Aké jednoduché je byť svetový. Aj to učia dobrí učitelia

Počas pandémie ste pomáhali ako stredoškolský študent ministerstvu školstva a učiteľom. Ako sa to začalo?

Jednoduchým e-mailom. Doma som sa nudil, lebo som nemal vyučovanie. Tak som napísal e-mail na ministerstvo, že tu máme 15 študentov, ktorí sa venujú webom, elektronike, softvéru, sociálnym sieťam. A že máme chuť, čas a priestor pomôcť.

Ako konkrétne ste pomáhali s krízovým webom Učíme na diaľku?

Riešili sme takmer všetko od tvorby webu, cez redizajn značky až po komunikačnú stratégiu na sociálnych sieťach. Naším cieľom bolo spraviť tento web dostupnejším pre ľudí, priateľskejším, prehľadnejším. Niekde tam sa začala naša idea, že aj študenti dokážu pomôcť. Nielen v krízových situáciách. Že aj študenti môžu prichádzať s nápadmi, ktoré sú inovatívne, kreatívne. Dospelí, už „zabehnutí“ ľudia, často na také veci ako my nemyslia.

Ako rýchlo vám odpísali z ministerstva?

Do polhodiny.

A bol to naozaj váš nápad?

Tlačila ma do toho mamina, odkedy sa pandémia začala. Hovorila – veď stážuješ vo vzdelávacom centre Microsoftu, kde ťa učia robiť projekty. Teraz je príležitosť niečo zmeniť, vylepšiť, tak choď do toho! A toto bol kľúčový moment, keď ma motivovala, aby som vyšiel z komfortnej zóny.

Čítajte aj Matematikár: Zažívame zložité časy, ale posunie nás to ďalej

Získali ste vo vzdelávacom centre inšpiráciu, ako učiť počas zatvorených škôl?

Stretol som tam pani Zuzanu Molčanovú. Bola pre mňa príkladom, ako by sa vzdelávanie mohlo robiť. Mávali sme týždenné alebo mesačné zadania, naším výstupom bolo video, prezentácia, niečo, čo rozbehlo veľmi konkrétnu tému. A to mi ukázalo, ako sa možno na vzdelávanie pozerať aj počas covidu.

Na celom krízovom webe pracovali iba stredoškoláci?

Áno, na vývoji. Väčšinu tímu som na začiatku ani nepoznal. Aj napriek tomu sa nám podarilo vytvoriť efektívny tím, ktorý web pripravil za tri mesiace. Treba však povedať, že by to nebolo možné bez ľudí v Štátnom pedagogickom ústave, ktorí do nás vložili obrovskú dôveru. Mohli si zaplatiť profesionálov, ktorí by to možno spravili rýchlejšie. No zvolili si študentov a tým ukázali, že aj ich zaujíma, ako inovovať vzdelávanie a ako ho urobiť praktickejším.

Foto: Filip Nagy

Adam Bednář, tím stredoškolákov Tím stredoškolákov, ktorý riešil náročné výzvy: (zľava) Michael Filip McLean, Jakub Nagy, Lukáš Obermajer, Viktor Demčák, Matej Hantabál.

Ako ste sa stali ambasádorom ocenenia Učiteľ Slovenska?

Tiež sa to začalo e-mailom (smeje sa). Dostal som začiatkom septembra ponuku robiť ambasádora na dobrovoľnej báze. S tým, či zdieľam rovnaké hodnoty ako toto ocenenie. Moja odpoveď bola tiež asi do hodiny – veľmi jasné áno.

Prečo ste sa rozhodli to podporiť?

Práve takéto ocenenia dávajú učiteľom motiváciu a priestor ukázať, čo funguje. Mieriť na základnú kategóriu, na študentov, učiteľov, na ich vzťah, na hodnoty, ktoré by učitelia mali odrážať. Na to, akým štýlom treba vyučovanie viesť.

Ako spoznať dobrého učiteľa?

Je ťažké identifikovať premennú, ktorá z učiteľa robí dobrého, a ktorá možno niektorým chýba. Kľúčovou vlastnosťou ideálneho učiteľa je záujem. Či už je to záujem o študentov, o ich osobnostný rozvoj alebo záujem o sféru, ktorej sa venujú. Práve takíto ľudia motivujú študentov. Ak niekto vidí otráveného človeka, tak sa aj on bude pozerať otrávene na veci v škole, nebude sa snažiť veci meniť. Keď sa pozeráme na lídrov, sú to ľudia, ktorí majú jasné ciele, majú veľmi jasne definovanú sféru záujmu a učia nás, že aj keď niektoré veci nefungujú tak, ako si predstavujeme, máme šancu ich zmeniť.

Kto z učiteľov ovplyvnil vás?

Prvýkrát asi moja triedna učiteľka na základnej škole. Veľmi ju zaujímalo, akí sme ľudia. Dokonca viac ako to, ako ovládame geografiu a matematiku, ktoré vyučovala. Zaujímalo ju, čo chceme v živote robiť, kam smerujeme, čo nás baví, k čomu inklinujeme. To bol pre mňa rozhodujúci krok, aby som sa dostal na gymnázium. Pomohla mi zistiť všeobecné okruhy môjho záujmu. Učitelia na základných školách majú najťažšie publikum mladých ľudí a zároveň majú podľa mňa najväčší vplyv. Keby som mal na základnej škole veľmi demotivovaných učiteľov, tak by som sa asi sám sklamane pozeral na celé školstvo. Neskôr to bola práve Zuzana Molčanová zo vzdelávacieho centra. Ukázala, ako veľmi záleží na prezentačných zručnostiach učiteľa, na schopnosti zaujať. To bolo to, čo ten program robilo špeciálnym. Študenti mali záujem pracovať na sebe, učiť sa veci. A do tretice by som spomenul môjho mentora ekonómie Andreja Piovarčiho na LEAF Academy. On už viac kresal to, čomu sa chcem venovať. A robil to zaujímavou formou. Neustále mi kládol otázky.

Aké?

Niektoré sa mi zdali byť hlúpe, niektoré som v danom momente vôbec nepovažoval za logické. Ale vo výsledku mi dnes všetky dávajú zmysel. Častokrát sa pýtal na veci ešte predtým, ako som o nich začal uvažovať. Ukázal mi podstatu v právnom a ekonomickom vzdelávaní, ako si spájať súvislosti. Ukázal štýl premýšľania nad projektmi, ktorým sa dnes venujeme. Načrtol aj to, aké jednoduché je byť „svetový“.

V čom je to jednoduché?

Vytrvalosť a ambicióznosť. To sú kľúčové vlastnosti. Stále nám vštepoval motiváciu a nádej. Možno vám teraz nevyšli tri mesiace práce na projektoch. Ale pozri – tu ťa čaká päť ďalších príležitostí, pusti sa do nich naplno. Jednou takou bola aj účasť na Red Bull Basement, akcii, ktorá spája študentské startupy po celom svete. Dáva im mentorov, priestory a dobré podmienky pre rozvoj. Stali sme sa ich súčasťou minulý rok. Na začiatku sme si vôbec neverili. Ísť proti 50 projektom z celého Slovenska a nakoniec postúpiť do finále v Istanbule bolo pre nás niečo úžasné a priam nedosiahnuteľné. Ale podarilo sa nám to. A to len vďaka tomu, že sme mali podporu od učiteľov, ktorí nás naučili nielen to, ako písať texty, ako si pospájať súvislosti, ale aj ako kriticky premýšľať nad otázkami.

Spomenuli ste mentorov. Odlišujete ich od učiteľov?

Učiteľ by nemal byť mienkotvorný v politickom alebo ekonomickom zmysle. Ale na druhej strane by mal mladým vštepovať hodnoty a ideály. Dobrý učiteľ to robí podvedome. Pre nejakého učiteľa je najdôležitejšou hodnotou akademické vzdelanie, pre iného to môže byť voľnosť, kreativita. Ak ma učiteľ dokáže namotivovať a ukázať mi, že chcem žiť s hodnotami, tak ich budem dodržiavať a budem sa venovať každému problému s určitým súborom pravidiel.

Čítajte aj Dejepisár z Chebu učí autenticky. Necháva rozprávať tvorcov dejín

A mentor?

Ten priamo rieši konkrétny problém, menej niečo abstraktné. Častokrát je to tak, že študent dostane akademický základ, nejakú vysvetlenú teóriu, ale nevie si to spojiť s prácou. Nevie na základe toho vyriešiť nejaký veľmi konkrétny problém v živote. Napríklad na občianskej náuke nás učia, ako spolu fungujú rôzne inštitúcie, aké majú kompetencie, ale študent si to neraz nevie prepojiť s referendom, s tým, ako môže referendum prejsť. A práve mentor je pre mňa človek, ktorý vie tieto problémy z praxe vyriešiť veľmi konkrétne. Niekedy k tomu prihodí mienkotvornú skúsenosť zo života. Jedna vec je o niečom vedieť, niečo vedieť, ale úplne iný level je k tomu pristupovať vážne a zodpovedne. Máme jedného mentora, Andreja Mošaťa, ktorý sa venuje spektroskopii. Úplnou náhodou nám podhodil výzvu pre americkú armádu. A pošťuchol nás – chlapci, však to zvládnete do týždňa.

Ale pokiaľ viem, vy ste ako partia študentov tento projekt pre americkú armádu naozaj zvládli. Nie síce za týždeň, za tri mesiace… O čo konkrétne išlo?

O kohútiky na trubky (ukazuje na obrazovke 3D modely). Predstavte si obrovskú vojnovú loď alebo záchranársku, akúkoľvek. Na každej je asi 150 typov týchto „koliesok“. A skladovať takéto množstvo náhradných dielov je logistické peklo. Tak sa americká armáda rozhodla, že ich nebude skladovať všetky, ušetrí obrovské miesto, niekoľko ton. Miesto toho hľadala spôsob, ako náhradný diel v prípade potreby vytlačí na 3D tlačiarni. Lenže dizajnovať takéto kohútiky na trubky je dosť náročné, potrebovali automatický systém na dizajnovanie.

Foto: Archív Adama Bednářa

Adam Bednář, suciastka, 3D model Ukážka automatického dizajnovania súčiastok.

Takže tieto súčiastky nakoniec dokáže nadizajnovať niekto, kto nie je dizajnér alebo počítačový profík?

Áno. Človek nemusí ručne generovať 3D model, čo niekedy trvá osem hodín. Odmeria si kohútik, spustí si program, zadá parametre, systém mu automaticky vytvorí 3D model. Uložený na SD karte ho vložíte do 3D tlačiarne alebo CNC frézy. Výrazne to zjednodušuje prístup k náhradným dielom. A nemusí to byť len v námorníctve, ale napríklad aj v letectve.

Predtým ste na niečom podobnom robili?

Nie. A práve preto to malo na nás študentov vzdelávací efekt, ktorý neustále zdôrazňujeme aj v našom dlhodobom projekte Noove. Mali sme motiváciu pracovať na technológii, ktorá nám bola úplne neznáma. A mali sme možnosť vyhrať finančnú odmenu. Ktorú sme aj získali v konkurencii asi 130 amerických firiem.

Projekt Noove má byť platformou práve pre rozvíjanie podobných študentských nápadov. Ako dlho na ňom pracujete?

Už je to asi tri a pol roka. Predtým sa nejakí spolužiaci stretli, začali na niečom pracovať, ale nemalo to štruktúru. Medzičasom sme robili spomínaný projekt pre ministerstvo školstva. A práve odtiaľ sme si preniesli víziu, ako by sa to dalo robiť lepšie a s relevantnými výsledkami. A pretavili sme to do projektu Noove. Cieľom je sprístupniť študentom z Európskej únie relevantné vzdelanie na základe výziev. Znie to možno abstraktne, ale vynikajúcim príkladom bol projekt pre americkú armádu. Firma, akákoľvek inštitúcia vie zadať výzvu pre študentov. Hocakú, technickú alebo aj teoretickú. A študenti majú možnosť vytvoriť riešenie, ktoré je finančne ohodnotené a vie pomôcť danej firme. Práve tu sa stretáva svet teórie, motivácie s praktickým využitím.

Kedy to naplno spustíte?

Budúci rok, momentálne sme v prípravnej fáze. Rastieme spolu s platformou. Každý rok víziu pozmeníme. A momentálne sme konečne aj vo veku (nadýchne sa a usmeje), keď si dovolíme tvrdiť, že vieme, čo robíme. Respektíve, že naše vízie už vieme pretaviť do konkrétnych riešení. Bude to komunitný akcelerátor nápadov a inovácií študentov.

Veľmi zaujímavý je projekt miniatúrnych pikobalónov, na ktorom sa podieľate. Ako vyzerá?

Má to šesť senzorov a je to veľké asi ako dvojeurovka (ukazuje v ruke najnovšiu generáciu). Použili sme 20-krát menej materiálov ako pri štandardných meteorologických balónoch. Je to oveľa menej náročné na výrobu, vyprodukuje sa oveľa menej odpadu. Dokopy má jeden pikobalón iba 0,7 gramu elektronického odpadu, čo je obrovský rozdiel. Sú poháňané solárnymi panelmi, tieto (ukazuje klasickú sondu), sú poháňané takýmito veľkými batériami. Sprístupníme dôležité dáta o atmosfére širšiemu spektru ľudí.

Čomu to pomôže?

Bude možné robiť lepší klimatický výskum zo stratosféry, dá sa robiť kvalitnejšia predpoveď počasia, lepšie merania pri štarte rakiet alebo vesmírnych balónov.

Ako sa tento projekt začal?

Ako domácky zábavný projekt môjho kamaráta Jakuba Nagya. Nudil sa doma, hral sa s elektronikou. Pikobalón je vo výsledku niečo ako rádioamatérska výzva. Po práci na projekte Učíme na diaľku sme sa na tento projekt pozreli viac ambiciózne. Začali sme si všímať, aký by mohol mať vplyv na životné prostredie, ako zlepšiť predpoveď počasia, ktorá sa zhoršila práve počas covidu.

Foto: Archív Adama Bednářa

Adam Bednář, pikobalón Pikobalón je oveľa menší a schopnejší ako štandardné sondy.

Prečo?

Pretože sa drasticky znížil počet letov. Lietadlá nesú meteorologické moduly. Merajú rôzne veličiny, na základe ktorých sa robia meteorologické predpovede. Tieto dáta však neboli dostupné.

Kto sa v minulosti pokúšal o zostrojenie pikobalóna?

Našli sme jeden výskumný papier, ktorý dokazuje, že americká armáda s tým experimentovala v 60. rokoch. No neosvedčilo sa im to. Pre nedostatočnú technologickú vyspelosť. Nám to však ukázalo, že sme na dobrej stope. A keďže dnes sa mikroelektronika dá robiť oveľa presnejšie, máme šancu vytvoriť produkt, ktorý je použiteľný všade vo svete, aj za hranicami Slovenska.

Foto: Archív Adama Bednářa

Adam Bednář, pikobalón Porovnanie pokrytia súčasného balónového systému s možným pokrytím pikobalónov.

Ako dlho sa udržia pikobalóny v stratosfére?

Štandardné sondy fungujú tak, že vystúpajú do určitej výšky, prasknú a na padáčiku padnú. Prinesú prierezové dáta. Naše balóny sú nakalibrované tak, aby stúpali meter za sekundu a aby sa v požadovanej výške udržali niekoľko týždňov až mesiacov. Tým pádom dostaneme nielen prierezové dáta, ale aj tie dlhodobé, ktoré zbierajú lietadlá. Naša technológia je pripravená aj pre ťažko dostupné lokality, Antarktídu, Saharu. Navyše, dokážeme do 30-krát menšej stanice určenej na vypúšťanie balónov dať 250 takýchto sond, ktoré sa vedia automaticky vypúšťať. Ak ich vypustíte obrovské množstvo, budete vedieť neustále monitorovať stratosféru.

Nie ste jediní, čo pracujete na pikobalónoch. Ako sa vám darí obstáť v konkurencii?

To je ťažké zhodnotiť. Sme študenti, ktorí naozaj začali iba s víziou zlepšiť vzdelávanie v oblasti elektroniky, programovania. A teraz sme sa dopracovali k tomu, že sme možno jedni z mála, z troch-štyroch projektov na celom svete, ktoré sa venujú takémuto typu balónov. Čiže rádioamatéri si len robia svoje balóny, ktorých cieľom je preletieť čo najväčšiu vzdialenosť a komunikovať o tom, aká je situácia tam hore, vo výške 12 kilometrov.