Aj napriek všetkým nástrahám civilizácie sa zachoval na Slovensku v Tatrách les, ktorého sa človek „nedotkol“ storočia. Padajúce zrázy v Tichej doline obrastajú borovice limby, čo majú 800 rokov.
Dodnes sa však možno na Slovensku prechádzať po prostrediach, ktoré sú staršie ako samotná civilizácia a stále vyzerajú, znejú a voňajú aspoň čiastočne ako dávny svet ešte počas poslednej ľadovej doby, ktorá stromom veľmi nepriala. Ale podnietila najväčší suchozemský ekosystém, aký bol kedy na Zemi – step.
V skoré slnečné ráno step v Považskom Inovci neďaleko Topoľčianskeho hradu „spieva“ tak, že dvaja ľudia majú problém porozprávať sa.
No skôr zvláštna vôňa je tým prvým, čo akosi inštinktívne prinúti človeka skloniť zrak k zemi, aby uvidel vzácneho obyvateľa tohto spoločenstva – klinček včasný Lumnitzerov.
Starší ako prví Európania
Ide o západokarpatský endemit, ktorý na rozpálených skalných biotopoch dokáže tvoriť snehobiely „vodopád“.
Rastie už len na pár miestach v Rakúsku a na Slovensku. Prvýkrát ho pre svetovú vedu opísal slovenský lekár a botanik Štefan Lumnitzer, ktorý žil na prelome 18. a 19. storočia. Bolo to na priamo na hrade Devín, na hradnom brale. Neskôr popísaná lokalita v Považskom Inovci, ktorou prechádzame, nadväzujúca na Tematínske vrchy, patrí k najvýznamnejším lokalitám výskytu klinčeka. Práve tu sa na väčších plochách zachovali stepi.
Foto: Andrej Barát
„A práve tento vzácny druh klinčeka nám indikuje stepi, ktoré nemohli nikdy celkom zarásť. A to ani v dobách, keď bol rozšírený les,“ naznačuje botanik Mario Duchoň. Inými slovami, klinček včasný Lumnitzerov nám ukazuje spoločenstvo, ktoré tu bolo oveľa oveľa skôr, ako do Európy prišli prví ľudia. Botanik hovorí o desaťtisícoch rokov.
Ale až keď si do tohto spoločenstva ľahnete, vyrazí vám to dych. Nemusíte byť botanik a predsa si uvedomíte neuveriteľnú pestrosť mikrovesmíru, po ktorom ste dosiaľ bezostyšne šliapali. Je ako kaleidoskop, pootočíte „ďalekohľadom“ a z obrazcov vyskakujú ešte zložitejšie obrazy. A v tých nespočetných tvaroch a farbách rastlín sa hmýria myriady drobných chrobákov, pavúkov, mravcov, pri ktorých lúčne koníky vyzerajú ako veľké kone.
Čítajte aj Ako vyšperkovať krajinu do dokonalosti? Kosou. Ručne
Zaujímavé kruhy tu „kreslí“ ostrica nízka. Geometrické tvary sú vzorcom prežitia. Dolomit sa drobí, prebieha tu erózia, ostrica to stabilizuje. Nájdete tu rastliny, ktoré zvyčajne rastú vysoko v horách, ale aj druhy z ázijskej stepi. A čo všetko ešte čaká na objavenie?
Vedci na prelome milénií objavili vo zvyškoch stepí hory Rokoš (Strážovské vrchy) úplne nový druh chrobáka, ktorý ešte nemá slovenské meno, ale latinské pomenovanie aspoň naznačuje slovenské korene – Brachysomus rokosensis.
Na Slovensku bol v Tematínskych vrchoch v roku 1997 po prvý raz opísaný napríklad modráčik slovenský. A aj keď v jeho prípade vyšli dve štúdie, ktoré predbežne odmietli, že ide o nový samostatný druh, štúdium tohto pôvabného motýľa stále pokračuje. V každom prípade odlišnosti, ktoré u tohto motýľa preukázateľne sú, možno považovať za ďalší dôkaz o tom, že podobné biotopy museli byť veľmi staré a rozšírené na veľkých plochách, aby umožnili vzniknúť tejto „odchýlke“.
Ak by niekomu napadlo odtrhnúť si čo len jeden klinček včasný Lumnitzerov, hrozí mu pokuta 400 eur. Ale aká je skutočná cena starej stepi?
Vzácne motýle, orchidey, voňavé byliny, raritné chrobáky a ešte stále fungujúce prírodné väzby.
Pevnosti života
Botanik odpovie protiotázkou. Dokážeme určiť cenu našich hradov? „Ak vzhliadame k historickým pamiatkam, ktoré postavil človek, nemali by sme aj k týmto miestam?“
Tieto svety pritom kedysi pokrývali väčšinu kopcov a pahorkov na Slovensku. Práve aj z takýchto svetov sa šírila všetka tá lúčna krása aj chuť, ktorá zaplavila Slovensko v časoch, keď človek začal ešte viac rozširovať pastviny na úkor lesov. Z prastarých stepí sa pomaličky šírili druhy, ktoré v konečnom výsledku obohatili slovenské mlieko či syr.
A práve tieto prastaré stepi by bez problémov vydržali až do dneška, nebyť diania zhruba pred 50 rokmi. Keď sa v zmysle vtedajšieho poznania a vnímania prírody rozhodlo, že tieto miesta sú škaredé, bez života, neužitočné. Tieto oázy najstaršieho a najhúževnatejšieho života sa považovali za púšť. A preto ich konečne nahradíme niečím pekným a užitočným – stromami.
Čítajte aj (S)pasenie krajiny
Biologická púšť
Urobil som si malý prieskum. Viacerých ľudí, mladých aj starých, v okolí Tribeča a Považského Inovca som sa pýtal, aký je v „ich“ horách skutočne pôvodný strom. Veľa odpovedalo pohotovo – borovica. Lenže borovica čierna pôvodná nie je a vôbec sem nepatrí.
Ale už je desaťročiami vrastená do pôdy a predstáv ľudí o tom, čo je pekné, prirodzené a pôvodné. Borovice čierne (aj jasene mannové) sa vysádzali masívne v druhej polovici 20. storočia. Suché stepi a suché pasienky boli zdecimované. Kedysi sa tiahli celým úpätím aj Malých Karpát.
Milióny stromov spolu so zeminou vynášali ľudia na chrbtoch. Aby ich vôbec mohli zasadiť, jamky na niektorých skalnatých miestach „odpálili“ dynamitom. „Niektorí ľudia si dodnes myslia, že hocijaký strom je dobrý. Že aj tá monokultúra je lepšia ako trávnatá – pustatina,“ povie Mario. A sám sa prizná, že borovicové zátišia majú svoje čaro. „Ale tento príbeh nám ukazuje, že sadenie stromov nie je vždy dobrý nápad.“
Čo sa stane, ak do cudzieho prostredia zasadíte strom, ktorý je typický pre Mediterán? „Prostredie sa premení na biologickú púšť, ktorá pochová celú biodiverzitu,“ hrabne botanik prstami do zeme. A vytiahne ihličie a šišky. Hrabne hlbšie a – zas len ihličie a šišky. „Nerastie tu už nič.“ A to stojíme iba v tieni skupinky štyroch borovíc. Lenže na Slovensku sa vysádzali borovice na stovkách hektárov. Veľa druhov sadením stromov na Slovensku už úplne vyhynulo.
Keď les skysne
Týka sa to napríklad hnedého motýľa očkáňa skalného, k jeho doslova kultovým miestam patrila napríklad Devínska Kobyla alebo Čachtický hradný vrch. Motýľ potreboval bezlesie, živil sa lístkami ostrevky, kostravy a stoklasu, ale podstatná bola najmä dostatočná rozloha areálu. Na fragmentovaných kúskoch neprežil.
To isté sa týkalo ešte vzácnejšieho žltáčika zanoväťového, druhu európskeho významu. Vyhynul v Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, Česku a veľmi pravdepodobne už aj na Slovensku. Kedysi bežná ozdoba leta od Nemecka až po južný Ural.
Stepi nahradili borovicové monokultúry, kde sa len hromadí množstvo kyslého opadu, potlačí to všetky pôvodné druhy a významne to mení chemizmus pôdy. To komplikuje život pôvodným rastlinám aj v podstatne širšom okolí a negatívne to zasahuje do okrajov stepí.
Foto: Andrej Barát
Zvyčajne ich lemujú skrčené pokrútené háje, duby plstnaté svojských tvarov s machovými bradami. Pána prsteňov mohli nakrúcať aj tu. Zacítime, že nás niečo z dubovej krútňavy pozoruje. Štvoro vyjavených očí, dve veľké sovy ešte s páperím – mláďatá výra skalného! Chvíľu sa na seba prekvapene pozeráme.
Mladé výry napokon v tichosti odletia. Step výsadbou borovíc tiež zaniká nehlučne. A s ňou sa vytrácajú aj príležitosti.
Foto: Andrej Barát
Vôňa sucha alebo vody?
Dnes veda podobné miesta nepovažuje za nehostinnú púšť. Práve naopak. Je to extrémne prostredie, extrémne suché, drobivé, nestále. Ale to znamená, že jeho obyvatelia sú šampiónmi prežitia. Táto ich schopnosť je dôležitá aj z pohľadu prebiehajúcej klimatickej zmeny, keď sa vkráda sucho. A už sme naznačili, že boli užitočné aj v minulosti, keď človek rozširoval bezlesie, lebo ho potreboval.
Najprv vypaľovaním či klčovaním stromov zväčšoval loviská. Neskôr rozširoval pastviny. Druhy starých stepí sa do týchto otvorených plôch šírili a „dávali“ krajine krásu aj ekonomický zmysel aj bez stromov. Dnes odborníci obnovujú stepi podobne – vyrúbu nepôvodné borovice čierne, čo sa práve deje napríklad v Zoborských vrchoch. Pričom už po pár rokoch vidno výrazné zlepšenie biotopu.
Foto: Andrej Barát
Ale čo vlastne zvieratá aj človeka na otvorenej krajine priťahuje? Je to svetlo? Priestrannosť? „Sú prieskumy, ktoré napríklad dokazujú, ako sa ľudia dobre cítia pri prirodzene meandrujúcej rieke. Poéziu prírody máme zakódovanú hlboko v sebe,“ mieni Mario.
Alebo je za tým pocit bezpečia? A čo ak za nos všetkých ťahá jednoducho vôňa? Už len názvy, ktoré mi vyratúva Mario, voňajú. Dúška včasná, dušovka roľná. Aróma je intenzívna a stúpajúce ranné slnko odhalí, kam až siaha pavučina vzťahov.
Tieto rastliny voňajú preto, lebo obsahujú množstvo silíc. A to je ich prispôsobenie sa suchu. Stepi však priťahovali zver aj preto, že boli v zime vyhriate. Je to cítiť aj dnes. Stačí si zájsť napríklad začiatkom marca na zoborskú step. Dobre to vedia dravé vtáky aj nedočkaví paraglajdisti, ktorí stúpajú nahor v teplých, ale ešte zradných jarných prúdoch.
Zvieratá sa tu oddávna zdržovali, ohrýzali, udržiavali cenné bezlesie. A to odkrýva ďalší spôsob, ako ho dnes zachrániť.
Čítajte aj Kone z jaskynných malieb menia sovietsky tankodróm na praveký raj
Krajina, ktorá (ne)má pokračovanie
Keď do Ameriky prišli prví osadníci z Európy, našli krajinu, ktorá by sa v mnohom podobala stepi v Tematínskych vrchoch či v Zoborských vrchoch. Niektoré jej časti by sa mohli zas označiť ako pasienkový les, úchvatný, ako sú napríklad Gavurky. Treba tieto miesta zas a znova pripomínať, pretože dokazujú, že Slovensko je stále pestrá krajina s oknami do mnohých časov a svetov a je na nás, či ich ako výtržníci vytlčieme, alebo do nich zvedavo nahliadneme.
Cez jedno z takýchto okien tak možno nazrieť a pochopiť slová amerického krajinného ekológa Alda Leopolda, ktorý do knihy Almanach mojej krajiny napísal: „Stará préria žila rozmanitosťou svojich rastlín a zvierat a všetky boli užitočné, pretože výsledkom ich celkového súčtu spolupráce a súperenia bolo pokračovanie.“
Európski osadníci vyhubili veľké pasúce sa americké zvieratá a krajinu prerástli kroviny a les. Ktoré vzápätí vystriedala európsky kultúrna, disciplinovaná „príroda“ zviazaná do kategórií, lánov a striktných predstáv o užitočnosti. Predstáv aj o tom, že užitočnú prírodu môže len človek tvoriť, vysadiť.
Lenže „pokračujúcu“ životaschopnú krajinu netvoria zaškatuľkované polia, lúky a lesy, kde sa miesto vzťahov budujú bariéry a ploty. Prežitím a pokračovaním je mozaika. A tú dokážu zaujímavo obnovovať napríklad zvieratá.
Bakyňa
Ste pastierka, bačovka? „Deti mi hovoria – bakyňa!“ rozosmeje sa Alena Bajzíková zo Závady. Z európskeho projektu LIFE Endemic PANALP získala prostriedky na vybudovanie infraštruktúry na pasenie na pôvodných pasienkoch nad dedinou, len kúsok od stepi, z ktorej sme s Mariom vyšli. Botanik sa zohne a na tomto „obyčajnom“ pasienku víťazoslávne nachádza druhy, ktoré sme v stepi obdivovali. Ostrica nízka, hrdobárka horská. Dôkazy, že stepné druhy sa šírili tam, kde človek rozširoval bezlesie, pastvu. Rastú tu prekrásne orchidey.
Na Slovensku je 600-tisíc hektárov takzvaných bielych plôch, čo sú zarastajúce bývalé pasienky. Ocitli sa na rázcestí. Podľa niektorých, ako to ukazuje prípad v Horovciach, je to príležitosť vysadiť stromy. A tak aj najväčší slovenský štátny znak nakoniec nahradil – niekdajšie pasienky.
Sú však takí, ktorí sa prikláňajú skôr k obnove pasienkov. Pretože v tom vidia obrovský nevyužitý potenciál, v ktorom sa nielen podľa botanika Maria, ale prakticky každého farmára, s ktorým som sa o tejto téme zhováral, skrýva zamestnanosť a rovnako aj zdravé potraviny, syry, mlieko, mäso.
Mliečne výrobky vyrába aj pani Bajzíková, ale na jej príbehu ma zaujalo, že pastvou sleduje aj čosi úplne iné než vlastný úžitok. Čosi, čo súvisí práve so stepou.
Začala, ako začala. Na pozemku im zarástol briežok a v televízii pozerala reláciu o tom, že kozy sú ideálnym prostriedkom na „vykosenie“. Skutočne – za polhodinu bolo kríčie zlikvidované. „Moja idea bola, že si kúpim kozu, vypasie mi breh, zabijem ju a budem mať svätý pokoj,“ zvraští obočie „bakyňa“, ktorá vyštudovala dve vysoké školy, geodéziu, kartografiu a ovocinárstvo.
Lenže koza bola veľmi priateľská. A z jednej boli razom tri.
Foto: Andrej Barát
Pasenie je myšlienková pasia
Z troch bolo päť. A keď už bolo mlieko, začala obchádzať bačov, ako sa robia syry. Ku kozám pribudli ovce. Oslovila družstvo, pre ktoré nemal kto pásť. Keď rušili chov, odkúpila aspoň časť zvierat, ktoré boli jej srdcu blízke. „No a už je z toho veľké stádo a tak tu pomaly bačujem 20 rokov. Až by som povedala, že si to človek nevyberie sám. Vyberie si to človeka.“
A dá sa z toho vyžiť? „Nie,“ povie stručne. A vysvetlí, že nebyť nadšenia, tak to zrejme nerobí. Rovnako nebyť verných zákazníkov. „Nejako si to živobytie nakoniec vyskladám. Ale veľmi necestujem. A neživím iného.“
Vymenúva ďalšie paradoxy. Na dedine to podľa nej ľudia už nevedia oceniť. A okorenia to poznámkami – máš dve vysoké školy a pozri, čo robíš. „Smrdí to a v hovnách si.“ Ale v meste jej výrobky rozchytajú.
Čítajte aj Spasí ľudstvo umelé mäso alebo návrat pastvy?
Ako si takéto niečo môže vybrať človeka? Pastierka sa usmeje. Povie, že pôvodne chcela študovať botaniku. „Vidím, ako tá krása mizne, rôznorodosť kvietkov. Bolo mi ľúto, ako to všetko zarastá. Ale keď to prepasiete, môže sa to vrátiť. Vznikne krásny krajinných prvok. Niekde bonsaje. Kedysi ovce vytvárali chodníčky, po ktorých prechádzali turisti. Nevyužívam traktory, motory.“
Kosačka podľa nej berie rad za radom všetko. Ale zvieratá idú zaujímavo, stačí ich pozorovať, ako preberajú, čo sa hodí a čo nie. „Pre mňa sú kozy nástrojom na krajinotvorbu. Z pasenia mám pasiu. A pri pasení mám čas premýšľať.“
Nie každý chce pásť. Ale každý by sa mohol predtým, než zatne rýľ, aspoň na chvíľu zastaviť a popremýšľať nad tým, čo sa skutočne skrýva v krajine. Nazrieť do okna a len tak pozorovať.