Historická skúsenosť stredoeurópskeho priestoru je zložitá, viacznačná a často tragická. Každá významná geopolitická zmena nám priniesla keď nie priamu zmenu štátoprávneho usporiadania, tak aspoň zásadnú zmenu režimu.
Od rozpadu monarchie, vzniku prvej Československej republiky, jej zániku a „znovuzrodenia“ po rozdelenie, ktoré vytvorilo priestor pre existenciu samostatného Slovenska, boli to vždy širšie európske alebo svetové udalosti, ktoré prepisovali politické entity, v ktorých žili Slováci a ďalšie stredoeurópske národy a etniká.
Či sa stane prebiehajúca rusko-ukrajinská vojna spúšťačom podobnej geopolitickej zmeny, je dnes neisté, úplne vylúčiť to však nemožno.
Budúcnosť, tak ako ostatne vždy, je ťažko predvídateľná. Naše vlastné dejiny jednoznačne ukazujú, ako náhle a zásadne sa môže premeniť všetko, čo vnímame ako bežnú každodennosť.
Ďalších 30 rokov Slovenska teda určite nie je vytesaných do kameňa. Akokoľvek znepokojivo a ťaživo to môže znieť, prežitie slovenskej štátnosti nie je zaručené. Týmto faktom sa však netreba dať paralyzovať. Naopak, má slúžiť ako základ pre dospelé, zrelé premýšľanie bez naivity a príkras.
Naše traumy
Špecifiká nášho štátoprávneho a politického vývoja nemožno oddeliť od vývoja spoločenského. Naše traumy, nerozvinutá či fragmentová identita sú priamym dôsledkom vyššie opísaných diskontinuít. Azda každý jeden režim, v ktorom sme žili, aktívne a systematicky účtoval s režimom prechádzajúcim.
Tak sme sa stali národom nových začiatkov a zelených lúk, na ktorých sme stavali naše spoločensko-politické projekty.
Ale istý spodný prúd, skrytá kontinuita, ktorú možno stopovať skrz zmeny štátnosti a režimov, je ťah na emancipáciu Slovákov ako svojbytného politického národa.
Prejavy tejto kontinuity možno vidieť v snahách o slovenskú autonómiu, v tragickom naplnení v podobe fašistického vojnového štátu, neskoršom federalizačnom úsilí pod príkrovom socializmu až po rozdelenie spoločného štátu s Čechmi.
Žiaľ, historický biľag tohto vývoja (a sprievodné zápasy medzi jednotlivými časťami národa) znemožňujú, aby bol široko prijímaným spoločenským tmelom, ktorý je pre udržateľný rozvoj vlastnej štátnosti nevyhnutný.
Temné dedičstvo slovenského nacionalizmu je pre časť spoločnosti spúšťačom pomyselnej „autoimunitnej choroby“. Časť elít sa pre odpor k ľudáckemu režimu a jeho pohrobkom či ku grobianskemu mečiarizmu príliš neidentifikovala so slovenskou štátnosťou po roku 1993 a len zložito prijíma/la nový štát, jeho štruktúry a formujúcu sa identitu.
To, samozrejme, vyvolávalo a vyvoláva prehnanú alergickú reakciu u národne cítiacej časti spoločnosti. Rámcovo tento spor spadá pod širšiu postmodernú liberálno-kozmopolitnú vs. konzervatívno-národnú hodnotovú deliacu líniu, ktorá štiepi nielen slovenskú spoločnosť.
Absencia spoločnej široko prijímanej identity, postavenej na zdieľaných mýtoch, hodnotách a interpretácii dejinných skúseností, je dôvodom, prečo sú základné otázky ako kto sme, kam patríme, čo chceme, kto sú naši priatelia atď. stále otvorené.
Zároveň neprítomnosť funkčného a dostatočne silného prieniku univerzálnych hodnôt v podobe ľudských práv, občianskych slobôd, demokracie, právneho štátu a pod. do partikulárnej národne ukotvenej identity predstavuje jeden z najzávažnejších vnútorných problémov Slovenska, ktorý neguje veľkú časť nášho rozvojového potenciálu.
Zjednodušene povedané, dnes od národne uvedomelých Slovákov potrebujeme, aby boli viac občianstvom ako ľudom a zbavili sa tradovanej predstavy, že politika je panské huncútstvo. Nemenej dôležité je nebáť sa liberálno-demokratických princípov a prekonať inštinktívny izolacionizmus stelesnený heslom cudzie nechceme, svoje si nedáme.
A naopak, u predstaviteľov liberálnejších, reformnejších skupín je potrebná identifikácia so slovenským štátom a širším politickým národom. Tá je koreňom emočného puta, záväzku a cestou k drobnej práci, tak, ako ju rozpracoval Tomáš Garrigue Masaryk.
Ostentatívne ohŕňanie nosom nad plebsom, pomermi či hľadanie budúcnosti v emigrácii do vyspelejších a bohatších spoločností (cynik by povedal „prísť na hotové“) je potrebné prekonať, ak chceme dať zápasu o modernejšie, vyspelejšie a bohatšie Slovensko ozaj férovú šancu.
Čítajte viac Psie dni politiky: volebná kampaň v auguste a krvavé volebné leto
Neľahké časy sú príležitosť
Aj bez krištáľovej gule možno o budúcnosti povedať niekoľko vecí. V nadchádzajúcich tridsiatich rokoch nás určite čaká a neminie minimálne jedna či viaceré ekonomické krízy. Taká je realita hospodárskych cyklov.
Aplikácia umelej inteligencie bez náhrady zruší veľké množstvo pracovných miest. Bude nás trápiť demografia, dôsledky klimatickej zmeny, migrácia či (ne)dostupnosť dostatočne lacnej energie a kritických surovín.
Zostrujúce sa súperenie veľmocí o kritické zdroje, ekonomický vplyv a politickú legitimitu rozhodne nepomôže stabilite medzinárodného prostredia.
Ako ilustruje rusko-ukrajinská vojna, veľké, intenzívne medzištátne vojnové konflikty nie sú vecou minulosti. Tieto trendy sa, samozrejme, netýkajú len Slovenska. Je faktom, že nás čakajú ťažké časy.
Tak, ako nás čakali vždy. Obdobia mieru, stability a prosperity boli v dejinách vždy skôr izolovanými ostrovčekmi v oceáne tragédií a boja o prežitie.
Napriek týmto nepríjemným skutočnostiam by bolo chybou sa dívať na budúcnosť len skrz obavy, strach a snahy ukorigovať aspoň existujúci status quo. Zmena je nevyhnutná a dobre zvládnuté krízy môžu zlepšiť spoločenskú stabilitu, sebadôveru a byť impulzom na ďalší rast.
Šťastie najviac praje pripraveným. Schopnosť zúročiť prichádzajúce príležitosti je dôležitým predpokladom úspešnej budúcnosti. Bez nej je najlepším možným scenárom tiahnuca sa stagnácia, ktorá sa skôr zlomí do úpadku než do rastu.
Dobrým mentálnym nastavením do času nepohody je flexibilita a proaktívnosť, teda klasické ísť šťastiu naproti. Pozitívne sa tiež zúročí schopnosť prakticky, pragmaticky sa rozhodovať i niesť zodpovednosť za rozhodnutia.
V neposlednom rade je dôležitá vytrvalosť a odhodlanosť zoči-voči nepriaznivým podmienkam, opakovaným neúspechom a životným strastiam, odmenou za ktorú je sebadôvera a nadhľad umožňujúci odlíšiť dôležité od ničotného.
Presný opak takej častej ustrašenej, nariekavej pasivity, jalového moralizovania i rozšírenej mentality nárokov a obete.
V tomto smere môže každý jeden z nás urobiť svoj krok, pretože každý úspech sa začína v hlave. Na kolektívnej úrovni je predpokladom schopnosti národa a štátu prekonávať ťažkosti dostatočná spoločenská súdržnosť, občianska spolupatričnosť a ochota znášať primerané obete.
Čítajte viac Invázia na ostrov Kiska, ktorý nikto nebránil, sa skončila veľkými stratami
Projekt Druhá republika
Dnešné Slovensko, štát i spoločnosť, je v mnohých oblastiach vo veľmi zlom stave. Množstvo dlhodobých, štrukturálnych problémov zosilnila pandémia, vojna na Ukrajine a konfrontácia politicko-oligarchicko-kriminálnych štruktúr, ktoré si urobili zo Slovenska súkromnú pokladničku.
Samotný boj s nedostatočne efektívnym štátom je enormná výzva aj do dobrého počasia. V kombinácií s pandémiou a vojnou však vznikla extrémna kombinácia vnútorných a vonkajších tlakov, ktorá by potrápila aj dobre fungujúcu štátnu správu s kompetentným politickým vedením a silným mandátom od voličov.
Žiaľ, v našom prípade bol splnený len jeden z nutných troch bodov, a to silný mandát. Samorozklad vlády s ústavnou väčšinou (2020 – 2023) do rozhádanej partie, ktorá odovzdala štafetu úradníckej vláde, je mementom politických dejín Slovenska. Pacient prežil, ale ostáva v kritickom stave.
Dominantnú reakciu v spoločnosti na vývoj v posledných troch rokoch možno opísať na spektre emócií od hnevu, frustrácie, strachu po rezignáciu a apatiu. Tie sú základom prepadu dôvery voči prakticky všetkému a všetkým spojeným s verejným a politickým životom.
Kriticky nízka dôvera občanov v inštitúcie, politiku a politikov je silným indikátorom rozkladajúcej sa spoločenskej zmluvy medzi štátom a občanmi.
Typickými sprievodnými javmi sú rastúca polarizácia spoločnosti, antisystémové nálady (až 25 percent Slovákov vidí jedinú šancu na spoločenskú zmenu v revolúcii) či silnejúca pozícia politických prúdov s radikálnou rétorikou. Niet dôvodov pochybovať, že dnes sa nám spoločenská kohézia povážlivo rozsýpa v rukách.
Z uvedených dôvodov môžeme prísť k záveru, že čiastková sanácia systému, graduálne zmeny k lepšiemu už dnes pre nasmerovanie Slovenska na kurz nehroziaci úpadkom nemôžu stačiť.
Aktuálny stav slovenskej politiky, spoločnosti a štátu je taký zlý, že jeho udržovanie je z pohľadu ďalších tridsiatich rokov istou prehrou. Ak chceme, aby Slovensko malo šancu na pozitívnu budúcnosť, musíme premýšľať a konať odvážnejšie, ambicióznejšie a v širších súvislostiach.
Takýmto návrhom je, verím, Druhá republika. Nie, nevolám po prevrate. Nepotrebujeme ďalšiu traumatizujúcu diskontinuitu.
Potrebujeme sa však posunúť ku kvalitatívne inému spoločenskému, politickému i ústavnoprávnemu poriadku. Ak mám použiť príklad, tak sa pozrime na krízu a prerod štvrtej na piatu francúzsku republiku.
Druhá republika je projektom pre všetkých, ktorých jej myšlienka osloví. Špeciálnu rolu a zodpovednosť však dávam na plecia svojej generácii. Máme okolo tridsiatky, prvé kariérne kroky a skúsenosti za sebou, niektorí si zakladáme rodiny, väčšina už zažila prvý vážny neúspech či sklamanie.
Čítajte viac Na Jadran sme spočiatku jazdili nadýchať sa morského vzduchu. Nie kúpať sa ani slniť sa
Socializmus sme nezažili, Mečiara si pamätáme už len ako obskúrnu postavičku, nie hrozivého autokrata, Európska únia je pre nás prirodzeným životným priestorom, všetci poznáme niekoho, kto žil alebo žije v zahraničí.
Či už sa na to pozrieme z osobnej, rodinnej, alebo kariérnej perspektívy, nadchádzajúcich tridsať rokov vyplní tú najaktívnejšiu, najtvorivejšiu a v mnohých ohľadoch najdôležitejšiu etapu nášho života. Aká bude, či lepšie povedané, akú si ju spravíme, je otázka, ktorá sa nás bytostne dotýka. Hodiť dnes flintu do žita, je, ako hodiť tam vlastnú budúcnosť, sny a ambície.
Ústredným ideovým pilierom druhej republiky musí byť občiansky republikanizmus organicky vyrastajúci z národnej identity a z kultúrno-historického dedičstva, ktoré vytvorili spoločne žijúci Slováci, Maďari, Nemci, Židia, Rusíni, Rómovia a všetci ďalší na celom našom Slovensku – od Bratislavy až po Čiernu nad Tisou.
Spoluzodpovednosť všetkých za veci verejné má byť motívom spoločenského života od miestnej, regionálnej po národnú úroveň. Zodpovednosťou elít je tieto princípy žiť, propagovať a presadzovať.
Prezident John F. Kennedy, po Abrahamovi Lincolnovi druhý najpozitívnejšie vnímaný americký prezident v histórii, sa vo svojej inauguračnej reči obrátil na Američanov s dnes už legendárnou výzvou:
„Nepýtajte sa, čo môže vaša krajina urobiť pre vás. Pýtajte sa, čo môžete urobiť vy pre svoju krajinu.“ Presne takéto mentálne nastavenie je základom nového vlastenectva, ktoré potrebujeme ako podhubie štátnosti na ďalších tridsať, päťdesiat a hoc i sto rokov.
Čítajte viac Kórejský konflikt je v „mrazničke" už 70 rokov. Aj vďaka Slovákom
Kto iný ako prvé deti dnešnej republiky by ostatne mal prevziať štafetu a posunúť veci ďalej. Mierou talentu, vzdelaním či skúsenosťami nie sme o nič horší ako naši rovesníci kdekoľvek v Európe. Nemajme však ružové okuliare, mnohokrát zlyháme, množstvo vecí sa nám nepodarí.
Ako som načrtol v predchádzajúcom texte, nečakajú nás zrejme ľahké časy. Musíme sa vybaviť trpezlivosťou, odhodlaním, zanovitosťou, pracovitosťou a akceptáciou dlhodobej perspektívy.