Počúvame v Hondurase príslušníkov pôvodných kmeňov, ktoré tu žijú po stáročia, ako sa ich blízki, protestujúci proti veľkým projektom, už nevrátili. Ako im zabili priateľov, nepoddajných vodcov, mocné hlasy, ktoré inšpirovali. No neumlčali ich.
Po krajine predkov, údolím riek Puringla a Sasaua, nás sprevádzajú príslušníci starého národa Lenca. Komunita, ktorá tu žije, zostala po výstavbe priehrady bez vody, dokonca bez pôdy, ktorú vlastnila po generácie. Jediné, čo jej ostalo, je množstvo nesplnených sľubov od spoločnosti Central America Hydroelectric Company (CECA) a masívna kontaminácia prostredia toxickými látkami.
Táto spoločnosť, ktorá do územia ľudí Lenca prišla, aby ho exploatovala, mala podľa honduraských aktivistov krytie od vládnych inštitúcií Hondurasu aj od niektorých miestnych autorít.
Akoby za posledných prinajmenšom 100 rokov ľudstvo nakoniec neurobilo nijaký pokrok. Akoby sa v skutočnosti neudial žiaden posun v oblasti uznania ľudských, vlastníckych a environmentálnych práv. Stále sú ľudia, ktorí si myslia, že môžu prísť a brať.
Kanadský filozof a odborník na práva pôvodných obyvateľov James Hamilton Tully na margo historického a krutého vyvlastňovania majetku pôvodných obyvateľov Amerík, ktorí mali smolu, že po ich pôde túžili Európania, ironicky uviedol: „Ak sa domorodí obyvatelia pokúsia podriadiť Európanov svojim zákonom a zvykom alebo (budú) brániť územia, ktoré mylne považovali za svoje vlastníctvo po tisícky rokov, potom sú to oni, ktorí porušujú prírodný zákon a môžu byť potrestaní alebo zlikvidovaní ako divé zvery.“
Akoby sa nič nezmenilo na tomto barbarskom princípe, ktorý zohral hlavnú úlohu pri vysídľovaní a vraždení pôvodného obyvateľstva v Austrálii, Afrike, Amerikách.
V Latinskej Amerike podľa Medzinárodnej agentúry pre energiu (IEA) až 45 percent elektrickej energie vyrobia vodné elektrárne. Približne rovnaký údaj sa objavuje v rôznych článkoch s prívlastkami „zelená“ alebo „obnoviteľná“ energia. Tušíme ale, aká môže byť skutočná cena?
Čítajte rozhovor Musíme Dunaju vrátiť, čo sme vzali. Aj kvôli pitnej vode
Nová tvár kolonializmu
Národ Lenca patril k tým, ktoré dlho odolávali kolonizátorom. Jeho hrdinom bol Lempira, po ktorom nesie názov aj honduraská mena. Patria k najpočetnejšiemu pôvodnému etniku v Hondurase.
Vysoko nad hlavami nám krúžia mrchožrúty, čiernočierne kondory krkavcovité. A Marlen Corea, ktorá je jedným z hlasov ľudu Lenca, sa rozhovorí o tom, ako sa v celej krajine „spustila lavína exktraktivizmu“. Korene extraktivizmu sú v kolonializme. A tento pojem označuje získavanie prírodných zdrojov Zeme za účelom predaja na svetových trhoch, prevažne na export.
Foto: Andrej Barát
Spoločnosť CECA si vyhliadla spomínané dve rieky, Puringla a Sasaua. Obe obtekajú jednu z posvätných hôr pre tunajšiu komunitu, na riekach boli krásne kaskády aj piesočné pláže. Firma do hory urobila hlboké niekoľkometrové zárezy, vsadila do nich umelé betónové kanály, aby do nich zviedla vodu z oboch riek, a na mieste ich sútoku postavila elektráreň, do ktorej „ukradnutá voda“ padá z veľkej výšky.
Hladiny riek viditeľne poklesli. Dolinou sa vlnia vyschnuté vysoké kaňony. Tam, kde bola podľa ľudí predtým priezračná čistá voda, ktorú priamo z rieky mohli piť, tečie hnedá brečka.
Priehrada pripravila pôvodných obyvateľov Lenca v Hondurase o normálny život.
Žijeme ako ryba mimo vody
„Predtým sme išli k rieke a brali sme si, čo sme potrebovali. Kedysi sme mali veľa dreva na oheň vďaka rieke. Dnes ho niet. Musíme si ho kupovať. Kedysi sme mali piesok a kamene, ktoré rieka doplavila. Používali sme ho na stavby. Dnes nemáme stavebný materiál, pretože nám zablokovali rieku. A napokon, predtým sme mali vodu. Dnes si ju musíme kupovať, pretože tu žiadna nie je,“ počúvame rozhorčené slová.
Rybár Antonio Portillo Mejía hovorí, ako ho otec naučil chytať ryby, ukazuje pritom v rukách metrové kúsky. „Tu sme sa narodili, tu sme vyrástli, tu som celý môj život. Bolo nás desať. Otec veľa pracoval, aby nám zabezpečil jedlo. A ja som rybárčil. Nosil som obed. Teraz to neexistuje.“
Rieka je mŕtva. A jeho otec dodá. „Boli sme slobodní, dnes sme otroci.“
Foto: Andrej Barát
Počúvame, ako zamestnanci priehrady pri natieraní konštrukcií vyhádzali sudy od farieb a chemikálií do rieky. Nehľadiac na to, že z nej žijú desiatky ľudí. „Pili sme vodu, ktorá nebola čistá.“ V dedine sa začali objavovať choroby. Otrávil sa aj dobytok. „Takto máme žiť? To je ako pre rybu žiť mimo vody. Umierať.“
Už nedokážem ísť k rieke
Posvätná hora, kde predtým chodili pásť a kde získavali drevo, vysychá. Aj divoké zvieratá stratili pastviny a prístup k vode. Do umelých kanálov padajú kravy, ktoré pasú, nie je šanca, aby unikli von. Zamestnanci priehrady mršiny vyťahujú, lebo im upchávajú vtoky, potom ich len zložia na pole a tam ich nechajú, nech zhnijú. Odškodnenie nikomu nevyplatili. Celá okolitá krajina vysychá.
Foto: Andrej Barát
Raz za čas firma vypustí celú priehradu, ale nikto sa neunúva varovať ľudí, ktorí žijú pri dolnom toku. Nicolas Domínguez opisuje, ako sa boli uprostred leta kúpať pri rieke. Bolo poludnie, keď zrazu prišla silná vlna po takomto „preplachu“. „Vlna zobrala šesť ľudí. Podarilo sa mi zachrániť dvoch, ostatní sa tiež dostali von. No jednému 15-ročnému dievčaťu sa to nepodarilo. Odvtedy sa už nemôžem vrátiť k rieke.“
Ako ale mohla firma stavať na území, ktoré patrilo im, ľudu Lenca, dedilo sa z pokolenia na pokolenie? Je to zložité, aj právne, hoci ich nárok k pôde ochraňujú medzinárodné konvencie, ktoré sa týkajú pôvodného obyvateľstva. Miestni vysvetľujú, že investori neraz zneužili ich situáciu, a to, že žijú skromne. Mnohí nevedia čítať, písať. „Prinútili nás podpísať rôzne papiere.“ Rôznymi pokútnymi spôsobmi pripravili ľudí o majetok, niektorí dokonca museli popredávať zvieratá, aby sa vyhli súdnym sporom.
Foto: Andrej Barát
Ďalšou taktikou bolo rozdeliť, rozoštvať komunity. Niektorí jej členovia skutočne naleteli sľubom o novej práci, o tom, že sa postaví zdravotné stredisko, škola. A tých, ktorí sa postavili proti, osočili, že bránia rozvoju. Zo sľubov sa nesplnilo nič. Komunite napríklad sľúbili, že posadia 65-tisíc stromov. „Ale to je lož. Identifikovali sme len asi 100 posadených stromov!“ Potom sa postaví Nancy Pineda. „Títo ľudia vám prídu ponúkať veľa vecí. Ale nakoniec zostanú len následky, ktoré zaplatia naše deti a generácie po nás.“
Zotrvať alebo odísť preč?
A tak sa ich pýtame – a máte vďaka priehrade aspoň elektrinu? Škaredo sa rozosmejú. „Zobrali nám všetko. Prečo by nám dávali elektrinu?!“
„Prišli sme o dobytok. Stratili sme jelene, všetky ďalšie zvieratá, ktoré boli v lesoch. Rieka nie je viac naša, ani len sa nechcú s nami deliť o vodu. Budeme musieť migrovať na iné miesto,“ počúvame z radov ľudu Lenca. Veľa ľudí už odišlo.
Hovoria aj o citeľnej zmene miestnej klímy. Keď tu prúdila voda a sýtila vegetáciu, bolo to počas suchých období znesiteľnejšie, príjemnejšie ako dnes. Vyschnutá rieka ich komunitu v čase klimatickej krízy a stúpajúcich teplôt ešte viac oslabuje.
Čítajte viac Je Slovensko čarovné, hrdé? Pozrite sa na rieky. Čo to tu stvárame?
Aj napriek všetkému sú tu ľudia, ktorí ostávajú. Ktorí spolu s podporou odborníkov hľadajú spôsoby, ako zadržať čo najviac dažďovej vody. Ako zefektívniť časy sejby, zberu. Zakladajú semenné banky, aby pre deti uchovali regionálne a silné odrody kukurice, fazule, ktoré sa môžu zísť v čase prehlbujúceho sa sucha.
Je to záblesk nádeje.
Ale ako vyznie, keď si rozšírime perspektívu o ďalšie príbehy z Hondurasu?
Predáme krajinu tomu, kto ponúkne viac
Už pred pár rokmi si reportérka Maeve Connolly z denníka The Irish News všímala, ako bola stratégia ekonomického rastu Hondurasu postavená najmä na ťažbe, agrobiznise, turistických rezortoch a energetických projektoch. „Pričom všetky majú potenciál ničiť životné prostredie. Vláda udelila licencie stovkám kontroverzných projektov a kritici hovoria, že svoje bohaté prírodné zdroje predá tomu, kto ponúkne viac.“
Ťažba dreva, minerálov a kovov a stavba priehrad v Hondurase sú umiestňované obzvlášť v krajine predkov pôvodného obyvateľstva, ktorého vlastnícke nároky a vzťahy nie sú uznané.
Ľudskoprávne organizácie upozorňujú, že práve rozmach podobných projektov prispel k zvýšeniu násilia voči pôvodnému obyvateľstvu a aktivistom, ktorí ich obhajujú.
Čítajte viac Planéta zametá najprv s tými, čo jej ublížili najmenej. Volajú o pomoc
Medzinárodná organizácia Global Witness spomína vo svojej správe z roku 2017 projekt hydroelektrárne Los Encinos na rieke Río Chinacla v regióne La Paz. Riaditeľ spoločnosti, ktorá získala licenciu na stavbu, bol manželom viceprezidentky honduraského kongresu.
Pri stavbe bola porušená medzinárodná konvencia týkajúca sa pôvodného obyvateľstva (konvencia Medzinárodnej organizácie práce číslo 169 prijatá v roku 1989), podľa ktorej je nutný súhlas komunity pred začatím prác. Staviteľ to obišiel tak, že v susednej krajine Salvádore naložil pod prísľubom zamestnania do autobusov 600 ľudí, priviezol k rieke do Hondurasu, podpísali súhlas a odviezol ich späť. Troch aktivistov z radov pôvodných obyvateľov zabili.
Kšeft s budúcnosťou
Pred vyše desaťročím bola za dramatických okolností a v sprievode vyhrážok miestnym postavená priehrada Aurora na rieke Río Zapotal. Aj tu je koryto suché, niet rýb, niet čo jesť.
Ešte kým smerujeme do krajiny ľudu Lenca, výkonná riaditeľka honduraskej organizácie Centro de Desarrollo Humano (ktorá bola založená práve z popudu ochrany ľudských práv) Adelina Vásquez (takisto Lenca) ukazuje oblasti, v ktorej nelegálna ťažba zobrala 90 (!) percent lesov. Je to vážny problém.
Honduras je zo 77 percent hornatý a je závislý od toho, či si lesy udrží, alebo nie. Odlesnená krajina nedokáže podľa expertov zadržať vodu ako kedysi, čo ju pred čoraz mocnejšími hurikánmi, povodňami a zosuvmi ešte viac oslabuje.
Čítajte viac Pálením fosílnych palív sme prebudili ničivú silu. A ľudia stratia domov navždy
Za posledných 60 rokov zmizlo 1,2 milióna hektárov lesa, vyše 10 percent celkovej rozlohy krajiny. „Jedným z dôvodov tohto odlesňovania je ťažká hospodárska situácia nášho obyvateľstva, ktorá je dôsledkom nedbanlivosti po sebe nasledujúcich vlád a neustálej marginalizácie našich ľudí,“ cituje správa honduraskej pobočky organizácie Peace Brigades International biológa Héctora Orlanda Portilloa.
Prášiť betónom na Slovensku
Aj v regióne San Francisco Campo nelegálna ťažba dreva pripravila miestnych o vodu. Keď sa v roku 2019 pokojnou demonštráciou ľudia postavili proti kamiónom ťažiarov, polícia ich rozháňala slzotvorným plynom. Zavraždili dvoch protestujúcich, otca so synom, ďalších aktivistov prenasledovali a bili.
Podľa správy Global Witness z toho istého roku bol Honduras vôbec najnebezpečnejšou krajinou pre ľudí, ktorí chránia prírodu, životné prostredie a ľudské práva, a to aj v absolútnych číslach zabitých aktivistov na počet obyvateľov. Podľa údajov z tohto obdobia bolo v Hondurase prenasledovaných asi 7 000 ochrancov či aktivistov, z toho 1 700 žien.
„Kto ponúkne viac“, môže žmýkať krajinu bez ohľadu na to, že jej integrita má, použijúc výraz pôvodných obyvateľov – „posvätný“ význam pre budúcnosť. Tvrdé dôsledky klimatickej zmeny sa týmto všetkým len prehlbujú. Chamtivosťou, korupciou, politikmi, ktorí dovolia firmám tvoriť zisky ničením prírodného bohatstva a posledných bariér, ktoré stoja medzi ľuďmi a „klimatickou šelmou“.
Príbehy z Hondurasu sú vypuklé, ale treba si ich pripomínať aj vo svetle predvolebnej rétoriky niektorých slovenských politikov o tom, ako by sa „konečne mohlo prášiť betónom na Slovensku, ako by sa konečne mala postaviť ďalšia veľká priehrada a ideálne na Slatinke“.
Tento naratív je ozvenou nedávnej minulosti, keď sa pri výstavbe megaprojektov nehľadelo na pôvodné obyvateľstvo. Potvrdzuje to napríklad príbeh rodiny Kavuliakovcov, ktorí nechceli opustiť domov pre výstavbu Oravskej priehrady.
Foto: Andrej Barát
Čakali ich útrapy. Keď sa raz rozhodlo o priehrade, ľudia museli ísť preč. Kam potom smeruje krajina, ktorá sa rozhodne oslabiť hlas verejnosti pri veľkých projektoch?
Úplne na konci stretnutia nás ľudia žijúci pri riekach Puringla a Sasaua zavedú na miesto, kde nám chcú ukázať, že spoločnosť CECA, ktorá postavila priehradu, ich komunite predsa len niečo dala. A ešte sa na to aj podpísala veľkými písmenami CECA. Plechovú toaletu.
Čítajte viac Spútaná oravská divoška, zborený domov. Je to víťazstvo?