Dedinka v Podduklianskom kraji je známa ako rodisko Vasiľa Biľaka, kedysi vysokého komunistického funkcionára. V roku 1953 bol však Biľak iba na začiatku svojej straníckej kariéry ako tajomník v Prešovskom kraji. Keby už pôsobil na ústredí KSS, zrejme by sa postaral, aby jeho rodná obec neostávala na chvoste telefonizácie.
Dediny okolo Svidníka však mali v prvých rokoch po vojne existenčnejšie problémy, než bolo zavedenie telefónu. Mnohí tamojší obyvatelia dlho nemali strechu nad hlavou, niektorí museli žiť v zemľankách. Front zanechal v okolí Údolia smrti samé zhoreniská.
V takýchto dedinkách jediný telefón umiestňovali spravidla do budovy obecného úradu (vtedy národného výboru), kde sídlila aj pošta. O Krajnej Bystrej nemáme písomné svedectvo, a tak si poslúžime kronikou inej zemplínskej obce Porúbka, ktorú pripojili na telefónnu sieť o jeden rok skôr.
„Telefón sa nachádza v kancelárii miestneho národného výboru,“ zaznamenal kronikár. „Hovorňu využívajú aj občania.“
Približne tak to vyzeralo vo väčšine menších obcí na slovenskom vidieku. Musel im stačiť jeden jediný úradný prístroj. Telefón v domácnosti sa tam dlho považoval za mestský prepych.
Neoceniteľný dorozumievací prostriedok
Podľa českého historika Václava Průchu bolo na sklonku prvej ČSR napojených na telefónnu sieť 42 percent slovenských obcí. Po prechode frontu a bezprostredne po vojne to bola už len každá tretia obec.
Pritom telefonizácia sa u nás začala ešte za Rakúsko-Uhorska, prednosť však mali väčšie mestá. V Bratislave, vtedajšom Prešporku, zriadili prvý telefónny aparát arcivojvodovi Fridrichovi v Grassalkovichovom (dnešnom Prezidentskom) paláci. Spojil však iba kanceláriu tohto šľachtica s jeho – maštaľou…
Až prešporský podnikateľ Karl Kragl zriadil v meste prvú telefónnu sieť. Stalo sa tak v roku 1884, len osem rokov po patentovaní prvého použiteľného telefónu Alexandra G. Bella v USA.
Kragl spustil veľkú reklamnú kampaň v prešporských nemeckojazyčných novinách Pressburger Zeitung, ale získal iba 10 predplatiteľov. O 10 rokov mala sieť 156 účastníkov a v roku 1894 ju odkúpil štát.
Foto: BELL TELEPHONE MAGAZINE
Za zriadenie telefónu sa platil ročný účastnícky poplatok 90 zlatiek, a to za vzdialenosť do dvoch kilometrov od ústredne. Ďalších 10 zlatých za každý nový začatý kilometer. Na porovnanie: 90 zlatých – to bol trojmesačný plat tovariša, pomocníka majstra.
Ani telefonovanie nebolo lacnou záležitosťou. Trojminútový hovor stál vtedy toľko ako dva metráky uhlia.
Napriek tomu len v desaťročí 1890 – 1990 vznikli ďalšie podobné telefónne siete v Nitre, Komárne a Košiciach. Telefónne úrady už vtedy spájali viacero lokalít v okolí Banskej Štiavnice, na Spiši, a hlavne vo Vysokých Tatrách.
V októbri 1908 informovali Zvolenské noviny, že telefonovanie konečne zlacnelo. „Za trojminútový hovor medzi Zvolenom a Bystricou, ako aj medzi Zvolenom a Lučencom sa platí namiesto dvoch korún len jedna koruna.“ Od roku 1900 sa totiž v Uhorsku už všetko počítalo na koruny, a nie na zlatky.
Medzitým pribúdali ďalšie telefónne siete a v roku 1916 sprostredkovalo spojenie na území dnešného Slovenska (vtedy Horného Uhorska) už 7 854 telefónnych staníc v 450 obciach.
Telefonizácia a vôbec spoje v Uhorsku napredovali – podobne ako doprava – južno-severným, a nie západo-východným smerom. Mocenské centrum Uhorska, čiže východnej polovice podunajskej ríše, sa nachádzalo predsa v Budapešti, a nie v Prahe. Západná polovica monarchie vrátane Čiech a Moravy sa orientovala na Viedeň. Preto moravskí obchodníci písali koncom roku 1911 sťažnosť príslušnému ministerstvu:
„Pohraničný okres Uherský Brod nemá doposiaľ telefonické spojenie s Uhrami, a teda mu chýba neoceniteľný dorozumievací prostriedok pre obchod a priemysel. Pritom najzápadnejšia uhorská telefónna stanica v Novom Meste nad Váhom je od našej najvýchodnejšej obce Květná u Strání vzdialená iba 15 kilometrov.“
Čítajte viac Ako sa rozplynul sen o miliónovej Bratislave
Počuť len veľmi málo a slabo
Cez prvú svetovú vojnu telefonizácia pokročila najmä v armáde. Telefón a telegraf sa stali strategickým vecami. Nie náhodou Vladimír Iľjič Lenin (Uľjanov) počítal v svojom pláne prevzatia moci v Rusku boľševikmi už aj s obsadením telefónnej ústredne v jeho hlavnom meste – Petrohrade.
Rozmohlo sa odpočúvanie telefónnych liniek tajnými službami. Na jar 1918 sa podarilo príslušníkom českého odboja napojiť na linku Berlín – Viedeň. Stalo sa tak počas návštevy cisára Karola I. v Prahe, ktorý linku využíval. Špiónskym spôsobom získané informácie putovali do Švajčiarska vodcom československého zahraničného odboja, ktorí ich odovzdal západným spojencom.
Po vzniku Československa sa jednou z priorít rezortu pôšt stalo presmerovanie slovenských telefónnych sietí na Čechy a Prahu.
Začiatky však boli ťažké. Ako uvádza český expert na dejiny spojovacej techniky Michal Hron, štát mal vtedy tak málo bronzu, že stačil na vybudovanie iba desiatich kilometrov vedenia. V jednom období museli byť pozastavené všetky súkromné hovory, prednosť dostali hovory objednané štátnymi inštitúciami.
Pred klasickým telefónom sa však dalo ujsť. No skúste ujsť pred tým dnešným – mobilným.
Neskôr sa zaviedla kategória tzv. nevyhnutných hovorov, tie sa však spoplatňovali trojnásobnou sadzbou. Ešte neskôr bola možnosť aj „bleskových hovorov“, ale tie boli až deväťnásobne drahšie. Bežný trojminútový hovor, na ktorý bolo treba čakať aj celé hodiny, stál v roku 1920 dve koruny, ale iba ak volaná vzdialenosť nepresahovala 50 km. Ak išlo o vzdialenosť od 50 do 100 km, hovor stál tri koruny.
Ak do 200 km – štyri koruny, do 300 km – päť korún a nad 300 km (napríklad z Bratislavy do Prahy) stál sedem korún. Pre lepšiu predstavu: sedem korún – to bola vtedy priemerná denná mzda robotníka.
V novembri 1920 informoval šéf rezortu pôšt a telegrafu Maximilián Fatka poslancov parlamentu, že za dva roky sa vybudovalo 11 lokálnych telefonických spojení cez rieku Morava a vo výstavbe je diaľkové káblové spojenie Prahy s Bratislavou. Dokončilo sa až v roku 1925. „Kábel“ však skrátil čakaciu dobu na spojenie týchto dvoch miest mnohonásobne: z jednej až troch hodín na štyri až dvanásť minút!
Káble sa vtedy využívali iba na spájanie vzdialených a väčších miest. „Výhodou podzemných káblov v porovnaní s telefónnymi drôtmi vedenými vzduchom je to, že poveternosť nemá vplyv na kvalitu telefonovania,“ vysvetľovala denná tlač.
Foto: ARCHÍV
Na väčšine Slovenska však ešte dlho prevládalo spojenie po drôtoch visiacich na drevených stĺpoch. Vyskytovalo sa vlastne až do začiatku 80. rokov, keď sa začalo s digitalizáciou telekomunikácií. Dovtedy sa často sa stávalo, že búrky niekde nad Tatrami spôsobili prerušenie telefonického spojenia Bratislavy s Košicami. Inokedy boli linky až také preťažené, že štátna tlačová agentúra (ČTK) nedokázala včas dodať aktuálne správy redakciám východoslovenských denníkov.
„Linka je taká zlá,“ sťažovala sa redakcia Slovenského denníka ešte koncom roku 1927, „že počuť len veľmi málo a slabo. Najviac za to môžu telefónne centrály v Bratislave a Košiciach. Keď už sa vám konečne podarí hovoriť, ozve sa hlas z centrály, či hovoríte, a hovor sa preruší na dlhší čas.“
Lacnejšie večer a v noci
Na tomto mieste treba vari pripomenúť, že v oných časoch telefóny mali kľučku, ktorá slúžila na „zazvonenie“ ústredni. Tam sa rozsvietila malá žiarovka, na čo telefonistka (manipulantka) zasunula kolík do svorky volajúceho, prehodila prešmykač do načúvacej polohy, pozdravila a spýtala sa na želanie abonenta. Potom hovor spojila.
Telefónny prístroj mal pekne vyzváňať, v skutočnosti však podľa spisovateľa Martina Rázusa „hrčal“ a podľa Karla Čapka „drnčal“.
Na začiatku svojej existencie chýbalo Československu telefonické spojenie so zahraničím. Informácie z parížskej mierovej konferencie, ktorá mala definitívne rozhodnúť o južných hraniciach republiky, sa mohli dostať do Prahy iba letecky. Priamy telefonický a telegrafný styk s Parížom ešte nefungoval. Diaľkové káble sa však o niekoľko rokov uplatnili aj v medzinárodnom telefonickom spojení.
Postupne sa telefón stal prístupnejším aj širšej verejnosti. Prvé verejné automaty sa objavili v Bratislave ešte za „cisára pána“, ale až v auguste 1927 osadili viacero telefónnych búdok v košických uliciach. Postupne túto vymoženosť techniky mohli využiť obyvatelia ďalších slovenských miest.
Napriek rozšíreniu miestnych sietí ešte aj v 30. rokoch bolo ich na Slovensku iba 560. České kraje boli na tom lepšie, ale napríklad z vyše 2 700 žandárskych staníc malo v roku 1930 vlastný telefón iba 1 925. Počtom telefónov na 1 000 obyvateľov sa ČSR nachádzala až na 15. mieste v Európe.
Ďalšia telefonizácia v ČSR dostala stimul, keď v apríli 1936 rozhodlo ministerstvo pôšt o znížení poplatkov za telefónnu službu. Volanie v hodinách slabej prevádzky – od 19. do 8. hodiny – zlacnelo o 40 percent.
Obyčajní ľudia potom telefonovali najmä večer a v noci…
Čítajte viac Maturita bola vždy ako plot: keď si nepreliezol, prehodili ťa
Nezdôverujte sa do telefónu!
Koncom 30. rokov sa telefón rozšíril na Slovensku natoľko, že Ľudovít Michalský sa rozhodol do svojho Spoločenského lexikónu zaradiť aj kapitolu „Telefónny styk“.
Okrem iného radil, ako sa má volajúci správať, keď zdvihne „počúvadlo“ prístroja (mikrotelefón) z vidlice a priloží ho k uchu: kým sa neohlási ústredňa či centrála, treba zachovať pokoj.
„Trepanie na vidlicu telefónu a podobné rozčuľovanie sa je úplne zbytočné. Nesmieme zabúdať, že každá úradníčka (telefonistka) má stopäťdesiat čísel na stole a len obmedzený počet zapojovacích šnúr. A tak pri väčšej frekvencii volaní nemôže ani pri najlepšej vôli tak rýchlo zapojiť abonenta, ako by chcela.“
Často sa stávalo, že volajúci vynadali telefonistke za to, že ich nechala dlho čakať alebo že ich pridlhý hovor prerušila. „Kričať na úradníčku je vysoký stupeň nevychovanosti a surovosti,“ poučoval Michalský. „Mať dlhé hovory nie je namieste, lebo na zapojenie čakajú ďalší oprávnení netrpezlivci.“
Mnohí volajúci i volaní sa dlho nevedeli naučiť, že pri telefonovaní sa treba najprv predstaviť menom. Michalský upozorňoval, že je nezdvorilé vypytovať sa: „Haló, kto tam?“ A radil ospravedlniť sa človeku na druhom konci linky, ak vás ústredňa nesprávne spojila.
Autor Spoločenského lexikónu už pred vyše 80 rokmi kládol čitateľom na srdce: „Pre čisto súkromné hovory dôverného rázu sa telefón neodporúča… O dôverných veciach je najlepšie si pohovoriť pri návštevách.“ Prečo? Lebo čert alebo Veľký brat nespí. Ale Michaľský to sformuloval kulantnejšie: „Lebo pri nedopatrení alebo nejakej poruche sa ľahko môže stať, že váš hovor vypočuje nepovolaná tretia osoba.“
Foto: MONTAZ.CZ
Už v tých dávnych časoch sa teda ukazovalo, že telefón je dobrý sluha, ale zlý pán a že sa môže zmeniť na votrelca do súkromia.
Našťastie, už vtedy sa začal presadzovať automatizovaný telefónny styk. Pravda, iba v rámci jednotlivých miest, resp. obcí. Samozrejmosťou sa stávali telefónne prístroje s rotačnou číselnicou, ktoré umožňovali zapojiť žiadané čísla bez sprostredkovania.
Mimochodom, jednou z príčin nástupu automatizovaných ústrední bola potreba nahradiť priveľmi zvedavé telefonistky, ktoré rady odpočúvali hovory.
Človek otrokom mobilu?
V roku 1946 bolo na Slovensku 16 815 telefónnych staníc v 775 obciach, čiže asi v tretine sídiel. Za ďalších sedem rokov sa však počet staníc zvýšil 5-násobne na 85-tisíc.
Zapojenie poslednej obce do telefónnej siete v roku 1953 ešte neznamenalo, že hlad po telefónoch sa u nás pominul. Naopak, ešte sa zvýšil. Vlastne až vtedy sa začala masová telefonizácia domácností. Preto len do roku 1957 tu pribudlo okolo 30-tisíc staníc a okolo roku 1980 ich bolo okolo 250-tisíc.
Jeden prístroj pripadal zhruba na 16 obyvateľov, čo nebolo málo, ale stále sme výrazne zaostávali za priemyselne vyspelými štátmi i za Českom. Ľudia čakali na zavedenie pevnej linky do bytu v poradovníku tri, päť i sedem rokov, podľa toho, aké mali postavenie a známosti.
Ak medzitým žili v malej dedine bez pošty a potrebovali súrne volať lekárovi, museli poprosiť starostu (vtedy predsedu národného výboru), aby im umožnil zatelefonovať z kancelárie. Alebo otravovali suseda, ktorý už mal doma pevnú linku.
V meste sa mohli vybrať do najbližšieho verejného automatu alebo na poštu. Tam najmä vtedy, ak chceli telefonovať do iného mesta. Medzimestské automatizované spojenie sa u nás začalo udomácňovať až od roku 1969. Dovtedy ho sprostredkovala spojovateľka na medzinárodnej ústredni. Kto nemal doma telefón, musel si ísť „medzimesto“ objednať osobne na pošte a čakať, kým ho nezavolajú do hovorne – malej kabínky niekde v kúte miestnosti.
Podľa Hrona automatizovalo Československo v roku 1977 takmer 60 percent medzimestského telefónneho styku a 97 percent mestského.
Zároveň s tým sa rozmohlo odpočúvanie telefonických hovorov bezpečnostnými orgánmi. Do roku 1961 sa tak dialo na základe rozkazov a smerníc náčelníkov ŠtB bez dohľadu súdu a prokuratúry. Potom sa síce inštitút odpočúvania a nasadzovanie tzv. operatívnych prostriedkov dostal do trestného zákona, v praxi sa však často zneužíval, predovšetkým pri sledovaní tzv. politických nespoľahlivých občanov.
Dnes je telefón v každom dome, na jedného obyvateľa pripadajú aj dva prístroje. A každý občan môže odpočúvať každého, Nelegálne, samozrejme. Lebo každý si môže v internetovom obchode kúpiť zariadenie, ktoré to hravo umožňuje.
Americký publicista Ambroze Bierse nazval kedysi telefón diabolským vynálezom, pretože odstránil jeho výsadu „udržiavať odstup od nepríjemných ľudí“. Pred klasickým telefónom sa však dalo ujsť. No skúste ujsť pred tým dnešným – mobilným. Človek so smartfónom sa nezriedka stáva jeho príveskom, predĺženou rukou, a teda otrokom.
Čítajte viac Prvé autonehody na Slovensku. Rýchla jazda a alkohol za volantom
Jozef Remenec má telefón z roku 1890
Má zrejme najväčšiu súkromnú zbierku historických telefónov na Slovensku. Vyše 300 aparátov a okolo stovky rôznych telefónnych ružíc, slúchadiel, svorkovníc, rotačných číselníc i telefónnych zoznamov. Tridsať rokov odslúžil v armáde ako spojár, ďalších dvadsať v telefónnej ústredni Žilinskej univerzity. Zoznámte sa, zberateľ Jozef Remenec (69).
Keď sme spolu hovorili pred 13 rokmi, mali ste v zbierke najstarší telefón z roku 1920. Podarilo sa vám zohnať medzitým niečo ešte staršie?
Áno, je to prístroj z roku 1890. Nálezca ho objavil medzi haraburdím na povale starého domu.
Aký je to telefón?
Induktorový, to znamená s kľučkou, bez číselnice, s dreveným krytom, pletenou šnúrou a mikrotelefónom voľne položeným vedľa prístroja. Vyrobila ho firma Ericsson alebo Siemens, to ešte spresňujem.
Máte aj ďalšie vzácne kúsky. Ktoré by ste spomenuli?
Napríklad telefón z roku 1920 alebo nemecký telefón z roku 1940. Bol dvojúčelový, dal sa využiť v civilnom sektore aj v armáde ako poľný telefón. Je to doslova unikát, používal ho zrejme vysoký dôstojník wehrmachtu.
Na rande sme prišli vždy presne. Dnes majú všetci mladí ľudia mobily, volajú si 30-krát denne, a napriek tomu meškajú.
V zbierke máte aj telefónne zoznamy. Ktorý je najstarší?
Ten z roku 1929, platil pre Slovensko i Podkarpatskú Rus. Možno z neho zistiť, že napríklad Žilina mala vtedy 383 telefónnych staníc a Rajecké Teplice sedem. Kuneradský zámok mal jeden telefón s číslom 6. Ináč v Žiline boli vtedy 2– a 3-miestne čísla, Bratislava mala už aj 4-miestne.
Aké výhody mali klasické telefóny v porovnaní s dnešnými mobilnými?
Mobil je zraniteľný v tom, že vám niekedy môže spadnúť sieť. Zvyčajne vtedy, keď volajú všetci a preťažia ju. Napríklad na Silvestra. To sa klasickému telefónu nemohlo stáť.
Ako je to možné?
Jednoducho, kedysi sme nevolali tak často ako dnes. Ale na rande sme prišli vždy presne a na futbalový tréning takisto. Dnes majú všetci mladí ľudia mobily, volajú si 30-krát denne, a napriek tomu meškajú.
Foto: ARCHÍV JOZEFA REMENCA
Klasický telefón bol vraj ľudskejším druhom techniky, nespútaval nás natoľko ako smartfón.
To je pravda. Mobilné telefóny predsa len trocha obmedzujú súkromie i osobnú slobodu. Na druhej strane majú mnohé výhody. Človek nebodaj ostane trčať vo výťahu a vďaka mobilu si môže okamžite privolať pomoc.
Napriek všetkému už aj vy dávate prednosť mobilu?
Ale zároveň stále zostávam verný aj pevnej linke.
Pred 13 rokmi ste mali presunúť svoju zbierku do vznikajúceho múzea v Hornom Hričove. Stalo sa to?
Áno, ale neveľmi sa to osvedčilo. V roku 2014 som väčšiu časť zbierky predal za symbolickú cenu múzeu v moravskom Buchlove pri známom hrade. Tvorí tam samostatnú expozíciu a v lete ju vidí priemerne okolo 40-tisíc divákov. Potom ma však priatelia presvedčili, aby som zanechal niečo aj Slovensku. Za takmer desať rokov som vytvoril ďalšiu kolekciu, podľa mňa ešte cennejšiu.
Čo s ňou?
Pripravujem dve výstavy, obe by som chcel sprístupniť verejnosti v roku 2026, keď si pripomenieme 80 rokov výroby telefónov v národnom podniku Tesla – na Slovensku v Liptovskom Hrádku a neskôr aj v Stropkove – a 150. výročie od vynálezu telefónu.
Neuvažujete o samostatnom Múzeu telefónov na Slovensku?
Je to môj sen. Uvidíme…