Sovietsky zväz mal existovať večne. A na celom svete

Duchovným otcom nového štátu bol vodca boľševickej revolúcie Vladimír Iľjič Lenin (Uľjanov). Pôvodne mu vymyslel iný názov: Zväz sovietskych republík Európy a Ázie. Po diskusii v užšom vedení ruskej boľševickej strany sa jej členovia napokon dohodli na názve Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR).

Mimochodom, o 65 rokov neskôr, uprostred Gorbačovovej perestrojky, prišiel bývalý disident Andrej Sacharov s návrhom na zásadnú zmenu základného zákona ZSSR. Svoj projekt nazval Ústavou Zväzu sovietskych republík Európy a Ázie. Žeby išlo iba o náhodu?

Stalin ako veľkoruský šovinista

Na jeseň 1922, keď vrcholili prípravy na zjednotenie republík, bol už Lenin veľmi chorý a takmer všetok čas trávil v sanatóriu Gorky. Napriek tomu vstúpil do ostrého sporu s Josifom Stalinom, ktorý sa medzi boľševikmi považoval za hlavného experta na národnostnú otázku.

Stalin bol za prísne centralistický a v podstate unitárny štát. Navrhoval nekomplikovať to a jednoducho k Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republike (RSFSR) pripojiť Ukrajinu, Bielorusko a Zakaukazsko (pozostávajúce z Azerbajdžanu, Gruzínska a Arménska). A poskytnúť im kultúrnu autonómiu.

Lenin s takýmto prístupom rozhodne nesúhlasil, Gruzínca Stalina (Džugašvilliho) označil za veľkoruského šovinistu a jeho plán za „úplne chybný". Lenin presadzoval dobrovoľný zväzok republík podľa zásady rovný s rovným a s právom kedykoľvek vystúpiť z neho.

Je zaujímavé, že proti koncepcii Stalina sa postavili aj viacerí členovia gruzínskeho vedenia, čiže jeho krajania. Boli najmä proti tomu, aby Gruzínsko vstúpilo do ZSSR v zostave Zakaukazskej federácie, naopak, chceli, aby sa pripojilo samostatne.

„Musíme formovať náš zväz tak, aby sa neporušili zásady dobrého susedstva a vzájomnej úcty medzi sovietskymi republikami. V ústredných orgánoch riadenia musia byť zastúpení predstavitelia všetkých republík," napísal Lenin z Gorkov.

Čítajte viac Ako Tisov režim učil slovenských vojakov vo vojne proti Stalinovi po rusky hovoriť

Stalin považoval Leninove názory za „nacionálny liberalizmus", ale napokon sa podriadil jeho autorite. Generálnym tajomníkom Ruskej komunistickej strany (boľševikov) bol síce Stalin, ale táto funkcia nemala vtedy ani zďaleka takú váhu ako neskôr. Mal na starosti v podstate organizačné otázky. Lenin zastával post predsedu vlády (Rady ľudových komisárov), mal však vzhľadom na zásluhy rozhodujúce slovo aj v strane.

V decembri 1922 poslal Lenin dokonca list (nazývaný závetom Lenina) vedeniu strany, v ktorom navrhoval uzemniť Stalina: „Je príliš hrubý a tento nedostatok, ktorý je celkom tolerovateľný v našom prostredí a v komunikácii medzi komunistami, sa stáva netolerovateľným vo funkcii generálneho tajomníka. A tak navrhujem súdruhom, aby sa zamysleli nad tým, ako presunúť Stalina z tohto postu a vymenovať na toto miesto iného človeka, ktorý sa vo všetkých ohľadoch líši od Stalina iba jednou prednosťou, a to, že je tolerantnejší, lojálnejší, úctivejší a pozornejší, menej vzťahovačný atď."

Stalin vtedy prvýkrát podal demisiu: Hlasovalo sa o tom, ale väčšina vedenia bola proti jeho odstúpeniu. Široká verejnosť sa s obsahom listu zoznámila až v roku 1956.

Základné dokumenty predložené straníckou komisiou na ustanovujúcom 1. všezväzovom zjazde sovietov 29. decembra 1922, ktorými boli Deklarácia o vzniku ZSSR a zväzová zmluva, vychádzali napokon z Leninových téz o formovaní a fungovaní nového štátu. Historici sa iba dohadujú, čo viedlo Lenina k takýmto demokratickým predstavám a nakoľko to bolo z jeho strany úprimné.

Všetci ľudia budú Sovieti

Predpokladá sa, že Leninovi záležalo predovšetkým na tom, aby Sovietsky zväz pôsobil atraktívne navonok – voči okolitému svetu. „Lenin bol pružnejší boľševik než Stalin. Možno prahol podobne ako Stalin po unitárnom, centralistickom štáte, chcel mu však dať príťažlivú právnu formu," vysvetľuje ruský historik Igor Doluckij, autor niekoľkých, dnes už zakázaných, učebníc dejín ZSSR.

V tom čase sa sovietske Rusko iba pozvoľna dostávalo z medzinárodnej izolácie. Prvý krok urobilo v apríli 1922 na konferencii v Janove o hospodárstve povojnovej Európy. RSFSR zastupovala aj ostatné sovietske republiky, čo však naďalej nebolo možné. Aj to bol jeden z dôvodov ich zjednotenia pod jednu štátnu strechu.

Čítajte viac Putin a Solženicyn: ideové zdroje ruskej expanzie

Na prvom Celozväzovom zjazde sovietov sa Lenin pre chorobu nemohol zúčastniť, hlavný referát predniesol Stalin. „Sovietsky zväz je predobrazom budúcej svetovej sovietskej socialistickej republiky. Všetky národy sa zjednotia okolo červenej zástavy v jedinom štáte," vyhlásil.

Lenin a jeho spolupútnici vtedy skutočne verili práve v takýto výsledok svetovej revolúcie. Preto zväz bol „otvorený všetkým štátom, existujúcim aj tým, ktoré ešte len vzniknú", uvádzalo sa nielen vo zväzovej zmluve, ale aj v Ústave ZSSR z roku 1924.

Mladý ruský básnik Michail Kulčickij neskôr sníval o dobe, keď na Zemi „bude existovať len sovietsky národ a ľudia sovietskej rasy". (Žil v rokoch 1919 – 1943, padol pri bitke o Stalingrad). A hrdina románu Na východe, ktorý vyšiel v roku 1940, od Piotra Pavlenka predpovedal toto: „Komunizmus odstráni všetky štátne hranice."

Sovietski komunisti sa definitívne rozlúčili s touto predstavou až koncom 50. rokov 20. storočia, keď prijali tézu o mierovom spolunažívaní štátov s rozdielnym spoločenským zriadením.

Časované bomby pod stavbou ZSSR

Podľa niektorých historikov bol vznik ZSSR dôsledkom prvej svetovej vojny, októbrovej revolúcie a potom i občianskej vojny v rokoch 1918 – 1922. Na troskách cárskej ríše bojovali „červení" proti „bielym" a tam, kde víťazili, zakladali „sovietske republiky". Len na Ukrajine ich bolo v jednom období aspoň päť: „ľudových" aj „socialistických". Neskôr sa zjednotili do jednej, ktorá mala hlavné mesto dočasne v Charkove a potom v Kyjeve.

Už počas občianskej vojny vznikali medzi týmito i ďalšími republikami vojenské spojenectvá a hospodárske únie, obnovovali sa väzby spretrhané po rozpade ruského impéria.

Spájanie síl a založenie nejakého súštátia bolo nevyhnuté už vzhľadom na povojnový chaos a všeobecný úpadok. Podľa britského historika Paula Kennedyho v porovnaní s rokom 1914 nastal do roku 1921 úbytok obyvateľov v Rusku takmer o 40 miliónov osôb. Objem priemyselnej výroby sa znížil o 13 percent, výnosy úrody obilia a ďalších poľnohospodárskych plodín klesli na polovicu.

Povojnovú obnovu v takejto krajine mohla uskutočniť len ústredná vláda. Lenin sa rozhodol opustiť politiku tzv. vojnového komunizmu a pristúpil k „novej ekonomickej politike" s prvkami štátneho kapitalizmu a trhovej ekonomiky.

Čítajte viac Ich popol rozsypali na ceste za Prahou

Legendárny britský premiér Winston Churchill vo svojom diele Svetová kríza popri ostrej kritike Lenina ako ideológa a revolucionára tvrdí, že jedine on mohol vyviesť Rusko z povojnového trasoviska: „Bez neho by sa ďalej zmietalo v bahne."

Už v roku 1926 dosiahla poľnohospodárska výroba v Rusku svoju predvojnovú úroveň a o dva roky neskôr dospel k tejto méte aj ruský priemysel. Medzitým však Lenin zomrel a opraty moci v krajine prevzal Stalin, z ktorého sa stal diktátor. Totalitarizmus sa čoskoro prejavil aj pri výstavbe štátu. O rovnoprávnosti 185 národov a národností, ktoré ho tvorili, sa dalo iba snívať. Rozdelili ich totiž podľa počtu príslušníkov do štyroch kategórií.

Tie národy, čo patrili do prvej skupiny, mali nárok na zväzovú republiku a boli priamo podriadené Moskve. Zaradené do druhej kategórie mohli žiť v autonómnych republikách, ktoré však boli súčasťami zväzových republík. Tretia skupina vytvárala autonómne kraje a oblasti. Štvrtá dostala národnostné okruhy s postavením bežných okresov.

Dopodrobna sa vymenovalo, ktorá kategória má právo na vlastnú univerzitu, rozhlasové vysielanie v rodnom jazyku a pod. Pravda, o skutočnej samosprávnej autonómii tam nemohlo byť ani reči, takisto ako Sovietsky zväz nebol nikdy skutočnou federáciou napriek tomu, že ústava to slávnostne deklarovala.

Jednotlivé subjekty pomyselnej federácie mali výhrady k uvedenému deleniu. Napríklad národy Abcházska a Južného Osetska nemali nič proti podriadenosti Moskve, ale odmietali patriť do Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky. Tatári nechápali, prečo ich Tatarstan má iba status autonómnej republiky, pretože, naopak, počtom obyvateľov niekoľkokrát menšie Estónsko sa stalo zväzovou republikou.

Už pri vzniku ZSSR stalinské vedenie založilo (samozrejme, že nechtiac) pod stavbu štátu niekoľko časovaných bômb v podobe ledabolo stanovených hraníc medzi jeho administratívno-politickými útvarmi. Niektoré územia prevažne s tadžickým obyvateľstvom svojvoľne zaradili do Uzbekistanu a Náhorný Karabach s arménskou národnostnou väčšinou sa stal súčasťou Azerbajdžanu. (Po uvoľnení režimu tam okamžite prepukli násilné konflikty.)

Keď sa v roku 1925 z RSFSR vyčlenila Kazažská autonómna republika, ktorá neskôr dostala štatút zväzovej republiky, Moskva k nej priradila aj niekoľko oblastí, kde žili prevažne Rusi. Nikoho to neznepokojovalo, veď ZSSR, ako sa spievalo v jeho hymne, bol „neotrasiteľným zväzom, ktorého stmelila naveky Veľká Rus". Neskôr to mnohí oľutovali…

Ukrajinský klasik sovietskej poézie Pavlo Tyčyna (1891 – 1967) napísal, že v ZSSR sa všetci ľudia cítia ako jedna rodina. Stalin však dal okamžite kruto potlačiť každý pokus čo len odvolávať sa na ústavné právo národov či národností.

Čítajte viac Ako sa žilo bez ruského plynu?

Nedožil sa ani 70 rokov

Sovietsky zväz sa nikdy nestal skutočnou federáciou a jeho komunistická strana zostala unitárnou bez ohľadu na to, že v každej zväzovej republike mala svoje republikové vedenie. Bolo však nepísaným zákonom, že druhým, spravidla ideologickým, tajomníkom tam bol súdruh ruskej národnosti. Medzi jeho hlavné úlohy patril dohľad nad miestnym politbyrom, aby neprepadlo „úchylke buržoázneho nacionalizmu".

V centralizovanom štáte existovalo centrálne riadenie a plánovanie ekonomiky. Už na prvom celozväzovom zjazde sovietov pred sto rokmi delegáti prijali uznesenie, že o všetkých kľúčových otázkach sa bude rozhodovať v Moskve. Do právomoci zväzových ministerstiev a úradov patrili otázky zahraničnej politiky, zahraničného obchodu, financií, obrany, dopravy, spojov. No nielen to.

Väčšina odvetví priemyslu vo zväzových republikách podliehala národným komisariátom (ministerstvám RSFSR). Pozor, nie ZSSR, ale práveže RSFSR. Pobúrilo to najmä zástupcov Ukrajiny. Pýtali sa, či vari v Moskve lepšie vedia ako v Kyjeve, čo potrebujú strojárske alebo hutnícke podniky v Poltave alebo v Mariupole. Je to len dočasné opatrenie, kým sa zabehajú republikové ministerstvá, reagovala Moskva. Dočasnosť však v tomto prípade (ako aj v iných prípadoch) mala obdivuhodnú životnosť.

Zväzovú zmluvu síce na prvom zjazde sovietov prijali iba takpovediac v prvom čítaní s tým, že ju definitívne schvália na druhom zjazde po dopracovaní textu v republikách. Nestalo sa to na druhom ani na ďalších zjazdoch. „Z toho vyplýva, že žiaden ZSSR v skutočnosti nevznikol, lebo žiadna medzinárodná zmluva ako právny akt nemôže existovať bez potvrdenia zúčastnených strán," upozornil pred viac ako tromi desaťročiami ukrajinský historik Jaroslav Daškevič. Niektorí ukrajinskí politológovia a publicisti preto dnes spochybňujú aj právne nástupníctvo Ruskej federácie po právne akoby „nejestvujúcom" Sovietskom zväze so všetkými z toho vyplývajúcimi konzekvenciami.

Sovietsku ríšu takmer po siedmich desaťročiach jej existencie pomohla pochovať práve zväzová zmluva. Presnejšie jej ustanovenie o vystúpení zo ZSSR. V roku 1991 sa začali osamostatňovať najprv pobaltské štáty a potom i zakladateľské krajiny: Rusko, Bielorusko a Ukrajina, ktoré sa napokon dohodli na zániku Sovietskeho zväzu. Všetky sa pritom odvolávali na zväzovú zmluvu z roku 1922.