Ako sa dnes žije na vidieku? Šenkvice dostali prezývku malé Toskánsko

Nečudo. V lete sa pod kupolou belasého neba zelenejú vinice, prehriaty vzduch sa chveje a šíri sa z neho vôňa zrelého obilia.

Na pozadí modrastého hrebeňa Malých Karpát chýbajú k toskánskej atmosfére už len stredomorské pínie.

Šenkvice, vidno to z rozhľadne vinárstva Karpatská perla alebo zo snímok urobených dronmi, sú svojimi krivkami a farbami príťažlivé.

Rovina sa prepadá do úžľabín, ulice dediny raz stúpajú, inokedy klesajú. Kedysi vlastne bolo dvoje Šenkvíc, delili sa na Malé a Veľké, prv Čaníkovce, od roku 1964 jednoducho Šenkvice.

V tomto malokarpatskom kotle sa miesil juh Uhorska so severom, najmä Chorváti, ktorí dedinu založili, so Slovákmi a etnicky pestrou zmesou ostatných prišelcov, ktorých navialo päť posledných storočí za sebou.

Chorvátsku stopu vidno dodnes, prezrádzajú ju nielen mená s koncovkou ič, ale aj najvyššie obecné vyznamenanie, ktoré Šenkvice udeľujú osobnostiam so zásluhami o rozvoj obce.

Medaila Gabriela Kolinoviča je odkazom na významného uhorského historika žijúceho v 18. storočí. Tento chorvátsky učenec pochádzal zo Šenkvíc.

Kto odišiel, kto sa vrátil

Dnes sa vo vyše päťtisícových Šenkviciach, kedysi kovoroľníckej dedine s bohatou ovocinársko-vinohradníckou tradíciou, čoraz viac usádzajú ľudia z hlavného mesta.

"Nie sú to čistokrvní Bratislavčania, ale vracajú sa sem Šenkvičania, ktorí kedysi videli lepšiu životnú príležitosť v Bratislave. Odišli tam v sedemdesiatych rokoch, aby neskôr z petržalských panelákov znova prišli tam, kde sa narodili – na vidiek voňajúci zemou a voľnosťou,“ opisuje príbeh niektorých svojich rovesníkov predseda šenkvického poľnohospodárskeho družstva Karol Motyka.

Ešte pred nimi v šesťdesiatych rokoch minulého storočia prišli do Šenkvíc zo severu Slovenska Kysučania. Rychelovci, Maluniakovci, Šlapkovci. Predseda ich dobre pozná, boli to napospol robotní ľudia, ktorí rýchlo zrástli s prostredím.

Martin Rychel bol vynikajúci traktorista, ale aj kováč, a koní bolo kedysi na družstve veľa. Potom ich vystriedali traktory, tých mali na družstve 40.

Dnes stačia na 1¤250-hektárový chotár štyri silné traktory. Pod kapotou majú toľko koní, koľko ich nechovali ani v zlatej konskej ére. Najsilnejší traktor má 300 koní.

Karol Motyka sa narodil v roku 1954, teda takmer pred 70 rokmi. Na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre vyštudoval mechanizáciu, ale na kone a oráčov, ktorí s nimi orali šenkvické role a vinohrady, nedá dopustiť.

Čítajte viac Čo Slovákov zaujíma najviac? Zdravie, príroda. Vidia to politici?

Zadá malú počtársku hádanku. Koľko krokov urobí koniar, ktorý zorie konským pluhom jeden hektár? Pre tých, čo zabudli poľnohospodárske miery, pripomeňme, že jeden hektár je štvorec so stranami 100 metrov krát 100 metrov, plocha ktorého je dovedna 10-tisíc štvorcových metrov.

Oráč, ktorý ho zoral, za deň prešiel za svojím koníkom 40 kilometrov. Taký chlap si mohol dať aj slaninku, aj pár pohárikov vína, netrápil ho cholesterol, ani alkohol mu nestúpol do hlavy, pretože ho jednoducho vychodil. Aká tam obezita.

Kôň je dnes na dedine vzácnosť, zostal tuším už len jeden, a keď po ňom náhodou zostane nejaká žltá kôpka, z dvora na cestu nevybehne nijaká Šenkvičanka s lopatkou a metličkou, aby pozmetala konské drahocennosti a šupla ich do kompostu.

Do Šenkvíc sa prisťahovali stovky nových obyvateľov. Je to pestrá vzorka obyvateľov z celého Slovenska.

"Žili v podnájme v hlavnom meste, uchytili sa v práci a začali, ako je dnes v móde, hľadať pokojnejšie bývanie na dedine. Vychádzalo lacnejšie ako v meste, aj keď vari 80 až 90 percent domov je postavených na hypotéku,“ konštatuje súčasnú realitu starosta Peter Trojna.

V Šenkviciach nastal prílev novousadlíkov po roku 2011. Prišlo ich vyše 400, a pričinili sa o šesť nových ulíc.

Nič nové pod slnkom, v okolí Bratislavy vyrastajú satelity ako huby po daždi. "Nie sme našťastie Miloslavov ani Čierna Voda, ktorá patrí do katastra Chorvátskeho Grobu. Tam nové štvrte tvoria bloky, ktoré vyrástli v poli a ľudia tam žijú svojím životom,“ zhodnotí starosta.

Napadlo mi, ako jeden z obyvateľov Čiernej Vody nazval svoje nové sídlisko hypotekárnym getom. Vzniklo na miestach, kde sa rozprestieral unikátny močaristý šúr, prirodzená nepriestupná prekážka pre Turkov snažiacich sa dobyť Bratislavu.

Pôdu tu v niekoľkých etapách zrekultivovali, zúrodnili, odviedli vodu, aby rodila zrno pre neďaleké chovy hydiny. Dnes tu namiesto sliepok žijú iné – ľudské kŕdle.

V klietkach svojich hradov. Postavili si domy s malými záhradkami, ráno jeden z rodičov vezie deti autom do školy alebo na tréning, poobede na krúžok, cesty do hlavného mesta a z neho sú preplnené, nervy šoférov napäté.

Pekáreň zamestnáva viac ľudí ako družstvo

Vyzerá takto šťastie? Nuž jeho podoba sa časom vždy mení a mení sa aj život na dedine. Priniesli zmenu ľudia z mesta, ktorí na vidieku hľadajú viac pokoja, čistejší vzduch?

Milan Čupka je šenkvický pekár, ktorého pekáreň framipek poznajú vari všetci obyvatelia. Framipek sa síce píše s malým f, ale je to pekáreň, kde sa pečie vynikajúci chlieb, pečivo a koláče s ovocnými plnkami, aké vedeli kedysi vyrobiť len staré mamy z poctivo navarených džemov a lekvárov.

Framipek dnes manažuje Čupkov syn Rastislav. Podobne ako Karol Motyka vyrástol ešte v časoch socializmu, keď v obchodoch ustavične čosi chýbalo.

Činorodí ľudia ako Čupkovci, ktorí sa do Šenkvíc prisťahovali z Liptova, si aj vtedy poradili a dopriali si hojnejší život.

Milan Čupka sa priženil do rodiny Zmajkovičovcov, našiel v Šenkviciach šťastie aj životnú lásku. Osemdesiatročný zakladateľ framipeku sa bez okolkov k tomu priznáva na webovej stránke pekárstva.

Ako vlastne vznikla táto pekáreň, na budovaní ktorej sa podieľala celá čupkovská rodina? Spolu s jedenástimi predajňami dáva dnes prácu 170 ľuďom, z toho 110 v Šenkviciach.

V súčasnosti je to väčší zamestnávateľ ako PD Šenkvice, kde na prelome rokov 1989 až 1990 pracovalo 360 ľudí, v súčasnosti len 14, alebo bývalá Palma-Tumys, ktorá zamestnávala okolo 100 ľudí a dnes ani nie desiatku.

Človek naloží so svojím životom podľa toho, do akej rodiny sa narodí, ako ho vychovajú a čo mu vštepia do hlavy. Škola je dôležitá, ale rodina a jej mravy nie menej.

U Čupkovcov a Zmajkovičovcov, ako v každej poriadnej šenkvickej rodine, sa vždy cenila pracovitosť, zručnosť, vynaliezavosť.

Éra socializmu sa nám zdá už ďaleko, veď väčšina z tých, čo ju zažili, je už na dôchodku. Spätný pohľad ukazuje, prečo niektorí začali po novembri 1989 úspešne podnikať. Oni totiž v medziach dovoleného podnikali už vtedy, lebo to mali jednoducho v krvi.

Rastislav Čupka si spomenie, že doma chovali nutrie a králiky. Nebolo ich málo, ročne predali štátnej firme Branko Nitra 900 králikov.

Čítajte viac Spútaná oravská divoška, zborený domov. Je to víťazstvo?

Pred odchodom do školy si musel malý Rasťo privstať a nakosiť za dva plné fúriky ďateliny, aby králiky, ktoré zlepšovali rodinný rozpočet, mali dostatok krmu.

Po príchode zo školy sa rituál okolo zvierat opakoval, bolo im treba nastrúhať ešte kŕmnu repu, pomiešať so šrotom a obslúžiť všetky koterce.

S odstupom času si Čupka spomenie, ako sa pri chystaní sena, zadíval na modré šenkvické nebo a pozoroval, ako sa po ňom preháňali baránky.

V ruke kosa a v hlave poetická duša. Farby a vône prírody vnímal všetkými zmyslami, mozoľ v dlani si ani nevšimol, bolo mu skrátka dobre, ešte ho doma navyše pochválili, ako si vie so všetkým poradiť. Láskavé povzbudivé slovo má čarovnú moc.

Čupka vie so slovom narábať, neváha oceniť svojich zamestnancov, keď prídu s návrhom, ako niečo zlepšiť v práci, lebo firma od roku 1991 narástla a jej chlieb, pečivo a koláče, k tomu množstvo iných dobrôt tradičnej slovenskej kuchyne sa predávajú po širokom okolí.

Povieš framipek a vytvoríš si asociáciu so srdečnými šikovnými ľuďmi zo Šenkvíc. Dobré meno človeka a obce nevzniká samo od seba, sú za ním ľudia.

Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko

Dnes prsty desať-, dvanásťročných detí tancujú po obrazovkách mobilov, ale mnohé z nich nevedia chytiť motyku, kosu, hrable do rúk, veď záhradu kosí robotická kosačka. Pokrok nemožno zastaviť, ale chlapci a dievčatá by nepochybne mali rodičom nejakým spôsobom pomáhať.

Keď všetko dostanú, nevážia si to, darov je až priveľa a zabúda sa pripomenúť, že kto dary dostáva, dary aj dáva. Hoci aj v podobe drobnej práce.

Už aj na vidieku prestávajú deti vidieť súvislosti medzi užívaním si života a tým, čo bezstarostnému užívaniu predchádzalo – drobná všedná a najmä pravidelná práca. Rodičia sú až príliš zaneprázdnení zamestnaním či nákupmi na víkendové grilovačky v záhradách s bazénmi a trampolínami.

Chceme sebe i deťom viac dopriať a niečo nám uniká – v meste aj na dedine, kam sa mnohí z nás presťahovali.

Rastislav Čupka zdôrazní, že fyzická práca – v čase aj nečase – patrí k životu. Prináša mu radosť, popri svojej práci stíha ešte aj včeláriť, a pripisuje to tomu, ako nenápadne ho vedeli do práce zapriahnuť rodičia.

Čítajte viac Do Piešťan opätovne "priletel" Mucha. Kúpele so svetoznámym maliarom spája dramatický príbeh

"V rodine sa povinnostiam okolo domu a hospodárstva nik nepriečil. Pracovitosť v deťoch nenápadne pestovali naši starí rodičia. Dedko nás zobral na maliny. Na tepláky sa mu nalepili drobné guľôčky lipkavca a keď sme sa vrátili z oberačky, zapálil si cigaretku a nás čakala ešte jedna oberačka, dostať z nohavíc lipkavec. Kto by to dnes robil? Koľko veselých príbehov nám pri tom vyrozprával,“ spomína Rastislav Čupka.

Pár rokov pred sedemdesiatkou založil Čupkov otec sad, kde vysadil 1¤200 ovocných stromov a kríkov. Nájdu sa tu mandle, čerešne, višne, ríbezle, jablká, slivky, marhule.

Brusel dnes razí teóriu z farmy na vidličku, a vo framipeku dávajú ovocie zo sadu spracované podľa babičkiných receptov rovno do koláčov. Tu je tajomstvo plniek aj dobrých sušených jabĺčok.

Milan Čupka myšlienku z poľa, zo sadu rovno na stôl spotrebiteľa realizoval skôr, než ju sformulovali v Bruseli do aktuálneho sloganu zameraného na produkciu potravín bez dlhej uhlíkovej stopy.

Ešte aj v osemdesiatke jazdí na traktore, nechce naň nikoho pustiť, lebo on predsa vie každú robotu urobiť najlepšie. "Je to práca, ktorej rozumie, čo jeho i nás drží nad vodou a dáva zmysel životu,“ vraví syn Rastislav Čupka.

Prečo sa život po novembri zmenil

Zdalo by sa, že zdravo žiť na dedine ide akosi samo od seba. Keď Čupkovci rozbiehali pred tridsiatimi rokmi svoj chlebíkový biznis, prežíval jedny z najdramatic­kejších chvíľ v živote Karol Motyka.

Trištvrte roka po novembri hľadalo družstvo nového predsedu. Rázny Jakub Novák, ktorý ho viedol 27 rokov, prispel nepochybne k rozvoju.

JRD Šenkvice patrilo v ére najdlhšie slúžiaceho ministra poľnohospodárstva Jána Janovica k top slovenským poľnohospodárskym podnikom a dnes k nim patrí aj PD Šenkvice.

Po novembri 1989 sa revolúcia usilovala o rýchle nastolenie zmeny. Aj špičkoví manažéri majú nielen plusy, ale aj mínusy.

Novák padol, ale nestratil sa, využil skúsenosti z manažovania nielen poľnohospodárskej, ale aj pridruženej výroby a dnes ním založená firma Novplasta patrí k prosperujúcim šenkvickým podnikom.

Novým mužom, ktorý mal previesť družstvo cez búrlivé ponovembrové obdobie, sa stal Karol Motyka, dovtedajší hlavný mechanizátor.

Bohato štruktúrovaná poľnohospodárska aj pridružená výroba šenkvického družstva umožnila zamestnať 360 ľudí. V tom čase bolo suverénne najväčším zamestnávateľom v obci.

Polovica družstevníkov robila na poli, na farmách a vo vinohradoch a polovica v pridruženej – teda nepoľnohospodár­skej – výrobe Tou boli napríklad elektrovýroba, ale aj spracovanie vína a jeho predaj v troch bratislavských viechach.

Šenkvické viechy udržiavali starý vinársky kolorit centra mesta, kde sa vtedy iné ako slovenské, teda malokarpatské, víno nepodávalo. Bolo ho z čoho vyrobiť, veď šenkvické družstvo od roku 1957, keď vzniklo, vysadilo do konca osemdesiatych rokov minulého storočia vinohrady na výmere 165 hektárov.

Do viech na Panenskej, Žilinskej a Treskoňovej sa chodilo na tramínček, vavrinec, vlašáčik a, pravdaže, aj na veltlínček.

Netrvalo dlho a Motyka zistil, čo o vínach podávaných v šenkvických viechach napísal ich veľký znalec Juraj Šebo. Víno, ktoré sa nalievalo k sýtym gazdovským polievkam s lokšami, bolo pančované vodou.

Ešte ho len skladali z auta a už šenkárka kričala, aby z 50-litrovej nádoby odliali päť litrov vína a rozdiel doplnili vodou. Nemohlo sa to dobre skončiť.

Družstvo malo rozostavanú experimentálnu farmu ošípaných, ktorá mala byť vybavená technológiou zo Švajčiarska. Federálny minister financií Václav Klaus zreálnil kurz koruny voči franku na úrovni veksláckej valutovej výmeny a družstvo malo dodávateľovi odrazu zaplatiť o 30 miliónov korún viac.

Do ťažkostí sa dostala aj elektrovýroba, ktorá získala na Agrokomplexe Zlatý kosák za merač vlhkosti vo vinohradoch, predchodcu dnešnej meteostanice. Čoskoro sa však ukázalo, že nové časy tomuto výrobku neprajú. Hitom porevolučnej doby bolo všetko, čo pochádzalo zo západnej Európy.

Čítajte viac Hitlerove denníky. Zhovievavý diktátor a podvod za milióny

Aj vidiek pobláznili supermarkety

"Nevedeli sme, ako sa vyhrabať z kopiacich sa dlhov, rôzne kondenzátory a odpory sme predávali rádioamatérom hlboko pod cenu, kus po desať korún, len aby sme sa vecí, o ktoré náhle nebol záujem, zbavili s čo najmenšou stratou,“ spomenie si Karol Motyka, ako ratovali na družstve ekonomiku.

Bolo treba pristúpiť k ráznym škrtom. Družstvo predalo viechy, ale milióny za ne okamžite zhltla stratová živočíšna výroba.

"Roky sme ju kryli zo ziskovej rastlinnej výroby, predovšetkým chov dojníc, lebo naše ťažké ílovité pôdy sú chudobné na humus a potrebovali maštaľný hnoj,“ hovorí Karol Motyka.

Pred štyrmi rokmi, keď družstvo vstúpilo do moravského RHEA holdingu, farmu dojníc zrušili. Mala by ju nahradiť robotizovaná mliečna farma, ktorá by priniesla, ako to ukázala skúsenosť Moravanov, vyššiu produktivitu práce s minimálnym počtom pracovníkov. Je to vari jediný spôsob, ako môže živočíšna výroba prežiť.

Lenže medzitým do udalostí zasiahla pandémia a zmenili sa aj nálady v obci. Tridsaťštyri rokov po revolúcii dedina už vnímala dobytok a ošípané inak. Generácii, ktorá sa narodila po novembri 1989 a nedávno dospela, založila si rodiny, začínajú zvieratá prekážať.

Smrdia, kikiríkajú, kotkodákajú, gagocú, skrátka vyrušujú. Tieto nálady nie sú cudzie ani Šenkviciam. Ako je to možné?

Motyka si spomenie na prvé roky na družstve. Dlhé roky, než si opravil rodičovský dom a vysadil k nemu krásny vinohrad, žil ako mnoho iných mladých družstevných rodín v bytovke. Stavali ich najmä pre dojičov a kŕmičov kráv a ošípaných alebo pre prichádzajúce rodiny mladých inžinierov.

"Hneď za bytovkou sme mali nielen záhradu na dopestovanie zeleniny, ale nebolo tuším rodiny, ktorá by nechovala prasiatko či kŕdeľ hydiny,“ vráti sa spomienkou do minulosti Karol Motyka.

Pár rokov po revolúcii sa ešte "bytovkári“ aj ostatní v rodinných domoch bývajúci Šenkvičania držali dobre známeho, čo je doma, to sa počíta.

Lenže život fičal už po iných magistrálach. Keď Slovensko po roku 2000 obsadili obchodné reťazce s hustnúcou sieťou super- a hypermarketov, odzvonili akciové predaje bravčového mäsa a hydiny aj domáckemu samozásobeniu a s ním aj populárnym rodinným zabíjačkám. Ani Šenkvice nie sú iné.

Cuvée, aké nerobí nik na svete

Aké sú dnes šenkvické vinohrady a víno? Vinice aj víno úpadok poľnohospodárstva prežili, aj keď za cenu strát, ktoré nemuseli byť. Vínu sa dnes venujú len skutočne zanietení ľudia.

Po reštitúciách, keď vydali pôdu pôvodným vlastníkom, sa vinárstvo profesionalizovalo a odohráva sa v réžii rodinných vinohradníctiev.

Tie vytvorili Spolok vinohradníkov a vinárov, je ich dovedna 30 a každý rok nechávajú o sebe počuť viacerými podujatiami. Stretnutia s vínom sú v obci populárne a ukazujú, ako ten-ktorý vinár napreduje.

Družstvu zostalo len 31 hektárov vinohradov, ale o jeho Veltlín zelený zápasia najlepšie slovenské vinárstva, pretože ide o výnimočné terroirové víno.

O šenkvických vinároch sme veľa ráz písali v prílohe Pravdy Víno. Nemôžeme sa však nezmieniť o niekoľkých unikátoch, ktoré majú iba Šenkvice.

Na hone Noviny je vari najväčšia slovenská ampelografická zbierka, kde pestujú 800 odrôd z 12 štátov sveta. Pri jej zrode stála známa slovenská šľachtiteľka Dorota Pospíšilová.

Dnes sa o unikátnu kolekciu stará jej odchovanec Tibor Ruman spolu s vinohradníkom a vinárom Ladislavom Šebom. Dorota Pospíšilová spolu s Tiborom Rumanom a Danielom Sekerom napísali knihu Ampelografia Slovenska.

Bez jedinečnej šenkvickej zbierky by táto encyklopédia slovenského vína a odrôd nevznikla. Ladislav Šebo spoločne s manželkou Margitou sa postarali ešte o dva vinárske skvosty. Ich vinárstvo sídli v budove Nákupného ústredia potravinárskych družstiev – NUPOD-u.

V štyridsiatych rokoch minulého storočia ho naprojektoval slávny slovenský funkcionalistický architekt Emil Beluš. NUPOD svojimi zákazkami riešil hneď dve veci, ktoré by malo Slovensko robiť aj dnes.

Podporoval rozvoj spracovania ovocia, hrozna alebo aj obilia v sušiarňach, vo vinárskych závodoch či v mlynoch a zároveň vytváral v krajine pôsobivé architektonické dominanty.

Keď v roku 1998 Šebovci hľadali miesto pre svoj rodinný podnik, padla im do oka chátrajúca budova NUPOD-u. Dohodli sa s obcou, areál odkúpili a v nasledujúcom desaťročí budovu citlivo zrekonštruovali.

Čítajte viac Študentský startup zoseká firmám účty za energie

Dnes tu sídli jedna z najkrajších pivníc Slovenska – stánok krásneho vína aj umenia, o čo sa postarali Šebovci aj architekt Andrej Marcinka, ktorý zachoval Belušov rukopis.

V Karpatskej perle nájdeme víno, aké na Slovensku nemá obdobu. Ladislav Šebo vyrába cuvée Svetové noviny, ktoré vzniká obrazným aj fyzickým spojením 800 odrôd z rôznych zemepisných šírok v jednej fľaši.

Ide o víno z ampelografickej zbierky z honu Noviny s oprávneným prívlastkom Svetové noviny. V moku premenlivých tvárí možno objaviť temperament, sviežosť, harmóniu, ale aj trochu nostalgie či štipku emócie minulých aj súčasných Šenkvíc.

Ak sa vám pošťastí ochutnať dúšok tohto ojedinelého vína, dostanete chuť navštíviť slovenskú dedinu so všetkými jej protirečeniami, ktoré v sebe ukrýva 21. storočie.