Krajania sú ľudsky najpôvabnejšou súčasťou slovenskej diplomacie

Špecifikom „nášho“ totalitného štátu, na rozdiel od podobného režimu v Poľsku a Maďarsku bolo, že sa správal v tejto agende výrazne chladnejšie. Inými slovami, počas studenej vojny naši severní a južní susedia nepálili tak radikálne mosty medzi materským štátom a „súčiastkami“ ich národov, roztrúsenými kade-tade po svete.

Aby bola vec ešte zložitejšia, zahraničná politika sa, samozrejme, riadila z Prahy a ani dominujúca česká časť republiky nemala záujem o kontakty so slovenskými krajanmi. Vrátane tých najslávnejších. Zakladateľ amerického pop-artu Andy Warhol sa pri svojej návšteve Viedne mohol spoza Dunaja pozerať na svoju vlasť. Nemohol ani navštíviť dedinku Miková, miesto pôvodu svojich rodičov. Miesto, odkiaľ pochádzal jeho jedinečný umelecký talent.

Ako mladý čs. diplomat som mal prvú „pracovnú“ skúsenosť s krajanskou problematikou v rokovaniach s maďarskou stranou o medzištátnej kultúrnej dohode v polovici 80. rokov minulého storočia. Neušlo mi, ako sa Budapešť živo zaujímala o podmienky, v akých žila maďarská menšina na území Slovenska. Mal som len hmlistú predstavu, že aj v Maďarsku žijú Slováci – v škole nás o tom neučili.

Čítajte viac Ohliadnutie za jedným štátnym rozvodom

Nástojčivé stanovisko druhej strany ma priviedlo k tomu, že som cez prestávku v rokovaniach oslovil vedúceho našej čs. delegácie. Nemali by sme sa aj my, z princípu, zaujímať o otázku Slovákov za Dunajom? Dostal som strohú odpoveď. Šéf ma zahriakol, že to nie je pre nás téma. Zrejme v duchu vtedajšieho dobového proletárskeho internacionalizmu – pomyslel som si.

O necelých desať rokov neskôr bolo všetko inak. Nový štát, v slobodných podmienkach, mal takmer absolútnu voľnosť v rozvoji spolupráce s krajanmi vo svete. Dobiehali sa hendikepy z minulosti. Vo svete žijúci Slováci mali zrazu „svoj pevný bod vo vesmíre“. Štát v strednej Európe, ktorého demokratické nastavenie nebránilo ich vzájomným vzťahom, práve naopak.

Bolo však nutné vytvoriť rôzne inštitúcie a programy. Neodmysliteľnú úlohu v tejto činnosti štátu plnia jeho diplomatické misie v zahraničí. Nasledujúce riadky sú dôkazom, prečo si myslím, že starostlivosť o krajanov je ľudsky najpôvabnejšia súčasť slovenskej diplomacie.

Zachovali si v pamäti také Slovensko, aké opustili

V USA som pôsobil koncom minulého tisícročia a niektorým aspektom z krajanskej problematiky som začal rozumieť až v „teréne“. Reč je o veľmi pestrej zmesi ľudí, ktorá bola nielen prierezom slovenskej spoločnosti, ale v istom zmysle aj zrkadlom či produktom novodobého historického vývoja v (Česko-)Slovensku.

Prvé, čo som si všimol, bolo, že väčšina krajanov si vo svojej pamäti zachovala také Slovensko, aké opustili. Inak vnímali našu domovinu emigranti po druhej svetovej vojne a inak tí, čo utekali pred okupačnými tankami v roku 1968. Samozrejme, najnovšia vlna emigrácie koncom minulého storočia, na rozdiel od predchádzajúcich, už dobre vedela, že sa môže kedykoľvek vrátiť domov. Po druhé, nestretol som nikoho, kto by sa netešil zo samostatnosti SR a napokon, takmer všetci chceli nejako pomôcť mladému štátu, čo sa prejavovalo na rôznych úrovniach.

Naše veľvyslanectvo vo Washingtone úzko spolupracovalo s členmi amerického Kongresu, ktorí sa hlásili k slovenskému pôvodu, a nemálo krajanov som postretal pri cestách do Pittsburghu, Chicaga, Clevelandu, New Yorku, Los Angeles alebo aj iných, menších miest. Vo svojich kanceláriách Kapitolu ma vždy ochotne prijali či už demokratickí kongresmani Bart Stupak z Michiganu, Denis Kucinich z Ohia (bývalý starosta Clevelandu a neskorší nominant demokratov na prezidenta), ale najmä republikán John Mica z Floridy.

Mica, ktorý v danom období patril medzi popredné osobnosti republikánov, mal najintenzívnejší záujem o vlasť svojich predkov. Mal som možnosť spolupracovať pri príprave jeho okružnej cesty po Slovensku. Strávil v SR viac ako týždeň, prešiel ju od západu na východ a stretol hádam všetkých najdôležitejších ľudí. Vrátil sa z cesty plný nadšenia.

Čítajte viac O diplomacii dvoch štátov a dvoch režimov

Pán kongresman bol asi na inom Slovensku

V rámci poďakovania ma aj so svojou manželkou Patriciou pozval na raňajky do Kongresu, kedy zhodnotil svoj program veľmi pozitívne. Kongresman využil chvíľu, keď jeho manželka, pôvodom Poľka, od nášho stola odišla, a podelil sa o jedno jej pozorovanie.

Po návšteve Tatier si odskočili do južného Poľska, odkiaľ pochádzala jeho pani. Pri porovnávaní vidieka oboch krajín konštatovala s miernym sklamaním kultúrny rozdiel medzi nimi. V poľských dedinách jej chýbali chodníky pri ceste a autobusové zastávky. O dva týždne ma čakal menej príjemný zážitok.

Pozval ma riaditeľ kongresmanovej kancelárie a informoval ma o počudovaní svojho šéfa nad rôznymi reakciami zo Slovenska v súvislosti s jehou návštevou. Americký politik tlmočil pozitívne videnie mladého štátu, svoju podporu a ochotu pomôcť. Po návrate do Washingtonu mu však začali prichádzať zo SR listy, písané v dosť arogantnom duchu: „pán kongresman bol asi na inom Slovensku a nie na tom, kde žijeme“.

Pri jeho slovách, že s takou skúsenosťou sa ešte nestretol, som sa hanbil ako pes…

Bolo mi smutno, že sa u nás našli ľudia, ktorí nechceli pochopiť, že kongresman podporil našu krajinu ako vlasť svojich predkov. Jeho zámerom nebolo drukovať konkrétnej slovenskej politickej reprezentácii! Našťastie, John Mica na Slovensko nezanevrel. Naopak.

Foto: Archív Jána Gábora

slovenský ples v Chicagu, Ján Gábor, T. Ward Otvorenie tradičného slovenského krajanského bálu v Chicagu. Napravo slovenský honorárny konzul T. Ward, vedľa neho autor eseje, v tom čase zástupca veľvyslanca SR v USA.

Píšem Ti list z maringotky

Kongresman bol klasickým príkladom politika, ktorý sa vypracoval odspodu. Zamlada sa mal živiť dokonca umývaním železničných vagónov. Preto zrehme nikomu nič nedlhoval a neskôr ako popredný opozičný politik mohol byť „priamočiarejší“.

Spomedzi republikánskych predstaviteľov patril k jedným z najhlasnejších kritikov demokratického prezidenta B. Clintona. Prezidenta, ktorý vošiel do dejín americkej politiky vďaka politickému procesu s cieľom odvolať ho kvôli jeho „avantúre“ s mladučkou stážistkou v Bielom dome.

Na kultúrne rozdiely medzi ľuďmi a nárdomi som si spomenul ešte pri jednej príležitosti. Kongresmanovi sme občas pomáhali aj s prekladmi korešpondencie od jeho rodiny v SR. Dostal sa mi do rúk kratučký, niekoľkoriadkový list, napísaný ťažkou rukou jeho bratranca (Andreja) z dedinky na Záhorí, začínajúci sa slovami: „Milý Jano, píšem Ti list z maringotky, v ktorej bývam za dedinou pri lese a živím sa tu pasením koní…“

Dlho potom som ešte premýšľal nad tým, aké myšlienky vírili kongresmanovou hlavou pri čítaní anglického prekladu listu. Mne okrem iného napadlo, ako by sa jeho život vyvíjal, keby jeho predkovia neodišli do Ameriky. Toto bol príbeh mnohých krajanov.

Čítajte viac Ján Gábor: O strategických spojencoch. Ako uspela Kostarika?

Najväčší spojenec, najväčší protivník

Pri návšteve Pittsburghu som neobišiel múzeum Andyho Warhola, ktorý sa zapísal do zlatej knihy dejín umenia jeho špecifickým a originálnym uchopením. V múzeu som si dal záväzok, že kdekoľvek neskôr budem pôsobiť, budem sa snažiť spropagovať spojenie slávneho umelca s miestom jeho pôvodu – dnešným Slovenskom.

Tam, kde mi bolo umožnené časovo plnohodnotné diplomatické pôsobenie, sa to aj podarilo. Výstava Andyho Warhola na dublinskom zámku bola ozdobou prvej historickej návštevy prezidenta SR v Írsku a o desať rokov neskôr prezentácia diela toho istého umelca zažiarila v Bukurešti počas predsedníctva SR v Rade EÚ.

Silnú skúsenosť som mal aj pri jednej z návštev Chicaga. Na stretnutí s krajanmi v priestoroch Kostola sv. Šimona, postaveného ich predkami, stále si rozširujúc poznatky o ich histórii, som im položil otázku: „Kto bol najsilnejším spojencom vašich dedov a kto ich najväčším protivníkom?“ Bez dlhšieho zaváhania odvetili, že mozoľnaté ruky ich starých otcov nikdy nesklamali.

Odpoveď na druhú časť otázky ma dosť prekvapila. Najväčším problémom slovenských prisťahovalcov na predmestiach Chicaga na prelome 19. a 20. storočia boli Íri. V čase pôsobenia v USA som toho o Írsku ešte veľa nevedel. Vlastne nič. V jednej veci som si však bol istý. Dejiny sa až donedávna správali k obom našim národom veľmi podobne, a preto som tomu nerozumel. Neskôr mi to došlo.

V čase hromadného príchodu našich prácechtivých predkov, utekajúcich pred biedou a útlakom z monarchie, už Íri postupne obsadzovali najspodnejšie priečky spoločenského rebríčka, uvoľnené po Talianoch a Nemcoch. A zrazu sa sem valí takáto konkurencia. Vyľakali sa a podľa toho sa aj správali.

Zaoceánska mobilizácia národných citov

Po návrate z Chicaga ma na ambasáde navštívil senátor Michael Knapik zo štátu Massachusetts. Celý život si myslel, že jeho predkovia pochádzajú z rakúskej monarchie. Až nedávno v starých rodinných dokumentoch našiel názov mesta Kežmarok, a keď sa pozrel na mapu, zistil, že to je úplne inak.

Rozhodol sa preto navštíviť naše veľvyslanectvo, rád by vedel viac o svojej pôvodnej vlasti a nadviazal s ňou bližšie vzťahy. Veľmi rád mu s tým pomôžem, bola moja reakcia. Predčasné a náhle ukončenie mojej diplomatickej misie mi, žiaľ, neumožnilo v tomto zámere pokračovať. Ani v iných.

Prvé roky samostatnosti SR boli, vo vzťahu medzi novým štátom a krajanmi, aj o vzájomnom hľadaní sa. Slovensko objavovalo svojich rodákov, a tí neraz zisťovali, odkiaľ to vlastne pochádzajú. Mal som úžasnú možnosť tento proces pozorovať zblízka vo veľkej krajine za oceánom.

V krajine, kde sa začiatkom minulého storočia zmobilizovali národné city a sily našich predkov do takej miery, že rozhodujúcim spôsobom prispeli k vzniku Česko-Slovenska. Vdýchli tak štátny život dlho spiacemu národu v jeho mimoriadne zložitých existenčných podmienkach strednej Európy.

Čítajte viac Andy Warhol a (nielen) kultúrna diplomacia

Záhada slovensko-kubánskych manželstiev

Po dvoch rokoch v USA ma náhle a bez akéhokoľvek vysvetlenia presunuli na Kubu. Bol to prechod do úplne iného prostredia takmer vo všetkých parametroch. Súčasne musím konštatovať, že pre každého diplomata je to neopakovateľná, priam úžasná skúsenosť.

Z bezprostrednej blízkosti pozorovať interakciu, neraz aj konfrontáciu dvoch úplne odlišných svetov. Dvoch geograficky, historicky, ba dokonca i kultúrne veľmi blízkych susedov a zároveň takých vzdialených. Vzťah medzi svetovou veľmocou, ktorá usudzujúc dobovými okuliarmi vyhrala studenú vojnu a dosiahla na krátke obdobie – pax americana.

A malým, chudobným, ale krásnym ostrovom, ktorý zostal na istý čas, v dôsledku tej istej studenej vojny, takmer sám a bez spojencov. V čase môjho príchodu bola Kuba už skoro štyri dekády vystavená ekonomickému embargu zo strany severného suseda. Dosahy embarga bolo cítiť v rôznych sférach života (lieky, potraviny). Embargo však pramálo, ak vôbec ovplyvnilo správanie kubánskeho politického režimu.

Krajanská agenda na čarovnom karibskom ostrove mi z pochopiteľných dôvodov nezabrala veľa času. Okrem zopár slovenských podnikateľov, ktorých sme mohli zrátať na prstoch jednej ruky, sme evidovali necelé dva tucty slovenských žien približne v strednom veku, vydaných za miestnych občanov. S manželkou Dankou sme sa rozhodli pripraviť pre túto neveľkú slovenskú kolóniu záhradnú párty v našej rezidencii. Skvelé počasie nám garantovala karibská klíma a nálada prítomných bola tomu primeraná.

Keď som osobne spoznal Slovenky, ktoré sa v mladom veku vydali za Kubáncov a nasledovali svojich manželov do ich vlasti – pochopil som. V duchu som si premietol obraz 20–30 rokov dozadu, keď (Česko-)Slovensko pomáhalo mladým Kubáncom získavať kvalifikáciu na rôzne technológie, vyvážané na Kubu. Súčasťou tohto obrazu boli diskotéky mladých ľudí v ich voľnom čase.

Tí, ktorí poznajú úžasnú pohyblivosť Kubáncov v tanci, pochopia, kto im mohol stačiť v ich frekvencii krokov. Doplníme k tomu aj skutočnosť, že rasové rozdiely na Kube dávno stratili ten význam, aký majú u nás v strednej Európe. Záhada slovensko-kubánskych vydarených manželstiev bola vyriešená.