Strávi ho slaná ničota bez života. Tichý najväčší oceán sveta, z ktorého sa vytrácajú ryby, ale pribúda v ňom voda. Pálením ropy, plynu a uhlia sme prebudili silu, ktorá na rozdiel od búrok neustupuje, nepoľavuje. Trvá. Z pohľadu ľudského života trvá večne. Ľadovce sa topia, hladiny morí stúpajú, požierajú civilizáciu.
Slané a mokré sú líca Cedeñčanov, ako aj tisíce rovnako zúfalých ľudí, ktorí sa o stúpajúce hladiny morí svojím rybárčením a stavaním prostých obydlí takmer nijako nepričinili. „Klimatická zmena je realita, ktorú zažívame,“ povie Lesla Karina Amaya Ordoñez. Vlny si plážové rumovisko pohadzujú ako nič, mažú odtlačky chodidiel. Ktorým smerom uteká zodpovednosť? Prikráča spravodlivosť?
Intímny vzťah Slovenska a Strednej Ameriky
Do Hondurasu letím v čase, keď vedcov znepokojujú abnormálne teplé moria, padajú absolútne globálne teplotné rekordy.
Tesne pred odletom amsterdamské letisko Schiphol ochromí búrka Poly, najsilnejšia, akú Holandsko v lete zažilo, zruší stovky letov, zabije dvoch ľudí. Deň predtým sa holandským mestom Apeldoorn preženie tornádo, ničí domy.
Letím naproti Golfskému prúdu, ktorý sa utvára v Mexickom zálive a v Karibiku, v časti sveta, ktorá je možno pre Slovensko odľahlá, ale pritom zásadne ovplyvňuje dianie v západnej i strednej Európe, poľnohospodárstvo, ale aj predstavy obyvateľov o tom, aká má byť ideálna klíma. Golfský prúd robí podľa klimatológa Pavla Faška počasie vo veľkej časti Európy (veľmi zjednodušene) miernejším, znesiteľnejším, ešte stále nie natoľko kontrastným, môže napríklad za mierne zimy. Prúd neúnavne transportuje teplo zo Strednej Ameriky.
Lenže hrozí, že klimatická zmena Golfský prúd oslabí.
Stúpajúce hladiny svetových morí v dôsledku pálenia fosílnych palív kradnú domovy tisícom ľudí len v Hondurase. V dedine Cedeno v oceáne zmizli už štyri bloky. Pod vodou je policajná stanica, hotely, reštaurácie aj futbalové ihrisko.
Nedocenené väzby
Podľa niektorých vedeckých modelov dokonca môže ešte pred koncom tohto storočia úplne skolabovať. Naznačila to napríklad štúdia vedcov z Postupimského inštitútu pre výskum klimatických vplyvov publikovaná v časopise Nature Climate Change v roku 2021. V čase publikovania tohto článku vychádza nová štúdia vo vedeckom časopise Nature Communications vypracovaná pod vedením dánskeho profesora Petra Ditlevsena. Tvrdí, že Golfský prúd môže skolabovať už o dva roky, v roku 2025! V tom prípade európske (ale tiež západoafrické) poľnohospodárstvo a ekosystémy budú čeliť bezprecedentným výkyvom z jedného extrému do druhého. Farmy či lesy to nemusia zvládnuť. Golfský prúd nie je jediný v ohrození.
Čítajte rozhovor Klimatológ Milan Lapin: Máme dve-tri desaťročia, potom už nebude cesty späť
Tento rok publikovali austrálski vedci štúdiu v časopise Nature, podľa ich zistení ku kolapsu v priebehu niekoľkých desaťročí smerujú aj hlbokomorské antarktické prúdy, ktoré boli relatívne stabilné po tisíce rokov. Ovplyvňujú klímu, transport kyslíka, uhlíka, živín a tepla po celej planéte. Kolaps ešte viac rozkolíše počasie na celom svete, zasiahne celosvetový rybolov a – prispeje k dvíhaniu hladiny morí, čo je sila, ktorej dôsledky pozorujem práve v Hondurase v Cedeño. Akoby planéta nebola tvrdá skala vo vesmíre, na ktorej možno pevne stáť. Ale pavučina. Každý krok zatrasie celou sieťou.
Foto: Andrej Barát
Európania spätne ovplyvňujú dianie v Strednej Amerike, v kolíske „prívetivosti“ európskeho počasia. Čo sa „nám“ teda podarilo?
Honduras znamená v španielčine hlbiny. V turistických sprievodcoch sa možno dočítať, že krajine mohol dať meno Krištof Kolumbus pred 500 rokmi. A to vďaka jeho výroku „gracias a Dios que hemos salido de esas honduras“. Vďaka bohu, že sme sa dostali z týchto hlbín.
Vchádzam tam, skadiaľ Kolumbus s úľavou „ušiel“, aby som nazrel do hĺbok klimatickej krízy.
Hurikány, zosuvy, povodne, sucho
Klimatická kríza má tvár. A v tejto chvíli má stiahnuté, zošúverené pery ako Delmis Yanira Amaya Ordoñez z dediny Cedeño. „Mali sme dom, ešte moja mama v ňom žila. Ale prišiel oceán a začal si brať." Päťkrát dom nanovo stavali. Päťkrát im ho oceán zhltol.
Ľahký západný vietor upokojuje deti v hamakoch. Keď vyrastú, ich rodná dedina Cedeño už vôbec nebude existovať.
Za ostatných 17 rokov Tichý oceán postúpil do honduraského vnútrozemia o vyše 100 metrov. V obci Cedeño na niektorých miestach podľa predstaviteľa miestnej komunity Carlosa Dagoberta Majadu o 300 až 400 metrov! Ale už neopadol ako povodňová vlna na rieke, nestiahol sa späť, postupuje ďalej. Zasiahol domov tisícov ľudí. Dedina Cedeño stratila už vyše 230 domov, kostol, policajnú stanicu, hotely, reštaurácie, futbalové ihrisko.
Foto: Andrej Barát
Honduras je treťou, podľa niektorých zdrojov dokonca hneď druhou krajinou na svete najviac ohrozenou extrémnym počasím vyvolaným klimatickou zmenou. Najhoršie je na tom Vanuatu, ostrovný štát Pacifiku, ktorý stúpajúca hladina oceánu gumuje z mapy sveta.
V Hondurase si oceán berie pobrežné ulice. Krajinu pustošia hurikány s takou razanciou, že sa komunity nestíhajú spamätať. V roku 2020 prišli dva hurikány Eta a Iota iba dva týždne po sebe! Živly, ktoré udreli na pobrežie rýchlosťou 230 kilometrov za hodinu, zasiahli zhruba polovicu obyvateľstva. Extrémna búrka sa predtým v regióne vyskytla raz za 10 rokov. Teraz zažívajú podľa honduraskej organizácie Centro de Desarrollo Humano (CDH) 10 mimoriadnych udalostí za rok.
Naprieč celou krajinou počúvam, ako ľudia vybiehajú z domovov počas zosuvov. V záplavách sa držia špičiek stromov, aby sa neutopili. Sucho totálne devastuje úrody. Výkonná riaditeľka CDH Adelina Vásquez poznamená, že USA ani Európa nemajú poriadnu predstavu, čo sa v Strednej Amerike deje. „Pre nás je to každodenná skutočnosť."
Exodus
Regióny najviac zasahované extrémnym počasím opúšťajú zamestnávatelia (napríklad údolia na severe, kde po 100-ročnej tradícii opúšťajú biznis banánové spoločnosti). V jednej z najchudobnejších krajín Latinskej Ameriky takmer tretina populácie žije pod hranicou chudoby, násilie je prítomné a intenzívne, v korupcii patria Hondurasu posledné priečky indexu Transparency International. V krajine sa spustil masívny exodus. Je náročné to vyčísliť, no v dátach od združenia Romero Initiative, ktoré v Latinskej Amerike pôsobí, možno nájsť, že emigrovalo už takmer deväť percent celkovej populácie.
Zas a znova sa podľa združenia Romero organizuje karavána tisícov ľudí, ktorá vyrazí preč. Snom je USA či Španielsko. Lenže títo ľudia zažívajú na úteku extrémne násilie, mnohí neprežijú, sú donútení vrátiť sa späť.
Čítajte viac Planéta zametá najprv s tými, čo jej ublížili najmenej. Volajú o pomoc
Generálny tajomník OSN António Guterres varoval vo februári tohto roka celý svet pred „exodom biblických rozmerov". Každého desiateho človeka na Zemi vyženie stúpajúce more.
Vo vysokých vlnách Pacifiku pri Cedeño sa nedá okúpať. Aj keby niekto prehryzol morálne zábrany, fyzicky to nejde. Vlny sú plné sute, zvyškov tehál, betónu.
Berieme deti a utekáme vyššie
„Narodila som sa v Cedeño, tu na pláži. A odkedy som mala osem rokov, videla som, čo sa dialo s oceánom. Myslím si, že je to kvôli klimatickej zmene. Ľudia pália fosílne palivá, ľadovce sa roztápajú, stúpajú hladiny morí. Toto sa deje,“ vyhŕkne z Lesly Kariny Amaya Ordoñez.
Jej rodina nanovo zbudovala tri domy, aj jej oceán všetky tri zobral. „Prichádza s čoraz vyššími vlnami, prináša veľa piesku… Keď to vidíme, berieme deti a utekáme vyššie na bezpečné miesto. Každý uteká preč. Nestratila som nikoho z rodiny, iba materiálne veci. Jediné, čo chceme, je mať kúsok zeme, na ktorom si môžeme spraviť domov, kde môžeme spať, kde sa môžeme živiť rybolovom.“
Čítajte aj Kávoví farmári: Klímu pokazili najmenej, bojujú s ňou najviac
Majada žije v Cedeño už 60 rokov. A sprvu opisuje kedysi nádhernú pláž, ktorá sem prilákala veľa ľudí, rozvoj. Rozkladá mapu spred desiatok rokov. Je dokrkvaná, deravá, ale zreteľne v nej vidno ulice. Dnes sa v nich možno potápať. Stúpajúci oceán navyše likviduje pobrežné zdroje pitnej vody.
Vo vrtkavom tieni znejú ďalšie príbehy. „Mala som hotel aj dom. Všetko pohltila klimatická zmena. Už nemám príjem a s manželom sme vyčerpaní. Snažíme sa žiť z rybárčenia, ale už niet rýb. Máme troch synov a raz mi povedali – mama, musíme odísť. Je to veľmi smutné," hovorí Francis Asusena Cruz.
Foto: Andrej Barát
„Aj minulú noc som vyťahovala vo vedrách spred domu piesok,“ ukazuje Delmis Yanira Amaya Ordoñez sizyfovské úsilie.
Tak prečo jednoducho neodídu? Niekam preč ako mladí? Suverénnu odpoveď ponúkne jej sestra Lesla. „Na tomto mieste sú naše korene.“
Z akých koreňov vyrastá Európa?
Čo s tým všetkým môže mať maličké Slovensko? Sú predsa iní, oveľa väčší znečisťovatelia. Zľahčovanie slovenského podielu na klimatickej kríze je však zradné. Slováci vôbec nie sú malí, „nevinní“ znečisťovatelia.
Poukázal na to aj nedávny veľký prieskum Slovenská klíma, transformácia a Green Deal 2023. Viac ako 40 percent obyvateľov je presvedčených, že Slovensko v prepočte na jedného obyvateľa nemôže produkovať viac emisií skleníkových plynov ako Francúzsko, Taliansko či Španielsko. Iba 10 percent obyvateľstva pozná pravdu, že skutočne je to tak. Potvrdzujú to aj dáta Svetovej banky, rovnako dátový portál worldometer.info.
Slovensko produkuje 6,8 tony emisií CO2 na hlavu (podľa worldometer.info), Francúzsko 5,2. Česko je dokonca medzi top 25 znečisťovateľmi sveta s 10,6 tony na hlavu. Rusko má 11,5, USA 15,3. Suverénom je Katar s vyše 38 tonami. Na porovnanie, Čína, na ktorú často ukazujeme prstom, má len o čosi viac ako Slovensko – 7,4.
Za 30 percent všetkých historických emisií je zodpovedná Európa, podiel krajín globálneho juhu je stále minimálny. Dnes má Honduras iba 0,03-percentný podiel na celosvetových emisiách CO2. A pri prepočte na hlavu je to 0,99 tony.
Foto: Andrej Barát
No napokon celá Európa stojí na triumfe európskych dobyvateľov, vrahov Amerík, ktorí si v mene kresťanských cirkví prisvojili, ukradli americké zdroje, prírodné, ľudské a vystavali na nich impériá. Aj toto je jeden z pilierov, na ktorom stojí európska civilizácia. Je to racionálne?
Francúzsky filozof, matematik René Descartes, spoluautor európskeho racionalizmu, vyslovil vetu „ego cogito, ergo sum“ – myslím, teda som. Ale argentínsko-mexický filozof Enrique Dussel upozorňuje, že tu bolo ešte čosi kľúčové pred Descartom. A to „ego conquiro“ – dobyvateľské ego. Niečo, čo majú Európania v sebe podľa českého sociológa Ondřeja Lánskeho dodnes. A vôbec všetci ľudia. „Človek stále pristupuje k svetu ako kolonizátor. Keď sú mu k dispozícii ľudia, príroda, celý svet.“
Európski dobyvatelia vydrancovali kolónie. Teraz tieto územia najvážnejšie pustoší klimatická zmena a ich obyvatelia sa celkom logicky pýtajú – akým právom?!
Čítajte rozhovor Musíme sa pozrieť do zrkadla, v ktorom Európa zotročuje
Prázdne sľuby aj siete
Tento obrovský klimatický dlh pritom bohaté krajiny uznali už dávno. Už sa nerieši, či vôbec platiť, ale koľko a kedy. A to je kameň úrazu.
Predstavitelia Strednej Ameriky upozorňujú už roky, ale uši sú hluché a srdcia azda zbabelé. Odpoveďou sú len prázdne sľuby.
Už na klimatickom samite COP15 v Kodani v roku 2009 sa priemyselne rozvinuté krajiny zaviazali, že naakumulujú 100 miliárd dolárov každý rok (!) ako „klimatickú úľavu“ najviac postihnutým krajinám. Pôvodný termín 2020 sa počas COP21 v Paríži posunul na rok 2025. Dosiaľ neprišiel ani cent.
Čítajte aj Historickú krivdu premenili na živobytie. Silu z hôr čerpá aj Pacheca z kmeňa Arhuakov
Na vlaňajšej konferencii COP27 sa nepodarilo dosiahnuť záväzok o postupnom vyraďovaní fosílnych palív, ktoré sú hlavnou príčinou klimatickej krízy. Podarilo sa založiť Fond na kompenzáciu strát a škôd (Loss and Damage Fund) pre zraniteľné krajiny. Na tohtoročnej konferencii COP28 v Dubaji sa majú dohodnúť detaily financovania.
Na pobreží v Cedeño zatiaľ chlapi dotlačia loď. A vyberajú prázdne siete. V zátoke Fonseca nielenže miznú domovy, ale aj ryby. Na pláži Cedeño je vôbec ťažké nájsť mušle. Aj táto banálna vec prezrádza krutú premenu.
Foto: Andrej Barát
Kolísky života vymenili za biznis s krevetami
Pre zátoku Fonseca boli typické porasty rastlín, ktoré patria k najstarším a najväčším na zemi – mangrovníkov. Mangrovníky tvoria pozoruhodné ekosystémy, ktoré dávajú oceánom život a ľuďom obživu.
Sú domovom drobných organizmov, krabov, slimákov, liahňou rýb. Širšie okolie mangrovníkov je loviskom žralokov, mečiarov, delfínov. Mangrovníkové porasty dokážu viazať uhlík, chrániť pred silnými vlnami, dokážu tlmiť tropické búrky, hurikány. Približne pred 20 rokmi vyšla vo vedeckom časopise Science štúdia, podľa ktorej pobrežia, na ktorých rástli mangrovníky, neboli natoľko zdevastované vlnami cunami.
To všetko je však minulosť strácajúca sa v hlbine.
Aj mangrovníky ničí prudko stúpajúca hladina oceánu. Sú síce prispôsobené na kolísajúce hladiny, ale táto zmena je pre ne prirýchla, nestíhajú sa tak rýchlo regenerovať. „Príroda by jednoducho potrebovala viac času na prispôsobenie,“ hovorí inžinier Josep David Villalobos, miestny expert na akvakultúru a morské a pobrežné zdroje.
Mangrovníky však systematicky ničia aj ľudia. Zahraničné ale i domáce spoločnosti ich klčujú, aby budovali krevetové farmy. Krevety odtiaľ prúdia do USA, ale aj Európy na pulty supermarketov. Pri farmách sa budujú zariadenia, kde sa vyrábajú chemické látky, ktorými sa tieto chovy dotujú, aby krevety rástli väčšie a rýchlejšie.
Stúpajúci oceán však zaplavil už aj tieto zariadenia, miestni ich tu volajú – laboratóriá. O ich betónové zvyšky sa v Cedeño rozbíjajú vlny. Z laboratórií unikli do oceánu toxické látky, pokračuje inžinier Villalobos.
Všetko sa kumuluje
Oceán sa prehrieva, mangrovníky miznú, pH vody sa stáva kyslejším, drobné organizmy si nedokážu tvoriť schránky (mušle). Práve ony sú kľúčovým ohnivkom v potravovom reťazci oceánu. Cedeñčania to stále opakujú. Nie sú ryby. Lebo sa nemajú čím kŕmiť.
Rybári vyrážajú ďalej a ďalej, do problematických, konfliktných vôd, kde im pobrežná stráž susedných štátov často zhabe úlovky. Úlovky, ktoré keby aj priniesli domov, nemusia dnes už pokryť ani náklady na loď.
Kedysi mangrovníky pokrývali tri štvrtiny morského pobrežia v trópoch a subtropických oblastiach. V zátoke Fonseca zmizla polovica mangrovníkových lesov podľa britského denníka The Guardian v desivo krátkom čase, medzi rokmi 2000 a 2010.
Foto: Andrej Barát
Podľa Medzivládneho panelu o zmene klímy (IPCC) zmiznú do konca roka 2100 všetky mangrovníkové porasty na celom svete. Povolí ďalší „múr“, ďalšia ochrana, ktorá ako-tak ľudí bráni pred rozzúrenou klimatickou „šelmou“ (tento výraz použil oceánograf Wallace Broecker už pred zhruba štvrťstoročím).
Mangrovníky nespasia Honduras pred klimatickou zmenou. Ale ich ničením, ako ničením každého ekosystému, sa oslabuje odolnosť krajiny. Stáva sa zraniteľnejšou, bude viac trpieť.
Prečo padáme? Aby sme vstali
Inžinier Villalobos opisuje, ako sa snažia znova mangrovníky zalesňovať. Ale bude tempo stačiť? Súkromné spoločnosti stále klčujú cenné lesy aj v chránených územiach, aby rozširovali krevetie farmy.
Majada drží v ruke semeno mangrovníka. Príroda ho uspôsobila tak, aby padalo do vody ako šíp a zapichlo sa do dna, kde pokračuje vo vývoji. Musí sa „napriamiť“, inak ho schmatnú vlny a neporastie. To isté musí spraviť človek.
Čítajte aj V slumoch a v pralese sú odpovede pre moderný svet
Pretože kým sa definitívne vnorím do hornatého honduraského vnútrozemia, aby som spoznal ďalšie tváre klimatickej krízy, z honduraských pobrežných „hlbín“ sa vynorí ešte čosi. Na lícach Cedeñčanov sa možno ligoce bolesť, ale nie strach.
V očiach, objatiach aj podaniach rúk kdekoľvek v Hondurase sa skrýva nezlomná ľudská sila, pravdivá. Vôľa vzdorovať osudu, všemocnému oceánu, postaviť sa klimatickej zmene. Začínať odznova, a znova a znova si postaviť dom, nebyť ticho, meniť, prispôsobiť sa, konať, chrániť. Kiežby aj tieto esencie vstrebal Golfský prúd vo svojej kolíske, aby ich dopravil do Európy a obmýval jej tvár. Nemôže ostať potichu.
Cestu do Hondurasu organizovali organizácie Romero Initiative, Centro de Desarrollo Humano a Bratislavské regionálne ochranárske združenie, hradená bola v rámci projektu Game on z programu DEAR Európskej komisie.