Tretí koniec palice pohladí dušu

To, čo ste nakrútili v rómskych osadách, sa vymyká typickému očakávaniu – bešavel, divokosť, muzika. Nič z toho tam nie je. Bol to zámer?

Hudbu sme vylúčili absolútne. Zvukovo sme to postavili skôr na silných ruchoch – psy, motorové píly, to, čo k tomu patrí. Mali sme pôvodne dve verzie hudby, ale bolo to rušivé. Prebíjalo to celkový koncept.

Ako ste prežívali celosvetovú premiéru v Jihlave?

Keď na niečom takom pracujete dva roky, nemáte odstup. Ste v tom ako špongia v kuchyni, nasiaknutá všetkým. Náš film mali na festivale v Jihlave pustiť ako prvý. Báli sme sa, ako to dopadne, či to nebude nudné, dlhé a či vôbec prídu ľudia. Nakoniec sa divadlo celkom zaplnilo. A keď sme na konci filmu videli divákov so slzami v očiach, vytušili sme, že sme asi vyvolali správne emócie.

Ako ste sa vôbec dostali k téme o inakosti v rómskych osadách?

S rómskou témou pracujem už dlhšie. A už som si myslel, že keď som videl Lomnicu, tak som videl peklo na zemi. Ale spoznal som ho, až keď sme boli nakrúcať u jedného z hlavných protagonistov, u Jara v Rudňanoch. Najmä, keď som zbadal, ako v 21. storočí žije rodina s piatimi deťmi. To nie je ani dom, ale prílepok. Starý baťovský „vybývaný“ dom, kde už nie bezpečné bývať. Poskladaný z dreva, plechu, linolea. Nemajú klasickú pec s dvierkami, ale niečo také murované ako pec, čo sa priviera plechom zo suda. Toto je peklo na zemi. A s tým súvisí, ako sa stále posúva hranica hodnôt, ako si ľudia nevážia, čo majú. My, čo predstavujeme majoritu, sme nespokojní s tým, čo máme. Máme málo peňazí, máme staré auto. Máme nejakým zvláštnym spôsobom popresúvané hodnoty v živote. Keď však vidíš takýto príbeh, keď si uvedomíš, aké možnosti majú, respektíve nemajú Jarove deti, je ti ťažko.

A predsa je tam scéna, kde si Jaro zapáli pred domom, zahľadí sa na oblohu a hovorí, že žije dobrý život. A tiež, že nikto z bielych v meste sa mu neposmieva.

Snažili sme sa vydvihnúť jeho sebazaprenie. Napriek tomu, že nemá ľahký život, chodí o barlách a žobre, snaží sa nejako zabezpečiť rodinu. Zatiaľ sa mu to ako-tak darí. Neklesol na duchu, nespadol do fetu, chľastu. Pozerá sa na svet triezvym pohľadom zodpovedného rodiča. A to je niečo úžasné.

Čítajte aj Kapela z osady rúca predsudky. Vo filme aj v realite

Prečo Tretí koniec palice?

Treba povedať, že sme do projektu vstúpili v procese prípravy, kde už boli dané základné kontúry. Povedali sme si, že budeme hľadať inakosť v inakosti. V tomto zohral veľkú úlohu producent Juraj Baláž. On hľadal príbehy, ktoré by vedeli osloviť. Nuž a Tretí koniec palice… Palica má predsa konce dva. My sme však hľadali príbehy ľudí, ktorí nezapadajú ani do majority, ale nenachádzajú šťastné umiestnenie ani v minorite. Nielenže ich majorita neakceptuje, ale neprijíma ich ani minorita, ich vlastná komunita, národnosť, vytláčajú ich niekde mimo, na úplný okraj.

Foto: Anna Šolcová

treti koniec palice Film Tretí koniec palice počas svetovej premiéry v Jihlave.

Ako ste sa k týmto skrytým príbehom vôbec dostali?

Oslovovali sme ľudí, ktorých poznáme a s ktorými sme už niečo robili. Už predtým sme napríklad spolupracovali s Centrom voľného času v Rakúsoch. Vtedajšia riaditeľka Monika Jurašková je dnes starostkou obce. A my sme jej prerozprávali náš námet, že ideme točiť takýto film a hľadáme silné príbehy. Vďaka nej sme do filmu získali Emila. V mladosti hrozne chľastal, pichol nožom dvoch ľudí a sedel preto aj v base. Keď sme nakrúcali, jeho dcéra sa rozhovorila, ako prišiel domov ožratý a začal ich rad zaradom biť. Ženu, deti. Dcéra sa rozplakala – otec ja nie som tvoja žena, ja som tvoja dcéra! Keď bol Emil v tranze, nerozlišoval, komu ubližuje.

Vo filme ukazujete, že urobil zásadnú zmenu. Žije slušne, chodí od dverí k dverám, chce sa s ľuďmi rozprávať o bohu, ale rozpráva v rodinách aj o tom, čo robí alkohol s človekom. Čo sa stalo?

Našiel sa, uvedomil si, kde je ten problém. Mne sa o tom ťažšie hovorí, ale možno práve tým spojením s bohom, s vierou to vyriešil. Ide o človeka, ktorý sa pohyboval na hrane zákona, bol odsúdený za to, že niekomu ublížil a teraz sa drží. Určite je za tým sila osobnosti a možno aj niečo medzi nebom a zemou, čo ho teraz drží na správnej strane.

Ako vám vôbec dovolili vstúpiť tak hlboko do ich súkromia?

Je to postupný proces. Najprv sme robili obhliadky, rozhovory. Keď sme už boli priamo v ich príbytkoch, v ich intímnej zóne, snažili sme sa, aby tam boli len nevyhnutní ľudia, režisér, kamera. Nemalo zmysel, aby nás tam bolo desať. Ani neviem vysvetliť, ako sa to podarilo. Netvrdím, že sme kamaráti na život a na smrť. Ale rozprávali sme sa otvorene, ako sme chceli predostrieť ich príbeh, ktorý ukazuje, aké je nehodné, že ľudia takto žijú v 21. storočí. A že oni sami nemajú šancu to zmeniť. Ak nedôjde k systémovej zmene, tak sa kvalita ľudského života v osadách nezlepší, práve naopak. Má to dôsledky na vzdelanie, zdravie a veľa ďalších sfér v živote. Samozrejme, aj oni narobili veľa chýb. Napríklad v Rudňanoch mali kedysi aspoň elektrinu. Lenže jeden jedinec ju niekoľkokrát ukradol. Vykopal 100 metrov kábla. Prípojka patrila súkromnej firme. Dali im druhú, tretiu šancu, ale potom sa na nich logicky vykašľali, že už to s nimi viac skúšať nebudú. Vždy sa nájde niekto, kto to „poserie“. Lenže nie je fér, že sa zlé hodnotenie potom vztiahne na celú komunitu. Nikto nepovie, to Jožo alebo Fero spravili zle. Ale povie sa, že všetci sú zlodeji.

Foto: 500

treti koniec palice Záber pred pražskou nemocnicou, kde Jarmila (vľavo) čaká na operáciu jej dospievajúceho vnuka Maroša.

Aké bolo nakrúcanie počas covidu?

Veľa vecí sme točili počas covidu a len sme sledovali, ako kvôli jednému či dvom prípadom zatvárali celé osady. Niektoré pasáže, napríklad v kostole, sme pretáčali nanovo, aby neboli všade rúška. Ale inde sme ich nechali. Ako priznaný historický fakt.

Jaro Horváth je bez nohy už 40 rokov. Amputovali mu ju, keď mal osem. Prešlo ho auto. Vo filme píše list prezidentke s prosbou o elektrický vozík. Ako to dopadlo?

Najprv musím povedať, že Jaro bol úplný analfabet. Spočiatku sa nám podpisoval krížikom. Za tie dva roky, čo sme nakrúcali film, sa naučil písať. Skutočne sme mu pomohli napísať a poslať list do Prezidentského paláca. Odpoveď mu poslali obratom, znavigovali ho, kam sa má obrátiť so žiadosťou o invalidný vozík. Problémom je preňho najmä zima. Vtedy nechodí do osady od školy, ale musí ísť veľkou okľukou zozadu, po tráve. Pretože pri škole je automat na pitnú vodu, kde je 30-centimetrová vrstva ľadu. Nemá šancu po nej s barlami bezpečne prejsť. Demonštrovali sme to v scéne, kde sa vyberú vo dvojici so synom vybrať vianočný stromček. A potom ho cestou späť syn vezie aj so stromčekom naloženého v káričke.

Na svetovú premiéru vášho filmu sa prišiel pozrieť aj Ján Hero, dnes už bývalý splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity…

…Fico ho odvolal deň po tejto premiére. Janko mi hovoril, že sa snažil ľuďom vysvetliť, čo je to generačná chudoba. A podľa neho by práve náš film mohol ľuďom pomôcť tomu porozumieť. Že v osade sa narodíš do prostredia, ktoré ťa predurčuje k tomu, že v ňom budeš žiť ďalej a svoj život jednoducho nezmeníš. A ešte aj zdedíš dlhy, ktoré mali tvoji rodičia.

Čítajte aj Priženie sa ako rieka, rýchlo vysychá. Dobro

Presuňme sa do Richnavy, k príbehu Sestry. Ako sa žije queer ľuďom v osadách?

Nájdu sa všade, aj v Lomnici. A opäť je to o tom, akou silnou osobnosťou je ten človek, lebo tým je predurčený jeho osud. A to bolo vidieť aj u chalanov z príbehu Sestry. Napríklad Adrian, ktorý sa obliekal do ženského, vie, čo chce. Razí si svoju cestu ako buldozér. Ale v prípade jeho dvoch kamarátov to už bolo o niečom inom. Najmä ten, ktorý sa neoblieka ako dievča. Všetko si pripúšťa. Veľmi ťažko vníma to, ako sa na nich pozerá komunita, že ich vytláča na okraj. Dokonca ani rodičia neboli stotožnení s tým, že je taký, aký je.

Foto: 500

treti koniec palice Protagonisti z príbehu Sestry vo vlaku do Košíc.

Zmenil film nejako protagonistom život?

Dobrá otázka (na dlho sa odmlčí). Ja si to asi nemyslím. Ukázali sme intímnu zónu týchto ľudí a ich rodín preto, aby sa zmenil pohľad spoločnosti na túto menšinu. Chceli sme jednoducho ukázať, že sú tu ľudia, ktorí sú vytláčaní na absolútny okraj spoločnosti a bojujú zubami, nechtami, rukami, nohami, aby žili aspoň na hranici znesiteľnej biedy. Naším poslaním bolo ukázať, že to nie je správne. Že títo ľudia si sami nedokážu pomôcť. Tento problém tu nie je jeden deň ani rok. Tento problém tu napokon nie je od pádu železnej opony, ale je hlbší. No na to, či tento film zmenil protagonistom život, ešte nevieme odpovedať, lebo ho od svetovej premiéry nevidelo veľa ľudí.

Tomáš Slebodník

Foto: Andrej Barát

tomas slebodnik Tomáš Slebodník.

Filmový producent. Spolupracoval na filmoch Cigán, Kráľ zlodejov, Sedem havranov, Hanna, Marco Polo II, Dracula, Out stealing horses, Detektyw Forst, Fantastické zvery 3, Chlapec, ktorému hovoria Vianoce. Je štatutárnym zástupcom občianskeho združenia 500, ktoré sa podieľalo na dokumentovaní reštaurátorských prác najznámejšieho diela Majstra Pavla z Levoče – hlavného oltára v Bazilike sv. Jakuba v Levoči. Je manažérom rómskej kapely Lomnické čháve. Spolu s producentom Jurajom Balážom sa podieľali na filme Tretí koniec palice.

Čítajte viac Filmári hľadali Majstra Pavla. Našli iný svet

A kedy bude mať premiéru na Slovensku?

V januári bude v slovenských kinách, mali by ho tiež vysielať počas Medzinárodného dňa Rómov, 8. apríla 2024. Takže ten film ešte nedostal šancu byť mienkotvorným, aby sme vedeli posúdiť, či niečo dokáže zmeniť. Ale na premiére sa stala krásna vec. Mali sme tam z protagonistov Jara, Emila, Jarku s vnukom Marošom. A keď Emil spoznal Jarov príbeh, tak medzi sebou v Rakúsoch urobili zbierku šatstva a potravín, a to bolo veľmi pekné.

Zmenila vás v niečom práca na tomto filme?

Ja som s Rómami problém nikdy nemal. Zažil som obdobie za komunistov, keď som mal piatich Rómov v triede za spolužiakov. Mali sme dobrých a úspešných, jeden prevádzkuje autoservis, druhý má obchod. Ale mali sme aj dievčinu, ktorá chodila veľmi zanedbaná, a neviem, čo s ňou teraz je. Žeby toto nakrúcanie nejako zmenilo môj pohľad… Ja sa snažím ľuďom pomáhať, ale nie takým spôsobom, že si niekoho nasťahujem domov, na to som už dosť starý. Skôr sa snažím ukazovať cestu, viesť. Podobne ako už dlhšie pomáham chlapcom z osady, čo hrajú v kapele Lomnické čháve. Keď sme nakrúcali tento film, bola tam scéna, keď išiel Emil po drevo. Žijú na území TANAP-u a ono to funguje tak, že si môžu kúpiť lístok za niekoľko eur a potom zbierať suché konáre do určitej hrúbky. Faktom je, že lesníci im tieto povolenia nechcú veľmi vydávať. Nerozumiem prečo, veď by dokázali les dokonale vyčistiť od popadaných a polámaných konárov. Nuž a vďaka tomu, že sme tam spolu s Emilom šli spoločne, sme to vybavili. Boli sme akoby garanciou toho, že Emil bude robiť v lese iba to, čo má, a zas pre Emila sme boli garanciou, že si vôbec po to drevo môže ísť. Nuž a posielali sme list prezidentke. Sami sme boli zvedaví, či aspoň nejaká odpoveď príde. Treba povedať, že prišla obratom.

Foto: 500

treti koniec palice Natáčanie s Jaroslavom Horváthom.

Nakrúcali ste v Jarovej rodine aj počas Vianoc. Ako to na vás pôsobilo?

Napriek všetkému, ako žijú, Jaro miluje svoju rodinu, miluje svoje deti. Dal by im všetko. Keď som videl, ako dáva deťom darčeky, ako si delia sviatočnú polievku, ako Jaro pobozká svoje deti… Chudoba nie je hanba, je to jednoducho nejaký sociálny status, ktorý Jaro žije. Množstvo ľudí kašle na svojich rodičov, na svoje deti. Ale tu žijú spolu. Podobnú skúsenosť som mal aj v Lomnici. Stáva sa, že niekto dá svoje postihnuté dieťa do ústavu, kde sa oň postará systém, ale v Lomnici žijú postihnuté deti s normálnymi. A tie normálne sa z postihnutých smejú, postihnuté tomu nerozumejú, ale smejú sa tiež. A sú šťastné. Nie sú násilne odobraté z komunity. To isté sa týka aj starých ľudí. Aj napriek všetkému v osadách nedovolia starým ľuďom, aby umreli od hladu, žeby žili vylúčene, oddelene. U Jara je dobre vidieť, ako žijú daný moment a žijú ho naplno. Dcére dá bábiku, synovi autíčko, ďalšej dcére dá päť eur. Päť eur! A je šťastná! A čo my vystrájame pred Vianocami? Nakupujeme, míňame stovky eur. To, čo oni na Vianoce naplno prežívajú, mnohým rodinám chýba. Šťastie.