Čierne a biele bociany spokojne cvakajú zobákmi. „Úroda“ žiab je v rakúskej prírodnej rezervácii Marchauen (Moravské luhy) dobrá. Oplatilo sa preletieť 12-tisíc kilometrov z Afriky až sem a neskrátiť si trasu na španielske skládky odpadu, kde to aj vplyvom klimatickej zmeny stáča čoraz viac bocianov.
Bociany nemajú poňatia o tom, ako je ich spokojnosť previazaná s nadšením miestneho farmára či poľovníka. Je však osožné, ak si vlastníci pôdy a práv viazaných k pôde uvedomia, ako je ich blahobyt previazaný s bocianmi a mnohými ďalšími tvormi.
Foto: Andrej Barát
Kým preskočíme drevenú ohradu, aby sme sa dozvedeli viac, okúsme aspoň trocha, aké to je, keď „je nám to fuk“. Keď nám absolútne nezáleží na ochrane nejakých „blbých zvieratiek“, „zbytočných močiarov“ a „smiešneho hmyzu“. Tento pocit vlastne ochutnávame každý deň. V každom kúsku jedla. V každom dúšku vody.
Bez hospodárov to nepôjde
Európsky parlament rokuje o ambicióznom zákone o obnove prírody – Nature restoration law, vo štvrtok bude rozhodujúce hlasovanie. Do roku 2030 umožní revitalizovať najmenej 20 percent súše a morí, do roku 2050 by mali byť podľa tohto nariadenia všetky poškodené ekosystémy obnovené. A najmä – podporí hospodárenie na pôde, ktoré zadrží uhlík, vodu a zamestnanosť v regiónoch.
Európska ľudová strana opustila rokovania. Ľudovci v komentári pre český Euractiv uviedli, že ciele, ktoré sa snaží presadiť EÚ, „nespravodlivo ukazujú poľnohospodárstvo ako problém a poľnohospodárov ako znečisťovateľov, ktorí sa bránia pokroku“. Lenže je to úplne naopak. Plány na obnovu prírody počítajú s aktívnou účasťou farmárov, lesníkov, vodohospodárov a ďalších, ktorí hospodária v krajine.
Čítajte viac S mokraďami sa nebojuje. Môžu naučiť, ako žiť. Budeme znova rešpektovať prírodu?
Ani mnohé ďalšie protiargumenty nie sú postavené na faktoch. Napríklad, že zákon ide obmedziť použitie pesticídov a hnojív – to zákon o obnove prírody vôbec nerieši. Alebo že EÚ chce „vykopnúť vidiečanov“, zabrať im pôdu a nahradiť ich mokraďami. Ako si na príklade z Rakúska ukážeme, nie je to pravda.
Blokovanie zákona o obnove prírody v skutočnosti znamená schvaľovanie devastácie európskeho bohatstva.
Štyri pätiny prírody sú už „v háji“
„Až 81 percent európskych habitatov a 63 percent druhov je v zlom stave. Stavy opeľovačov klesli o 76 percent,“ hovorí Joschka Brangs z WWF Rakúsko.
Je absolútnym nezmyslom tvrdiť, že obnova prírody ohrozí potravinovú bezpečnosť. Je to úplne naopak. Povzbudenie populácií opeľovačov znamená efektívnejšiu produkciu potravín. A zisky? Podľa zistení Európskej komisie napríklad hodnota jahôd stúpa vďaka opeľovačom až o 92 percent.
Podľa Svetového ekonomického fóra je viac ako polovica (!) celosvetového hrubého domáceho produktu ohrozená práve ubúdaním prírody. Podľa Európskej centrálnej banky sú tri štvrtiny firiem priamo závislé od stavu jednotlivých zložiek životného prostredia. Ako môžu tri štvrtiny firiem normálne fungovať, keď zdroje, od ktorých závisia, degradujú?
My to jednoducho nezvládneme bez jeseterov, rysov, lajniakov, čmeliakov, ropúch, škorcov. Nevymysleli sme a ani nevymyslíme nič výživnejšie, ako je pôda. Nenavrhli sme nič efektívnejšie na zachytávanie uhlíka, ako sú pastviny, prírodné lesy alebo rašeliniská. Aj napriek mnohým pozoruhodným technickým dielam nedokážeme stvoriť nič lepšie na manažment vody v krajine ako sú živé rieky, bobroviská a mokrade.
Čítajte aj Slony do Európy, mamuty na Sibír a ovce do lesov!
Predsa sa aj medzi ľudovcami našli poslanci, ktorí budú hlasovať za. Napríklad Stanislav Polčák z Českej republiky. Zákon podporí, pretože ako napísal na twitteri – „V pôde poznamenanej eróziou poľnohospodári nič nevypestujú, v mŕtvych oceánoch zanikne rybolov, uschnuté lesy zdecimujú lesnícky priemysel.“
Nestačí len „chrániť“
Posledné správy IPCC (roky 2022 a 2023) to hovoria veľmi jasne – obnova prírody je kľúčovým riešením klimatickej krízy.
Čísla, ktoré predostrel Brangs, navyše ukazujú, že v Európe je to už také zlé, že stratu biodiverzity nezastavíme, ak budeme prírodu, ktorá ešte ostala, iba „chrániť“. Nevyhnutná je aktívna obnova prírody vo väčšom meradle. Hospodársku činnosť to vôbec nevylučuje, práve naopak.
Európska komisia priniesla výpočty, podľa ktorých každé jedno euro investované do obnovy prírody prinesie ekonomickú hodnotu v rozsahu od 8 do 38. Znie to príliš dobre na to, aby to bola pravda? Portfólio prírody je v skutočnosti príliš široké na to, aby sme ho dokázali dostatočne finančne obsiahnuť. Čistá voda, čistý vzduch, zdravé potraviny, ochrana pred povodňami, zmierňovanie klimatickej krízy, to všetko je len časť benefitov.
Čo prináša obnova prírody?
- V Belgicku vznikol prvý Národný park Hoge Kempen až v roku 2006 na mieste opustených uhoľných baní. Priniesol 400 pracovných miest a priame ekonomické benefity vo výške 20 miliónov eur. Každý rok navyše generuje nepriame príjmy vo výške 191 miliónov, čo prevyšuje pôvodnú investíciu o 128 miliónov eur.
- Najväčším projektom pre obnovu ekosystémov v Európe je Emscher Landscape Park v silne industrializovanej oblasti. Vytvoril vyše 55-tisíc pracovných miest v Severnom Porýní-Vestfálsku.
- V roku 1983 vznikla v Španielsku morská rezervácia na ostrovoch Medes. Nielenže sa tu populácie rýb regenerovali o 500 percent, ale neprešla ani dekáda a už ročné príjmy z okolitého rybolovu a turizmu narástli 13-násobne.
- Analýza nákladov a výnosov priniesla zistenie, že rozsiahla obnova záplavových oblastí Dunaja by mohla v krátkodobom až strednodobom horizonte priniesť státisíce pracovných miest a výrazne zvýšiť príjmy z rybolovu.
Zdroj: WEF, IEEF, WWF, Buglife
Vyše 1 000 vedcov podpísalo výzvu na schválenie prelomového zákona: „Ak chce EÚ obnoviť zdravie, produktivitu a odolnosť svojej pôdy a morí a ak chce, aby príroda naďalej podporovala hospodárstvo, európsku potravinovú bezpečnosť, zamestnanosť, zmierňovanie klimatickej zmeny, musí schváliť zákon o obnove prírody.“ Ako však taká obnova vyzerá?
V Moravských a Dunajských luhoch v Rakúsku prebieha fantastická obnova prírodných procesov. Podieľajú sa nich slobodné kone aj slobodná rieka.
Rieky sme pretvorili tak, že so suchom nepomáhajú
V prírodnej rezervácii Marchauen, ktorú spravuje WWF, sa prechádzame lužným lesom, ktorého sa vyše polstoročie človek nedotkol. Je však napájaný riekou Morava, ktorú človek v minulosti pretvoril z krútiacej sa rieky na takmer rovný kanál. Urobil to, čo na ostatných európskych riekach. Odrezal jej meandre, veľkými kameňmi „opevnil“ brehy. Z pomalej rieky spravil rýchlu. Pred desaťročiami to bolo žiaduce, napríklad kvôli plavbe. Dnes ide o úplný opak toho, čo spoločnosť v čase zintenzívňujúceho sa sucha potrebuje.
Rieka sa zarezáva čoraz hlbšie a spolu s ňou klesá aj hladina podzemných vôd. Okolitá krajina schne. K tomu treba prirátať, že na Morave sa už takmer úplne vytratili fenomény ako jarné povodne, pretože v Česku je sneh vzácny.
„Za 50 rokov klesla hladina Moravy o jeden meter! Toto celé bolo kedysi veľké záplavové územie s množstvom vody. Už dávno nie je,“ rozhodí rukami Jurrien Westerhof, šéf programu WWF Rakúsko v záplavovom území Morava-Dyje. Sucho na Morave nie je len štatistikou, je povzdychom každého, kto v jej nive žije, pracuje.
Čítajte aj V dedine, kde vraždili domy, je svetlo na konci tunela
Čo sa s tým dá spraviť? Vrátiť rieku k meandrovaniu, obnoviť jej prirodzenú tvár. Taký je plán v najbližších desiatich rokoch, na ktorom rakúski ochranári spolupracujú s vodohospodármi z Via Donau. Spomalená voda môže znova sýtiť studne ľudí, ale aj konáre ohromných stromov. Sú mladšie, ako sa zdá. Impozantnými rozmermi poľahky prekonajú pomaly rastúcich kolegov v horských pralesoch. Sú dôkazom stratenej sily vody. Musia byť veľké.
Predtým než zabijete komára…
Je mýtus, že bociany tvoria páry na celý život. Ako prvé z Afriky prilietajú samce, robia úpravy na hniezdach a samičky si vyberajú „fešákov“ s dobrým príbytkom.
„Hniezda sa na seba vrstvia desaťročia, jedno váži aj tonu,“ prezrádza Michael Stelzhammer z WWF Rakúsko. Keď človek zbadá viacero ťažkých bocianích bytov na jednom strome, pochopí ďalšiu úlohu rieky zásobujúcej stromy. Lenže to je len jedna časť vysvetlenia, prečo sa pri Marcheggu udržala najpočetnejšia kolónia bocianov hniezdiacich na strome v strednej Európe.
Foto: Andrej Barát
Druhá bodá po tele. Komárom prisudzujeme označenie zbytočný a otravný tvor, ako kliešťovi. A to je chyba. Práve komáre sú opeľovačmi mnohých rastlín s drobnými kvietkami, tiež orchideí. Ich hlavnou potravou nie je krv, ale nektár.
Komárie larvy čistia vodu ako vodný filter, a keďže je ich obrovský počet, podávajú pozoruhodný výkon. No a práve ich veľký počet uživí veľký počet žiab. A veľa žiab láka veľa bocianov.
Lenže bociany mätie klimatická zmena. Prilietajú o dva týždne skôr, už začiatkom marca a nie až na jeho konci. V strednej Európe ich môžu v takom čase prekvapiť ešte mrazy, no chlad nie je pre bociany problém. Ale nedostatok potravy. Začiatkom marca ešte na mnohých hniezdiskách nie je dosť žiab ani veľkého hmyzu. Preto si napríklad časť bocianov hniezdiacich v západnej Európe v posledných rokoch skracuje cestu do Španielska. Potravu hľadajú na – skládkach.
V rezervácii pri Marcheggu sa potrava drží podstatne lepšie. Tým sa dostávame k spokojnému farmárovi aj poľovníkovi.
Kone pomáhajú žabám, vtákom a dubom
V roku 2014 v Marchauen vypustili 25 polodivokých konikov poľských (taký je názov plemena), najbližších príbuzných vyhynutého tarpana. Exmoorske kone v českých Miloviciach, ktoré sú odkazom pravekých predkov, si držia odstup. Konik, naopak, zvedavo príde k človeku, načahuje sa za mikrofónmi a zaujme pózu, akoby chcel poskytnúť interview. Má čo povedať.
Foto: Andrej Barát
V Miloviciach totiž krásne vidno, ako kôň formuje krajinu ako inžinier. V lužnom lese však ukazuje ďalšie zaujímavé javy. Pomáha vode.
Voda má pamäť. Zníženiny a staré ramená sa opakovane sýtia vodou, no hneď sa v nich rozbujnie vysoká vegetácia, ktorá vodu vysaje. Lenže kôň rastliny zhryzie a voda sa udrží. Pomáha tak žabám, bocianom.
Čítajte viac Kone z jaskynných malieb menia sovietsky tankodróm na praveký raj
Ani v Marchauen sa o kone nijako nestarajú, neprikrmujú ich a tiež nepoužívajú žiadne antiparazitiká. Výrazne sa zvýšil počet chrobákov živiacich sa trusom. Tie sú, ako ukazuje vedecké bádanie v Miloviciach, kľúčom k zachyteniu uhlíka a vody. A navyše sú celoročnou potravovou ponukou pre mnohé druhy, predovšetkým vtáky, a to najmä v zime, keď ešte nie sú aktívne húsenice, motýle či lúčne koníky. „Práve vďaka koňom tu nachádza domov množstvo druhov, pre ktoré v modernej krajine už nezostalo miesto,“ dodá Westerhof.
Prejde k obrovským košatým dubom. „Ak takéto zbadáte v krajine, môžete si byť istí, že v nej kedysi dávno a dlho fungovala pastva,“ naznačuje. Dub totiž potrebuje veľa svetla, v tieni by neprežil. Žalude ku krajom lesa odnáša sojka, schováva si ich pred zimou v hline. Ku všetkým skrýšam sa nevráti, a tak vyklíčia mladé duby. Ale ak by sa v ich blízkosti nepásli zvieratá, nedostalo by sa im slnka, zadusil by ich tieň lesa.
Nuž a nemusí to všetko byť len zásluha polodivokých koní, svoje miesto tu má aj dobytok. A farmár ho na týchto obnovených pastvinách podľa Westerhofa ochotne pasie, pretože tu získa to najkvalitnejšie mäso a mlieko, ktoré hneď predá. Aj tak sa poľnohospodári na podmáčaných pôdach len trápia, počítajú škody. Úžitok môže mať prostú a nakoniec esteticky veľmi pôsobivú podobu.
Pýtam sa na poľovníka, ktorý vlastní časť rezervácie. Rovnako spokojnosť. Veď na pôde znova prelozenej chrobákmi a hubami sa dobre vykŕmia napríklad diviaky. Dobiedzam však ďalej. Dobre, farmárovi sa rozchytajú skvelé produkty, poľovník si príde na svoje. Sú ešte ďalšie benefity pre miestnu komunitu? Aký úžitok môžu mať miestni z bocianov, chrobákov, mokradí?
Ako vrátiť do regiónov ľudí
V Marcheggu od 50. rokov 20. storočia, keď sa vytratila pastva, klesala okrem biodiverzity aj iná krivka – demografická. „Toto bol región, z ktorého sa iba odchádzalo, ľudia sa už nevracali,“ prezrádza Westerhof.
Práve vďaka obnovenej prírode sa v tomto mieste Rakúska podarilo zvrátiť oba negatívne trendy. Biodiverzita sa výrazne zlepšuje. A turizmu a naň viazanej sieti penziónov, reštaurácií sa viditeľne darí.
Keď sa v prieskume pýtali ľudí, kvôli čomu sem vlastne prichádzajú, na prvých dvoch miestach neboli (inak naozaj skvostné) barokové pamiatky. Ale – bociany a kone.
„Kde môžete prísť do kontaktu so zvieratami, keď už ani farmy poriadne nie sú?“ pýta sa Westerhof. Ideme ďalej, na miesto, kde vôbec prví ľudia prichádzali do kontaktu so strednou Európou.
Foto: Andrej Barát
Je to Amazonka alebo Dunaj?
Devínska brána, alebo staršie Porta Hungarica, je údolie Dunaja, ktorým prechádzali mamuty, neskoršie ľudské civilizácie a kmene. Dnes sa tadiaľ plavia vyhliadkové lode. A práve sa rúti aj loď Twin City Liner. Sú žiadosti, aby linka spájajúca Viedeň a Bratislavu znížila rýchlosť, pretože vzdúva vlny, ktoré ničia vajíčka vzácnych vtákov. Zabíjajú aj tisíce mladých rýb.
Veslujeme k ramenu Spittelauer. Ešte pred pár rokmi bolo odrezané, opevnené kameňmi ako desiatky ďalších na Dunaji či spomínanej Morave. Kamene vodohospodári len nedávno odstránili, aj všetky bariéry v ramene. Rameno Spittelauer je v rámci Národného parku Donau-Auen pre verejnosť neprístupné, a tak tu možno pozorovať fantastické správanie rieky. Obrovský ostrov sa pomaly posúva tak, ako sa slobodne vlní rameno. Prídete o rok a budete si musieť prebudovať spomienky. Rovnako, ako sa tu dynamicky navzájom prerastajú biotopy.
Vedci ukazujú na prednáškach fotky z tohto ramena spolu so zábermi z Amazonky. A na konci nechajú hádať – čo je Amazonka a čo Dunaj? Nerozlíši to nik. Je to navyše jedinečný príklad v rámci Európy, ako možno nájsť prienik v ochrane prírody a zabezpečení plavby. Ako zladiť hospodárske využitie, obnovu prírody.
Spomalená rieka znovu vytvára priestor pre ryby aj pre rybolov. Slobodnejšia rieka núka priestor vzácnym druhom aj vzácnym hosťom cestovných kancelárií. Živá rieka sa stará o čistejšiu pitnú vodu pre všetkých. Blížime sa k miestu, kde mala pred 40 rokmi vyrásť mamutia priehrada.
Foto: Andrej Barát
Kto prehovorí za prírodu?
Dnes tu krúži orol bielohlavý, breh lemuje najväčšia hniezdna kolónia rybárikov v Rakúsku. Sprevádza nás Manfred Rosenberger, ktorý bol jedným z tisícov ľudí, ktorí prišli na Dunaj protestovať proti priehrade. „Kemp číslo 3 bol veľkou výzvou,“ ukazuje na breh. „Celé dva týždne tu bolo okolo mínus 25, vyslali sme tam kolegov z Tirolska, mali lepšiu výbavu,“ smeje sa.
Všetko sa mu to pripomína práve dnes, keď vidí mladých protestovať za klimatickú akciu. „Som rád, že sa to deje. Viete, aj v 90. rokoch všetci na mladých frflali, že nič nerobia.“ Urobili. Zachránili jeden z posledných krásnych kútov Dunaja.
„Priložte ucho k veslu ponorenému do vody. To k vám prehovára Dunaj. Štrkoce, unáša kamene,“ usmieva sa Rosenberger a hrdo hovorí, ako sa za záchranu prírody dokázali spojiť takí rôznorodí ľudia, pravica, ľavica.
Aj dnes môže zaznieť silný hlas o najväčšej vzpruhe pre európsku prírodu za celé generácie. Dlhujeme to tým, čo prídu po nás.