Dvesto rokov Slávy dcéry. Čo ostalo zo vzájomnosti "bratských" národov?

V predminulom storočí sa pre túto ideovo-politickú koncepciu nadchli v strednej Európe tisíce národovcov s nálepkou panslávov alebo slavianofilov. Zdá sa, že dnes leží v troskách a niektorí odborníci tvrdia, že v prepadlisku dejín skončilo aj Kollárovo dielo. Ba český literárny historik a kritik Marin C. Putna vyhlasuje, že Slávy dcéra je „najúmrtnejšie zo všetkých diel, ktoré boli napísané v češtine“. Našťastie, je to ojedinelý hlas.

Ale poďme pekne po poriadku.

Po slovanskom cintoríne

Prvé vydanie Slávy dcéry vyšlo tlačou v roku 1824 v Budíne, dnešnej Budapešti. Ján Kollár tam pôsobil od roku 1819 ako evanjelický farár. Krátko predtým dokončil štúdium teológie v Jene.

Vo voľnom čase cestoval po okolí tohto univerzitného mesta na rieke Sála v Durínsku a zistil – ako to kedysi vyjadril Július Filo st. – že sa pohybuje po slovanskom cintoríne. „Všade slovanské mená a neslovanskí obyvatelia,“ napísal o niekoľko desaťročí neskôr vo svojich memoároch. Zrejme preháňal, lebo dediny a mestečká po Lužických Srboch videl aj tam, kde dokázateľne neboli. Na mnohých miestach však nachádzal stopy po vymierajúcom slovanskom národe. Potomkovia Srbov v okolí Jeny už boli nezvratne ponemčení. Ostali im však – ako neskôr spomínal – "slovanské tváre“.

Našiel tam, v obci Lobeda pri Jene, aj svoju veľkú lásku – Wihelmínu, dcéru miestneho evanjelického pastora. Išlo podľa všetkého naozaj o ponemčenú rodinu Lužických Srbov. Mladý Kollár sa do Wilhelmíny zaľúbil, dokonca ju požiadal o ruku, matka však bola rozhodne proti. Vraj nevydá dcéru do Uhorska, veď je to isté, akoby ju poslala na Sibír…

Wilhelmína sa však stala predobrazom Míny, áno, Slávy dcéry.

Kollár počas svojich teologických štúdií pocítil zrejme strach, že osud Lužických Srbov môžu nasledovať ďalšie slovanské národy vrátane Slovákov a rozplynú sa v germánskom alebo v maďarskom mori. Zároveň sa básnikovi zapáčila idea zjednotenia Nemecka, vtedy veľmi živá v radoch nemeckej mládeže. Už v júni 1815 vznikol Nemecký spolok, ktorý zlúčil suverénne kniežatstvá a slobodné mestá do jedného zväzu. Bola to predzvesť zrodu nemeckého národného štátu o 33 rokov neskôr. Čo tak zjednotiť aj Slovanov a zachrániť im budúcnosť, pomyslel si Kollár.

Oveľa neskôr priznal, že práve tam, na brehoch Sály našiel inšpiráciu pre svoje kľúčové dielo: „Najviac zneliek prvého spevu Slávy dcéry skrslo na týchto vychádzkach a prechádzkach, v hájoch, záhradách a na lúkach jenského okolia.“

Čítajte viac Vládol namiesto Petra Veľkého jeho dvojník? A kto vládne namiesto Putina?

Chvála Ľubomíra Feldeka

Aspoň niekoľko veršov z prvého sonetu či znelky tohto spevu na ukážku:

V onom kraji, kde se květorouchá

Sála dolinami rozstřela,

po nichž někdy silná kráčela

pověstneho noha Miliducha;

Sláva, že jí čas a zloba hluchá zhanobili, k nebi úpěla,

rada bohů přijdouc zavřela

k její křivdě nakloniti ucha:

Teraz ešte tomu porozumieť, poviete. Našťastie, Ľubomir Feldek pred časom prebásnil Slávy dcéru do súčasnej slovenčiny. V jeho podaní vyzerá úryvok z 1. sonetu Prvého spevu Kollárovej skladby takto:

V tom kraji, kde svoje kvetné rúcho

rozprestiera Sála po brehoch,

kde kedysi spod slovanských nôh

víril prach a znel krok Miliduchov,

zhanobená dobou, zlobou hluchou,

Sláva k nebu zavzdychala: "Och!“

V rade bohov uznal každý boh,

že k jej vzdychom treba schýliť ucho.

Kto bol Miliduch? Posledný lužickosrbský kráľ, ktorý zomrel v roku 806. Prečo písal Kollár v dobovej češtine, a nie v slovenčine? Odpoveď je zložitejšia, ako by sa mohlo zdať.

Kollár proti Štúrovi

Kollár sníval podľa Feldeka o československom jazyku a písal češtinou, do ktorej miešal slovenské slová. „Naháňal dva zajace, uchádzal sa o miesto v českej i v slovenskej literatúre – a tak sa mu podarilo stáť sa nečítaným hneď dvakrát,“ myslí si Feldek. „Živej slovenčine sa vzdialil, k živej češtine sa nepriblížil.“

Česká klasická filologička Eva Stehlíkova bola presvedčená, že väčšina bohemistov (aj tých solídne vzdelaných) Slávy dcéru nikdy nečítala. „Vedia tak akurát ,stůj, noho, posvátná’ a tí sčítanejšií ešte ,sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou’,“ vyhlásila táto profesorka Karlovej univerzity pred desiatimi rokmi.

Ale už pred dvomi storočiami varoval český národný buditeľ a básnik Josef Jungmann o generáciu mladšieho Kollára: „V Čechách nebude sa nikdy písať tak, ako vy píšete, s nechuťou sa odvraciame od tohto spôsobu. A v tom je príčina, že vás už nie medzi našich, ale medzi spisovateľov iného nárečia kladieme.“

Mimochodom, Česi si neskôr prisvojovali Kollára viac ako Slováci. Keď v roku 1852 zomrel, pochovali ho najprv v Pešti, ale v roku 1904 jeho telesné ostatky previezli do Prahy, kde sa konal slávnostný pohreb.

Prečo Kollár nenapísal Slávy dcéru v slovenčine? Jednak kodifikovaný spisovný slovenský jazyk vznikol až o dve desaťročia neskôr, ale bez ohľadu na to Kollár uznával len štyri nárečia „jedného slovanského jazyka“ ruské, poľské, československé a srbochorvátske (ilýrske). Preto sa postavil aj proti Štúrovej slovenčine.

Malo to hlbšie príčiny. „Jeho koncepcia slovanstva vychádzala z teórie o jednom slovanskom národe, ktorý hovorí štyrmi hlavnými nárečiami,“ upozorňuje profesor Miroslav Vojtech z Univerzity Komenského, Trocha predbiehame, ale zdá sa, že Tomáš G. Masaryk si vyššie cenil Jána Kollára ako Ľudovíta Štúra.

"Nie Štúr, ale Kollár!“ zvolal pri jednej príležitosti vtedy ešte len budúci prezident ČSR. Aj neskôr sa odvolával na niektoré myšlienky autora Slávy dcéry ako na jeden z ideových zdrojov vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Veď Masaryk razil koncepciu čechoslovakizmu, jednotného československého národa, v ktorom Slováci sú len jeho vetvou. Tvrdil, že medzi českým a slovenským jazykom je menší rozdiel ako medzi dvoma slovenskými nárečiami.

"Ján Kollár bol Slovák, a predsa písal po česky. Aj ja som Slovák a píšem po česky – prečo by tak nemohli robiť aj ostatní Slováci?“ pýtal sa Masaryk.

Čítajte viac Malý sprievodca dejinami slovenského prezidentstva: V znamení studenej vojny dvoch palácov

Utópia menom Všeslávia

Kollár vo svojich neskorších prácach, najmä v Kázňach a rečiach, dokonca vyzýval Slovanov, aby sa vzdali svojich kmeňových názvov v pomenovaniach: „Neříkajme ja jsem Slovák, Moravan, Čech, ja Slezák, Polák, Serb, Horvat a tak dále, ale říkajme: ja jsem Slavjan! Nebo to první oslabuje cit této národní velikosti a trhá řetěz jednoty.“ Onen veľký národ nazýval „Všesláviou“.

Kollár však na rozdiel od Ľudovíta Štúra nezašiel tak ďaleko, aby volal po politickom splynutí všetkých slovanských národov do jedného slovanského štátu s cárskym Ruskom na čele. Navyše s odmietnutím Západu a jeho kultúrno-civilizačných výdobytkov.

„Hoci aj Kollár sa netajil výhradami voči niektorým javom západnej kultúry, nerozčleňuje Západ a Východ v zmysle absolútneho protikladu, ako to v neskoršom období robil Štúr,“ pripomína profesor Vojtech.

Kollár na rozdiel od Štúra nechcel nahradiť katolicizmus a protestantizmus ortodoxným pravoslávím, rešpektoval mnohosť náboženstiev a pestrosť kultúr.

„Vzájemnost možná jest i tam, kde se národu rozličnost náboženství a věr, písma a liter, podnebí a krajín, zvykov a obyčajov nacháza,“ napísal v práci O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými, ktorá vyšla prvýkrát v roku 1836.

Autor Slávy dcéry akoby sa obával „babylonu jazykov“, ktorý podľa neho Slovanov rozdeľovali. V rozhovore s českým buditeľom Josefom Michlom, ktorý ho v tom čase v Budíne navštívil, preto poznamenal, že „najvzdelanejšie slovanské kmene – ruský, český, poľský a ilýrsky (juhoslovanský) budú musieť svoje nárečia ostatným požičať a tie si ich prevezmú.“

Jeho predstava sa do istej miery naplnila po prvej svetovej vojne, keď vzniklo Československo, Poľsko, Juhoslávia a Sovietsky zväz.

Čítajte viac Dohoda Beneša so Stalinom. Zmluva s diablom alebo s osloboditeľom?

Nesvornosť plodí rozbroje

Slávy dcéra mala niekoľko verzií, tú pôvodnú jej autor postupne prepracúval, obohacoval o ďalšie sonety a spevy. Kým prvé vydanie malo len predspev, tri spevy, a 151 zneliek, druhé z roku 1832 už päť spevov a 615 sonetov.

V definitívnej verzii, dokončenej krátko pred smrťou básnika o dvadsať rokov neskôr, počet zneliek narástol na konečných 645. Žiaľ, prebásnenú do spisovnej slovenčiny máme len prvú verziu.

S Ruskom na čele bude vesele?

Aj Kollár – ako takmer všetci predstavitelia českého a slovenského obrodenia – si idealizoval cárske Rusko a pripisoval mu kľúčovú úlohu v zjednocovaní Slovanstva. Bolo to aj pod vplyvom napoleonovských vojen, z ktorých Rusko vyšlo ako víťaz a takmer záchranca Európy. Ale hlavne zo zúfalstva – slovanské národy, najmä tie menšie, trpeli pod cudzím útlakom a hrozilo im odnárodnenie.

Hlas Karla Havlíčka Borovského, ktorý ako jediný mal za sebou ročný pobyt v Rusku, pôsobil príliš disharmonicky vo vtedajšom zbore rusofilov, aby mu ostatní uverili. V roku 1844 vydal o tom Havlíček pre cársky režim nelichotivé svedectvo. Bývalý slavianofil razil zrazu heslo „Najprv Čech, až potom Slovan“!

Havlíček upozorňoval na odvrátenú stranu slovanskej vzájomnosti – na hrozbu veľkoruského šovinizmu. "Kým nebude odčinená krivda/ spáchaná na Ukrajine, nie je možný ozajstný európsky mier a slovanské porozumenie,“ napísal.

V tom čase väčšina ukrajinského územia patrila do cárskeho Ruska, kým západné oblasti do Rakúsko-Uhorska. Cárska vláda považovala Ukrajincov za Malorusov a ukrajinčinu – za dialekt ruštiny. Malorusov chcel cár stoj čo stoj poruštiť a mal v tom podporu ruských slavianofilov. Minister vnútra Piotr Valujev podpísal tajný obežník, ktorým zakazoval vydávanie vedeckých, náboženských kníh, a predovšetkým učebníc v ukrajinčine.

Havlíček však vystúpil aj proti utláčaniu Rusínov Poliakmi: „Mali by uznať Rusínov za seberovný slovanský kmeň, ba čo viac, Poliaci by ho mali všemožne podporovať.“

Kollár to akoby nevnímal alebo o tom ani nevedel. V jednom svojom sonete uvažuje, ako by mala vyzerať socha Slovanstva v ľudskej podobe. Jej trup by tvorili Poliaci, ramená a ruky – Česi, nohy – Srbi, menšie časti tela Chorváti, Slezania, Slováci a ďalšie slovanské kmene. A Rusko? Bolo by hlavou tejto sochy.

Kollár nemohol čítať kontroverzný Štúrov spis Slovanstvo a svet budúcnosti a my nevieme, ako by ho posudzoval. Dielo prvýkrát vyšlo 15 rokov po Kollárovej smrti. Štúr v ňom označil Západ za mravne skazený a Rusku pripisoval "poslanie a právo rozmetať všetky slovanské separatistické tendencie a nárokovať si hegemóniu v celej rodine slovanských národov“.

Vieme však, že Masaryk v prvom projekte budúceho spoločného štátu v roku 1915 si ho predstavoval ako monarchiu a zvažoval možnosť, že český, resp. československý trón by sa ponúkol ruskému veľkokniežaťu Nikolajovi Nikolajovičovi.

Na historické udalosti nemožno nazerať ináč ako optikou doby, v ktorej sa udiali. A mať na zreteli, že všetko sa vyvíja v priestore i v čase.

Čítajte viac Kto naozaj bol Che Guevara a prečo ho nazvali Ježišom Kristom z Ria de la Plata?

Slovania zoči-voči nacizmu

Aj myšlienka všeslovanskej vzájomnosti bola raz na vzostupe a inokedy o nej nebolo počuť. Do popredia sa dostávala najmä v čase existenčného ohrozenia slovanských národov. Obyčajne vtedy sa aj Slováci a Česi utiekali k „veľkému dubisku“, na Východ. Ale len čo sa odtiaľ dočkali pomoci, obracali zraky na Západ.

Veľký spisovateľ Fiodor Dostojevskij si koncom 1877 poznamenal do denníka: „Po oslobodení začnú (slovanské kmene) svoj nový život tým, že požiadajú Európu, napríklad Anglicko a Nemecko, aby im zaručili a ochránili slobodu, a hoci Rusko bude v orchestri európskych mocností, urobia to na obranu pred Ruskom.“

Dostojevskij tu mal zrejme na mysli nielen vonkajšiu slobodu, čiže štátnu nezávislosť, suverenitu, ale aj vnútornú slobodu človeka. A vnímal aj obavy menších slovanských národov z toho, že „Rusko by ich hneď pohltilo“, čo sa napokon v 20. storočí v tej či onej forme aj dialo.

Tomu však predchádza smrteľná hrozba, ktorú predstavoval nacizmus. Dnes sa už zhruba vie, čo zamýšľal Adolf Hitler so Slovanmi. Generálny plán Východ kalkuloval nielen s ponemčením, ale aj so zotročením tých Slovanov, ktorí zostanú po „rasovej očiste“ nažive. Malo im postačiť štvorročné vzdelanie, znalosť počítania do 500 a schopnosť podpísať sa. Veď pri práci na stavbách alebo veľkostatkoch nepotrebovali títo moderní otroci vedieť ešte aj čítať.

Zo zachovaných nacistických dokumentov vyplýva, že takýto osud čakal 15 až 20 percent Poliakov, 35 percent Ukrajincov a 25 percent Bielorusov. Ostatných bolo treba „odstrániť“ napríklad vysídlením na Sibír. Podobný údaj o Rusoch v týchto dokumentoch chýba. Zrejme preto, že ich bolo tak veľa a ani Hitler nevedel, kde vziať toľkých Nemcov, ktorí by osídlili uvoľnený priestor.

V archívoch sa nenašlo ani presnejšie roztriedenie Slovákov na otrokov a ostatných. Nemecký historik Johann Kaiser sa však na základe dôkladného štúdia v archívoch domnieva, že Slováci mali mať rovnaký osud ako ďalšie slovanské národy. K takémuto záveru ho oprávňovali napríklad tajné rasové prieskumy, ktoré lekári SS uskutočňovali na území Slovenska od januára 1941.

Čítajte viac Báli sa viac Dubčeka alebo Havla? Z politického zákulisia novembra 1989

„Sám svobody kdo hoden…“

Už v priebehu vojny sa zdvihla vlna slovanskej vzájomnosti v národných hnutiach odporu po celej Európe. Bezprostredne po oslobodení a obnove Československa chcel prezident Edvard Beneš realizovať svoj projekt čisto slovanského štátu – bez Nemcov a Maďarov. S odsunom nemeckého obyvateľstva sa mu to podarilo, transfer Maďarov neprešiel u spojencov.

V roku 1947 prišlo na slová z Dostojevského proroctva. Oslobodení Česi a Slováci zatúžili mať ešte viac slobody a chceli požiadať Západ, aby im pomohol prostredníctvom Marshallovho plánu. Moskva zakázalo Prahe ho prijať. Časť komunistov sa odvolávala na starší Stalinov prísľub, že nebude mať nič proti vlastnej ceste Čechov a Slovákov k socializmu. Už to zrejme neplatilo.

V prvých povojnových rokoch sa na Devíne vždy začiatkom leta konali Dni slovanskej vzájomnosti. Naposledy v roku 1951, lebo Devín sa dostal do prísne stráženého pohraničného pásma. Ale nielen preto. Juhoslávia pod vedením „krvavého psa Tita“ zišla zo správnej cesty. Navyše z pohľadu teórie proletárskeho, neskôr socialistického internacionalizmu mala slovanská vzájomnosť priúzke rámce, bola doslova prežitkom. Zato každý rok sa konal Mesiac československo-sovietskeho priateľstva.ň

V januári 1952 si české a slovenské médiá pripomenuli 100. výročie úmrtia J. Kollára. Rudé Právo citovalo v úvodníku jeho okrídlené verše:

Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážití každou. Ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok.

Vzápätí nasledoval aktuálny ideologický výklad. „Ako živo znejú tieto slová nášho klasika práve dnes, keď stámilióny príslušníkov porobených národov bojujú za zvrhnutie otrokárskeho panstva západných imperialistov!“

Čítajte viac Koaličná múdrosť: víťaz volieb nesmie chcieť všetko

Slovenský Goethe v Pešti

Každá doba a každá moc si prispôsobovala Kollára svojím potrebám a na svoj spôsob. Z jeho tvorby vyberala raz mýtotvorné, fantastické prvky a inokedy skôr realistické. V jednom sonete sa básnik pýtal, čo bude so Slovanmi o sto rokov a priblížil svoju predstavu ich budúcnosti. Všetkých by mala spojiť „láska a vzájemnosť“.

Skrátka, všetci Slovania by mali byť bratia. Jeden čas – niekoľko desaťročí – sa dokonca rečnilo a písalo o „bratských národoch“. Ale potom prevládol názor „radšej žiť osve, ako pod kuratelou staršieho brata“.

Rozchod Srbov s Chorvátmi bol krvavý, Čechov so Slovákmi – zamatový. Rozpadlo sa i „veľké dubisko" na Východe. Medzi kedysi bratskými národmi Rusmi a Ukrajincami dnes zúri vojna. Zdalo by sa, že myšlienka slovanskej vzájomnosti leží v troskách. Ale napríklad medzi Slovákmi a Čechmi nie sú síce bratské vzťahy, ale nadštandardné áno.

Pravdu má asi český historik a filozof Adam Votruba, keď za nevyhnutné predpoklady slovanskej vzájomnosti do budúcnosti považuje rovnoprávnosť a kultúrnu blízkosť (popri geografickej a záujmovej) predovšetkým menších národov. Ale kultúrne zbližovanie Slovanov kládol predsa do popredia aj Kollár. A čo so Slávy dcérou? Ostáva "základným dielom slovenskej literatúry s hlbokým presahom do 20. storočia“. Napísal Peter Zajac. Autora Slávy dcéry nazval Róbert Kiss Szemán, maďarský literárny historik "slovanským Goethem v Pešti“.

Slovanským, čiže aj slovenským Goethem.

Čítajte viac Ako sa hľadalo vhodné miesto na zemeguli pre židovský štát. Veľa nechýbalo a vznikne v Afrike