Peter Weiss: Dvojjediné výročie slovenskej štátnosti

Začiatkom roku si pripomíname vznik slovenskej štátnosti. A to v dvojakom zmysle. Je dobré si to ozrejmiť, keďže sme vkročili do roku, v ktorom si pripomenieme 30. výročie významných historických udalostí.

11.01.2022 06:00
Havel, Dubček, Schuster, Čalfa, Bradlo 1990 Foto:
Oslavy československej štátnosti v máji 1990 na Bradle, kde sa nachádza miesto posledného odpočinku Milana Rastislava Štefánika. V popredí uprostred boli Václav Havel a Alexander Dubček. Po boku Havla stál Rudolf Schuster a pri Dubčekovi bol Marián Čalfa.
debata (2)

Prvého januára 1969 sa na základe Ústavného zákona číslo 143 z 27. októbra 1968 konštituovala československá federácia ako „dobrovoľný zväzok rovnoprávnych národných štátov českého a slovenského národa“. To znamenalo zo štátoprávneho hľadiska aj vznik Slovenskej republiky (SR) a Českej republiky (ČR) s prívlastkom „socialistická“. Naplnil sa tak po ťažkých politických konfliktoch a prinesených obetiach a po zložitých politických rokovaniach českej a slovenskej politickej reprezentácie po 24 rokoch štátoprávny program SNP.

Ten sa usiloval o pozitívne prekonanie vojnovej slovenskej štátnosti, ktorá vznikla po Mníchovskom diktáte a Viedenskej arbitráži pod Hitlerovým surovým nátlakom a vydieraním, v silne oklieštených hraniciach, keď prišla o pätinu územia a stratila 850-tisíc obyvateľov, z toho 250-tisíc slovenskej národnosti. Jej suverenita bola fiktívna, keďže vojnová SR mala vazalský vzťah k nacistickej Tretej ríši vyjadrený podpisom ochrannej dohody.

Spojenci odmietali s ľudákmi diskutovať

Existencia vojnovej SR visela výlučne na vojenskom úspechu nacistického Nemecka. Po obrate vo vojne sa dostala do bezvýchodiskovej situácie. Ako prvá vstúpila po boku Nemecka do vojny proti Spojencom. Jej politický režim bol založený na vodcovskom princípe podľa nemeckého vzoru a horlivo aplikoval norimberské rasové zákony. Navyše, plne sa presadila koncepcia kontinuity ČSR vychádzajúca z nulity všetkých medzinárodno-právnych skutočností viažucich sa na Mníchovskú dohodu, predovšetkým rozpadu ČSR a vzniku Protektorátu Čechy a Morava a slovenského štátu. SR jednoducho nemala šancu v povojnovej Európe pretrvať. Spojenci rozhodli o jej zrušení.

Usilovať sa o prežitie tejto štátnosti bolo pre racionálne uvažujúcich politikov dôkazom politickej nezodpovednosti. S ľudákmi na túto tému Spojenci odmietali čo i len komunikovať. Preto signatári Vianočnej dohody z roku 1943 slovenskú štátnosť presadzovali v inej podobe. Išlo v podstate o návrat k heslu „Národ je viac ako štát“, a odmietnutie prístupu Jozefa Tisa, ktorý konkrétnu formu štátnosti nadradil osudu národa.

Ústava SR, 1992, Deň Ústavy SR, Ivan Gašparovič, Peter Weiss, Vladimír Mečiar Čítajte viac Peter Weiss: SNP a naša štátnosť

Podľa historika Ľubomíra Liptáka v SNP „povstal národ, ktorý – a to nie je maličkosť – v duchu likvidácie násilností spáchaných fašizmom sa vzdal svojho štátu, aj keď zmrzačeného a vazalského, vlastnými silami zvrhol vládu a postavil sa proti ‚ochrannej mocnosti‘ so zbraňou v ruke“. SNP tak zaradilo Slovensko medzi víťazné národy antifašistickej aliancie, zbavilo ho biľagu zločinov fašistického režimu a najmä predstavilo alternatívu ku koncepcii prezidenta Edvarda Beneša, ktorá predpokladala jednoduchý návrat k predmníchov­skej ČSR.

Uznanie svojbytnosti slovenského národa

Prihlásenie sa povstaleckej SNR k obnove ČSR bolo totiž podmienené tým, že sa uzná svojbytnosť slovenského národa v spoločnom štáte, že sa tento bude rozvíjať na princípe „rovného s rovným“, že sa budú konštituovať slovenské národné orgány a prekoná sa nielen koncepcia čechoslovakizmu a štátoprávneho unitarizmu, ale aj návratu k politickému režimu 1. ČSR. V tomto zmysle SNR nielenže nezničila slovenskú štátnosť, ale naopak, chcela ju v obnovenej ČSR zachovať a rozvíjať na báze federalizmu. SNR, ktorá ako zvrchovaný štátny orgán vykonávala zákonodarnú i výkonnú moc na povstaleckom území a spravovala ho, sa stala sa nielen politicko-programovou, ale aj inštitucionálnou nositeľkou novej slovenskej štátnosti. Zasiala do vedomia slovenského národa silnú spomienku na praktickú skúsenosť s reálnou rovnoprávnosťou voči ústrednej vláde.

Akokoľvek bola SR vytvorená zhora rozhodnutím parlamentu unitárneho štátu a nad týmto štátoprávnym rozhodnutím visel tieň násilného zastavenia obrodného procesu a okupácie ČSSR sovietskou armádou, práve vďaka tomuto ústavnému zákonu sa formovali všetky základné štruktúry slovenskej štátnosti – vláda, parlament, štátna administratíva atď. Samozrejme, boli poznamenané charakterom vtedajšieho politického systému a faktom, že „krstný otec“ tohto zákona Gustáv Husák po mocenskom zvrate v apríli 1969 veľmi rýchlo ako najmocnejší muž v štáte pôvodný zákon deformoval v prospech opätovnej koncentrácie moci v pražskom centre a federáciu pozbavil jej podstatných rozhodovacích mechanizmov.

Politicky tiež odstavil Alexandra Dubčeka, ktorý svojimi aktivitami po apríli 1963 otváral dvere pre reformný proces a pre zavŕšenie emancipačných úsilí slovenského národa. Ale s relevantnými národnými orgánmi, ktoré sa od 1. januára 1969 vyvinuli, a s ľuďmi, ktorí v ich rámci získavali skúsenosť so spravovaním štátu, s chodom verejnej správy atď., vstúpila SR do nového obdobia po novembri 1989.

Jakeš a Jindra odmietali ústavy

Prvého januára 1993 sa SR osamostatnila. Stala sa rovnoprávnym subjektom medzinárodného práva a suverénnym aktérom medzinárodných vzťahov. Prológom tohto historického rozhodnutia bolo, že 31. októbra roku 1989 časť poslancov SNR napriek hrozbe straníckych a iných trestov vyslovila otvorený nesúhlas s koncepciou prijatia tzv. trojjedinej ústavy, ktorú pripravila komisia vedená členom vlády ČSSR Mariánom Čalfom a ktorú presadzovalo Predsedníctvo ÚV KSČ. Generálny tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš a predseda Federálneho zhromaždenia Alois Jindra republikové ústavy výslovne odmietali.

Predtým prebehla v Literárnom týždenníku diskusia k dvadsiatim rokom trvania federácie. Viacerí jej účastníci odmietli jej jestvujúcu formu a požadovali, aby sa konečne prijali národné ústavy. Historik Pavol Kanis upozornil, že prestavba môže zanedlho odhaliť, že „viaceré dôsledne neriešené veci nie sú historicky nosné pre národ ako politický subjekt“, a konštatoval: „Právo na vlastný štát je prirodzeným právom národa.“ Spisovateľ a esejista Vladimír Mináč napísal, že v dôsledku nevypracovania republikovej ústavy sa „vzďaľujeme slovenskej štátnosti“.

Peter Weiss, alexander dubček, SDĽ, SDSS Čítajte viac Peter Weiss: Humanistický koncept sociálnej demokracie

Na českej strane sa žiadne aktivity smerujúce k dobudovaniu českej štátnosti nevyskytli ani v rámci oficiálnych štruktúr, ani v rámci disentu. Ten tiež jednoznačne nadraďoval federálnu ústavu nad republikové, resp. vypracovanie republikových ústav ani nepožadoval. Slovenská verejnosť teda brala dobudovanie slovenskej štátnosti prijatím národných ústav a štátnych symbolov ako základu nápravy federácie oveľa vážnejšie, ako pristupovala k českej štátnosti česká verejnosť. Český historik Jan Rychlík poznamenal: „V českom chápaní bolo Československo vlastne akýmsi českým štátom rozšíreným na východ. Preto Česi považovali za ideálny stav unitárny štát s jedinou vládou a jediným parlamentom. Vznik československej federácie v roku 1968 chápali Česi ako ústupok Slovákom, ako niečo z českého hľadiska zbytočné a nežiaduce.“

Petr Pithart (v rokoch 1990 – 1992 predseda vlády ČR) popísal veľmi rozpačitý vznik Českej národnej rady (ČNR) ako základného atribútu českej štátnosti: „V roku 1968 vznikla československá federácia tak, že sa na nej dohodli akoby konštituanti (…) dve národné rady, česká a slovenská. Lenže zatiaľ čo Slovenská národná rada už existovala, ako inštitucionálne vyjadrenia pokryteckého, asymetrického modelu riešenia národnostnej otázky, ČNR sa musela na poslednú chvíľu nejako vykúzliť, vydupať zo zeme – priviesť na svet nelegitímnou improvizáciou.“ O rozdieloch vo vnímaní federácie hneď po revolúcii Pithart na inom mieste napísal: „Akási federácia tu, málo platné, bola. Avšak neautentická, kulisovitá, nefunkčná (Václav Havel). Na tom jedinom sa snáď zhodli všetci. Čechom to nevadilo, Slovákom veľmi.“

Asymetria v prístupe k riešeniu štátoprávnych otázok v Čechách a na Slovensku teda bola prítomná už pred novembrom 1989. V demokra­tických podmienkach sa iba naplno prejavila. Ignorovanie potreby urýchlene zavŕšiť budovanie slovenskej i českej štátnosti prijatím národných ústav a rekonštruovať federáciu sa ospravedlňovalo ako v roku 1968 – protidemokratickým heslom „najprv demokratizácia, potom federalizácia“.

Dve požiadavky väčšiny Slovákov

Volebný program v roku 1990 víťaznej Verejnosti proti násiliu (VPN) bol jasný: „Zastávame stanovisko, že pôvodnou, základnou suverenitou je suverenita každej z oboch národných republík – zatiaľ čo suverenita federácie je suverenitou odvodenou, delegovanou. Obe národné republiky si majú spravovať svoje záležitosti samy, pričom vo federálnej právomoci ponechajú úlohy zahraničnej politiky, obrany, finančnej politiky a v prechodnom období aj niektoré ďalšie nevyhnutné, presne dohodnuté funkcie. Cieľom nášho modelu sú silné republiky, kompetenčné republikové vlády a parlamenty.“

Na jeho základe slovenská politická reprezentácia s výnimkou opozičnej SNS presadzovala zachovanie spoločného štátu s tým, že sa budú jasne kodifikovať dva historické celky a štátoprávne subjekty a že sa splnia dve požiadavky väčšiny Slovákov platné od založenia prvej ČSR: aby Slováci neboli v zahraničí považovaní ani za Čechov, ani za Čechoslovákov a aby sa o slovenských záležitostiach rozhodovalo výhradne na Slovensku.

Slovenská reprezentácia však narazila na prevažujúce nálady v českej spoločnosti. V tej sa pokladal unitárny model ČSR za natoľko prirodzený a výhodný, že vôbec nevznikala potreba budovať českú štátnu identitu. To, čomu niektorí Česi hovorili „funkčná federácia“, bolo podľa Pitharta zo slovenského hľadiska unitárnym, centralistickým štátom: „Prieskumy verejnej mienky v Českej republike toto podozrenie len ťažko dokázali vyvrátiť: 30 až 40 % českých respondentov preferovalo po celý čas rokovaní o podobe federácie unitárny štát (‚jedna vláda, jeden parlament‘).“

Vladimír Mečiar, Václav Klaus, ČSFR, 1992 Čítajte viac Píše Peter Weiss: Výročie slovenskej štátnosti

Po dva a pol roku intenzívnych diskusií tesne pred voľbami v roku 1992 viac ako polovica respondentov z ČR nechcela vôbec transformovať federáciu na princípe rovnoprávnosti partnerských republík. Okolo 20 % opýtaných chcelo transformáciu ČSFR na spolkový štát pozostávajúci z Česka, Moravy a Slovenska. Odpoveďou Václava Klausa na tieto nálady bola koncepcia „funkčnej federácie“, tzn. udržanie status quo. Slovenskou odpoveďou na české odmietanie obnovy federácie na zmluvnom základe nebolo narastanie separatizmu, ako sa to tvrdilo v dobovej tlači a politických polemikách, ale posilňovanie túžby po rozvoľnení príliš „tuhej“ a najmä nie „zdola“ vybudovanej federácie, pričom táto túžba prerastala až do konfederačných predstáv.

Takmer všeľudový politický mýtus

Nezlučiteľnosť predstáv občanov ČR a SR o podobe spoločného štátu nedokázali ich politické reprezentácie prekonať ani pred voľbami v roku 1992, ani po nich. To je zásadný dôvod, že čs. federácia zanikla rovnakým spôsobom, ako vznikla – ústavným zákonom prijatým Federálnym zhromaždením.

Faktom je, že časť slovenských elít sa dodnes nezmierila s tým, za akých okolností sa rozdelila ČSFR a prišlo k osamostatne­niu SR.

Prišlo k osamostatneniu oboch častí tohto zloženého štátu. Táto rozdielnosť mala hlbšie historické korene a nemohlo ju prekonať žiadne referendum. Najmä keď platná ústava umožňovala vypísať iba referendum o vystúpení z federácie. Republika, ktorá by takto odišla zo spoločného štátu, by stratila všetky nástupnícke práva po ČSFR. Dôsledky pre vzájomné vzťahy Čechov a Slovákov a pre stabilitu v stredoeurópskom regióne by v takom prípade boli fatálne.

Napriek tomu vznikol takmer všeľudový politický mýtus, že spoločný štát svojvoľne rozdelili predsedovia národných vlád Vladimír Mečiar a Klaus. Ako keby nemali väčší podiel na výslednej nedohode revolučné Občianske fórum a VPN, ktoré po voľbách v roku 1990 dominantne ovládli národné rady i Federálne zhromaždenie a spolu s prezidentom Havlom dostali dva roky, aby federáciu transformovali. Ako keby vzhľadom na vybičovanú atmosféru po voľbách 1992 nebolo trúfalé dnes tvrdiť, že prípadné referendum v jednej či v oboch republikách by nado všetku pochybnosť potvrdilo vôľu zachovať spoločný štát a najmä, že by dalo jednoznačnú odpoveď na to, aké má byť vnútorné usporiadanie tohto štátu.

Ďalším pretrvávajúcim mýtom je, že zlí slovenskí nacionalisti, komunisti, fašisti, národní socialisti, populisti atď., proti ktorým neúspešne bojovali dobrí, demokratickí a zodpovední slovenskí i maďarskí zástancovia spoločného štátu, federáciu rozbili len preto, aby mohli kradnúť a páchať ekonomickú trestnú činnosť. Ako keby sa v Česku majetkový prevrat udial čisto, bez harvardského a iného tunelovania, excesov a chýb s mnohomiliardovými škodami, bez porušovania princípu rovnosti v prístupe k privatizácii, bez zločinov a zavraždených ľudí.

VPN: Po Husákovi bude Havel, nie Dubček

Faktom je, že časť slovenských elít sa dodnes nezmierila s tým, za akých okolností sa rozdelila ČSFR a prišlo k osamostatneniu SR. Na vymenúvanie údajných dedičných hriechov spojených s nekonaním referenda, ktoré dodnes zaťažujú SR, by bolo možné odpovedať podobne – odvodzovať dnešné problémy s fungovaním demokracie od dedičných hriechov jej zrodu, ktoré idú na tričko revolučnej VPN a OF.

Možno spomenúť revolučné, arbitrárne, verejnú mienku nezohľadňujúce rozhodnutie VPN, že jej kandidátom na prezidenta ČSSR po Husákovi bude Havel, a nie Dubček, ktorého navrhlo predsedníctvo SNR aj vtedajší Národný front SR a opakovane a hlasno aj demonštranti na námestiach. Alebo je možné za dedičný hriech vznikajúcej demokracie označiť, že Havla zvolilo za prezidenta ČSSR nedemokraticky aklamáciou normalizačné Federálne zhromaždenie, hoci Rudolf Schuster bol predtým zvolený za predsedu SNR v demokratických tajných voľbách z dvoch kandidátov.

Miesto takýchto generalizujúcich súdov je však lepšie pripomínať si v tomto roku okrúhlych výročí Liptákovo ponaučenie, že „je zbytočné zbavovať sa starých mýtov, ak ich majú nahradiť nové“.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #SNP #Peter Weiss #rozpad Česko-Slovenska #Vznik SR #československá federácia
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy