Oslovujem pastierov a dostávam zhruba rovnakú odpoveď – mám rád prírodu, ale vlka treba strieľať. Povedia to rozhodne. Znie to tak nespochybniteľne, logicky. Predsa keď vlkov budú strieľať, nebudú toľko škodiť.
Ako veľmi vlastne vlci škodia tejto krajine? V roku 2013 to nebolo ani jedno percento z celkového počtu chovaných oviec a kôz. V rokoch 2020, 2021 a 2022 to nebolo ani 0,3 percenta.
Foto: Andrej Barát
O čo sa však opiera tvrdenie, že „nebudú toľko škodiť“? Posielam ministerstvu pôdohospodárstva aj ministerstvu životného prostredia rovnakú otázku – mohli by predložiť štúdiu, ktorá potvrdzuje, že odstrel vlkov zníži straty hospodárskych zvierat?
Ministerstvo životného prostredia vedené Tomášom Tarabom neodpovedalo vôbec. Rezort pôdohospodárstva v gescii Richarda Takáča priložilo stručnú odpoveď. „Znížením počtu predátorov sa znižuje aj počet nimi ulovenej koristi. Najdôležitejšie však je, že lovom sa udržuje u vlka plachosť a ak vlk cíti od človeka nebezpečenstvo, tak sa potom človeku aj hospodárskym zvieratám viac vyhýba. A aj tým sa škodám na hospodárskych zvieratách predchádza.“
Ministerstvo však k tomu nepredložilo nijakú štúdiu.
Ani nemohlo. Pretože vedecké štúdie ukazujú, že po streľbe na vlkov nebudú mať stáda pokoj. Práve naopak.
Foto: Karol Kaliský
Trikrát viac obetí
Len pred pár týždňami bola publikovaná štúdia tímu českých, slovenských a španielskych vedcov vo vedeckom časopise Conservation Letters, ktorej záver je jednoznačný – neexistujú dôkazy, že plošný odstrel vlkov na Slovensku znížil v minulosti straty na hospodárskych zvieratách. Ochrana stád strieľaním vlkov nie je obhájiteľným argumentom.
Vlk v USA v 40. rokoch 20. storočia (podobne ako na Slovensku) takmer vyhynul. Desaťročia trvalo, kým sa ho podarilo vrátiť späť. Jeho populácia sa obnovila natoľko, že Správa Spojených štátov pre ryby a voľne žijúce živočíchy (USFWS – obdoba slovenskej Štátnej ochrany prírody) vyňala v rokoch 2008 až 2012 vlka sivého z ochrany v štátoch Idaho, Montana a Wyoming. S odôvodnením, aké skúša súčasná vláda uplatniť aj na Slovensku – aby sa ochránili stáda hospodárskych zvierat.
Čítajte viac Európu čaká nová kolonizácia. Vlčia
Lenže, ako zistili výskumníci Wisconsinskej univerzity v Madisone, zabíjanie vlkov bolo pre chovateľov kontraproduktívne a v skutočnosti viedlo k trojnásobnému (!) nárastu útokov na zvieratá. Štúdiu uverejnil vedecký časopis Plos One v roku 2018. K podobným záverom sa dopracovali aj ďalšie vedecké analýzy. Ladia s nimi aj čísla zo Slovenska. Škody na ovciach, kozách a hovädzom dobytku postupne narastali práve v rokoch, keď sa vlk lovil, nevynímajúc roky 2010 až 2013, keď sa lovilo každoročne viac ako 130 vlkov. Od 1. júna 2021, keď sa vlk začal celoplošne chrániť, boli škody minimálne.
Ako môže byť viac útokov, keď sa strieľa viac vlkov?! Nie je to paradox? Nie je. Ide o hlbokú neznalosť prírody. Paradoxom je, keď táto neznalosť podopiera rozhodnutia rezortov, ktoré by mali hájiť slovenskú prírodu a vidiek.
V roku 2005 sa robila úplne prvá inventúra slovenských lesov. V Nitrianskom kraji zver poškodila až 74 percent mladých lesov. V Košickom a Prešovskom to bolo menej ako 10 percent. Poškodenie lesov bolo menšie práve tam, kde sídlil vlk.
Zastrelených nebude nikdy dosť
„Ak použijeme poľovnícku terminológiu, vlčie svorky budú prestrieľané. Vedecké práce dokazujú, že dôjde k narušeniu štruktúry svorky, najmä ak boli ulovené vodiace jedince. Ostatní členovia svorky potom pôsobia deštruktívne vo vzťahu k hospodárskym zvieratám,“ vysvetľuje zoológ Slavomír Finďo zo Štátnej ochrany prírody. Ak rozbijeme vlčiu rodinu, nebude schopná dobre loviť. Zvyšní členovia budú vyhľadávať ľahkú obeť. Napríklad v ovčích stádach.
Tak prečo potom nevystrieľať celú svorku v susedstve ovčiara?
Ani tým sa nič nedosiahne. Zničíme nakrátko skupinu vlkov, ale nevymažeme miesto, zdroj potravy. Príde iná vlčia svorka.
Presne to sa stalo napríklad v jednej lokalite v Nízkych Beskydách na severovýchode Slovenska, ako to opisuje Kamil Soós, znalec divočiny a miestny sprievodca.
Čítajte viac Tvrdohlavé kone zachránili vlka
„Boli tu vystrieľané všetky vlky, dnes ich tu žije 11. Ak sa aj pokúsite vystrieľať celú rodinu, je to otázka pol druha roka, kým sa tam znova objaví vlk. Vlk cestuje na obrovské vzdialenosti. Vyberie sa napríklad z Čergova do Maďarska, lebo sa tam objaví voľný priestor.“ Preto nemá význam pre ochranu hospodárskych zvierat zabiť celú svorku. „Museli by sme vybiť všetkých vlkov na Slovensku a v okolí!“ dodáva ironicky.
Ak by podľa zoológa Finďa existovala úprimná snaha ochrániť hospodárske zvieratá, tou najefektívnejšou metódou je prevencia. Zohraný tím pastier a pastierski psi. Lenže kto ich zaplatí?
Foto: Andrej Barát
Slovensko je podľa Finďa jednou z posledných krajín Európskej únie, ktorá s týmto nepomáha farmárom. U nás sa preplácajú len škody, nie preventívne opatrenia. „Pritom existujú fondy v EÚ, ktoré možno použiť na ochranu stád. Takmer všetky európske štáty, v ktorých žije vlk, to vyriešili, Slovensko nie. Agentúra ochrany prírody a krajiny Českej republiky plánuje využiť tieto fondy aj na mzdy pre ďalších pastierov. Farmári by tak mohli zamestnávať viac ľudí. Doteraz sa u nikoho v zodpovedných orgánoch nenašla dobrá vôľa, aby sme sa o tieto dotácie uchádzali. Našim chovateľom, ktorých ekonomika a ďalšie problémy tlačia k zemi, by to úžasne pomohlo a bolo by to voči nim fér.“ Nestačí však len načiahnuť dlaň za ďalšími peniazmi.
Takmer žiadne škody
Alena Mikulinová je zootechnička 30 rokov. Pôsobí na Poľnohospodárskom družstve Bukovina, ktoré hospodári v obciach Strelníky a Povrazník, pod Poľanou. V lete sa stará približne o 1 200 oviec. Hovorí, že žiadne preventívne opatrenia nezabránia stratám na 100 percent. „Ale tých škôd bude podstatne menej.“
Pred niekoľkými rokmi, keď ešte nevyužívali stredoázijských ovčiarskych psov, mali veľké škody. „Do stáda vtrhla svorka vlkov. A nebolo to tak, že by si ulovili jedno zviera a to zožrali. Ale trhali, robili paniku. Mali sme veľa poranených zvierat, ktoré sme museli usmrcovať,“ opisuje Mikulinová.
Odkedy sa začali dôsledne venovať aj pastierskym psom, mali niekoľko rokov nulové straty. Tento rok im vlci spôsobil štyri škody, dve medveď, jednu krkavec. „No keby tam tí psi neboli, škody máme oveľa väčšie.“
Aj podľa Mikulinovej by sa mala energia vložiť do podpory chovateľov. No pomoc by sa nemala skončiť pri poskytnutí dotácie na kvalitné šteňa.
Foto: Andrej Barát
Čuvač „nepočúvač“
„Niektorí chovatelia oviec si myslia, že keď si kúpia drahé šteňa, dostanú akýsi hotový stroj v továrenských nastaveniach. A o tomto sa vôbec nehovorí, celé je to niekde zamrznuté. Že psa treba vychovávať. Že to nefunguje tak, že šteňa hodíte do stáda medzi ovce a je to. Psovi sa treba venovať a veľa ovčiarov sa tomu bráni. Lenže keď sa mu prvý rok poctivo venujem, ostatné roky mi to vracia.“
Nie je ojedinelým prípadom na Slovensku, keď si ovčiar kúpil naraz niekoľko drahých šteniat, vypustil ich do stáda a myslel si, že hotovo. Výsledkom bola katastrofa a šírenie naratívu, že so psami, a teda s (nesmrtiacou) prevenciou to aj tak nefunguje. Funguje, dôkazom je nielen skúsenosť pani Mikulinovej, ale aj iných hospodárov, trebárs vo Vitanovej, pri Detve, Brusne a ďalších.
To, že ide o úspešný prístup, potvrdzujú aj skúsenosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK. „Spolupracovali sme na tom veľmi úspešne s chovateľmi už pred 30 rokmi. Ale dnes je módne šetriť ľudskou silou. Všade povyhadzovali pastierov a postavili oplôtky. Lebo človek vyžaduje výplatu každý mesiac, oplôtok nie. Takmer všetky chovy prechádzajú na oplôtky, ale tie nezaručia ochranu. Všimnite si, že o psovi sa vôbec nehovorí. Pes si vyžaduje starostlivosť, aspoň šesťmesačnú výchovu,“ naznačuje náčelník VLK-a Juraj Lukáč.
Dodajme, že v rokoch 2020 až 2022 sa tretina celkového počtu škôd na ovciach a kozách zaevidovaných na Slovensku týkala len dvoch farmárov, ktorí úplne zanedbali ochranu stád.
Tu sa hodí vypožičať si termín od pastiera Júliusa Kmeťa, ktorý už 50 rokov pasie pod Poľanou. Chudák pes ľahostajného ovčiara nie je hrdý ochranca stád, ale „čuvač nepočúvač“. Ale čo je potom zač jeho majiteľ?
Strieľajme vlkov, aby sa nás báli
Ministerstvo pôdohospodárstva sa vo svojej odpovedi opiera aj o vyjadrenie Európskej komisie zo 4. septembra tohto roku, podľa ktorého vlčie svorky začínajú predstavovať nebezpečenstvo pre hospodárske zvieratá a aj pre ľudí.
Lenže aj toto tvrdenie je zavádzajúce a rovnako nie je vedecky podložené. Vlk v Európe nepredstavuje hrozbu pre človeka. „Vedecké dôkazy ukázali, že vlk nepovažuje človeka za korisť a smrteľné stretnutia sú výnimočné,“ upozorňujú v spoločnom otvorenom liste čelní predstavitelia environmentálnych organizácií ako WWF, EuroNatur, Humane Society International, International Fund for Animal Welfare, BirdLife Europe, ClientEarth či European Environmental Bureau.
Vráťme sa ešte k argumentu ministerstva pôdohospodárstva o tom, že najdôležitejšie je udržať u vlka plachosť. Tento argument sa vo vzťahu k zvieratám, nielen vlkom, používa v rôznych obmenách. Napríklad – aby si zvieratá odovzdávali stresový hormón rešpektu pred človekom z generácie na generáciu.
Alebo, ako to podľa Lukáča zaznelo priamo počas rokovania pracovnej skupiny na ministerstve pôdohospodárstva: „Vlci už nemajú strach pred ľuďmi. Preto im musíme zmeniť DNA tým, že ich budeme strieľať. Keď ich budeme strieľať, matka odovzdá v DNA svojim potomkom strach pred človekom.“
Alebo, že si vlk jednoducho bude udržiavať odstup od ľudských sídiel.
„Určite je pravdou, že keď na vlkov vystrelíte, vzbudí to u nich rešpekt. Ale je to z pohľadu vedy málo prebádaná oblasť. Pozrel som si k tomu svetovú literatúru a všade k tomu vedci pristupujú veľmi zdržanlivo. Aj to nie pri vlkovi, ale pri kopytníkoch, ktoré chodia k ľudským obydliam. Aj keď sa použil odstrel, išlo o krátkodobú vec. Prešlo štyri-päť týždňov a zvieratá sa znovu začali vracať,“ upozorňuje Finďo. „Ak by sme kvôli tomuto znova začali loviť vlkov, bol by to výstrel do tmy! Robili by sme niečo, ale bez toho, aby sme skutočne vedeli, aký efekt to prinesie.“
Vystrieľať desať percent vlkov nebude zlé?
„Zásahy s použitím smrtiacej sily patria medzi najkontroverznejšie v problematike zaobchádzania s veľkými šelmami a v súčasnosti sa im dostáva menšej podpory verejnosti a zvýšenej pozornosti kvôli viacerým etickým problémom,“ podčiarkujú autori spomínanej najnovšej štúdie z tohto roku. Dodávajú, že strieľanie vlkov by sa mohlo považovať za účinný nástroj len vtedy, ak sa znížia straty na hospodárskych zvieratách (čo sa preukázateľne nedeje) a ak to neohrozí populáciu vlka.
Ministerstvo pôdohospodárstva tvrdí, že populácia vlka je v priaznivom stave (odhad je 600 jedincov, s týmto číslom viac-menej súhlasia aj ochranári). „Navrhovaná výška lovu (60 jedincov) nebude mať negatívny vplyv.“ Dôkazom má byť aj to, že areál vlka sa za posledných 16 rokov rozšíril takmer o 40 percent.
V skutočnosti to však bude mať negatívny vplyv, a nielen na vlka, ale aj na lesy a polia. V lesoch a na poliach sa dejú mnohonásobne väčšie škody. Lesníci majú vážne problémy s obnovou lesov, poľnohospodári s úrodou. Dôvodom je premnožená lesná zver. Poľnohospodárom spôsobuje každoročne škody blížiace sa k 20 miliónom eur (v roku 2021 to bolo až 26 miliónov eur). Od roku 2009 sa škody v lesoch pohybujú na úrovni asi jeden milión eur.
Problém nemajú len hospodárske lesy, ale aj vzácne rezervácie. A tento neduh sa netýka len Slovenska, trápi aj Česko. Jedľovo-bukový prales Salajka alebo vôbec najznámejší prales na Morave Mionší sa vôbec neobnovujú. Úplne im chýbajú mladé stromy, lebo ich kopytníky vyžerú. Moravania preto dúfajú, že Slovensko povzbudí šelmy v migrácii, aby sa vlk presťahoval aj k nim. Ako predátor by kopytníky obmedzoval, nedovolil by im bez strachu vypásať celé plochy lesa.
Čítajte viac Bez šeliem sa krajina pokazí. Presne k takej krajine cielime
V roku 2005 sa robila úplne prvá inventúra slovenských lesov. V Nitrianskom kraji zver poškodila až 74 percent mladých lesov. V Košickom a Prešovskom to bolo menej ako 10 percent. Poškodenie lesov bolo menšie práve tam, kde sídlil vlk. A pripomenúť treba aj analýzu z 90. rokov, ktorá sa týkala šírenia klasického moru ošípaných. Kde bol vlk, choroba nebola, respektíve ohniská nákazy rýchlo zanikli, lebo vlk si vyberá najmä choré diviaky.
„Vlk môže efektívne pomôcť v boji s podobnými škodami. V minulosti sa u nás ročne strieľalo 150 a viac vlkov, pričom kumulatívny efekt týchto zásahov do vlčích svoriek bol obrovský. Nemohli plniť svoju ekologickú funkciu v takom rozsahu, ako keby sa im zabezpečila úplná ochrana,“ mieni ochranár, filmár a spoluzakladateľ iniciatívy My sme les Karol Kaliský.
Vlka stále nechránime!
Sú poľovníci, ktorým záleží na prírode. A sú medzi nimi mnohí statoční ľudia, ktorí nájdu odvahu a neboja sa poukázať na neduhy vlastných kolegov. Poľovníci napríklad dlhodobo spolupracovali s ochranármi z SOS/BirdLife Slovensko na kampani, ktorá sa snažila odhaliť travičov dravých vtákov. K týmto činom sa totiž uchýlili aj niektorí poľovníci.
„Dohodli sa s pracovníkmi družstiev, kde nie je problém získať jedovaté chemikálie zo skladu s postrekmi. Otrávili návnady a rozhádzali ich po poli. Robili to len preto, aby zostalo čo najviac drobnej zveri, aby bolo na čo strieľať,“ povedal mi pred časom poľovník s vyše 30-ročnou praxou z okresu Nitra pod podmienkou anonymity. Keď začal na podobné prípady upozorňovať, začali sa mu niektorí kolegovia poľovníci vyhrážať, a preto sám odišiel.
Nemožno zatvárať oči pred tým, čo stále robia niektorí majitelia zbraní. A netreba si naivne myslieť, že celoročná ochrana vlka znamenala, že vlk mal na Slovensku od roku 2021 pokoj. Nemal.
„To, že máme na Slovensku vyhláškou zavedenú celoročnú ochranu vlka, ktorý je od roku 2021 na celom území Slovenska chráneným živočíchom, vôbec neznamená, že už nedochádza k jeho lovu! Vlk sa loví naďalej, ale ilegálne. Toto z mnohých držiteľov zbrane robí pytliakov a zastrelením vlka riskujú. Je preto pochopiteľné, že v prípade zrušenia celoročnej ochrany vlka by sa cítili bezpečnejšie,“ tvrdí Kaliský.
„Zďaleka nie všetky prípady nelegálneho lovu vlkov sa podarí zdokumentovať. No napríklad v kompetenčnom území Tatranského národného parku boli v minulom roku v priebehu dvoch mesiacov zaznamenané až dva prípady pytliactva. Jeden vlk bol zastrelený v ochrannom pásme, druhý dokonca priamo vo vlastnom území národného parku,“ zdôrazňuje ochranár.
Lov dravých vtákov a šeliem pritom predstavuje hlboko zakorenenú vec. Kedysi sa tieto zvieratá považovali za škodnú. Existovali takzvaní špecialisti, brlohári, ktorí vyťahovali vĺčatá z brlohov a vybíjali ich. Veľké šelmy dodnes niektorí považujú za konkurentov.
Zabití konkurenti a zachránení kamaráti
Slovensko sa vlani zapojilo do medzinárodného projektu SWiPE, ktorý v 11 krajinách skúmal nelegálne aktivity voči chráneným druhom. Venoval sa tomu právnik Pavol Žilinčík, spoluzakladateľ organizácie Via Iuris, bývalý člen Súdnej rady a odborník na environmentálne právo vo WWF Slovensko.
Čítajte rozhovor Drancujú najväčšie bohatstvo. Spravodlivosť mávne rukou?
Experta šokovalo, že na Slovensku stále pokračuje zabíjanie rysa. A šokovalo ho aj vysvetlenie. „Niektorí ľudia vnímajú rysa ako konkurenta. Niečo ako – ja si tu pestujem zver v lese a nejaká mačka mi ju nebude zrážať! Toto je absolútna tragédia, nemá to žiadne rozumné vysvetlenie. Tieto prípady sa na Slovensku stále dejú,“ zdôraznil mi Žilinčík v rozhovore.
Presne tak isto mnohí nazerajú aj na vlka. Akoby poškodenými boli nakoniec poľovníci, lebo im šelma strháva jelene, ich „majetok“. Tieto škody sú nakoniec zapisované v slovenských poľovníckych štatistikách. Napríklad v roku 2014 poľovníci spočítali, že im vlky spôsobili škody takmer za milión eur. Lebo strhli 813 jeleňov, 463 srncov, 251 diviakov a 16 ďalších zvierat. Štát poľovníckym revírom následne vypláca kompenzácie. Ide o výnimočný a podľa ochranárov absurdný jav v európskom priestore – aby si poľovníci nárokovali na kompenzáciu za niečo, čo je normálnym dianím v prírode.
A predsa aj toto sa ocitlo medzi argumentmi za odstrel vlka. Východiskom pre určenie kvóty boli podľa ministerstva pôdohospodárstva viaceré informácie, napríklad aj – „straty na raticovej zveri v predchádzajúcich dvoch poľovných sezónach“.
K pytliactvu na šelmách treba doplniť ešte dve veci. Výskumníci sa pozreli aj na to, prečo boli v prípade usvedčených pytliakov nízke tresty. Vysvetlenie mohlo byť podľa Žilinčíka aj také, že pracovníci orgánov vymožiteľnosti práva, prípadne sami sudcovia sú poľovníci. „A môžu mať pochopenie pre poklesky kolegov z fachu.“
A druhá vec – pytliactvo chránených druhov predstavuje veľmi výnosnú činnosť aj pre organizovaný zločin. A týka sa najmä krajín, ktoré majú bohatú biodiverzitu a slabú vládu práva, respektíve slabé vymáhanie práva.
Vlk však predstavuje ešte čosi iné okrem konkurenta.
Čítajte aj Lov šelmy
Triumf zabitia
„Vlk je poľovnícky Olymp. Máš vlka, máš všetko, ocitol si sa na absolútnom vrchole. Tým, že ho poľovník zabije, dokáže, že je lepší. A môže sa tým pochváliť,“ hovorí Kamil Soós.
Vlk sa preto strieľa v zime, lebo vtedy má dobrú kožušinu. „A okrem kožucha je zaujímavá už len lebka,“ pokračuje a ukazuje fotografiu, ako našiel telo vlka bez hlavy. Vedľa bola pohodená stiahnutá koža, nemala však cenu, lebo nebola zimná. Lovec si zobral len lebku.
„Lebky sa prehliadkach bodujú. Body sa udeľujú za šírku, dĺžku, premeriavajú sa dutiny. Akoby sa predpokladalo, že veľký vlk bol aj múdry vlk. A ty si potom dokázal zabiť takého prešibaného vlka a za to ťa všetci obdivujú,“ dodáva Soós. Hodnotí sa aj spracovanie lebky. Keď sa lebka uvarí, scvrkne sa. Ale keď sa napríklad odloží do mraveniska, tak ju mravce dokonale očistia a nestratí svoju veľkosť. A teda ani body.
Foto: Michal Smaržik
Pýtam sa hovorcu a viceprezidenta Slovenskej poľovníckej komory Alojza Kaššáka, či za opätovným obnovením lovu vlka je naozaj aj snaha, aby ho poľovníci mohli loviť opäť legálne.
Odmieta, že by poľovníci trvali na odstrele vlkov z dôvodu získania trofeje. „Už po niekoľkýkrát by sme chceli zdôrazniť, že poľovníci nežiadajú lov vlka. To, že niektorí politici, ktorí sú držitelia poľovného lístka, žiadajú znovuzavedenie odstrelu vlka, neznamená, že je to názor Slovenskej poľovníckej komory,“ zdôrazňuje Kaššák, no s dôvetkom, že lov vlka je podľa nich potrebný.
„Odkedy sa vlk neloví, mení sa jeho správanie. Vlky prenikajú do intravilánov obcí, pretože zistili, že človek pre nich neznamená nebezpečenstvo. Vlk je prenášač besnoty.“ Argumentuje tiež prípadmi napadnutia človeka vlkom v Poľsku, Česku a na Slovensku a tiež hybridizáciou psa a vlka. K lovu sa preto podľa neho vracajú v Rakúsku, vo Švajčiarsku, v Nemecku a v Škandinávii. „Celosvetovým problémom je i to, a to hlavne pri predátoroch, že kde nie je povolený lov, dochádza k nelegálnemu lovu, ale i tráveniu jedmi a ďalším nelegálnym spôsobom usmrcovania veľkých šeliem.“ Pýtam sa, či povolenie lovu zníži tlak na nelegálne usmrcovanie. „Áno, presne tak to je. To je celosvetová skúsenosť od Afriky cez Ameriku až po Európu.“
Čítajte aj Čo prezrádza divočina v Keni o Slovensku?
Kamil Soós aj Karol Kaliský nakoniec povedia, že rozumejú loveckej vášni. Ochranár Kaliský študoval aj poľovníctvo a pochádza z poľovníckej rodiny. Jeho rodičia aj starí rodičia boli poľovníci. Dnes on, brat, otec, nikto už nie je poľovníkom. Zbavili sa pušiek. Ale nie vášne. Jej vyvrcholením už nie je mŕtva trofej. Ale fotografia živého vlka.