Ako žije rodina mnohých kultúr a náboženstiev

Čo znamená „zebra rodina“?

Môj manžel Abdi začal v nejakom momente nášho malého Benjamina zo žartu volať zebra. Pred dvomi rokmi sa nám narodila dcérka Shamso a tak máme zebry dve. Sú kombináciou nás dvoch, belošky a černocha, a aj priatelia nás občas nazvú zebrami. Hľadala som si názov pre blog a vybrala som si spojenie zebra mama. Som mamou dvoch malých zebier (smeje sa).

Ako to u vás doma vyzerá?

Chaos! U nás sa nestretávajú len dve rôzne viery. Vo všetkom sme rozdielni, a to najviac cítiť vo výchove detí. Nie je jednoduché skombinovať ju do funkčného celku. Neustále sa ladíme. Napríklad stolovanie. Abdi pochádza z veľkej rodiny. Bol zvyknutý, že je okolo neho veľa ľudí, nikto od neho bezdôvodne nevyžadoval ticho pri jedení. Podporuje, aby sa tlieskalo, spievalo či búchalo po stole, keď je dobrá nálada. Ja by som sa naopak rada najedla v pokoji. Alebo obliekanie detí. Abdi pochádza z horúcej subsaharskej Afriky, teraz žije vo Švédsku. Jeden týždeň dovolí deťom obliecť si do škôlky v šortky, a druhý ich naoblieka do niekoľkých vrstiev. Každý deň prinesie veľa situácií, keď vidno, že sme nespadli z jedného stromu.

Ale niečo musíte mať spoločné.

Áno, životné hodnoty. Vštepili nám ich naši vzácni rodičia. Nezávisle od seba, v úplne inom geografickom, politickom či kultúrnom kontexte.

Ako sa prejavujú náboženské rozdiely?

V našej židovsko-kresťanskej rodine bola síce židovská identita silná, no vieru sme nepraktizovali. Iba sviatky ako Chanuka, Pesach. Abdi, naopak, pochádza zo silne nábožného prostredia, praktizovanie viery je u nich každodennou realitou. Keď som sa chcela o židovstve dozvedieť viac, šla som na to cestou vysokoškolského štúdia. Aj vďaka akademickému zázemiu sú pre nás naše náboženstvá spojivom. Židovstvo a islam nemajú od seba ďaleko, ako sa to možno zdá cez politický diskurz.

Slávite spoločne šabat?

Áno, i keď to nie je tradícia, ktorú som si priniesla z domu. Ide skôr o rituálne zreflektovanie pracovného týždňa, počas ktorého sme všetci rozlietaní, a o privítanie víkendu. V piatok večer si spoločne sadneme k večeri, zapálime sviečky a povieme požehnanie. Sme spolu. Nemáme potrebu ortodoxného dodržiavania tradícií. Slávime to, čo je nám blízke. Pred koronou šiel Abdi s deťmi takmer každý piatok do mešity a večer sme išli potom všetci spolu do synagógy. Vytvorilo nám to pekný rámec týždňa.

Čítajte viac Láska v Auschwitzi? Ako sa esesák zaľúbil do Židovky

Prečo v piatok, prečo nie v sobotu?

Šabat, deň oddychu – sobota, tak ako aj iné židovské sviatky sa začína predvečer, v piatok večer. V Somálsku sa začína deň oddychu vo štvrtok večer a piatok je voľný. No a vo Švédsku je pre piatkovú večernú rodinnú pohodu dokonca aj výraz: fredagsmys. Toto nám teda vychádza hladko. Slávime aj Vianoce, pretože som s nimi vyrastala. Posledný Štedrý večer vychádzal na piatok, a tak popri vianočnom stromčeku na našom stole svietili dva šabatové svietniky.

A moslimské sviatky?

Do určitej miery ich slávime tiež. No keďže ja nie som ich nositeľkou a neviem dať Abdimu to, čo k nim patrí, napríklad čo sa týka stolovania, tak ich Abdi chodieva sláviť do somálskej komunity. S deťmi idú do mešity, kedykoľvek na to majú chuť alebo slávnostnú príležitosť. Chceme, aby spoznali kontext, z ktorého pochádzame, a zároveň sa im snažíme vytvoriť pevné rodinné zázemie v krajine, v ktorej ho ani jeden z nás nemá. Nie je to jednoduché.

Foto: archív Márie Tömösváryovej

Mária Tömösváryová Vianoce, na stole horia šabatové sviečky. Zľava Benjamin, Mária, Abdi so Shamso.

Ako ste sa s Abdim spoznali?

Bolo to na Slovensku v roku 2010. Na konferencii v Košiciach pri príležitosti Dňa utečencov. Ja som verejnosti prezentovala aktivity Nadácie Milana Šimečku, kde som pôsobila, a Abdi reprezentoval utečencov, robil živú knižnicu. Bol žiadateľom o azyl, žil v Rohovciach v utečeneckom tábore. Dali sme sa do reči, bol to úžasný rozhovor, a už sme sa nikdy neoddelili. Obaja sme mali rozbehnutú sľubnú kariéru v IBM. Museli sme však odísť.

Pred čím váš muž utekal zo Somálska?

Abdi nesúznel z ideológiou, ktorá tam v tom čase prevládala. Odišiel, aby ochránil svoj život pre seba a z dlhodobého hladiska aj pre dobro druhých. Tých, ktorí ostali doma v Somálsku, i tých v zahraničí.

Prečo mu Slovensko nepredĺžilo pobyt?

Bolo po voľbách, nálada a politická vôľa sa nakláňala smerom ku xenofóbii a Slovensko menilo naratív. Pre somálskych žiadateľov o azyl to znamenalo, že podľa úradov bolo zrazu bezpečné vrátiť sa do Somálska. Neexistovalo nič, čím by sme dokázali vyvrátiť tento blud. Abdi prišiel o svoje povolenie na pobyt, a tak ako aj ostatní naši somálski priatelia v tomto období, prišiel i o prácu.

Ako to?

Nezhovárame sa o nejakom férovom individuálnom azylovom procese. Takýto bol prístup migračného úradu ministerstva vnútra a nič sa s tým nedalo spraviť. Abdi sa neodvolal, lebo vedel, že kým by čakal na rozhodnutie, nemohol by ďalej pracovať a prišiel by o štatút aktívneho, pracujúceho imigranta. Vypršala by mu tiež platnosť pasu a nemal by žiadnu možnosť o sebe rozhodovať. Čakala by ho deportácia alebo opäť nelegálne prekračovanie hraníc, ďalšie nebezpečné veci s neistým koncom.

Aké to je vo Švédsku začínať od nuly?

Pracovala som ako au pair v jednej českej štvordetnej rodine. Keď sme ráno vypravili deti do školy, nabehla som do jazykovky. Absolvovala som intenzívny kurz a už po pol roku som si vedela vybaviť základné úradné či lekárske záležitosti po švédsky. Prvou stabilnou prácou bola pre mňa pozícia asistentky žiakov so špeciálnymi vzdelávacími potrebami v medzinárodnej škole International English School. Moje srdce ma však ťahalo na učiteľské miesto, ktoré som nakoniec získala na štátnej škole v Göteborgu. Stala som sa triednou učiteľkou štvrtákov, všetky predmety som učila vo švédčine. Školu navštevovali deti z rôznych krajín, iba v mojej triede sme mali 13 materinských jazykov. Štyria žiaci práve pricestovali do Švédska, neovládali iný jazyk okrem materinského. Traja žiaci boli fyzicky agresívni, s konfliktami som si nevedela dať rady. Mnohé z detí prešli otrasnými životnými skúsenosťami.

Vojnou?

Bombardovaním ich vlastného obydlia. Tie deti videli, ako niekto vedľa nich umiera, ako niekto násilím prichádza o život. Dostala som triedu, ktorej sa nikto nechcel ujať. Ja som to, naopak, vnímala ako príležitosť realizovať sa. Ale táto úloha bola napokon väčšia ako ja.

Čítajte viac Afganská Mona Lisa už nemusí utekať

Boli ste na triedu sama?

Deťom sa dostalo aj inej podpory, ktorú by som úprimne dopriala všetkým učiteľom a žiakom na Slovensku. Špeciálna pedagogička vytiahla každý deň z mojej hodiny deti, ktoré ešte nevedeli po švédsky. Učila ich to isté čo ja, akurát v zjednodušenom jazyku a viac graficky. Deti s traumami dostávali pomoc školských psychológov.

Ako sa prejavovali?

Aj napriek ťaživému zázemiu tieto deti riešili nakoniec to isté čo všetky ostatné. Hrali sa a ich život do veľkej miery ovládal virtuálny svet. Ako pedagogička som len okrajovo vnímala, prečo niektoré informácie prijímajú ľahšie, iné ťažšie. Učiť sa o fotosyntéze môže byť pre niekoho, kto ešte pred dvomi rokmi utekal pred vojnou, nepodstatné. Pestrosť skúseností a kultúr prinášala aj krásne zážitky. Napríklad v matematike. Na domácich úlohách bolo vidieť, ako rodičia skúšali deťom pomáhať spôsobmi, ktoré sa naučili v domovine. Ukázalo sa veľa riešení rovnakého problému. Mala som z toho síce guláš, ale naučilo ma to pokore. Každý má čo priniesť na stôl. To, čo funguje skvelo pre mňa, nemusí fungovať pre každého.

Foto: archív Márie Tömösváryovej

Mária Tömösváryová Život ich po rôznych strastiach zavial do Švédska.

Ako to vyzeralo v pestrej triede?

Bolo fascinujúce pozorovať ich cez prestávku. Niekto jedol švédsky sendvič so syrom a šunkou. Iný granátové jablko. Ktosi mal voňavé placky, ktoré mamina robila každé ráno.

Prinášali kultúrne rozdiely aj problémy?

Kultúrne rozdiely sa stanú problémami len v prípade vzájomného nepochopenia a neochoty vcítiť sa do kože druhého. Jeden somálsky chlapec nevedel prestať volať svoju spolužiačku – Malá. Hnevalo ju to, snažila som sa mu vysvetliť, že jej to ubližuje. Až keď som sa mu zdôverila, vysvitlo, že v Somálsku sa ľudia úplne bežne volajú podľa vzhľadu a nie je to urážka. Malý, Zubatý. V tom čase mi zásadne pomáhali naše večerné rozhovory, kedy sme sa o škole veľa bavili. On má okrem iného aj pedagogické zázemie a výnimočný nadhľad.

Istý čas ste sa venovali facilitácii medzináboženského dialógu pomocou divadla Fórum v Štokholme. O čo ide?

Dostali sme špičkový tréning z Veľkej Británie od medzináboženskej facilitátorky, ktorá vyvinula špeciálny program. Na školskej besede sa vytvorí skupina troch alebo štyroch ľudí z rôznych náboženstiev, pričom žiaci sa ich môžu čokoľvek opýtať. Facilitátor to usmerňuje.

Funguje niečo podobné na Slovensku?

Na Slovensku majú menšiny omnoho menšie možnosti svoju vieru či identitu otvorene praktizovať alebo ju komunikovať širšej verejnosti. I napriek tomu však Islamská nadácia v spolupráci so inými komunitami organizuje besedy s názvom „Stretnú sa…“ Stretnú sa rabín, imám a kňaz. Putujú po Slovensku. Ja som si však vo Švédsku vytvorila vlastný koncept. Chcela som robiť medzináboženský dialóg pomocou divadla Fórum. Ide o interaktívnu formu, v ktorej diváci zasahujú do deja. Herci zahrajú nejaký problém, napríklad šikanovanie na škole. V ďalšom kole ho rozohrajú znovu, ale publikum to môže kedykoľvek prerušiť a povedať hercom, ako to majú robiť inak. Alebo, ak sú diváci odvážni, môžu vymeniť hociktorú z postáv. Je to nádherná metóda, pochádza z Brazílie, vznikla vďaka dramatikovi Augustovi Boalovi ako divadlo utláčaných. Dá sa ňou sprostredkovať skúsenosť s tým, ako to vyzerá, keď je niekto utláčaný či utlačovateľ. Dostala som na to štipendium, ale… zase prišlo sťahovanie.

Už ste v tom nepokračovali?

Museli sme sa presťahovať zo Štokholmu do Göteborgu. Sťahovali sme sa už veľakrát a aj teraz to bolo nie preto, žeby sme chceli, ale museli sme. A zase sme začínali odznovu. V meste, kde som nikoho nepoznala. Hoci to divadlo predstavovalo moju vášeň, nebolo to niečo, čo by nás mohlo živiť. V Göteborgu som začala ako au-pair.

Na škole ste však vyhoreli. Čo sa vlastne stalo?

V jeden úplne normálny deň s mojimi štvrtákmi mi zrazu došiel hlas. Stratila som silu rozprávať. Nejako sme ten deň dokončili, naznačila som deťom, že zajtra asi neprídem, že sa uvidíme na budúci týždeň. Vtedy som netušila, aký veľký problém mám. Už som sa nedokázala vrátiť. Asi dva mesiace som bola na PN. Keď ma staručký psychoterapeut vypočul na prvom stretnutí, hneď povedal, že ma musí pripraviť na podanie výpovede. Povedala som – ani náhodou, tie deti nenechám len tak. No mal pravdu. Vedenie školy v prípade mojej triedy zlyhalo, a po mojom odchode v nej už nikdy nevyučovala len jedna pedagogička. Nebolo to však len vyčerpaním zo školy. Celý doterajší život, roky neistoty, sťahovania, odchod zo Slovenska, začínanie od nuly. Neuvedomovala som si, že všetky tie ťažkosti zanechávajú stopu. A keď som získala vysnívanú prácu učiteľky, miesto, na ktoré som bola hrdá, zrazu to nešlo.

Čítajte viac Čo dovolí Taliban afganským ženám?

Takže už neučíte? Nie sú to zahodené roky skúseností?

Cítila som, že sa nedokážem vrátiť. A že toto už robiť nemôžem. Hľadala som si inzeráty na prácu, akúkoľvek. Náhodou som našla ponuku na miesto pre služby zákazníkom pre švédsko-nórsku firmu, ktorá otvárala trh na Slovensku a v Česku. Ponuku som prijala s tým, že budem mať azda prvýkrát v živote prácu, do ktorej sa nebudem musieť celá duševne vložiť. Ani sekundu mi nenapadlo, že pri nej zotrvám dlhšie, že sa v nej nájdem. Dodnes tam pracujem, nikdy som nebola spokojnejšia. Vôbec to nevnímam tak, že by som mala nevyužitý potenciál. Práve naopak. Viem zapojiť všetky jazyky, ktoré ovládam, a čo je dôležitejšie, rozumiem i kultúram krajín, s ktorými spolupracujem. Či sa vrátim k učeniu? Je to otvorené. Možno raz, ale nie s dvomi malými deťmi.

Pomáhate naďalej utečencom?

Každý člen našej rodiny zo Somálska má svojský príbeh, pre mnohých je utečenecký. Všetci naši priatelia z Abdiho strany boli v nejakom bode života utečencami. Abdi pracuje pre organizáciu, ktorá pomáha somálskym rodinám adaptovať sa na život vo Švédsku. Táto téma bude u nás vždy prítomná, je to naše zázemie. Potrebujeme však udržať aj vlastnú rodinu v chode. Potrebujeme žiť.