„Takto to ďalej s krajinou nejde,“ nad gigantickými územím rozoranej mĺkvej černoty krúti hlavou Attila Knapp, farmár z Podunajska. „Vidím dve cesty. Buď budeme pestovať plodiny úplne izolovane, intenzívne priemyselne, alebo, a to bude oveľa ťažšie, začneme od nuly. Budeme znova rešpektovať prírodu.“ A mokrade.
Druhý februárový deň je už štyri desaťročia venovaný Svetovému dňu mokradí. Pripomína Ramsarský dohovor – úplne prvý medzinárodný dohovor na ochranu a racionálne využívanie prírodných zdrojov.
Horské lesy reprezentuje hlucháň. Oceány veľryba či žralok, africké savany slon, džungle tiger. Ale čo reprezentuje mokrade na juhu Slovenska? Potkan!
Mokrade často neviditeľným spôsobom dotujú okolitú krajinu vodou, rovnako aj susedné polia, čo sa nie vždy doceňuje a stále sa niekde zaorávajú. Čiližské mokrade však hostia úžasnú biodiverzitu a ich zachovanie a rozširovanie má pre krajinu nesmierny význam.
Doba ľadová, doba vodnatá
Hraboš severský panónsky sa na potkana trochu podobá, ale je menší, má kratší chvost a má naozaj svojskú charizmu. „Je to taká panda mokradí,“ žartuje zoologička a krajinná ekologička Michaela Kalivodová z Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia (BROZ). Podobne ako panda či hlucháň aj hraboš je dáždnikový druh. Jeho prítomnosť signalizuje nádej. Tam, kde žije, je dobré prostredie.
Vzácny poddruh hraboša prežil už len na pár lokalitách v Rakúsku, Maďarsku a – na Slovensku. Napríklad na Čiližských močiaroch, kde sa práve zabárame. A zoologička dodá, že ide o endemický poddruh, glaciálny relikt. Čiže je pôvodným obyvateľom krajiny ešte z ľadovej doby. Jeho severských predkov vytláčal na juh ľadovec. Obišli cez Ukrajinu dookola Karpaty a vtlačili sa do nížin Dunaja. Po ústupe ľadovca sa časť populácie vracala. No časť zostala a vyvinul sa samostatný poddruh.
Foto: BROZ
A práve to naznačuje kľúčovú vec. Prešlo vyše 10-tisíc rokov a predsa sa tu napriek civilizačným „povodniam“ zachovalo miesto, kde to funguje. Kde sa drží voda, uhlík a biodiverzita. Ako perpetuum mobile tu pulzovali tri kľúčové veci pre budúcnosť načrtnutú klimatickou krízou.
Pulz však takmer ustal pred 70 rokmi.
Pamäť vody
Plánovanú Prírodnú rezerváciu Čiližské močiare sa nepodarilo vyhlásiť. V roku 1965 sa Žitným ostrovom prehnala katastrofálna povodeň. No nasledovala väčšia skaza. Žitný ostrov začali síce odvodňovať už v 50. rokoch 20. storočia, no práve po povodni sa vysúšanie mokradí zintenzívnilo. Prečo?
„Asi bolo komunistom ornej pôdy málo, tak jej chceli ešte viac!“ rozhorčene odpovedá starší poľovník, akoby odpoveď bola zrejmá.
Očividné je skôr to, že meliorácie síce výrazne vysušili krajinu vody, no buldozéry nedokázali vygumovať jej pamäť. Melioračné kanály postupne zarástli, zaniesli sa. A voda sa stále vracia. Deje sa presne to, čo starí obyvatelia starých „szállásov“ a taní (tak sa na rovine hovorí samotám postaveným na domboch – kopcoch) dobre ovládali a čo dnes ukazujú špeciálne lidarové snímky s digitálnym modelom reliéfu.
Foto: Andrej Barát
Projektový manažér BROZ-u Jakub Sigmund rozkladá mapy Čiližských močiarov, na ktorých je vďaka vyspelým technológiám vidno neviditeľné – v nudnej širokánskej poľnohospodárskej krajine narovnanej mechanizmami „podľa pravítka“ sa zrazu ukazujú pestré zákutia, jemné záhyby. Vidno to, čo starí obyvatelia videli aj bez prístrojov.
Stále sa tu vlnia neviditeľné korytá zabudnutých, pred desaťročiami zaoraných dunajských meandrov. „Sú veľmi, veľmi staré,“ ukazuje Sigmund. Pozorujeme, ako sa cez zimu zaplnili vodou. Ako lesklé stuhy na temných poliach kurizujú oblohe obťažkanej vodnou parou. „Vystriedali sa tu viacerí. Skúšali a siali všetko možné. Kukuricu, dokonca ryžu. Neurodilo sa nič.“ Viedli zbytočný boj proti vode. A načo vlastne?
Vrabce poznajú len z obrázkov
Attila Knapp, farmár so sivým vrkočom, hovorí, že má mokrade rád. A že ochranárom drží palce, pretože vracajú krajine to, v čom vyrastal. Ale ako farmár sa dnes ocitol v napätej sieti.
Býval so starou mamou v tani. „Odmalička som mal voľnosť. Robil som si, čo som chcel. Strkal som prsty do mravenísk, zaujímalo ma, čo sa deje vo zvieracej ríši.“ Všade sa motal so zvieratami, pozoroval život mokradí. Kde starká videla zo žita vyskakovať psa, vedela, že tam je i vnuk.
Foto: Andrej Barát
„No vyrastal som v momente, keď sa to začalo strácať. Keď bolo treba všetko zahladiť a do toho zasiať. Aby to vyzeralo ako na Ukrajine. Sadnem do traktora a jeden deň idem tam. A druhý späť. Keď sa na to dnes pozerám, je to hrozné.“ Prečo?
Čítajte viac Čakanie na zelenkavú vôňu vŕbových hláv
„Lebo rovina má milión krás, len sa treba lepšie pozrieť. Hory sú ako galéria, kde máte všetko vystavené. Na rovine sa musíte zohnúť. Ale keď dnes prechádzate popri zasiatom, vidíte len kultúrnu púšť.“ Podľa Knappa sa chceme podobať Dánom, Holanďanom a ďalším. „Závidíme im, koľko vyprodukovali. Ale čo nakoniec dosiahli? Po cestách majú stromy vysadené v téglikoch. Vrabce poznajú len z obrázkov.“
Knapp hospodári na 350 hektároch, pestuje pšenicu, kukuricu, slnečnicu. Repku nie, lebo chýbajú jarné dažde. Chová býčky na mäso. Núka im pagáč. Ohŕňajú pysk. Tráva by nebola?
Vždy ho poteší pohľad na sviežu mokraď. Ale…
„Raz tak napršalo, že sme museli nechať hektár uprostred 50-hektárového lánu. Príroda si ho zobrala za svoj. Človek žasne, čo živé a ako rýchlo, za jediný rok, sa tam nasťahovalo. Ale keď sa to na jeseň vysušilo, začali sme plochu znova obrábať.“ Pýtam sa ho, či to bola škoda?
„Platíte za ten hektár nájom, daň a koncom roka vám nedá nič. Tak čo to je?!“
Už dávno uživíme 10 miliárd ľudí!
Vzápäti zahanbujúco povie, že sme neoslovili dobrého hospodára. Lebo on keď zbadá húsenicu, nerozpučí ju. „Lebo čo ak preto zdochne sýkorka?“ Vyznáva mokradiam a ich životu úprimný cit. Ale bez dotácií štátu na udržiavanie mokradí to podľa neho bude zas len prach.
Mokrade podľa Knappa poľnohospodári zaorávajú ešte s jedným dôvetkom – musíme predsa uživiť 10 miliárd ľudí!
Ide o falošný argument. Už v roku 2012 vyšla vo vedeckom časopise Journal of Sustainable Agriculture štúdia s názvom Dopestujeme dostatok jedla pre 10 miliárd ľudí a stále nevieme ukončiť hlad (We Already Grow Enough Food for 10 Billion People and Still Can’t End Hunger).
Jedla je dávno prebytok. Tretinu však vyhadzujeme. Podľa Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo OSN (FAO) sa v priemyselne rozvinutých krajinách ročne bezdôvodne vyhodí 20 % mäsa a mliečnych výrobkov, 30 % obilnín a dokonca 40 až 50 percent zeleniny, ovocia. Až tretina ovocia a zeleniny sa pritom vyradí len pre kozmetické chyby.
Čítajte viac Máme jedlo pre všetkých. A predsa tretinu zahodíme
Knapp zrazu spomenie, ako jeho kraj drví nekompromisné sucho. „V tých horúčavách dýcham ako kačica. Za 30 rokov sa to menilo pomaly, ale isto.“
Práve v tejto chvíli sa o slovo hlásia mokrade. Tie, čo neúnavne napĺňajú vodou blúdivé meandre, o ktorých si človek naivne myslel, že ich pretvorí na obilnice.
Profit z mokrade
Environmentalistka Andrea Froncová mi ukazuje video spred dvoch týždňov. Januárové teploty, slnečný deň. Z holých čiernych oráčin sa parí ako z dopečeného koláča. Z Čiližských močiarov nič.
„Stále robíme v krajine veľa vecí, ktorými ju pripravujeme o vodu. Mokrade to kompenzujú.“ Zadržia vodu ako špongia a pomaly ju uvoľňujú do okolia. Bolo to vidno na susedných kukuričných poliach. Kukurica bola výborná aj napriek vlaňajšiemu drsnému suchu. Aj to je veľmi konkrétny úžitok pre okolitých farmárov.
BROZ sa snaží časť Čiližských močiarov, pozemok s rozlohou 42 hektárov, zachrániť. Ktokoľvek môže prispieť. Ochranári potrebujú na jeho kúpu 100-tisíc eur, zatiaľ sa im podarilo vyzbierať štvrtinu. Vrátia ho prírode natrvalo, tak ako to robia na Podunajsku už štvrťstoročie.
Čítajte viac Predkovia tvrdo hospodárili. Netušili, že tvoria krásu
Sigmund skočí do chladnej vody. Mixuje s doskami v priepuste, aby reguloval hladinu v mokradi. „Snažíme sa to simulovať, aby to bolo ako v prírode. Aby prišla záplava vtedy, keď to má byť.“
Nie je to sizyfovská úloha? Ako to vlastne v domove hraboša severského vyzeralo? Potkýnali by sme sa o bulty.
Dobrý domov plný neistoty
Ide o malé kopčeky. V močiari ich tvorí tráva, ktorou sa hraboš živí – ostrica. V zime odumrie. Hmota zostáva na kope a z nej vyrastie na ďalší rok zelená tráva. Znova a znova. Kopček sa dvíha nad hladinu. A pre hraboša vzniká ideálne suché miesto na stavbu hniezda. S jedálňou na streche. Keď sa vysúšali Čiližské mokrade, bulty trhali a zrovnávali bagre.
Okrem bultov mal však domov hraboša ešte jednu črtu. Mokraď nebola stále na tom istom mieste. Obraz krajiny nebol statický. Dynamicky ho premieňali rieky. „Niekde mokraď vznikla, inde zanikla,“ naznačuje zoologička Kalivodová.
Dosiahnuť dnes niečo podobné v striktných hraniciach katastrov, majetkov, ciest je ťažké. Ale nie nemožné. Núka sa fascinujúca príležitosť vidieť prírodu v akcii.
„Kým sa obnoví les, trvá to desaťročia. Ale v mokradiach je zmenu vidieť okamžite,“ hovorí zoologička. Návrat vody do krajiny je bez preháňania fantastická správa, ktorá sa vo svete rastlín, zvierat a húb okamžite rozkríkne.
Foto: BROZ
Šachovnica pre stovky figúrok
Ešte predvlani sa z pozemku, ktorý BROZ zachraňuje, dvíhala kukurica. Od útlmu hospodárenia tu pozorovali žeriavy popolavé, volavky biele, bociany, čierne. Zem hltavo obsadila invázna zlatobyľ, ale vodu nezvládne. Ustupuje ostriciam, pálke, trstine.
V porovnaní s minulosťou je to trochu postavené na hlavu, ale do krajiny, kde kedysi ľudia hľadali ostrovy súše a na nich stavali tane, sa pomaly vracajú mokrade – ako ostrovy vody. Je dôležité, aby boli prepojené, aby mohli živočíchy migrovať.
Foto: Filip Mrocek
Ktosi však v príbehu chýba. Zubry, pratury, losy, divé kone. Ich neúnavné spásanie kedysi dávno nahradili hospodárske zvieratá, no dnes sa vo voľnej krajine pasie ojedinele. A pre mokrade to má podľa Sigmunda vážny dôsledok. „Keďže sa biomasa neodoberá, zazemňujú sa.“ Rastú. Pôvaby Podunajska hrubnú. Voda sa nemusí vrátiť.
Aj toto sa snažia ochranári simulovať. Zatiaľ aspoň kosia. Nie všetko naraz, ale v 15-metrových pásoch. Ako šachovnicu. Akurát žiadne políčko nie je rovnaké. Zarastené, pokosené, suché, plytké, hlboké. Načo?
Na jar ladia staré rádio
Aby vznikala čo najpestrejšia skladba biotopov. Veľké otvorené mokré plochy pre brodivé vtáky strieda plytčina, kde si hraboš stavia hniezda. Plánované hlbšie jazierko odrežú do kanálov, aby dnu nevošli ryby. Ale dunajský mlok.
Foto: Jakub Mrocek
Návrat hraboša severského láka dravce. Tieto hraboše sú totiž väčšie, výživnejšie ako hraboše poľné. Aj preto sú indikátorom dobrých mokradí. Takých, ktoré sa na jar rozozvučia spevom kuniek žltobruchých, počas letných večerov strašidelným škrekom volaviek.
Jar sa tu už vlastne čochvíľa začne. Keď sa počas februára vráti na Slovensko cíbik chochlatý. Pochoduje v bahne a ozýva sa, akoby sa snažil naladiť staré rádio.
Lenže môžu mať z mokradí, bujnejúcej biodiverzity farmári aj iný osoh ako len z vody? Môžu. Môžu mať dokonca viac, ak si nechajú menej pre seba a viac vrátia prírode.
Chuť budúcnosti
Prieči sa to farmárskej intuícii, ale presne takéto výsledky priniesol 10 rokov trvajúci vedecký projekt Centra pre ekológiu a hydrológiu v Spojenom kráľovstve. Vlani v auguste o tom písal denník The Guardian. Aj napriek tomu, že plocha obhospodarovanej plochy sa zmenšila na úkor prírody, výnosy zo zostávajúcich polí sa dokonca zvýšili. Napríklad aj vďaka výraznému nárastu opeľovačov a vtákov živiacich sa hmyzom (rozoberá to aj kniha Land Healer, ktorú napísal Jake Fiennes).
Ak by sa tento prístup skombinoval s regeneratívnym poľnohospodárstvom, môže to byť cesta k zdravšiemu prostrediu, zdravším potravinám, zdravšej populácii.
Český výskumník Karel Klem z Ústavu výskumu globálnej zmeny (CzechGlobe) Akadémie vied Českej republiky vlani na Dňoch živej pôdy na Poľnohospodárskom družstve Krakovany (kde sa Róbert Dohál úspešne venuje regeneratívnemu poľnohospodárstvu) prezentoval prostý fakt. Dnes musíme zjesť štyri- až päťkrát viac zeleniny ako v roku 1940, ak chceme dostať do tela rovnaké množstvo vitamínov.
Čítajte viac Ako zachrániť klímu, vodu, potraviny? Neorať polia!
Knapp si spomenie, ako kedysi vozili paradajky na juh Česka. Ktosi ho pochválil, že si po dlhej dobe dal dobrú paradajku vycukrovanú slnkom, ale že deťom sa môže protiviť. Ako je to možné?
Lebo sa narodili, keď už takáto chuť nebola. „Lebo sa narodili do zmeny. Nezbadali, čo sa deje. Ale to, čo bolo, už nikdy nebude.“ Niečo podobné, čo Knapp jednoducho opísal, veda rieši pod názvom syndróm posunu porovnávacieho základu (termín priniesol ichtyológ Daniel Pauly v roku 1995). Ide o trvalý pokles štandardov a prijímanie zdegradovaných ekosystémov za normálne. Deje sa to z generácie na generáciu. Za úplne normálne môže dnešná mládež považovať rajčiny bez chuti, krajinu bez mokradí, bez cíbikov ladiacich staré rádiá.
Lenže nie je potrebné vyladiť krajinu do minulých tónov. Ale budúcich. Vodou, uhlíkom, životom nasýtenú pôdu nezachraňujeme pre seba.
Pýtam sa ešte Knappa, čo myslel tým – začať od nuly. Používať menej chémie? „Nepoužívať ju vôbec! A naučiť sa znovu zaháňať motykou.“ A všetkých rozosmeje.