Pozorujem ich, čo stvárajú na dunajskom ostrove Kopáč. Ovce si to šinú nízko, ako kosačky. Kozy sa kopytami štverajú po vyšších poschodiach za listami. Keby tu boli kone, tak olupujú kôru zo stromov. Robia to, čo robili všetky bylinožravce odjakživa. Žerú, trhajú, hryzú, šklbú – les. Obnova pastvy v hustom lese, ktorú tento rok spúšťa Bratislavské regionálne ochranárske združenie v Dunajských luhoch, nie je žiaden experimentálny výstrelok, ale návrat k niečomu, čo ešte do polovice 20. storočia normálne fungovalo. Na Slovensku sa voľne pásli ovce, kozy, kone, kravy, byvoly všade pri riekach, všade za dedinou, všade v (pasienkových) lesoch.
Vedci dnes zisťujú, že okrem krásnej kveteny a riedkeho lesa upraveného v štýle anglického parku, sa zvieratá „starajú“ ešte o ukladanie uhlíka. Práve preto by sme nemali na ne pri boji s klimatickou zmenou zabúdať.
Vo vedeckom časopise Nature Climate Change vyšiel nedávno článok významného amerického ekológa Oswalda Schmitza a jeho kolegov. Upozorňujú, že útlm emisií na nulu do roku 2050, prechod na obnoviteľné zdroje, zastavenie odlesnenia a zmena hospodárenia v krajine, to všetko predstavuje kľúčové opatrenia. „Ale tieto riešenia osamote nebudú stačiť.“ Bude potrebné dosiahnuť negatívne emisie, čiže odobrať a uložiť ďalší uhlík z atmosféry. Práve k tomuto dokážu zvieratá podľa štúdie „podstatne“ prispieť, ich činnosťou sa uhlík dlhodobo ukladá do pôdy.
Autori zmieňujú z veľkých spásačov iba tie divé, napríklad bizóny či slony. Nie ovce, kozy, kone či kravy. Lenže voľne pasúce sa hospodárske zvieratá po stáročia aspoň čiastočne pokračovali v tom, čo kedysi „zabezpečovali“ divé bylinožravce. Zubry, pratury a áno, mali sme tu aj slony.
Ten umí to a ta zas tohle
V Európe, napríklad v Dánsku skutočne existujú vedecké návrhy, že by sa vrátili do krajiny slony. Slovenskí ochranári ich návrat neplánujú, smeje sa environmentalistka Katarína Mikulová. Ale slonom sa nemožno vyhnúť ani pri krátkej verzii veľkolepého príbehu. Je sychravo, z čierneho čaju, ktorý nám doniesol mladý bača Jozef, sa parí. Vraciame sa do školských lavíc.
Foto: Andrej Barát
„Učili sme sa, že pred príchodom prvého človeka do Európy bol všade v krajine les. Ale až postupne som sa dozvedela, ako to naozaj bolo. Les nebol všade.“ Nemohol byť, pretože všade boli veľké bylinožravce, ktoré lesu nedovolili sa rozrastať.
Prvý človek sa prechádzal šírymi pláňami riedko porastenými kríkmi a ak lesmi, boli vzdušné, otvorené, plné slnka ako parky. Krajina nepoznala striktné delenia – les, lúka. Prechody v nej boli oveľa jemnejšie, postupnejšie. Príroda bola pestrejšia, pretože si z nej zvieratá pestro ujedali. Ako vo Werichovej pesničke Ten umí to a ta zas tohle. Už sme niektoré strofy načali.
„Prapôvodné ovce spásali byliny. Divé kone si vedeli poradiť aj s drevinami. Zubry vedeli redukovať aj kríky. Pratury mali podobnú funkciu ako v súčasnosti kravy, vedeli si poradiť s travinnou vegetáciou,“ opisuje Katka. A slony? „Tie tu skutočne kedysi žili a boli ako buldozéry. Boli to jediné zvieratá, ktoré dokázali zlikvidovať, vyvaliť aj veľké stromy.“ Robili to tak aj mamuty a dodnes to slony robia. Aj preto, aby sa dostali k listom alebo ku korienkom.
Čítajte viac Nezistíme, ako vyzerá príroda. Kým nepustíme zvieratá
Technológia verzus príroda
Slony do buša vnášajú svetlo, spolu s ním potravu pre opice, hmyz pre vtáky a pribúdajú štúdie, ako svojou činnosťou významne prispievajú k ukladaniu uhlíka. Ak by sa iba v národných parkoch v povodí Konga a vo východnej Afrike obnovila pôvodná (približne miliónová) populácia slonov, tak už len tým by sa podľa štúdie v Nature Climate Change zvýšilo ročné ukladanie CO2 o 13 miliónov ton.
Pripomeňme, že všetky súčasné človekom postavené technologické zariadenia na zachytávanie CO2 dokážu ročne stiahnuť maximálne 10-tisíc ton (údaj je zo septembra 2022 od Medzinárodnej energetickej agentúry – IEA), pričom plány sú dosiahnuť celosvetovú kapacitu 60 miliónov ton ročne do roku 2030. Je zaujímavé porovnať si to so schopnosťou jediného živočíšneho druhu, aj to iba v jednej časti sveta. A náklady?
Cena za uloženie CO2 prostredníctvom moderných technológií sa tento rok pohybuje na úrovni 345 dolárov za tonu (podľa platformy statista.com). Ak človek obnoví prírodné rašelinisko, čo je suverénne najlepšie úložisko uhlíka, náklady vychádzajú podľa časopisu Time 16 dolárov za tonu.
Čítajte viac Nerobiť v lese nič znamená zachrániť všetko?
Štúdia v Nature Climate Change pritom ponúka ďalšiu pozoruhodnú perspektívu pri iných druhoch. Bizóny, blízke príbuzné zubra, „nie tak dávno“ obývali Severnú Ameriku v 30-miliónových počtoch. Dnes sa ich počty scvrkli na dve percentná, pričom obývajú zhruba percento pôvodného teritória. Ak by sa ich populácie podarilo obnoviť hoci na ďalšom malom zlomku Severnej Ameriky (čo by bolo podľa autorov štúdie na 1–16 percentách jestvujúcich prérií, kde hrozí minimálny konflikt s človekom), každoročne by dokázali prispieť k zachyteniu 595 miliónov ton CO2!
Ale vráťme sa do praveku.
Človek zmenil pravidlá hry. Jednou rukou hubil slony, mamuty, megafaunu, ale druhou vracal zvieratá do krajiny, hoci o čosi neskôr a už domestifikované. No predsa v krajine udržal pastvu. A tá sa na území Slovenska podobne ako v ostatnej časti Európy zachovala dlho, až do druhej svetovej vojny.
Po jej konci sa zvieratá začali zatvárať do maštalí a biodiverzitu zasiahol podľa environmentalistky hlboký úpadok. „Posledných 70 rokov pozorujeme obrovský úbytok biodiverzity a to je spojené s tým, že sa prestalo pásť. Strácajú sa motýle, hmyz.“
Mizne najobyčajnejšia krása
Vstavač obyčajný je fialová orchidea, ktorá rastie na Kopáči. Latinský druhový názov morio alebo šašo naznačuje, že okvetné lístky botanikom pripomínali šašovské čiapky. No paradoxné je skôr meno – obyčajný. Mal by to byť taký obyčajný kvet, že oň zakopnete kdekoľvek. „No my dnes jasáme a tlieskame rukami, keď ho zbadáme, taký je vzácny,“ vodí ma húštinou Katka. Je vzácny, pretože je vzácna pastva.
Niekto by namietal. Veď srniek a laní je toľko, že sa v húfoch prežierajú poľami, nedovolia rásť lesom. Ako môže byť vzácna pastva?
Foto: G. Xulescu
Tak pripomeňme Wericha – Ten umí to a ta zas tohle a všichni dohromady udělají moc. „Srnky a jelene sa špecializujú na mladé výhonky,“ vysvetlí Katka. Preto sa lesníci hnevajú, srnky likvidujú mladé stromčeky. Ale chýba ostatný bylinožravý zvyšok. Rôzne zvieratá dohromady by zásadne pretvárali obraz chotára, lesa, lúk, vystavovali by kritike vžité predstavy o tom, ako má krajina vyzerať. No spoločne by robili to, čo dnes ľudstvo zúfalo hľadá na každom rohu – ukladali by uhlík. Ako vlastne?
Spôsobov je viac. Ide o zaujímavú súhru zvierat, mikroorganizmov, dážďoviek, chrobákov, húb.
Ako ovca žerie na Kopáči nadzemnú časť trávy, rastlina musí uvoľniť časť koreňov, aby to vyrovnala. Korene odumierajú, rozkladajú sa a s pomocou pôdneho života sa stávajú súčasťou dlhodobých uhlíkových skladov.
Kde-tu sa ovca alebo koza vyprázdni. Ak trus po čase obrátite, nájdete pod ním množstvo chrobákov a dážďoviek. Opäť zapracovávajú uhlík do pôdnych skladov. V spojení zvieratá – mikróby sa však skrýva oveľa viac.
Čítajte viac Predkovia tvrdo hospodárili. Netušili, že tvoria krásu
Bylinožravá ochrana
V ostatnom čase pribúda vedeckých dôkazov, že spoločenstvo mikróbov v žalúdku človeka zohráva kľúčovú úlohu v zdraví a psychike. Vlani vyšiel vo vedeckom časopise Trends in Ecology & Evolution príspevok holandských vedcov, ktorý zas odhaľuje zaujímavé väzby mikrobiómu v pôde. Aj život v pôde totiž trpí klimatickou krízou, narušenie cyklov sucha a dažďa rozvracia aj toto spoločenstvo.
Hlavný odkaz znie: prítomnosť veľkých bylinožravcov spôsobuje, že pôdny mikrobióm je odolnejší voči klimatickej zmene.
Vedci dokonca opísali zaujímavé prepojenie medzi populáciami bylinožravcov a požiarmi. Jednoducho, čím je viac bylinožravcov, tým je menej požiarov. Toto sa pozorovalo začiatkom 20. storočia, keď populácia pakoní v africkej oblasti Serengeti klesla z 1,2 milióna na 300-tisíc. Pakone nestíhali spásť vegetáciu – palivo pre čoraz častejšie požiare. Až sa divočina Serengeti dokonca stala zdrojom emisií. Po obnove populácie pakoní sa výskyt požiarov obmedzil, Serengeti je znova úložiskom uhlíka.
Čítajte viac Čo prezrádza divočina v Keni o Slovensku?
Český paleoekológ Petr Kuneš mi potvrdzuje, že aj po dobe, keď človek vyhubil megafaunu, možno v záznamoch pozorovať zintenzívnenie požiarov. No podľa neho zatiaľ nevieme s istotou odlíšiť, či to súviselo s úbytkom zvierat. „Požiare mohol zakladať aj človek, aby si rozširoval loviská.“ Neskôr pastviny.
Je tu však ešte čosi. Čím je v krajine viac bylinožravcov, tým je – bohatšia.
Mamutia úloha
Ako argument uvádza ekológ Erik Baláž černozeme. Ako vznikla najúrodnejšia pôda? „Tak, že sa na nej zvieratá pásli tisíce rokov.“
Iný príklad ukrýva Sibír. Na arktickej mamutej stepi sa státisíce rokov páslo pestré spoločenstvo zvierat na čele s mamutmi. Čo už dlho vzbudzuje vo vedeckej obci zvedavosť pod termínom – produkčný paradox. Arktída bola oveľa suchšia a chladnejšia a predsa oveľa produktívnejšia. Ako je to možné? Vysvetlením podľa holandských vedcov môže byť väčšia priemerná veľkosť zvierat a výrazne väčšie populácie. Ako to súvisí? Živiny sa v intenzívne pasenej krajine recyklujú oveľa rýchlejšie. Mamutia step bola vysoko efektívnym pohlcovačom CO2.
Dnešná tundra je podľa vedcov len smutným zdegradovaným ekosystémom. Ak by sa zvrtol späť k stepi, mohlo by to podľa nich výrazne pomôcť v boji s klimatickou zmenou.
Je to jeden z argumentov tých, ktorí chcú oživiť mamuta (pracuje na tom napríklad súkromná spoločnosť Colossal). No kým vedci rozlúsknu genetické, ale i etické otázky, v severovýchodnej Sibíri dvaja ruskí ekológovia, otec a syn, Sergej a Nikita Zimov v oplotenej oblasti zvanej Pleistocene Park veľkej 144 km2 už niekoľko rokov obnovujú spoločenstvo mamutej stepi. Vrátili do nej jakutské kone, jaky, ovce, bizóny, pižmone, kalmycké kravy. A mamuty? To je pre nich podľa časopisu The Conversation „drobný detail“. Ich pôsobenie Zimovci simulujú s pomocou obrneného transportéra, ktorým váľajú stromy.
S mamutmi či bez, návrat veľkých bylinožravcov by v Arktíde mohol pomôcť tlmiť strašiaka – metán z topiaceho sa permafrostu. Keďže Arktídou nemigrujú zvieratá vo veľkých počtoch, nad permafrostom sa drží hrubá vrstva snehu. Tá permafrost izoluje. Ak by sa vrátili čriedy, sneh by rozdupali, permafrost by premŕzal hlbšie a na jar by sa nestihol roztopiť. Znie to jednoducho. Sami vedci vyslovujú pochybnosti, či by vôbec bolo možné obnoviť populácie tak rýchlo, na veľkom priestore. A čo ak je tlak klimatickej krízy prisilný?
Tajomstvo mokradí
Čaj dávno vychladol. Je horký, studený.
„Najpodstatnejšie je prestať vypúšťať CO2. To je alfa a omega,“ hovorí Katka. „Ale druhá vec je, ako sa vyrovnať s uhlíkom, ktorý sme do vzduchu už vypustili? Jeden zo spôsobov je skrytý v pastve a považujem ho za kľúčový. Pretože rieši aj biodiverzitu.“ Príťažlivosť, zamestnanie v krajine.
Foto: Andrej Barát
V tvári mladého Jozefa možno čítať čosi také, že nie je stratená možnosť, že ľudia dnes nie sú ochotní bačovať. „Zvieratá naspäť nepovedia nič zlé ako ľudia.“ Miluje svoju prácu. Jedno jahňa sa od neho nepohne. „Považuje ma za mamu.“
Na Slovensku nemáme priestor pre mamuty, slony. Môžu klíme skutočne pomôcť slovenské ovce, kozy, kravy? Botanický ústav Slovenskej akadémie vied v júni tohto roku rozbehne výskum. Porovnajú pasené a nepasné biotopy, zistia, čo pastva s uhlíkom robí. Výsledky budú až neskôr, hovorí mi botanička Mária Šibíková. No dodá, že k výskumu ich inšpirovali práve povzbudivé dáta zo zahraničia.
Práve obnova pastvy v pasienkovom lužnom lese na Kopáči pri Dunaji v rámci európskeho projektu LIFE Sub-pannonic má zaujímavý potenciál. Mokradné územia dokážu v pôde uložiť násobne viac uhlíka ako lesy mierneho pásma (6-krát viac), či pastviny mierneho pásma (takmer 3-krát).
„Keď sa tu budeme prechádzať o rok, bude tu presvetlený les, bude cezeň vidno doďaleka, tak to tie zvieratá zmenia,“ nadchýna sa Katka. Poslednou otázkou ju rozosmejem – no dobre, ale čo trebárs tie nepôvodné stromy, agáty? „Tak s tými by nám pomohli slony!“