Naša krajina sa pritom nedávno zaviazala, že do roku 2030 bezdomovectvo ukončí. Je to reálne? Zhovárame sa s expertkou obhajoby práv ľudí bez domova Ninou Beňovou.
Podľa sčítania obyvateľstva v roku 2011 bolo na Slovensku 23 483 ľudí bez domova. Už vtedy však odborníci upozorňovali, že číslo je podhodnotené. Ako to je?
Oficiálne štatistiky žiaľ neexistujú. Prvé a posledné sčítanie ľudí bez domova v Bratislave bolo v roku 2016, vtedy sa zaznamenalo viac ako 2 000 ľudí bez domova. Mimovládne organizácie odhadujú, že je to oveľa viac, 4– až 5-tisíc. Odhadujeme, že vami spomínané číslo je minimum, spolu by mohlo ísť o desaťtisíce na celom Slovensku.
Kto spadá do definície?
Najmä tí, ktorí sú bez strechy nad hlavou – na ulici, prespávajú v nocľahárňach alebo v útulkoch, krízových zariadeniach. Podľa Európskej typológie bezdomovectva a vylúčenia z bývania ETHOS sa za ľudí bez domova považujú aj ľudia vo veľmi neistom alebo nevhodnom bývaní. Využívajú ubytovne, ide o obete domáceho násilia, bývajú v preplnených bytoch, bez nájomných zmlúv. Alebo ich obydlia nespĺňajú základné kritériá pre život, sú v nich plesne, parazity, chýba prístup k vode, vykurovanie. Ak by sme do odhadov zarátali aj tieto skupiny, číslo na Slovensku by bolo oveľa väčšie.
Ako sa na číslach prejavuje pandémia?
Terénni pracovníci čoraz častejšie stretávajú ľudí, ktorí prišli o bývanie. Štát ani mestá nemajú záujem monitorovať problém bezdomovectva. A keďže na Slovensku nefungujú záchranné mechanizmy, ktoré by pomohli ľuďom ohrozeným stratou bývania, počet ľudí bez domova rastie rýchlejšie. Nemáme fungujúci príspevok na bývanie, ktorý je štandardný nástroj v iných krajinách, ktorý pomáha ľuďom v krízových situáciách udržať si bývanie. Cenovo dostupné mestské nájomné byty tvoria zanedbateľné percento, je zázrak dostať sa k nemu. Ak sa teda v dnešnej dobe dostane človek do krízy bývania, je vysoko pravdepodobné, že veľmi rýchlo prepadne na ulicu.
Čítajte viac Príbeh emigrantky: Bojovať o prežitie je skvelá skúsenosť
A ako poznačila pandémia prežívanie na ulici?
Mnohí ľudia bez domova trpia vážnymi zdravotnými problémami a chýba im prístup k zdravotnej starostlivosti, ocitli sa ešte vo väčšom ohrození ako predtým. A to nielen ľudia na uliciach. Tí, ktorí boli v zariadeniach, ak si chceli udržať strechu nad hlavou, častokrát nemohli tieto zariadenia vôbec opustiť. Ostali tam uzavretí a úplne izolovaní bez potrebnej lekárskej pomoci dlhé týždne až mesiace, čo prispelo k značnému zhoršeniu ich zdravotného stavu. Táto situácia bola vážna najmä pre ľudí bez domova v seniorskom veku či s vážnymi diagnózami.
Pandémia však priniesla aj nečakané riešenia, bývanie poskytli prázdne hotely.
Áno, v Prahe takto na dlhšie obdobie ubytovali vyše 350 ľudí bez domova vo voľných hotelových izbách. Anglická vláda zas prijala záväzok vytvoriť do dvoch rokov 6 000 nových podporovaných domovov pre ľudí bez domova prespávajúcich na ulici.
Len vlani sa Európsky parlament, Európska komisia a niektoré európske inštitúcie pridali k Lisabonskej deklarácii. Aj Slovensko sa zaviazalo, že bezdomovectvo skončí do roku 2030. Je to reálne?
Chápem skepsu ľudí, ktorí v tom počujú ďalší nesplniteľný záväzok. Dôležité na tom je, že Slovensko sa prvýkrát prihlásilo k ukončovaniu bezdomovectva. Je to tiež dôležitý signál v tom, že krajiny EÚ sa v tejto takzvanej Lisabonskej dohode zaviazali hľadať spoločné postupy a stratégie pre ukončovanie bezdomovectva. Ide o problém, ktorý trápi krajiny naprieč Európou a svetom. A je to prvýkrát v histórii, keď došlo k takejto všeobecnej zhode v téme bezdomovectva. Členské štáty sa prihlásili k tomu, že bezdomovectvo je najzávažnejšia forma chudoby a deprivácie. Dnes je už známe, že bezdomovectvo úzko súvisí s krízou dostupného bývania – je jej priamym následkom. Keď krajina nechá bývanie na individuálnej zodpovednosti a na komerčný trh, jednoducho tí najzraniteľnejší na bývanie nedosiahnu. Mohli by sme sa zo skúseností krajín poučiť a neopakovať ich chyby.
Fínsko je jedinou krajinou EÚ, v ktorej sa darí počet ľudí bez domova každý rok znižovať.
Bývanie je v krajinách EÚ základné ľudské právo. Je čoraz nákladnejšie si toto právo udržať?
Podľa oficiálnych štatistík je v EÚ viac než 700 000 ľudí bez domova. Za posledných desať rokov ide o 70% nárast. Spoločným problémom krajín EÚ je nedostatok cenovo dostupného bývania. Ceny za bývanie stúpli v roku 2020 o 5,2¤%. V roku 2018 takmer 38¤% domácností v riziku chudoby platilo viac ako 40¤% svojich príjmov na bývanie. To sú veľmi vysoké sumy, ktoré logicky vedú mnohé chudobné domácnosti k prepadu do bezdomovectva. Tiež sa mení profil ľudí bez domova v EÚ. Stúpa bezdomovectvo detí, rodín, a žien. Bez domova končí stále viac zraniteľných skupín, ako sú menšiny a migranti. Štatistiky hovoria, že minimálne 4¤% Európanov sa ocitli aspoň raz v živote bez domova. Štvrtina z nich žila na ulici.
Čo s tým?
Aj na základe týchto hrozivých čísel Európsky parlament vyzval štáty, aby pri riešení bezdomovectva vychádzali z princípov „housing first“ (najprv bývanie), vďaka ktorému úspešne znižujú bezdomovectvo v mnohých krajinách. Tento prístup je alternatívou tradičného prístupu, ktorý v riešení bezdomovectva zlyhával. Vychádza z princípu, že ľudia bez domova majú mať ako prvý prístup k trvalému bývaniu a až následne riešiť ostatné problémy. Mať priestor pre život v dôstojnom a stabilnom bývaní je nevyhnutnou potrebou každého človeka a jeho právom. Ak nie je naplnená táto základná potreba, nie je možné, aby dokázal riešiť svoje ďalšie problémy. Z ulice, nocľahárne či ubytovne nie je možné nielen pracovať, ale ani chrániť si svoje zdravie či žiť bežný sociálny život a rodinné vzťahy.
Aká je úspešnosť housing first projektov?
Podľa výskumov na celom svete sa to pohybuje od 80¤% po 95¤%. Zatiaľ čo takzvané „housing ready" prístupy založené na tom, že človek si bývanie musí najskôr zaslúžiť a prechádza cez rôzne stupne sociálnych služieb, kým sa dostane k bytu, vykazuje len 20¤% až 30¤% úspešnosť. A aj to iba v krajinách, kde sú systémy služieb veľmi dobre rozvinuté. U nás sa „úspešnosť" tohto prístupu približuje k nule a ľudia bez domova sú odsúdení na pomalé zomieranie bez šance na opätovné získanie domova. Podľa viacerých zahraničných štatistík sa ľudia bez domova priemerne dožívajú iba 49 rokov.
Čo však znamená ukončiť bezdomovectvo?
Výsledkom nie je, že už nebude existovať žiadny človek bez domova – to, samozrejme, ani nie je možné. Ide však o to, či sa nám podarí vytvoriť také podmienky, aby ľudia, ktorí ostanú bez domova, mali šancu v rozumnom čase svoje bezdomovectvo ukončiť. Ak si kladieme veľké vízie, ovplyvňuje to potom aj našu prácu. Položiť si správny cieľ je veľmi dôležité. Úplne iné činnosti budeme robiť, ak bude náš cieľ poskytnúť ľuďom bez domova stravu a nocľah, a úplne iné, ak budeme chcieť ukončiť bezdomovectvo. Ak bude náš cieľ poskytovať služby, ale nezameriame sa na to, čo ľudia bez domova najviac potrebujú – dostupné bývanie, nebude to stačiť na to, aby sme bezdomovectvo ukončili. Ľudia ostanú zaseknutí v službách a k bývaniu sa nikdy nedostanú. Záväzok ukončiť bezdomovectvo do roku 2030 je odvážny, a aj keď je veľký a pravdepodobne sa ho nepodarí úplne naplniť, je veľmi dôležité vydať sa správnym smerom. Potrebujeme odvážne ciele a aj ambíciu naplniť ich. Inak budú ľudia bez domova naďalej zomierať v slovenských uliciach.
Foto: archív Niny Beňovej
Bezdomovectvo narastá u mládeže, tento rok na to upozornila správa nadácie Foundation Abbé Pierre a organizácie FEANTSA. Prečo sa to deje?
Finančná kríza v roku 2008 ohrozila mnoho mladých ľudí v Európe. A pandémia len zvýraznila existujúce nerovnosti a slabé stránky sociálnych politík. Pretože politiky, ktoré stavali výhradne na podpore zamestnanosti bez riešenia otázky bývania sa ukázali v prípade mladých ľudí ako veľmi neefektívne. Preto odborné odporúčania hovoria o tom, že prioritou krajín EÚ by malo byť zabezpečiť mladým ľuďom prístup k dostupnému bývaniu, aby sa mohli odraziť do samostatného života.
Ako je na tom Slovensko?
Slovensko dlhodobo vedie spolu s Chorvátskom ako krajina s najväčším počtom mladých ľudí do 35 rokov, ktorí žijú s rodičmi – je to až 70¤%! Nevedia sa osamostatniť, pretože si nemôžu dovoliť samostatné bývanie. Problémom je tiež bezdomovectvo celých rodín s malými deťmi, ktoré žijú väčšinou v mestských sociálnych ubytovniach. V Bratislave je čakacia lehota takejto rodiny na nájomný byt 5 až 7 rokov. Kým sa dostane k bytu, deti vyrastú a opätovne čelia problémom s bývaním. Vyrastá nám generácia ľudí, ktorí nikdy nepoznali, čo je to mať štandardné bývanie a skutočný domov.
V novembri organizácie Proti prúdu a FEANTSA zorganizovali veľkú konferenciu v Bratislave o projektoch zo zahraničia. Ktoré zaujali vás?
Mňa osobne veľmi oslovili politiky zahraničných samospráv, ktoré začali systematicky ukončovať bezdomovectvo prostredníctvom dostupného bývania. Napríklad v belgickom Gente za posledných päť rokov vyčlenili približne 700 nájomných bytov pre ľudí bez domova v rámci prístupu housing first. A zaviazali sa každý rok vyčleniť viac ako 40 ďalších nájomných bytov. Páči sa mi, že takto postupne a cielene budujú bytový fond pre ľudí bez domova. Pre túto myšlienku získali aj ďalších a vytvorili sieť miest po celej Európe, ktoré na seba zobrali záväzok ukončovať bezdomovectvo. V rámci tejto siete si vymieňajú know-how, informácie, robia rôzne školenia. V Prahe napríklad zas zmenili VZN tak, že každý nový mestský nájomný byt, ktorý sa uvoľní alebo postaví, sa prideľuje už len najviac zraniteľným žiadateľom, ktorí sú v bytovej núdzi. Ľudia bez domova tak majú šancu získať nájomný byt len tým, že sa zapíšu do zoznamu žiadateľov o nájomný byt.
Zvolili si podobné politiky aj štáty?
Fínsko si housing first zvolilo ako oficiálnu štátnu politiku riešenia bezdomovectva. Prvé projekty zamerané na ukončovanie bezdomovectva v nájomnom bývaní začali realizovať už v roku 1985. Dnes sú jedinou krajinou EÚ, v ktorej sa darí počet ľudí bez domova každý rok znižovať. Kým sa im podarilo pretransformovať celý systém služieb pre ľudí bez domova na housing first, prešlo 20 rokov. A výsledok? Zostalo im len 200 rodín bez domova!
Kde by mohlo dostupné bývanie vytvárať Slovensko?
Zaujímavým zdrojom dostupných nájomných bytov by mohli byť developerské projekty. V zahraničí je úplne bežné, že developeri na základe mestských nariadení musia vyčleniť isté percento svojich bytov pre mestá na účely dostupného bývania. Existuje tiež množstvo finančných nástrojov na motiváciu malých prosociálnych prenajímateľov v podobe daňových úľav alebo zvýhodnených podmienok financovania výstavby. Dovolím si povedať, že existujú desiatky nástrojov, ktorými by sme sa mohli inšpirovať, keby tu bola vôľa a odvaha a dostupné bývanie či ukončovanie bezdomovectva by boli skutočnou politickou prioritou.
Holandsko, Írsko, Škótsko chceli bezdomovectvo ukončiť už skôr, mali na to potrebné zdroje, výskumy, osvedčené postupy. Aj napriek tomu v ostatných desiatich rokoch zápasia s vysokým nárastom ľudí, ktorí stratili domov. Čo sa stalo?
Problémom stratégií je, že presahujú volebné mandáty, takže často neprežijú výmenu vlády a financovanie sa znižuje. Často stroskotali práve na slabom financovaní. Slabinou týchto stratégií bolo tiež, že nevychádzali z princípov housing first, teda z riešení, ktoré sú postavené na bývaní a ukazujú sa ako najefektívnejšie. Všetky tieto krajiny však v súčasnosti už majú nové stratégie, ktoré už vychádzajú z nových prístupov. Riešenie bezdomovectva je možné, len treba vytrvať. Dočasné riešenia vo forme krízových zariadení len presúvajú problém bezdomovectva z jedného miesta na druhé. Krajiny, ktoré úspešne ukončujú bezdomovectvo, sa sústredili na zabezpečenie trvalých riešení vo forme prístupu k bývaniu. Mnohé krajiny prechádzali tým, že najskôr vybudovali veľký kolos sociálnych krízových zariadení a potom prechádzali bolestivou transformáciou, keď dočasné krízové zariadenia menili na bytové jednotky určené na trvalé a samostatné bývanie – jednoducho na byty.
Čítajte viac Bezdomovci čítajú kruté odkazy o sebe. Zmenia stereotypné zmýšľanie?
Ako by sa z toho mohlo poučiť Slovensko?
Popri dobudovaní základnej sociálnej siete služieb, ktorá na Slovensku chýba, je nevyhnutné prioritne budovať verejné cenovo dostupné bývanie. Môžeme ísť cestou, ktorou sa rozhodli ísť úspešné krajiny a budovať efektívne riešenia bezdomovectva, ktoré sú postavené na zabezpečení prístupu k trvalému bývaniu – k zlepšeniu dostupnosti bývania pre široké skupiny ľudí – vrátane ľudí bez domova. Lebo len tak bude v uliciach menej ľudí bez domova.
Občianske združenie Proti prúdu už päť rokov spolupracuje so súkromnými prenajímateľmi, ktorí sú ochotní prenajať byt ľuďom bez domova dlhodobo a za dostupnú cenu. Dosiaľ ste takto pomohli 25 ľuďom. Udržali si bývanie?
Až 90% našich klientov zapojených do programu Bývanie NOTA BENE si svoje bývanie udržalo. Ľudia ich môžu podporiť na stránke www.pomahatjelahke.sk. Byt, ktorý sme prenajali ako prvý v roku 2016, máme doteraz a pani majiteľka nám opäť predĺžila nájomnú zmluvu na ďalších päť rokov. Aktuálne podporujeme 20 klientov v 15 nájomných bytoch. Od súkromných prenajímateľov sa nám doteraz podarilo sprostredkovať osem nájomných bytov a ďalšie tri máme v ponuke. Ľudí v bývaní podporujeme intenzívnou sociálnou službou, multidisciplinárnym tímom odborníkov, medzi ktorými je napríklad aj skúsený psychológ. Pre všetkých ľudí, ktorým je sprostredkované nájomné bývanie, je najväčším úspechom to, že konečne majú možnosť ukončiť svoje bezdomovectvo a začať žiť bežný život.
A našli si prácu?
Život bez domova je veľmi stresujúca a traumatizujúca skúsenosť, väčšina ľudí bez domova má za sebou ťažké skúsenosti, čelí veľkým zdravotným problémom alebo je v seniorskom veku či má invalidný dôchodok. Očakávať, že sa všetci hneď zamestnajú alebo vyriešia okamžite svoje zdravotné problémy je jednoducho nereálne. Mnohí sa jednoducho už nikdy nezamestnajú a budú potrebovať dlhodobo podporu sociálnej služby. Bývanie však zachraňuje životy ľudí. Bývanie poskytuje ľuďom istotu, bezpečie, priestor na oddych a súkromie, žitie bežných sociálnych a rodinných vzťahov. A to nie je málo. A, áno, viacerí naši klienti, ktorým sme sprostredkovali bývanie si našli aj zamestnanie, ale to nie je hlavný cieľ poskytovania bývania v našom programe bývania, tým je ukončovanie bezdomovectva.
Darí sa vám oslovovať ďalších prenajímateľov?
Hlavná prekážka je, že na Slovensku je fyzický nedostatok bytov, a teda aj tých prenajímateľov, ktorí majú byty na prenájom je v porovnaní s inými krajinami málo. Sme krajina, ktorá je na chvoste EÚ, čo sa týka počtu bytov na obyvateľov. Aby sme dosiahli priemer EÚ, potrebujeme dobudovať pol milióna bytov. Bytov pribúda ročne okolo 15– až 20-tisíc, potreba je však minimálne 40 000 ročne. Je primálo nájomných bytov. Nemyslím tým len mestské nájomné byty, ale aj komerčné. Nájomné byty tvoria len okolo 6% z celkového bytového fondu. Nájomné bývanie na Slovensku takmer neexistuje. Väčšinu bytového fondu mestá odpredali kvôli nešťastnému zákonu, ktorý im prikazoval odpredať byt každému, kto v ňom žil určitý počet rokov a požiadal o jeho odkúpenie. Tým sa Slovensko stalo jednou z mála krajín, kde viac ako 91¤% ľudí žije vo vlastnom. A nielen preto, že by chceli. Jednoducho nemajú inú možnosť. Najväčšou prekážkou pre prenajímateľov je, prirodzene, cena za prenájom. Suma, ktorú si môžu dovoliť platiť za bývanie ľudia bez domova, je o 40 % až 50 % nižšia ako komerčné nájmy. Máloktorý prenajímateľ si môže dovoliť prísť o príjem, ktorý mu ponúka prenájom bytu.
Čo motivuje prenajímateľov, ktorí spolupracujú?
Fakt, že môžu človeku bez domova zásadne zmeniť život. Pomôcť mu úplne najviac, ako sa len dá – dať mu šancu vytvoriť si domov. A v spolupráci s nami je tu aj praktická výhoda – servis, ktorý im poskytujeme vďaka sociálnej nájomnej agentúre, ktorú sa snažíme rozvíjať. Môžu sa na nás obrátiť a pomôžeme im s prenájmom, nastavením zmluvných podmienok, komunikujeme s nimi priebežne. Majiteľ si môže byť istý, že získal spoľahlivého partnera v podobe našej organizácie a ešte aj niekomu pomáha. Tiež niektorí nechcú mať zbytočné starosti s nájomníkmi. Opäť je výhoda mať partnera, ktorý má rovnaký cieľ ako on – dlhodobý prenájom, ktorý vydrží.
Čo znamená dostupná cena?
Je nižšia minimálne o 30% až 50% ako komerčné prenájmy. Naši predajcovia v Bratislave si môžu dovoliť prenájmy vo výške od 150 do 250, maximálne 300 eur za mesiac.
Kto to zaplatí?
V zahraničí je bežný funkčný nástroj na udržanie bývania – príspevok alebo doplatok na bývanie. Je to rýchla a efektívna pomoc, ako zdostupniť bývanie širokej skupine ľudí, ktorí potrebujú pomoc. Bývať totiž potrebujeme všetci, ale niektorí ľudia v tom potrebujú systémovú pomoc. Či ide o dočasnú pomoc počas krízy, straty zamestnania, choroby. Vtedy príspevok funguje ako prevencia bezdomovectva. Alebo o systémové riešenie, ktoré dlhodobo umožňuje zraniteľným a nízkopríjmovým skupinám dosiahnuť na bývanie. Pretože pre spoločnosť je výhodné, aby ľudia bývali. V skutočnosti je to aj ekonomicky veľmi efektívne. Ľudia, ktorí nebývajú, sú pre verejné financie veľmi drahí – financie plynú najmä na akútne ošetrenia, neodkladné operácie alebo ústavnú starostlivosť o deti, ktoré sú odobraté rodičom, ktorí nemajú kde bývať. Je smutné, že tento nástroj je na Slovensku opomínaný v našej politike bývania a stále sme nepristúpili k jeho transformácii a k sfunkčneniu. Je príliš nízky – neumožňuje pokryť ani energie, nieto reálne náklady na bývanie, a má k nemu prístup len veľmi malá skupina ľudí. Pritom jeho sfunkčnenie by znamenalo, že na ulici bude končiť menej ľudí a tí, ktorí tam skončia, budú mať reálnu šancu sa z nej dostať.
Ako sa štátu oplatí investovať do ukončovania bezdomovectva?
V Brne podľa výsledkov výskumu pilotný housing first projekt s 50 rodinami za rok svojho fungovania ušetril milión a pol českých korún z verejných rozpočtov. Aj podľa iných výskumov je neriešenie bezdomovectva najdrahšie. Jedným z najzaujímavejších bol výskum v USA, v ktorom sledovali desať rokov jedného človeka bez domova a zisťovali, koľko stojí verejné financie. Odpoveď bola milión dolárov.
Tvrdíte, že bývanie zachraňuje zdravie a životy. Ako?
Bezpečný domov zlepšuje zdravie. Podľa výsledkov výskumu, ktorý uskutočnili v Brne na pilotnom housing first projekte, bývanie o polovicu znížilo počet návštev na pohotovosti a trojnásobne hospitalizácie. Dokonca štyriapolnásobne znížilo riziko duševného ochorenia.
Nina Beňová (1980), etnologička
Foto: Tomáš Benedikovič
- Je expertkou v oblasti obhajoby práv ľudí bez domova a práva na bývanie z organizácie Proti prúdu.
- Vyše 20 rokov pracovala ako etnologička v oblasti systémového riešenia bezdomovectva a dostupného bývania.
- Je spoluautorkou publikácie Právo na bývanie a ďalších odborných publikácií.
- Za svoju prácu bola v roku 2020 nominovaná prezidentskou kanceláriou na ocenenie Slovenka roka.