Nezistíme, ako vyzerá príroda. Kým nepustíme zvieratá

Nevieme, ako vyzerá fungujúca krajina. Nepoznáme jej príbehy. „Pretože na Slovensku máme zvieratá stále v prchavých množstvách,“ povie ekológ Erik Baláž. Stratí sa vo vlhkej hmle Suchej doliny. Je šanca. Ešte sú miesta.

Buď svetlo

Jeho nedávny zážitok z Tanzánie sa podobá môjmu z Národného parku Nairobi v Keni. Kde sa v tesnej prítomnosti ľudí neostýchali levice loviť, žirafy pásť, nosorožce hrať. „Tie zvieratá nemali strach,“ hovorí ekológ. „Ľudia im neubližovali, nepoľovali na ne.“

Čítajte viac Čo prezrádza divočina v Keni o Slovensku?

Ale možnosť bez strachu pozorovať šelmy je najmenšou z odmien. Najväčšou je aspoň letmý pohľad na pravdu.

Napríklad les nemá byť tmavý. Naopak, má v ňom byť veľa svetla. Svetlo vnáša víchrica, požiar, fujavica, povodeň. Ale to nestačí. Svetlo prinášajú zvieratá. Veľké, drobné. Musia byť vo veľkých počtoch. V Afrike svetlo nesú príbuzní veľryby.

Slonoles

Slony sa valia džungľou ako buldozéry. Za nimi slnko v medzerách vyťahuje afromomum s plodmi citrónovo-mandarínkovej chuti. Nevábi len slony, ale aj šimpanzy, motýle, vtáky.

Čítajte viac Aj les má srdce. Čakáme, kedy dotlčie

„Ak slon vypadne, les sa zatiahne. Ubudne svetla. Afromomum nerastie. A už tam nie sú ani vtáky či hmyz,“ opisuje mi svoju africkú skúsenosť Martin Mikoláš, expert na pralesy. Slony šíria semená a živiny.

A odkrývajú poznatok, ktorý nemožno získať v krajine zbavenej zvierat. Nie klíma či množstvo zrážok, ale predovšetkým zvieratá určujú, čo kde vyrastie. V Tanzánii rastú stromy najmä tam, kde sa zvieratám „nechce“ pásť. Pri skalách, kameňoch, na úbočiach. „Na rovine bola takmer vždy lúka,“ spomína Erik. Dokonca aj v kráteri Ngorongoro, ktorý patrí k najmenej narušeným ekosystémom na Zemi, kde je ideálne množstvo zrážok, kde sa žiadajú lesy, sú napokon zväčša lúky. Ak bol niekde les, tak veľmi riedky. Udržiavajú ho veľké bylinožravce.

V Afrike žili milióny slonov. Dnes ich je asi 415-tisíc. „Slonov nie je toľko, ako ich má byť,“ vraví Erik. „Pritom slony určujú vývoj lesa.“

Rovnako ako megafauna kedysi spravovala Európu. Vrátane slonov lesných. Vedci z Univerzity v Leedse v Spojenom kráľovstve pracujú s myšlienkou návratu slonov do Európy. Podľa ich štúdie by to prospelo krajine, uľahčilo by to aj návrat zubrov či praturov. Rovnako ako sa v Afrike darí zebrám a žirafám práve v sprievode slonov. V Austrálii plánujú vrátiť megafaunu, aby dokázali tlmiť devastačné lesné požiare.

Suchou dolinou sa slony zatiaľ nepredierajú. Ale v jej zákutiach robí sloniu prácu miniatúrny tvor. Lykožrút.

Jedličkové cukríky

Lykožrút prečesáva vysadené monokultúry smrekov a robí priestor napríklad pre jedľu.

Všade je s ňou problém, je vzácna. Vysádzať ju je podľa Erika ako rozhádzať po lese cukríky. Jeden po druhom chňapne jeleň. Ale v Suchej doline sa jedľa fantasticky obnovuje. Bez výsadby, bez ochrany pred jeleňmi, ktorých tu žije veľa. Ako to, že všetky jedličky nevyžrali? Vďaka vlčej svorke?

Čítajte aj V Nízkych Tatrách má človek vysoké dlhy. Aj šance

„Ani nie. Suchá, aj napriek rozlohe, predstavuje iba desatinu vlčieho teritória, chodia radšej k Liptovskej Mare. Jednoducho je tu veľmi veľa jedlí, pre jelene nie je vzácna. Vlkov je stále málo, aby sa na tvári lesa prejavili. Ale dosť na to, aby tlmili choroby, diviačí mor,“ mieni Erik.

Z pováľaných smrečín sa dvíhajú javory horské. Lipy, čerešne, bresty, borovice, dokonca tisy, tu je ich najviac v celom TANAP-e. Ale aj hlohy, liesky, egreše, jarabiny.

Prebúdza sa zabudnutý príbeh kedysi všedného vzdorovitého karpatského lesa. Ktorý bol vyklčovaný, vypálený pre pasienky, neskôr nahradený plachtou jednotvárnych pustých smrečín. „Takto pestro by však mal vyzerať les všade v Tatrách,“ upozorňuje ekológ. „Navyše perfektne zadržiava uhlík. A vodu!“ Tu možno spoznať príbeh brečtanu.

Posledná hostina opeľovačov

Jeseň strháva listy, kvetena je dávno preč. No brečtan na pahýli rozvíja žlté kvietky. „Keby sme chvíľu počkali, kým sa oteplí, videli by sme roje včiel, opeľovačov, desiatky druhov.“

Brečtan sa podieľa na ich poslednej hostine v roku. Príležitosť mu dal lykožrút. Zabezpečil slnečnú konštrukciu. Pahýľ smreka.

Brečtan obrastá aj pozorovateľňu, kde rys hľadí do doliny. „Myslím si, že sem chodí a odsleduje si – aha, tam o trištvrte na päť z toho kúta vždy vychádza srna,“ usmieva sa Erik.

No čo je na tomto lesa ozaj pozoruhodné, je fakt, že ešte pred 20 rokmi tu žiadne mŕtve stromy neboli, miesto svetla tma. Žiaden z príbehov by neožil, nebyť ľudí, čo našli odvahu.

Ďatle

Národná prírodná rezervácia Suchá dolina je vyhlásená v roku 1987. Keď sa urbárnikom vracajú majetky, Správa TANAP-u im povolí ťažbu v rezervácii, na 160 hektároch. Čosi ako malú ujmu za to, že 40 rokov ich majetky držali komunisti.

Členovia Lesoochranárskeho zoskupenia VLK sa však proti tomu postavili. Protestujú na úradoch, no bezvýsledne. Udeje sa však niečo ťažko predstaviteľné. Náčelník Juraj Lukáč sa v roku 2001 dohodne s vedením Urbariátu Liptovská Sielnica o 40-ročnom prenájme lesa, kde sa má ťažiť. Peniaze vyzbierajú na námestiach, uliciach.

Odvtedy sa tu neťaží. A proti lykožrútovi sa nezasahuje.

Na Slovensku žije deväť druhov ďatľov, každý hľadá niečo iné. V Suchej nájdu všetci všetko. Ďateľ trojprstý mŕtve ihličnany, ďateľ bielochrbtý mŕtve buky, žlna sivá svetlý les, ďateľ malý staré vŕby. A podobne ako v sprievode slonov idú zebry, ďatľa nasledujú v zime sýkorky, kôrovníky.

Keď kmeň spadne, objímu ho huby. V bujnejúcich útrobách sa pasú stáda roztočov, chvostoskokov, ako žirafy v Serengeti.

Vďaka lykožrútovi sa v Suchej doline spestruje jedálny lístok pre všetky možné organizmy. Pomedzi jedle, tisy, čerešne sa čnejú veľké buky. Mohlo z nich byť úžasné drevo, ale tieto svoju silu premieňajú na – bukvice. A na príbeh, ktorý krajina zbavená starších stromov zabúda.

Bukvicový raj

Drozd trskota zaspieva, akoby vítal jar. „Teší sa, že slnko už presvitá cez hmlu,“ vysvetlí strážca prírody TANAP-u a ornitológ Peter Vrlík.

Rozplývajúca sa hmla vyjaví chybu v celom obraze. Jeden strom predsa chýba. Dub. Jeho dávnu prítomnosť dokazuje garbiarska tradícia v Liptovskom Mikuláši. Pri spracovaní kože treba triesla z dubovej kôry. Svetlo milujúci dub je zas strateným dôkazom, že lesy boli aj tu riedke, parkové, ako v Afrike. Ich podobu určovali zvieratá. Náhľad ponúkajú Gavurky – les, kde stredoveký človek získaval drevo, pásol zvieratá a udržiaval svetlo, hmyz.

Čítajte viac Prebudíme stredovekú krajinu?

Ale v Suchej všetky duby zmizli.

Buk sa vzpína. Ozve sa pinka severská. „Už je tu!“ zvolá ornitológ.

Prilieta len v zime, živí sa práve bukvicami. Prichádzajú ich milióny. V starých bukových lesoch možno pozorovať, ako rieka piniek „tečie“ z oblohy. Je to fascinujúci a ďalší príbeh, ktorý nespoznáme, ak nenecháme zvieratá slobodne žiť a lesy zostarnúť. Buky plodia až v neskoršom veku.

Keď sa urodí veľa bukvíc, narodí sa veľa hrdziakov. Sovy majú oveľa viac mláďat a rysy tiež. „Ale toto v mladom 60-ročnom bukovom lese nikdy neuvidíš,“ dodá Erik.

Bukvice priťahujú aj medveďa. „Aj v októbri ich sem chodí žrať, nemusí sa kŕmiť v kukurici.“ O chvíľu nájdeme uschnutý dôkaz po výdatných raňajkách. Po chvíli prestanem počítať medvedie stopy. No čo ak na nás nejaký vyskočí z húštiny?

Útok alebo obrana?

V národných parkoch v Tanzánii, ktoré navštívil Erik, levy neútočia na ľudí. Mohli by. Veď „zákusky“ sa pred nimi špacírujú v polmetrovej vzdialenosti, s otvorenými oknami, vykláňajú sa zo striech, len aby si ulovili fotografiu. Pre levice ľahká korisť, stačí vyskočiť. A predsa to nerobia. Ľudia ich nezaujímajú. Vnímajú ich vlastne nie ako vzduch. „Ale ako kamene, ktoré treba obísť.“

Tanzánia, kedysi jedna z najchudobnejších krajín Afriky, sa v ostatných rokoch ekonomicky vzmáha, podľa Svetovej banky aj vďaka rapídne sa rozvíjajúcemu turizmu. Chránené územia dnes zaberajú takmer tretinu rozlohy, prispievajú takmer na pätinu HDP.

Čítajte rozhovor Chrániť divočinu znamená dvakrát lepšie zarábať

Nedávna ekonomická analýza Inštitútu environmentálnej politiky ukazuje, že ochrana prírody aj na Slovensku už prináša vyššie zisky, dokonca dvojnásobne. O koľko by boli ešte vyššie, ak by aj slovenské medvede vnímali ľudí ako kamene, ktoré možno obísť? Dnes ich vnímajú ako hrozbu. „Útočia aj zo strachu. Lebo my útočíme na ne,“ mieni Erik.

Dôkazy pre toto tvrdenie sú skryté v celoživotnom úsilí kanadského prírodovedca Andrewa Charlesa Russella. Sprevádzal ľudí za medveďom grizly, aby ukázal, že nie je krvilačný. Pre BBC o ňom v roku 2006 nakrútili dokument Medvedí muž z Kamčatky – Bear Man of Kamchatka.

Čítajte aj Aký je počet medveďov? Zlá otázka

Rusi na Sibíri lovia medvede grizly v zime. V brlohoch. Osirelé medvieďatá dajú na hranie svojim deťom. Keď medvieďatá „vyrastú z hračiek“, zabijú ich alebo dajú do zoo.

Russel tieto medvieďatá vykupoval a sprevádzal pri návrate do divočiny. Učil ich loviť lososy, pásť sa na limbových orieškoch. Ostatné medvede si na jeho prítomnosť natoľko zvykli, že dokonca jedna medvedica dala Russellovi postrážiť jej mladé.

Russell „vŕtal“ do miestnych oligarchov. Jedného dňa mu z vrtuľníka „jeho“ medvede vystrieľali do posledného.

Záhradníci

Do Tatier sa z Poľska zatúla los! Je to len pár týždňov. Veľmi pravdepodobne prechádza Suchou dolinou.

„Občas sem zavítajú. Možno by sa tu aj usadili, keby sa nepytliačilo,“ zahundre Peter. Je za tým vášeň. „Kto sa môže na Slovensku pochváliť zastreleným losom?“

Na Slovensku sa práve strieľajú diviaky. S odôvodnením, že sú nebezpečné, šíria africký mor. No nespomína sa, čo diviaky vlastne robia.

Dvaja anglickí farmári, manželia Isabella Tree a Charlie Burrell, sú na prelome tisícročí na pokraji bankrotu. Sú nútení priznať, že ich k priepasti doviedlo intenzívne poľnohospodárstvo. Rozhodnú sa pre neskutočný krok. Farmu Knepp v západnom Sussexe nechajú – zdivieť. Vrátia do nej zvieratá. Len nedávno vyšla o tom inšpiratívna kniha v slovenčine – Zdivočená farma (vydavateľstvo Bajkal).

Na Kneppe vypustia okrem prastarých plemien dobytka a poníkov aj prasatá. Urobia presne to isté, čo v Suchej diviaky. Regenerujú pôdu. Rýpu ju, prevzdušňujú, otvoria ju vyberanej spoločnosti húb, lišajníkov, machov, kvitnúcich rastlín. Tiež mraveniskám, ktoré lákajú drozdy, a najmä žlny, motýle a jašterice. „Diviak má dramatický vplyv na rozmanitosť,“ dodá Erik.

To diviaky chystajú pôdu pre semenáčiky stromov. V susednom temnom mikrosvete trávy by neprežili.

Nevedomosť

V Suchej doline filmári v tíme Erika Baláža striehnu na úžasný okamih. Hluchánica počúva vajíčka. Už-už sa krásne škvrnité kuriatka vyliahnu! No príde líška a jedno vajce po druhom odnesie.

„Musí to tak byť. Aby sa populácia hlucháňa udržala stabilná a nerástla, môže prežiť iba asi sedem percent kuriatok,“ prezrádza Erik.

Čítajte aj S hlucháňom zomiera pravda

Musí to tak byť, že lykožrút ničí a zároveň tvorí. No prináša iba zlomok príbehov. Aké príbehy by do Suchej vrátili kone? Pred 300 rokmi sa ich tu pásli stovky.

To, že tieto príbehy nepoznáme, je zásadné. Len preto sa totiž človek snaží pretvárať krajinu nasilu na páčivé, ale mĺkve obrazy. K živým, funkčným nás môžu doviesť zvieratá. Dáme im priestor?