viac ako dva milióny ľudí a spôsobilo škody za 4,3 bilióna dolárov (bilión je milión miliónov). Početné stredoamerické hurikány sú samy osebe brutálnym prejavom prírody, ale znásobujú ďalšie hrôzostrašné udalosti – zosuvy pôdy. Prichádzajú neskôr, znenazdajky, ako nočná mora.
Čítajte viac Pálením fosílnych palív sme prebudili ničivú silu. A ľudia stratia domov navždy
Odborník na tieto javy Elias Garcia-Urquia publikoval štúdiu vo vedeckom časopise Natural Hazards. V analýze stoviek zosuvov mu vyšlo, že práve extrémne daždivé udalosti ako napríklad hurikán Mitch v roku 1998 boli významnými spúšťačmi zosuvov.
Stúpame strmými pahorkami hlavného mesta, keď sa zrazu v štvrti La Guillen zjaví obrovská diera. Kde ešte vlani stáli desiatky domov, dnes sa škľabí ryha prekrytá čiernymi fóliami.
Takmer presne pred rokom, 12. septembra 2022 sa po 91 dňoch neutíchajúceho dažďa natoľko nasýtila pôda, že sa hora, na ktorej vyrastala štvrť La Guillen, dala do pohybu a pochovala 160 domov.
„Aha, tu vidíte, ako ešte trčia rúrky zo zeme, tu sme v strede celej skazy. Môj dom skončil tu, celá ulica. A toto sa môže zopakovať, Tegucigalpa je časovaná bomba,“ mračí sa šéf miestnej komunity Rigoberto Colindres. V hlavnom meste je viac podobných rizikových oblastí.
Foto: Andrej Barát
Pred rokom len v tomto jedinom mesiaci, v septembri, v celom Hondurase prišlo v dôsledku záplav a zosuvov o život 16 ľudí a bolo zničených 3 500 domov. A akoby nestačilo, v októbri prišla ešte tropická búrka Júlia, ktorá stav ešte viac vyhrotila. A preverila rýdzosť ľudskej povahy.
Keby sme aspoň videli, kadiaľ bežať
Marta Sosa pre magazín Contra Corriente po zosuve opísala, ako s dôverou dovolila skupine pracovníkov naložiť na nákladiak zvyšky vecí a majetku, ktoré zostali z jej domu. Nábytok, šatstvo. Už nikdy ich neuvidela. Prespávali s dcérou na matraci, o ktorý sa s nimi podelila jedna rodina.
Hayer Ernesto Salgado s prerastajúcimi šedinami nám bez ostychu povie: „Keď prší, trpíme. Ja sám nedokážem spať počas dažďa.“
Deti v La Guillen hovoria – nech prší radšej cez deň. „Aby sme aspoň videli, kadiaľ máme utekať.“ Rodičia opisujú, ako sa ich ratolesti skrčia a plačú, len čo zabubnuje na strechách voda z neba. Aj dospelých drží pod krkom strach. „Keď to nastane, môžete aj vy dospelý v zmätku a v tme prehliadnuť, kam sa rozbehlo vaše dieťa. Toto sa tu deje,“ skriví tvár do zvláštnej grimasy pán Colindres.
Keď neprší, tešia sa. „Lebo sme prežili. Ale naše srdcia sú rozpoltené. Lebo vieme, že pršalo niekde inde a trpel niekto iný.“ Z kolotoča sa nedá vystúpiť.
Ako mŕtvi začnete tretí deň smrdieť
V susedných strmých uličkách je ťažké odlíšiť, komu sa do záhrady zrútil vlastný alebo susedov dom. „Tento spadol len pred niekoľkými dňami. Po silných dažďoch,“ ukazujú prstom miestni.
„Cítim sa, akoby ma vyhodili na ulicu,“ plače Victorina Gutierrez Villatororo. „Prinieslo to veľa bolesti. Keď vidíte tie škody… Veľa ľudí ochorelo z toho, čo sa stalo… Nemáme dom a tak nemáme nič,“ pridáva ďalší a ďalší z obyvateľov, čo prežili zosuv, svoj diel mozaiky.
Foto: Andrej Barát
A napokon nám povedia, že v Hondurase je také príslovie – mŕtvi ľudia začínajú na tretí deň páchnuť. To možno vysvetliť aj tak, že až teraz ste stratili úplne všetko. Záujem ostatných. Pretože nie každý vám v bezdomoveckom stave podá pomocnú ruku.
Ale rovnako počúvame príbehy o tom, ako sa ľudia zomkli. Ako sa znova skúšajú postaviť na nohy. Ako si rodiny pomáhajú.
Z ničoho nič sa garde obráti a zaznie otázka na európskych novinárov. „Je nejaká možnosť, ako nám pomôcť, ako umožniť migrovať do vašej krajiny a pracovať u vás?“ Zaskočení habkáme nepresvedčivé odpovede.
Môžeme si za to nakoniec sami?
Klimatická kríza prináša nešťastie. Ale aj nepríjemnú pravdu. O tom, ako sa o zúfalstvo ľudia pričiňujú aj sami. Presné také náznaky počúvame v La Guillen.
Keď sa pred niekoľkými desaťročiami stavala táto štvrť, podľa miestnych sa veľmi neriešila napríklad kanalizácia a ďalšie vplyvy na podložie. Niektoré stavby sa postavili bez povolení. A to, ako niektorí vo svojom rozprávaní pripúšťajú, môže byť časť problému.
Chýbajúca kanalizácia alebo nelegálne stavby, samozrejme, nemôžu za čoraz častejšie návštevy smrtiacich hurikánov, nemôžu za to, že dažde sú extrémnejšie. Ale nezodpovedné konanie pripravuje pôdu pre katastrofu. Klimatická kríza svojou nekompromisnou silou odhalí práve takúto nezodpovednosť, bezohľadnosť či bezočivosť voči krajine a prírode.
Foto: Andrej Barát
Na to sa postaví pani Roxana Margott Gálvez Mendoza a povie, že ona tu stavala dom pred šiestimi rokmi a dostala všetky potrebné povolenia. „Bola som presvedčená, že všetko je v poriadku. A teraz… je všetko stratené!“
Presne to isté sa deje aj na Slovensku.
Smrtiaca túžba po zisku
Ľudia na Slovensku s dôverou kupujú stavebné pozemky pri riekach, na svahoch a neraz sa až neskôr dozvedajú, že sa ocitli napríklad v záplavovej oblasti. Nielenže sa na Slovensku bez okolkov povoľuje výstavba tam, kde sa majú rieky prirodzene vylievať. Povoľuje sa výstavba v zosuvových územiach. Pre ziskuchtivosť.
Čítajte viac Zničme rieky, aby sme ochránili pýchu
Najnovšie sa to ukazuje napríklad v mestskej časti Púchova Vieska-Bezdedov, kde odborníci upozorňujú na územné konanie na „stabilizovanom zosuve“. Čo to znamená? Zosuv je stabilizovaný, pokiaľ sa tam nič nerobí. Stavebnou činnosťou sa môže aktivovať.
Svahové deformácie pritom zaberajú podľa Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra až vyše päť (!) percent celkovej rozlohy Slovenska. „Svahové deformácie predstavujú jeden z najnebezpečnejších geodynamických procesov na Slovensku,“ upozorňuje popredný slovenský expert Pavol Liščák.
Foto: Andrej Barát
Najmä rok 2010 považujú geológovia za Rok zosuvov na Slovensku. Scenár bol podobný ako v Hondurase. Extrémne jarné a letné zrážky nasýtili svahy. Viac ako stovka zosuvov ohrozovala životy a majetok, týkalo sa to najmä okresov Prešov, Stará Ľubovňa, Stropkov, Kežmarok, Svidník, Bardejov, Košice, Michalovce, Spišská Nová Ves, Rožňava.
Riziko však podľa slovenských geológov rastie aj preto, lebo do problematických horských oblastí sa tlačia stavby. Prečo? Lebo je to atraktívne.
Čítajte aj Zisky ťažiarov sú obrovské, ide im len o vlastné blaho. Príroda a verejnosť sú vedľajšie
Nová duševná diagnóza
V Hondurase sa zatiaľ presúvame akoby v čase, stúpame po prašnej ceste do dediny La Reina. Tri roky dozadu Honduras zasiahli dva hurikány Eta a Iota, iba dva týždne po sebe. Aj tu vytrvalé dažde nasýtili horu, spustili zosuv, po ktorom nezostal stáť jediný dom z obce, kde žilo asi 1 000 ľudí.
Nezahynul nik. Ale doktorka Claudia Lazo pre agentúru AP ešte v roku 2021 opisovala, ako stovky jej pacientov z La Reina trpeli tým istým – solastalgiou.
Foto: Andrej Barát
Tento pojem zatiaľ nepredstavuje oficiálnu diagnózu. Ale podľa psychologičky Patrície Gajdošociovej z iniciatívy Psychológia za klímu sa nevyhýba ani Slovensku, pričom podľa nej spejeme do bodu, keď budeme musieť prehodnotiť, či solastalgiu zaradiť do zoznamu diagnóz.
Termín predstavil v roku 2003 ekofilozof Glenn Albrecht. Solastalgia sa týka ľudí, ktorí sú nútení odísť zo svojich domovov, lebo boli alebo budú zničené. „Na Slovensku sme ju mohli pozorovať už u ľudí, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy v dôsledku stavania početných vodných nádrží, napríklad v oblasti Domaše či Stariny. Z ľudových piesní a zo záznamov tej doby máme dôkazy o obrovskom smútku, ktorý prežívalo miestne obyvateľstvo, a nájdeme tam dôkazy aj o tom, že sa netýkal len stavieb, ale práve naopak. Ľudia oplakávali nádherné lúky, stromy a iné prírodné miesta, ktoré sa museli zničiť,“ dodáva Gajdošociová.
Čítajte viac Pohľad na Demänovskú dolinu: Lámanie duše
Solastalgia sa preukázala aj u Slovákov, ktorí žili v oblastiach, ktoré v posledných dvoch rokoch výrazne zasiahlo sucho. V Česku odborníci už niekoľko rokov pracujú s termínom „lesní žal“, vyjadruje smútok, bolesť, zmätenie z dramatickej premeny lesného prostredia.
V La Reina trpia solastalgiou, pretože v jedinom okamihu počas zosuvu stratili miesto a prírodu, ktoré milovali, kde vyrastali, kde vychovali deti, kde sa starali o rodičov.
Ako sa solastalgia prejavuje?
Keď hľadáte domov, ktorý už nie je
Olga Ondina opisovala pre AP, ako nedokáže spať v cudzom dome. „Vždy o polnoci sa prebudím a snažím sa ísť do mojej kúpeľne, ktorá tam však už nie je.“ Ďalší ľudia opisovali, ako boli vrhnutí do nového, nepriateľského vesmíru, ako sú stále dezorientovaní. Ako cítia, že už niet miesta, kam patria.
Aj po troch rokoch nám ľudia priamo v La Reina potvrdzujú, že psychická trauma nepominula. „Mnohí už zomreli, pretože boli priveľmi deprimovaní celou tou situáciou,“ priznáva José Antonio Asevedo García. „Moja dcéra stále kričí zo sna, dosiaľ má nočné mory.“
Výkonná riaditeľka honduraskej organizácie Centro de Desarrollo Humano Adelina Vásquez zdôrazní, že to všetko prispieva k tomu, že sa celé oblasti masívne vyľudňujú. V La Reina nikto počas katastrofálneho zosuvu nezomrel, ale dodnes sa odtiaľ vytratilo 80 percent ľudí! Mnohí z tých, čo zostali, sú tretí rok bez domova, vyhadzujú ich z nájmov, lebo nemajú ako zaplatiť, prišli aj o políčka. „V komunitách strácame mladých ľudí,“ povie pani Vásquez. Znova sa pripomenie otázka, ktorá nás Európanov v hlavnom meste zaskočila. A nájdete pre nás u seba domov? A dáte nám prácu?
Vtom sa postaví pani v čiernych šatách posiatych ružami a povie, že sa to všetko dialo aj preto, lebo boli vyrúbané stromy.
Bežte, keď zacítite chladný dych hory
Pripomína to aj agentúra AP. V La Reina celé roky rúbali stromy z najvyšších svahov okolitých hôr, aby rozšírili kávové plantáže a získali drevo na stavbu domov. Stromy už viac nespevňovali pôdu. O to ľahšie zem sa po dažďoch „zdvihla“ a pohltila La Reinu za pár hodín s bahnitým úškľabkom.
Podľa doktorky Claudie Lazo nemožno obyvateľov len tak ľahko viniť. „Nerúbali preto, že chceli. Ale preto, že museli. Dotlačila ich k tomu bieda. Potrebovali sa zohriať, stavať. Ich krajina im nedala vlastnú možnosť,“ cituje AP doktorku.
Vydáme sa po stopách zosuvu. Skáčeme neskutočným terénom dole za obyvateľmi. Snažíme sa s nimi držať krok v čudesnom rozhádzanom prostredí, v ktorom z ničoho nič zo zeme „vyvierajú“ trosky, múry, oceľové konštrukcie, objaví sa opustený biely kôň priviazaný o nohu.
Omar Gastrón nás privedie k tomu najzvláštnejšiemu miestu. Na zemi ležia strechy a za nimi – stojí zelený dom. Tak predsa jeden ostal stáť, akoby ho zemitá povodeň obtiekla. No Gastrón sa oprie o popraskané múry, obrovské trhliny sa tiahnu z okeníc po celej stavbe.
Krúti rukami, aby naznačil, ako zosuv pogniavil, poskrúcal ostatné domy, premiešal ich s hlinou a vyvrhol na povrchu. Ostatky trávi džungľa. Nevydržím a musím sa opýtať: Ako to, že nikto nezahynul? „Lebo sa to začalo hýbať pomaly!“ Lebo ľudia ešte stihli povyskakovať zo spočiatku pomaly „tečúcich“ príbytkov. Mnohí netušili, čo sa vlastne deje. „Počuli sme vŕzganie skál a cítili sme chladný vzduch, ktorý vychádzal z hory,“ opisuje Gastrón.
Ale čo bola podľa neho hlavná príčina? Masívne odlesnenie, ktoré tu sami priznali a ktoré pokračuje na susedných úbočiach? Intenzívny dážď? Klimatická zmena? Zničené životné prostredie?
Prestane sa oháňať mačetou. „My sme osoby na najnižšom stupni. Ničenie musia zastaviť tí, čo sú vyššie.“
Foto: Andrej Barát
Čo ak nebudú lieky?
Dá sa proti zosuvom niečo robiť? Dá sa predovšetkým niečo nerobiť – nič hlúpe a nestavať tam, kde hrozí zosuv, narušenie vodného režimu. Neničiť lesy.
Aj britský denník The Guardian pripomína, že nie je to len zúriaca klíma, čo ničí Honduras. Ale i vlna masívnych a deštruktívnych megaprojektov vrátane priehrad, turistických rezortov, baní a plantáží s africkými palmami.
Dá sa prekvapujúco robiť veľké veci v malom. Červený kríž sa podieľa od roku 2005 v Hondurase na bioinžinierskych opatreniach. V skratke ide o vysádzanie rastlín, ktoré pomáhajú spevňovať pôdu. V štúdii, ktorá tieto opatrenia preverovala, vyšlo, že v 70 percentách prípadov sa pôdu podarilo stabilizovať.
Ale ako liečiť solastalgiu? Psychológovia zdôrazňujú pobyt v prírode. Kontakt s prírodou, zvlášť pôvodnou má preukázateľne blahodarné účinky na fyzické a psychické zdravie. Ale čo ak zostanú police „prírodnej“ lekárne vybrakované?
Na úplnom severe Hondurasu leží región s názvom – Atlantída! No ešte zaujímavejšie je, čo skutočne ukrýva. Netušia to dokonca ani mnohí Hondurasania, ktorí mi rozprávajú o tých najvzácnejších orchideách, čiernych pumách, ružových hadoch, chrobákoch nádhernejších ako smaragdy, z ktorých jeden ma upúta v La Reina.
Tam v Atlantíde, pri Zátoke opíc sa určitú časť roka odohráva neskutočné divadlo. Z oceánu sa priplavia drobné svetielkujúce organizmy, aby predviedli bioluminiscenciu. Našťastie nie je to jediný prírodný liečivý fenomén tohto sveta. Nanešťastie nie je jediný, ktorý je takisto v ohrození.
Cestu do Hondurasu organizovali organizácie Romero Initiative, Centro de Desarrollo Humano a Bratislavské regionálne ochranárske združenie, hradená bola v rámci projektu Game on z programu DEAR Európskej komisie.
Čítajte aj Ľudstvo malo vesmírne šťastie. Zahodí ho?
Solastalgiou trpia aj Slováci, ktorých tvrdo zasiahlo sucho
Psychologička Patrícia Gajdošociová z iniciatívy Psychológia za klímu hovorí, že spejeme do bodu, keď solastalgiu budeme musieť zaradiť medzi oficiálne diagnózy.
Foto: Archív Patrície Galgošociovej
Kedy sa objavil termín solastalgia?
Koncept solastalgie vytvoril ekofilozof Glenn Albrecht a prvýkrát bol predstavený v roku 2003. Solastalgia spadá do širšieho konceptu ekoemócií, medzi ktoré patrí napríklad aj klimatická úzkosť, čo je jav, ktorý je už na Slovensku dobre známy.
A čo to teda je?
Solastalgia sa zvykne často zamieňať s inými ekoemóciami, ale aj nesprávne identifikovať ako nostalgia. Tieto dva pojmy ale nie sú totožné. Nostalgia je túžba po domove, ktorú zažívajú jednotlivci, keď sú odlúčení od svojho milovaného domova. Solastalgia však na rozdiel od nostalgie nie je smútok za starými dobrými časmi, ale týka sa prítomnosti a v niektorých prípadoch aj budúcnosti.
Ako sa prejavuje?
Je to smútok za prírodným fyzickým miestom, prírodnými prvkami, krajinou, ktoré už neexistujú alebo sú zmenené. Milované prírodné miesta nám dokážu poskytnúť silu a útechu v ťažkých časoch, úľavu od stresu, pokoj a vyventilovanie emócií. Keď dôjde k radikálnej zmene prírodného miesta, u ľudí dochádza k narušeniu pokoja, útechy a pohodlia, vytratia sa všetky aspekty a pocity, ktoré z toho miesta tvorili domov.
Z čoho všetkého pramení solastalgia?
Solastalgia sa týka ľudí, ktorí sú nútení zo svojich obydlí odísť, lebo budú zničené, alebo nejakým iným spôsobom prestanú existovať, či na nich dôjde k nejakej veľkej zmene. Solastalgia môže vzniknúť v dôsledku klimatickej zmeny, prírodných katastrof, sucha, požiarov, povodní, výrubov lesa, stavby ciest, budovaní vodných nádrží, transformácie regionálnej krajiny, expanzie ťažobného a energetického priemyslu, ale aj v dôsledku vojen či terorizmu. Solastalgiu môžeme pociťovať, aj keď sa zmení či zničí naša vlastná záhrada. Moderná technika navyše dokáže zničiť prírodné prostredie tak rýchlo, že človek sa nestihne adaptovať a utrpí doslova šok.
Aké sú prípady na Slovensku?
Na Slovensku sme solastalgiu mohli pozorovať už u ľudí, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy v dôsledku stavania početných vodných nádrží, napríklad v oblasti Domaše či Stariny. Z ľudových piesní a zo záznamov z tej doby máme dôkazy o obrovskom smútku, ktorý prežívalo miestne obyvateľstvo, a nájdeme tam aj dôkazy o tom, že sa netýkal len stavieb, ale práve naopak, ľudia oplakávali nádherné lúky, stromy a iné prírodné miesta, ktoré sa museli zničiť. Početné dôkazy o pocitoch podobných solastalgii by sme mohli nájsť aj u obyvateľov Slatinky, ktorí horlivo bojovali proti výstavbe vodného diela. Solastalgia sa však preukázala aj u ľudí, ktorí žili v oblastiach, ktoré postihlo sucho, ako to bolo minulý rok aj na Slovensku. Ľudia ňou trpia aj v dôsledku ničivých búrok, ktoré každé leto tragicky zasiahnu nejakú časť našej krajiny. Pritom stačí, že sa niečo stane hoci aj jedinému stromu, ktorý si niekto obľúbil. Zo psychológie vieme, aké zaujímavé sú vzťahy a putá medzi ľuďmi a stromami a aké veľké benefity nám vedia priniesť v oblasti duševného zdravia či dokonca v budovaní osobnej reziliencie. Stromy majú v našom živote špeciálne miesto aj z dôvodu, že dlho žijú a spájame si ich s mnohými udalosťami v našich životoch a s cennými spomienkami.
Môže sa však solastalgia prejaviť aj inak ako priamym bezprostredným zničením miesta, ku ktorému mal človek vzťah?
Niekedy sa môže stať, že ľudia nemusia prísť o milované prírodné miesto, aby pocítili solastalgiu, stačí, aby pozorovali v médiách devastáciu Zeme. Týka sa to najmä ľudí, ktorí silno vnímajú planétu Zem ako svoj domov a majú k nej silný citový vzťah.
Aké sú dôsledky solastalgie?
Negatívnych dôsledkov na psychické aj fyzické zdravie je viacero. Dochádza k narušeniu identity, zníženiu subjektívnej pohody a celkovej spokojnosti so životom, k pocitom bezmocnosti, viny, ohrozenia, nespravodlivosti, straty kontroly či dokonca straty zmyslu života, k obťažujúcim myšlienkam, ale aj k pocitom hnevu, stresu, zúfalstva, beznádeje či smútku. Z fyzických symptómov sú to napríklad žalúdočné problémy, problémy so spánkom, chronická únava, strata váhy alebo priberanie na váhe, znížená imunita. Ľudia sa navyše boja aj ekonomických, zdravotných a sociálnych dôsledkov pre seba, svoju rodinu aj komunitu. Žiadny z príznakov netreba podceňovať, lebo môžu vyústiť do fyzických aj duševných chorôb, ako napríklad do drogovej a alkoholovej závislosti, depresie, úzkostných porúch či dokonca do samovražedného správania. Závažnosť symptómov solastalgie sa môže líšiť v závislosti od toho, aký veľký vplyv má zmena okolitého prírodného prostredia na život človeka.
Budeme sa so solastalgiou stretávať čoraz častejšie v dôsledku prehlbujúcej sa klimatickej krízy?
So solastalgiou sa, bohužiaľ, budeme stretávať čoraz častejšie z dôvodu klimatickej zmeny, ktorej dôsledky sú každým rokom viditeľnejšie aj na Slovensku. Silné búrky, požiare, povodne, suchá, tornáda, silné vetry, to všetko nás každý rok postihuje a mení krajinu a prírodu okolo nás. Je naivné myslieť si, že sa nás zmena našej okolitej prírody nedotkne. Silné puto k prírode máme doslova vpísané v génoch, o čom hovorí aj hypotéza o biofílii. Preto, aj keď by sme si niektorí radi mysleli, že prírodu nepotrebujeme a netýka sa nás, nie je to pravda a zmena klímy toto puto silno narúša, čo my psychológovia u našich klientov už pravidelne pozorujeme, o čom svedčí aj pozorovanie častejšieho výskytu nature deficit disorder u detí, ktoré trpia v dôsledku oslabeného vzťahu s prírodou početným radom fyzických, psychických, behaviorálnych aj kognitívnych problémov. A aj keď solastalgia nie je oficiálnou diagnózou, spejeme do takého bodu, keď budeme musieť začať premýšľať o tom, či ju do zoznamu spolu s inými ekopsychologickými javmi nebude nutné zaradiť.
Aká je účinná terapia pri solastalgii?
Pomôcť so solastalgiou môže individuálna aj skupinová psychoterapia, najčastejšie sa využíva kognitívno-behaviorálna terapia. Rozhodne netreba otáľať a odporúča sa navštíviť psychoterapeutov s akýmikoľvek pocitmi a stavmi súvisiacimi s klimatickou krízou a environmentálnymi hrozbami. Treba ale myslieť na svoje duševné zdravie aj priebežne a nezabúdať na pobyt v prírode a častý kontakt s prírodou, pretože má mnoho benefitov pre naše fyzické aj psychické zdravie. Rozhodne sa odporúča záhradníčenie, bird-watching, pobyt v lese, bicyklovanie, plávanie, starostlivosť o zvieratá či obklopovať sa prírodnými prvkami, aj keď sme vnútri. Pomôcť môže aj nájsť si komunitu, skupinu ľudí, ktorých trápia podobné pocity, a kde sa dá budovať aktívna nádej, ktorá nás ženie k aktivite, nie k pasívnemu čakaniu na to, že sa stav životného prostredia zlepší sám od seba.