S akými očakávaniami a pocitmi ste išli na COP28?
Dúfala som, že uvidíme posun v hlavných témach. Že aj napriek kontroverzii, že tohtoročný samit organizuje ropná veľmoc, sa niečo poriadne dohodne. Pretože hlas mnohých krajín je čoraz naliehavejší. Generálny tajomník OSN António Gutteres, ale aj výkonný tajomník OSN pre klímu Simon Stiell mali veľmi silné prejavy o tom, že už sa naozaj musíme posunúť. Nielen moje očakávania boli z roka na rok väčšie, pretože správy o tom, kde sa nachádzame, aké máme vyhliadky, čo krajiny spĺňajú a čo nie, sú čoraz horšie. Prichádzala som však s nádejou.
Pre naše vlastné dobro by sme sa mali konečne zbaviť naratívu, akí sme malí a bezvýznamní.
Lenže konferencia sa začala malou katastrofou. Prezidentom samitu je sultán Ahmad al-Džabír, ktorý okrem iného šéfuje druhej najväčšej ropnej firme na svete. A novinári ho hneď na začiatku konferencie usvedčili z výroku, že vraj neexistujú vedecké dôkazy o tom, že treba okamžite skoncovať s fosílnymi palivami. Čo nie je pravda, veda to jednoznačne potvrdzuje, že fosílnym palivám musí byť koniec. Ako si sultán ďalej počína?
Na jednej strane vystupuje formálne veľmi presvedčivo, má silné vyjadrenia, tlačí na štáty, je zodpovedný za diplomatické rokovania, vyzerá to pekne. Ale potom mu to takto „ujde“. Očakávať, že nebude ako šéf ropnej firmy vnášať postranné úmysly, je naivné. Na verejnosť však prenikla ďalšia vec. OPEC rozposlal krajinám, ktoré produkujú ropu, až panický list, ako treba celé úsilie namierené proti fosílnym palivám zastaviť.
Môžeme smelo ďalej používať fosílne palivá?
Anglický jazyk má na to presný výraz: phase-out, ťažko sa však prekladá. Ide o postupné vyradenie fosílnych palív. Pre každú krajinu to môže znamenať niečo iné a aj rok, kedy to uskutočnia, môže byť iný. Ale podstatné je, že Medzinárodná energetická agentúra vyrátala, že keby aj krajiny splnili všetky ostatné ciele, tak by sme cieľ Parížskej dohody, a to udržať globálne oteplenie pod 1,5 stupňa, splnili iba na 30 percent! Bez odstránenia fosílnych palív nie sme schopní udržať parížsky cieľ.
Je zhoda medzi krajinami sveta v tom, že sa svet musí zbaviť fosílnych palív?
Dnes je už naozaj veľké množstvo krajín, ktoré na to tlačia, sú medzi nimi priemyselne rozvinuté krajiny aj rozvíjajúce sa. Už to samo osebe naznačuje, že ide o nevyhnutný krok. Všetky tieto krajiny poukazujú na to, že treba počúvať vedcov. A tí jasne hovoria, že máme posledných päť-šesť rokov na to, aby sme minuli takzvaný uhlíkový rozpočet. Inými slovami, do roku 2030 musíme zastaviť stúpanie emisií a krivka musí začať klesať. Sme naozaj v kritickom stave. A emisie zatiaľ stále z roka na rok stúpajú.
Veľa ľudí sa však orientuje na termín 2050, čo sa zdá byť ešte relatívne ďaleko.
Často sa operuje s uhlíkovou neutralitou do roku 2050, čo je správny cieľ. Ale tá predstava, že máme ešte veľa rokov, je chybná. Práveže nasledujúcich pár rokov bude rozhodujúcich. Už musíme urobiť výrazné škrty. Nikto nehovorí, že z roka na rok prestaneme používať fosílne zdroje, ale dohoda na tohtoročnom samite COP28 má naštartovať proces, aby sme to zvládli.
Foto: TASR
Je reálne, že svet razantne pristúpi k odstávke ropy?
Neviem. Včera večer vyšiel hrubý predbežný návrh, draft kľúčového textu. Je hrozný! Inak sa to nedá povedať. Tento text je tak extrémne pozadu, postupné vyradenie fosílnych palív sa v ňom vôbec nespomína. Spomína sa len znižovanie spotreby uhlia (po anglicky phase-down), ale ropa či plyn sa nespomínajú ani raz. Veľa krajín prudko zareagovalo, že toto je neprijateľné. Bol to šok. Tento text vôbec neodrážal realitu na vyjednávaniach. Protirečil celkovej atmosfére, očakávaniam celého sveta. Veď dokonca aj z postoja Číny, ktorá sa vyjadruje veľmi opatrne, bolo zrejmé, že je za postupné vyradenie fosílnych palív.
Svoje vyjadrenie priniesol aj slovenský minister životného prostredia Tomáš Taraba. „Ak nechce Európa prísť o všetok priemysel, nemôže na seba uvaľovať bremená, ktoré nikto iný na svete nechce nasledovať. Je dobré byť príkladom pre iných, ale ak nikto ten príklad nechce nasledovať, potom nie ste príklad, ale obeť.“ Ako to vnímate?
Rozumiem tomu, že pán minister ešte len začína. Je fajn, že tu je. Verím, že uvidí aj globálnu perspektívu. Jeho vyjadrenie však považujem za nešťastné. Slovensko nie je obeť! Práve naopak, sme jednou z tých šťastnejších krajín, ktorá je súčasťou silného európskeho spoločenstva. Európska únia poskytne Slovensku do roku 2030 v rôznych fondoch viac ako 15 miliárd eur. To sú dva štátne rozpočty SR. A tieto peniaze pôjdu na praktické opatrenia, od projektu Obnov dom, cez energetickú efektivitu, dopravu, ochranu biodiverzity až po pomoc priemyslu, rozvoj regiónov. Slovensko má veľkú príležitosť posunúť sa, posilniť sa a bolo by fajn, keby sme sa prestali stavať do zúboženej pozície. Existuje veľa krajín, ktoré nemajú tieto financie, nemajú ich odkiaľ dostať, sú v katastrofálnom ekonomickom stave a už teraz im extrémne počasie spôsobuje obrovské škody.
Minister Taraba opakuje častý naratív – prečo by sme mali na Slovensku robiť niečo s klímou, keď sú tu oveľa väčší znečisťovatelia – Čína, India. Ako by ste reagovali?
Keď sa pozriete na emisie celého sveta, tak Slovensko má naozaj malý percentuálny podiel. Ale háčik je v tom, že podobne „malých“ krajín je veľa. Keď zrátate štáty, ktoré majú pod dve percentá celkových emisií, vyjde vám, že ich celkový spoločný príspevok je 40 percent. A to je už dosť. Takže nebude stačiť, ak spravia niečo iba USA, Čína a India. Samozrejme, že veľké krajiny musia robiť veľa. A ak si myslíme, že nič nerobia, veľmi sa mýlime. Nemáme na Slovensku prehľad, čo je asi pochopiteľné. Nemyslím si, že je to niečo, čo môžeme vyčítať bežným ľuďom. Ale keď sa pozriete na najväčších producentov emisií, uvidíte, že sa skutočne obracajú.
Foto: Andrej Barát
V čom?
Málokto napríklad vie, že celosvetovo rastie energetická efektivita. Čo je výborná správa. Pretože aj napriek tomu, že rastie počet obyvateľov zeme, napriek tomu, že sa zvyšuje životná úroveň, energetická efektivita sa zvyšuje. Spotrebúva sa stále menej energie, aj keď to ešte nie je na úrovni, koľko by sme potrebovali. Nuž a toto zlepšovanie energetickej efektivity ťahajú Európska únia, USA a Čína aj prostredníctvom odvážnych legislatívnych zmien. Predstava, že nikto nič nerobí, len my Slováci, nie je pravdivá. U nás sa veľmi diskutovalo o zákaze predaja áut so spaľovacími motormi. Vyvolalo to veľkú nevôľu, pritom samotné automobilky to presadzovali! A Čína? Tá má tento cieľ ešte výraznejší, pridali k nemu aj dovoz! Myslím si, že pre naše vlastné dobro by sme sa mali konečne zbaviť naratívu, akí sme malí a bezvýznamní. Konečne by sme sa mohli začať orientovať na to, ako využiť náš veľký potenciál. Na Slovensku je množstvo silných a šikovných ľudí, ktorí odchádzajú len preto, že na Slovensku nevedia svoju šancu naplniť. My vieme robiť dobré veci. Poďme to zužitkovať a netvárme sa stále, že sme chudáci.
Ktoré štáty sú skutočné obete klimatickej krízy?
Ide o krajiny takzvaného globálneho juhu. Ak si rozdelíme planétu na sever a juh, tak severné krajiny sú historicky zodpovedné za klimatickú zmenu. Možno dnes už nemajú také vysoké ročné emisie, ale za uplynulých 100 rokov ich mali obrovské. Len vďaka tomu máme na severe vysokú životnú úroveň. A je to na našich pleciach, aby sme robili viac. K obetiam možno priradiť ostrovné krajiny Pacifiku, ktoré vedia, že zaniknú. Riešia problém, kam presídlia obyvateľstvo! Ide aj o krajiny Južnej Ameriky, Afriky, krajiny, v ktorých abnormálne počasie spôsobuje obrovské katastrofy a škody. Sužujú ich masívne dosahy klimatickej zmeny a zároveň ide o krajiny, ktoré majú slabú ekonomiku, nevedia sa s tým vyrovnať. Rozvíjajú sa tu humanitárne krízy. Pre tieto krajiny je to veľmi náročné.
Čítajte viac Planéta zametá najprv s tými, čo jej ublížili najmenej. Volajú o pomoc
Je počuť na konferencii ich hlas?
Aktivisti z týchto krajín dostávajú veľa priestoru, čo je úplne správne. Klimatická zmena ovplyvňuje ich každodenný život spôsobom, ktorý si my nevieme predstaviť. Čo je znásobené tým, že nemajú prostriedky, ako sa brániť, ako sa vyrovnať so škodami. Čo opäť pre Slovákov môže znieť – pýtajú peniaze a my máme platiť? Máme svoje vlastné problémy. Áno, máme. Ale my zároveň máme iné možnosti, lenže oni vôbec žiadne nemajú. A napokon aj naša klíma závisí od situácie v týchto krajinách. Nejde tu len o amazonský prales, ekosystém, ktorý má vplyv na celú planétu, ale napríklad aj o africké či juhoázijské pralesy.
Čítajte viac Keď priehrada vezme blízkych aj živobytie. Lebo stále sú ľudia, ktorí si myslia, že môžu prísť a brať
Na konferencii rezonuje výraz „nový klimatický kolonializmus“. O čo ide?
Práve v krajinách, ktoré som spomínala, dochádza k obrovskej devastácii životného prostredia. A deje sa to kvôli krajinám bohatého severu. Lesy sa ničia preto, aby sa ťažilo drevo na obaly na hračky, na škatule, pre papierový priemysel, nábytok. Tiež pre pestovanie plodín, ktoré potom z Amazónie cestujú do Európy. My máme na tom svoj podiel. Severné krajiny ničia ekosystémy na juhu zeme, aby mohli fungovať v pohodlí. Zanechávajú spúšť a chudobu.
Podarí sa konečne sfunkčniť Fond strát a škôd pre tieto krajiny?
Toto je jedna z pozitívnych správ konferencie. Hneď v prvý deň oznámili dohodu. Nie je to v detailoch dokonalé, ale podarilo sa. A zároveň krajiny začali do fondu nalievať financie. EÚ prispela 140 miliónmi eur, iba Nemecko vložilo 100 miliónov. Teraz je tam dokopy niečo vyše pol miliardy. Ide o počiatočný balík. Znie to ako veľká suma, ale v porovnaní s objemom škôd to stále nestačí. Ale je pozitívne, že sa to naštartovalo. USA zatiaľ vložili pomerne malú sumu, za čo zožali aj posmech.
Foto: Andrej Barát
Zaujímavou krajinou je Bután. Prečo sa tiež radí medzi obete klimatickej zmeny?
Keďže sa vplyvom klimatickej zmeny zmenšujú ľadovce, spôsobuje im to obrovské problémy s vodou a suchom, najmä v poľnohospodárstve.
Zároveň je podľa vás krajinou hodnou nasledovania. Ide o prvú klimaticky neutrálnu krajinu na svete. Čo urobili?
Bután nemeria svoj úspech prostredníctvom hrubého domáceho produktu, ako je to bežné všade vo svete, ale pomocou národného indexu šťastia. Ich územie tvoria zo 70 percent lesy a oni sa zaviazali, že ich budú chrániť. Aj mnohé iné krajiny majú veľké plochy lesov, ale často ich rúbu a devastujú. Bután nie, lesy chráni a vďaka tomu majú výbornú uhlíkovú bilanciu, ich lesy majú vysoké záchyty uhlíka. Toto je jeden z dôvodov, pre ktorý musíme chrániť ekosystémy. Robia nám službu. Ak dopustíme, aby boli v zlom stave, budú zachytávať menej uhlíka. Keď tieto ekosystémy zničíme, nezachytia vôbec nič.
Čítajte viac Pálením fosílnych palív sme prebudili ničivú silu. A ľudia stratia domov navždy
Ide len o lesy?
Nie, týka sa to aj poľnohospodárskej pôdy, celkovo krajiny, oceánov. Tieto ekosystémy neničíme len my, ľudia, ničí ich už aj klimatická zmena. Ochrana biodiverzity je veľmi dôležitá, ide o jednu z kľúčových tém týchto konferencií. Bez ochrany prírody nedokážeme urobiť to, čo je potrebné. Uhlíková neutralita je veľmi závislá od toho, či bude naše životné prostredie zdravé alebo nie. Preto je Bután pekný príklad. Rozhodli sa, že si prírodné bohatstvo ochránia. Ide o jeden z pilierov ochrany klímy. Je to však prepojené. Riešenie klimatickej zmeny je rovnako záchranou biodiverzity. Klimatická zmena môže natoľko poškodiť ekosystémy, že nebudú schopné sa prispôsobiť.
Foto: Archív Lucie Szabovej
Môže podpora a nie okliešťovanie národných parkov pomôcť Slovensku v boji s klimatickou krízou?
Jednoznačne. Všetko to krásne, čo máme tak radi na Slovensku, by sme mali chrániť. Mali by sme sa snažiť zlepšovať stav našich ekosystémov a to najmä kvôli tomu, že robia našu krajinu silnejšou, odolnejšou. Treba si uvedomiť, že na Slovensku sa teplota zvyšuje dvojnásobnou rýchlosťou ako je priemer sveta, potvrdzujú to aj dáta SHMÚ. Najväčšou hrozbou pre nás je sucho. Stále sa opájame myšlienkou, že máme Žitný ostrov a tam je veľa pitnej vody, takže sme zabezpečení. Nie sme. Už prichádzajú vedecké varovania o tom, že voda môže ubúdať a my jednoducho nebudeme mať zdroje. Sucho sa u nás už prejavuje, poľnohospodári majú veľké škody. My musíme znižovať emisie a zároveň s tým povzbudzovať životaschopnosť ekosystémov. Napokon, toto je to, čím sa často hrdíme. Toto poviete ako prvé, keď sa vás niekto opýta – a čo máte na Slovensku? Krásnu prírodu, ale musíme si ju chrániť.
Podarí sa to v súčasnej situácii?
Viacerí sa s obavami pozeráme na to, čo sa momentálne chystá v ochrane prírody na Slovensku. Mohli by sme sa však inšpirovať krajinami, ktoré už dávno pochopili, ako sa treba postaviť k budúcnosti.