V modernej vojne najviac riskujú civilisti

Tragédia na Ukrajine pripomína, že najmenej pripravení na vojnu bývajú civilisti. Aj preto v nej potom najviac trpia práve oni. Najmä ak mier trval dlho a vlády uverili, že potrvá večne. Stredná a západná Európa nezažili veľký ozbrojený konflikt už takmer 77 rokov. Zdal sa byť len prízrakom veľmi vzdialenej budúcnosti.

, 20.03.2022 06:00
kryt, civilná obrana, plynová maska Foto:
Snímka z roku 2000 je zo stále tlakovo odolného krytu civilnej ochrany na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Fotografiu sprevádzala poznámka, že na údržbu plynových masiek nie je na Slovensku dostatok finančných zdrojov.
debata (7)

Vo všetkých moderných vojnách sa bojujúce strany zaprisahávali, že útočia výhradne na vojenské ciele a šetria civilné objekty. A vo všetkých vojnách to porušovali. Ani po podpísaní štvrtého Ženevského dohovoru na ochranu civilného obyvateľstva v roku 1949 sa žiadna vojnová operácia nezaobišla bez bombardovania bytoviek, nemocníc, škôl, jaslí, kostolov či mešít.

Nič nezmenilo ani nasadenie tzv. vysoko presných zbraní, väčšinou rakiet nových generácií. Americký politický filozof a teoretik ľudských práv Michael Walzer opakovane varuje pred súčasným vedením vojny „bez rizika“. Tento prístup sleduje cieľ dosiahnuť čo najmenšie straty vlastných vojakov pomocou stratégie leteckého bombardovania či ostreľovania z veľkých výšok alebo vzdialeností. Ale intervencia zo vzduchu a vôbec z bezpečnej diaľky len urýchľuje a umocňuje hrôzy páchané na zemi, masakre civilistov nevynímajúc.

„Nie je prípustné, aby vojaci priviedli iných do rizika a sami pre seba odmietli toto riziko akceptovať,“ prízvukuje Walzer. Pozemná operácia, nasledujúca po náletoch a ostreľovaním raketami by mohla prispieť k záchrane ohrozených nevinných, ale ak sú vojaci vystavení vysokému riziku prílišných strát, používajú civilistov ako živé štíty, ako rukojemníkov.

Podobné situácie sa opakovali v každej z moderných vojen. Je pre to podľa Walzera jediné vysvetlenie: „Pri extrémnom riziku pre vojakov by operácia stratila podporu domácej verejnej mienky v útočiacej krajine konfliktu.“

Zdravotníci sa starajú o ženy, ktoré porodili v...
Bezvládne telo dievčaťa zabitého počas...
+6Zdravotníci držia novonarodenú Alanu pri matke...

Už vedeli, do čoho idú

Súčasnosť je v určitej miere podobná tej, v akej sa asi nachádzali ľudia pred prvou svetovou vojnou. Atentátu na následníka trónu v júni 1914 predchádzalo takmer polstoročie mieru. Málokto v Uhorsku predpokladal, že po atentáte vypukne obrovský konflikt. „Každý bol presvedčený, že ten druhý sa v poslednej minúte zľakne a ustúpi,“ spomínal rakúsky spisovateľ Stefan Zweig. Ibaže neustúpilo ani Srbsko, ani Rusko, ani Anglicko či Francúzsko. Tobôž nie Nemecko a Rakúsko-Uhorsko.

Táto veľká vojna, ako ju nazvali, sa územia Slovenska dotkla len okrajovo. Bojovalo sa na severovýchode, aj to krátko. Napriek tomu vojna bolestivo zasiahla takmer každú rodinu v ďalších slovenských regiónoch.

tank, Afganistan, vojna Čítajte viac Veľké vojny sa začínali malými incidentmi

Slovenské mestá vtedy ešte nezažili bombardovanie, vojenské letectvo bolo v plienkach. V júni 1918 však už museli aj vojaci rakúsko-uhorskej armády čeliť na Pijave útokom talianskych a britských bombardérov Caproni. Vyplýva to zo zistení historika Juraja Červinku.

Druhá svetová vojna sa od prvej líšila nielen technologicky a počtom obetí či rozsahom škôd, ale aj tým, že jej predchádzalo iba 20 rokov mieru. Kým v prvom prípade ľudia nevedeli, do čoho idú, v druhom už áno.

Zdalo by sa, že štáty sa na ňu aj dôkladnejšie pripravili. Hitlerovské Nemecko určite, ale iné mocnosti výrazne menej. Meškali nielen v modernizácii svojich armád, ale najmä v ochrane civilného obyvateľstva. Ukázala sa to napríklad v bitke o Londýn. Nemecká Luftwaffe začala v auguste 1940 sústredene bombardovať veľkomesto, kde žilo viac ako 8 miliónov obyvateľov. Britom zlyhávala protivzdušná obrana a kráľovské letectvo v prvej fáze bitky navidomoči nestačilo nepriateľskej prevahe vo vzduchu. Čo je horšie, mnohí Londýnčania sa nemali pred bombami kde ukryť. Pritom išlo (povedané slovami amerického historika Erika Larsona) o prvú otvorenú vojnu proti civilnému obyvateľstvu tohto druhu.

V Londýne síce fungovalo najstaršie metro na svete, ale ešte nemalo hĺbkový protiletecký kryt. Poskytovalo síce útočisko mnohým ľuďom, ďalší však boli odkázaní na provizórne, často úplne nevyhovujúce úkryty. Po opakovaných sťažnostiach Londýnčanov premiérova manželka Clementine Churchillová navštívila niekoľko krytov v priemyselnej štvrti Bermondsey a o videnom písomne informovala manžela. „Ľudia tam trávia celé noci v naozaj strašných podmienkach chladu, vlhka, špiny, tmy a smradu,“ napísala. „Čudujem sa, že nezomierajú na nedostatok vzduchu.“ V niektorých krytoch spali ľudia dokonca priamo pri latrínach.

Mnohé kryty boli v havarijnom stave, lebo roky sa neudržiavali a nerekonštruovali. Aby sa do nich zmestilo čo najviac ľudí a mohli v nich aj prespávať, umiestňovali tam tri prične nad sebou.

Kobercové bombardovanie

Tisov režim žil dlho v presvedčení, že vojna sa mu vyhne, veď ľudácky štát bol pod ochranou „neporaziteľného“ Hitlera. Všetko sa zmenilo po roku 1943, po porážkach Wehrmachtu na východnom fronte.

Aj v slovenských mestách bolo čoraz častejšie počuť varovné sirény protivzdušnej obrany a civilisti sa museli schovávať v pivniciach alebo vo verejných úkrytoch (ak nejaké v blízkosti boli). „Ľudia si už dávno zvykli zísť každý deň do pivnice a stráviť tam hodinu, dve, tri, vo dne či v noci. Pivnice sa stali súčasťou bytov, ľudia sa aj tu usilovali vytvoriť si súkromie,“ napísal Ján Rozner v knihe spomienok.

Nie je však pivnica ako pivnica. Mnohé boli hrobom pre skrývajúcich sa. Nespĺňali ani základné podmienky protileteckého kry­tu.

V Bratislave sa našťastie v roku 1943 začalo s výstavbou električkového tunela pod hradným kopcom. Keď o rok neskôr americké lietadlá bombardovali rafinériu Apollo a jej okolie, v rozostavanej hlavnej tunelovej rúre sa mohlo ukryť 10-tisíc osôb. Bratislava však mala už okolo 150-tisíc obyvateľov.

Matrioška, Boris Jeľcin, Vladimir Putin Čítajte viac Sľub o nerozšírení NATO? Rusi o ničom takom nehovorili

Väčšina obyvateľov sa ukrývala v pivniciach, lebo verejných krytov bolo málo. Zákon predpisoval vybudovať podnikové protiletecké kryty pre zamestnancov. Mal ich Istrochem (niekdajšia Dynamitka) i Apollo. Ale keď rafinériu 16. júna bombardovali Američania, nemecké vedenie firmy neumožnilo pracovníkom ukryť sa.

„Nemci zrejme považovali odbiehanie personálu do krytov počas častých poplachov za zdržiavanie od práce a začali ich ignorovať,“ spomínal po rokoch v rozhovore pre Pravdu Ondrej Kosztolányi, ktorému tam zahynul otec. Nálet neprežilo 78 zamestnancov továrne.

Slovenské mestá potom zažili ešte niekoľko náletov anglo-amerického a neskôr i sovietskeho letectva. Strašný bol jeho útok na starobylú Nitru 26. marca 1945, len štyri dni pred príchodom frontu. Mohlo sa zdať, že to urobili omylom, sovietske velenie však plánovalo nálet dva týždne predtým. „Účelom takýchto útokov bolo zničiť predpokladané ohniská odporu nepriateľa, minimalizovať straty svojich vojsk a zabezpečiť im čo najrýchlejší postup,“ vysvetlil pre Pravdu vojenský historik Peter Šumichrast.

V marci sústredili Nemci do Nitry početné vojsko, ktoré však deň pred sovietskym náletom zrazu opustilo Nitru. Ako keby sa niečo dozvedeli od svojho prieskumu. Bombardovanie si preto vyžiadalo vyše 330 obetí z radov civilného obyvateľstva. Vojenský veliteľ Nitry podcenil blízkosť frontu a nezakázal konanie tradičného jarmoku.

Kyjev, oslava, nezávislosť, Ukrajina Čítajte viac Nezávislý ukrajinský štát sa už raz rozpadol

Podľa Šumichrasta pri nálete na Nitru zlyhala aj ohlasovacia služba, ktorá mala obyvateľov varovať pred blížiacimi sa sovietskymi lietadlami. Sirény však spustili až päť minút po tom, čo na mesto začali padať bomby.

Ešte strašnejšie dopadli o dvanásť dní predtým Nové Zámky. Mesto postupne zažilo tri nálety amerických bombardérov. Dôvodom bol významný železničný uzol. Tretí nálet 14. februára 1945 však uskutočnili kobercovým spôsobom: lietadlá zhadzovali trhacie bomby, zväčša s oneskoreným výbuchom, a fakticky zrovnali mesto so zemou. Pri nálete zahynulo okolo dvetisíc ľudí, prevažne civilistov. Nemali sa kam ani kedy bezpečne skryť.

Civilná ochrana v žalostnom stave

Po vojne sa na chvíľu zdalo, že v Európe už konečne zavládne trvalý mier. Zavládol, ale bol to horúci mier, respektíve studená vojna. Už v roku 1946 sa po pamätnej reči Winstona Churchilla vo Fultone začala spúšťať železná opona. To už boli na svete jadrové zbrane. O päť rokov neskôr na porade predstaviteľov krajín sovietskeho bloku v Moskve oznámil Josif Stalin, že sa treba urýchlene pripravovať na tretiu svetovú vojnu.

Európu začal obchádzať smrteľný strach z radiácie. Stupňoval sa najmä v rokoch lokálnych vojen, ako bola kórejská, alebo v čase krízových situácií na Kube, na Blízkom východe, v rozdelenom Berlíne. Aj na Slovensku sa podobne ako všade vo svete vo veľkom budovali protiatómové úkryty, lebo bežné pivnice by pred atómovými bombami neochránili. V školách, závodoch a na ďalších pracoviskách sa pravidelne konali nácviky ochrany pred účinkami zbraní hromadného ničenia.

V 70. rokoch v bývalom Československu vláda rokovala o návrhu, aby štát podľa vzoru Švajčiarska prispieval čiastkou 50-tisíc až 70-tisíc korún na zriaďovanie protiradiačných úkrytov pri stavbe rodinných domov. Taký dom sa dal postaviť aj za 300-tisíc korún. Zostalo však iba pri návrhu. Nepostavilo sa ani bratislavské metro, projekt počítal aj s ukrytím obyvateľov v prípade vojny alebo inej katastrofy.

Čo sa týka úkrytov pre civilné obyvateľstvo, Slovensko patrí medzi najhoršie zabezpečené štáty v Európe.

Po roku 1989 v ovzduší eufórie spätej so skončením studenej vojny prevládol názor, že horúca vojna už nehrozí. Systém civilnej ochrany i brannej výchovy sa fakticky rozsypal. Protiatómové kryty sa menili na sklady a podnikateľské priestory, v niektorých objektoch sa konali diskotéky.

Po vzniku samostatného Slovenska vydalo ministerstvo vnútra v roku 1994 vyhlášku, podľa ktorej boli investori povinní myslieť aj na výstavbu úkrytov v novostavbách verejných budov. Mnohí ju však obchádzali.

Koncom marca 2004 sa Slovensko stalo členom NATO. Politikom stúplo sebavedomie: štát si mal vystačiť s malou, nedozbrojenou profesionálnou armádou. Veď ak by bolo treba, pomôžu predsa silní spojenci. V školách sa už dávno predtým prestala vyučovať branná výchova ako osobitný predmet. Stará múdrosť o tom, že „ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu“, prestávala platiť.

Navyše v povedomí širokej verejnosti sa zakorenila fatalistická prestáva o modernej vojne: ak náhodou v Európe aj vypukne, tak jedine jadrová a pred tou nikto a nič neochráni. Pritom vo svete pravidelne vznikali lokálne vojny bez použitia zbraní hromadného ničenia.

Už v roku 2005 (po 137 rokoch!) na Slovensku prestala platiť všeobecná branná povinnosť a tým aj povinná vojenská služba. Predtým, od vzniku samostatného štátu, sa postupne skracovala na rok, deväť mesiacov a napokon na pol roka. Mladí slovenskí muži vstupujú odvtedy do života bez náležitej prípravy na obranu vlasti.

Nič na tom nezmenili lokálne vojny na Blízkom východe alebo na juhovýchode Ukrajiny. Medzitým sa od roku 2018 vrátili k povinnej vojenčine pobaltské štáty a Švédsko. Tam odvádzajú do armády každoročne nielen mladíkov, ale aj dievčatá, ktoré dovŕšili 18 rokov veku.

Čo sa týka úkrytov pre civilné obyvateľstvo, Slovensko patrí medzi najhoršie zabezpečené štáty v Európe. Podľa čerstvo zverejnených údajov je väčšina krytov civilnej ochrany v stave z 50. a 60. rokov minulého storočia. Skutočne plynotesných a odolných krytov proti účinkom moderných zbraní má viac ako päťmiliónové Slovensko len pre 288-tisíc obyvateľov.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #civilisti #vojna na Ukrajine
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy