Bola to najväčšia evakuácia ľudí aj zvierat u nás od druhej svetovej vojny. Počas desiatich dní po pretrhnutí hrádze v Patinciach 15. júna a v Číčove 17. júna 1965 sa podarilo vyviezť takmer 54-tisíc obyvateľov z 46 zatopených obcí a troch osád – deti, ženy, starcov, invalidov. Zdraví chlapi ostali bojovať s vodným živlom.
Sami by to, samozrejme, nezvládli. Dunaj totiž dostal krídla, po niekoľkých prietržiach ochranných hrádzí sa rozlieval široko-ďaleko.
Do záchranných prác vláda nasadila 11-tisíc vojakov, 6-tisíc vojenských i civilných vozidiel, vyše 400 autobusov, ženijnú techniku, vrtuľníky a ďalšie technické prostriedky. Vyzeralo to ako na fronte, akurát že boj o život sa zvádzal s veľkou vodou.
Mimochodom, podľa prvých správ z Kyjeva voda z Kachovskej priehrady zatopila 600 štvorcových kilometrov. Po štyroch dňoch, keď hladina v nádrži klesla na úroveň koryta Dnipra, začala v zatopenej oblasti pozvoľna klesať. Vraj to potrvá dva týždne.
Dva týždne blúdenia na plti
Ako to bolo u nás pred 58 rokmi? Dunaj naberal silu už od marca 1965, takmer štyri mesiace ho napájali vytrvalé dažde i voda z topiaceho sa snehu a ľadovcov v Alpách.
Pod náporom veľrieky povolila 25. júna ďalšia podmytá hrádza, tentoraz pri Kolárove. Pod vodou sa postupne ocitlo územie s rozlohou takmer 1 000 km2.
Celkovo sa cez pretrhnuté hrádze vyvalilo vyše jednej miliardy kubíkov vody. To je množstvo, ktoré by vrchovato naplnilo tri Oravské priehrady. Stav ohrozenia odvolali úrady až 8. júla 1965.
Kachovskú priehradu buď zničili výbuchom (Rusi a Ukrajinci sa z toho obviňujú navzájom) alebo – čo pripúšťajú nezávislí experti – sa stará, bojovou činnosťou predtým viackrát poškodená hrádza mohla zrútiť sama.
Tým skôr, že v hodine H bola preplnená vodou. Či už tak, alebo onak, faktor ozbrojeného konfliktu odlišuje túto katastrofu zásadným spôsobom od situácie na Dunaji pred 58 rokmi.
Pri Dnipre zúri už dlhší čas skutočná vojna. Preto Rusi aj Ukrajinci evakuovali väčšinu civilistov ešte pred kachovskou pohromou.
V mestečkách a dedinách poniže priehrady zostalo podstatne menej (približne 10-tisíc) obyvateľov, ako žilo v júni 1965 pri Dunaji bezprostredne pred pretrhnutím jeho hrádzí.
Veľká voda tu udrela prv, než si väčšina ľudí uvedomila, že treba brať nohy na plecia. Mnohí dedinčania však odmietali opustiť svoje domovy aj po vyhlásení evakuácie, keď im pristavili autobusy. V hodine dvanástej ich záchranári vyzývali megafónmi z člnov, aby „neblbli“ a vyliezli z úkrytov.
Čítajte viac Maturita bola vždy ako plot: keď si nepreliezol, prehodili ťa
Skrývali sa na povalách, kde ich záchranári, riskujúc vlastné životy (voda už vystúpila po strechy) museli hľadať.
Inde sa, naopak, vystrašení ľudia nevedeli dočkať príchodu člnov a sami si narýchlo zhlobili akési plte, aby sa na nich vydali – unášaní prúdom vody – do neznáma.
Len tak sa mohlo stať, že ešte aj 30. júna 1965 zootechnik Ladislav Horváth objavil v zatopenom území pri Číčove troch na smrť vyčerpaných starcov a jedného chlapca.
Na ceste boli sedem dní, potom priviazali plť o strom, lebo ďalej už nevládali. Nad nimi niekoľko ráz preleteli vrtuľníky, ktoré pátrali práve po takýchto stroskotancoch, ich však pod korunou stromu nemohli zbadať.
Za týchto okolností je až neuveriteľné, že povodeň si odniesla len život jedného človeka. Na juhu Ukrajiny podľa správ z Kyjeva i Moskvy zahynulo 12 až 15 ľudí, desiatky sú nezvestných.
Viac v obciach na nižšom, ľavom brehu Dnipra, ktorý sa nachádza pod kontrolou Rusov (ide o dve tretiny zatopeného územia).
Obe bojujúce strany priznávajú problémy s evakuáciou zvyšných civilistov, ešte horšie to je zrejme so záchranou zvierat. Či už domácich, hospodárskych, alebo tých vo voľnej prírode.
Navyše sa to deje počas vzájomného ostreľovania raketometmi a nezriedka v zamínovanom priestore.
Foto: ARCHÍV TASR
Odstrel opustených „miláčikov“
Pred 13 rokmi som sa ešte mohol porozprávať s vtedy 90-ročným inžinierom Pavlom Horným, ktorý v šesťdesiatom piatom riadil likvidáciu prietrže pri Číčove.
Takmer 80 metrov širokú trhlinu v hrádzi sa im dlho nedarilo upchať. Pritom každý deň do nej vyklopili 120 až 150 nákladiakov kamenia.
Úsilie 1 500 mužov, prevažne vojakov, pripomínalo trápenie bájneho Sizyfa. V mieste sypania na konci hrádze bola totiž hĺbka 6 až 8 metrov, a ako sa prietrž zmenšovala, prúd vody silnel.
„Vyklopíte balvan na protiprúdnu stranu a voda vám ho odnesie na poprúdnu,“ približoval situáciu Horný.
Ženistom sa však nakoniec podarilo premostiť prietrž a tatrovky už potom mohli sypať balvany aj z jej druhej strany.
Prúd vody sa definitívne zastavil až potopením šiestich vlečných člnov naplnených štrkopieskom. Ale Hornému utkvel v pamäti aj obraz takpovediac z iného súdka:
„Kopa sena plávala pozdĺž hrádze a na nej sa túlili k sebe líška a zajac. Pozoroval som ich na ceste do neznáma a premýšľal: hľa, spoločné nešťastie zblížilo ešte aj týchto dvoch odvekých nepriateľov. O to viac si musíme pomáhať my ľudia.“
Časti vysokej zveri sa zrejme podarilo ujsť pred veľkou vodou, mnohé srny a jelene uhynuli. Čo sa týka drobnejšej zveri, napríklad zajacov, utopilo sa ich toľko, že v okresoch Dunajská Streda a Komárno platil zákaz poľovania na nich takmer desať rokov, do decembra 1974. Medzitým prebiehalo zazverovanie povodňou postihnutej oblasti.
A čo sa stalo s domácimi miláčikmi, ktorých páni nevzali so sebou? Až do konca leta 1965 brázdili poľovníci na člnoch zaplavené územie a strieľali psov, opustených svojimi pánmi v zatopených dedinách. Mohli totiž šíriť besnotu.
Na záchranu lesnej zveri v júni 1965 už nezostávali ľuďom voľné ruky ani sily. Prednostne sa museli postarať o domáce a hospodárske zvieratá.
Pod prvým úderom veľkej vody uhynuli síce stovky kusov dobytka, ošípaných a oviec, ale desaťtisíce kusov sa ich podarilo zachrániť a zo zatopeného územia vyviezť.
Len z dvoch okresov – dunajskostredského a komárňanského – bolo treba urýchlene odsunúť 34 000 kusov hovädzieho dobytka, okolo 2 000 koní, 82 000 ošípaných, zhruba 8 000 oviec a vyše 116 000 kusov hydiny.
Nepotvrdila sa pôvodná správa, že elitné stádo dojníc v Kolárove museli vybiť ešte pred prietržou tamojšej hrádze. Aj to sa podarilo zachrániť.
Dobytok odvážali zo Žitného ostrova na nákladiakoch, ktoré na spiatočnej ceste viezli lomový kameň na zasýpanie dunajských prietrží.
V polovici júla 1965 informovala vtedajšia Pravda, že na horských lúkach v Stredoslovenskom kraji sa pasie 44 stád hovädzieho dobytka (dovedna 4 625 kusov) z katastrofou postihnutého juhu: „Ostanú tu dovtedy, kým sa dobytok bude môcť previezť späť na svoje pastviny.“
Už na sklonku leta, v septembri 1965 väčšiu časť týchto stád vrátili na Žitný ostrov.
Foto: ARCHÍV TASR
Čítajte viac Život na prídel: niekomu 30 dkg mäsa a niekomu nič. Bola menová reforma krádežou storočia?
Zatopeným obciam nedali zaniknúť
V tom čase vláda ČSSR, vedená Slovákom Jozefom Lenártom definitívne rozhodla o ďalšom osude zatopeného územia.
V hre boli spočiatku tri návrhy na riešenie situácie po opadnutí a odčerpaní vody zo zaplaveného územia:
- vysťahovať aj ostatných obyvateľov postihnutej oblasti Žitného ostrova a všetkým evakuovaným poskytnúť ubytovanie v rámci celého Československa,
- zbúrať, čo ešte nespadlo, a v postihnutej oblasti uskutočniť sústredenú modernú zástavbu,
- obnoviť zaplavené dediny a mestečká a čo najskôr vrátiť tam ich obyvateľov.
Predpokladalo to opraviť alebo postaviť okolo 4 000 rodinných domov, z toho polovicu svojpomocne s finančným prispením štátu.
Zvíťazil tretí návrh. Bol to však projekt za niekoľko miliárd vtedajších korún a samo Slovensko by ho nezvládlo.
Preto Praha rozhodla prideliť každej zaplavenej obci jeden patronátny okres na Slovensku a druhý na Morave alebo v Čechách.
Príslušný okres túto obec započítal takpovediac medzi svoje a vyčlenil pre ňu istý podiel z ľudských, materiálových a finančných zdrojov, ktoré mal naplánované na rok.
Preto v obci Kameničná pri Komárne majú dodnes Galantskú a Pardubickú ulicu, v susednej Iži – Šumperskú a Trenčiansku.
Obyvateľov Kameničnej evakuovali do Galanty, ale rodinu Tibora Tomu až do Topoľčian. „Otec bol skupinár na štátnom majetku, išiel tam so stádom a nás bral so sebou, boli sme tam dva mesiace, kým voda neopadla,“ spomínal po rokoch v našom rozhovore.
Išlo sa ešte ďalej a pomoc postihnutým obciam rozpísali jednotlivé ministerstvá v podobe konkrétnych úloh výrobným podnikom.
Šuškalo sa, že s nápadom prišiel Alexander Dubček, ktorý bol už vtedy mužom č. 1 na Slovensku. Ale bez ohľadu na to, kto bol autor, ponúkol asi najrýchlejšie riešenie.
Časť evakuovaných obyvateľov slávila Vianoce 1965 už doma. Isteže, rodinný dom sa nedá postaviť za pol roka, ale hrubá stavba s jednou obývateľnou izbou áno.
Dokončili stavbu potom v jarných mesiacoch.Aby sa rodičia mohli plne venovať obnove svojich príbytkov a obcí, o ich deti sa bolo treba postarať mimo okresov Komárno a Dunajská Streda.
Pre tisícky týchto deti sa zorganizoval pobyt a vyučovanie v severnejších slovenských okresoch a na Morave.
V jeseni 1965 zároveň dozrela myšlienka postaviť dunajské vodné dielo s priehradou v Gabčíkove, aby sa na Žitnom ostrove čosi podobné už nikdy nezopakovalo.
Myšlienka, s ktorou prišiel ešte v 50. rokoch projektant Peter Danišovič. Kyjev už deklaroval odhodlanie obnoviť Kachovskú priehradu i poničené obce na oboch brehoch Dnipra.
To však predpokladá najprv ukončenie vojny a mier. Československo ako súčasť sovietskeho bloku sa pred 58 rokmi síce nachádzalo v studenej vojne so Západom, zároveň však už pociťovalo politický odmäk a začínalo s prvými reformami. V každom prípade malo základné podmienky na mierový rozvoj.
Foto: ARCHÍV TASR
Čítajte viac Prvomájová tragédia sa zmenila na frašku. Čo ďalej?
Nedostatok vody pri jej prebytku
Príčiny oboch vodných katastrof sú diametrálne odlišné, následky sa však podobajú. Jeden navýsosť paradoxný – chronický nedostatok pitnej vody pri prebytku vody záplavovej.
Studne tu i tam sa ocitli pod vodou. „Nachádzajú sa vo veľmi zlom stave a s ich čistením možno začať až po poklese spodných vôd,“ uviedol vtedajší predseda SNR Michal Chudík v správe zastupiteľskému zboru 15. septembra 1965.
Pitnú vodu ešte aj vtedy rozvážali v postihnutej oblasti autocisterny. Ale všade sa asi nedostali a hygienici upozorňovali, že mnohí ľudia používajú vodu zo znečistených studní. „Pretrváva nebezpečenstvo vzniku epidémii,“ konštatovala správa.
Ruskí aj ukrajinskí epidemiológovia, napríklad Pavel Volčkov, nevylučujú v zatopenej oblasti výskyt cholery.
Je možný o to viac, že pod vodou sú tam okrem studní aj cintoríny a pohrebiská uhynutých zvierat. Už dnes je isté, že katastrofa výrazne zhoršila zásobovanie vodou – na ukrajinskej strane postihla v tomto ohľade aj Zelenského rodné mesto Kryvyj Rih, na území pod kontrolou Ruska zase celý Krym.
Prietržami dunajských hrádzí, ako aj rozrušením Kachovskej priehrady vznikli obrovské materiálne škody.
Štátna poisťovňa ich pred 60 rokmi vyčíslila na 3,2 miliardy vtedajších korún, Ukrajinci odhadujú, že u nich pôjde o miliardy dolíárov.
U nás povodeň úplne zničila viac ako 3 900 domov, ďalších 6 200 poškodila (raz toľko ako teraz na oboch stranách Dnipra).
Voda v zatopených obciach stála pridlho, a tak nevydržali predovšetkým príbytky z hliny a nepálených tehál, ktorých bolo vtedy na Žitnom ostrove ešte dosť.
„Po mesiaci a pol 99 domov v Patinciach ticho ľahlo do vody,“ napísal miestny kronikár.
Úroda vyšla navnivoč, povodeň ju zničila na 94-tisícoch hektároch. Žitný ostrov nazývali obilnicou Československa, ukrajinská černozem však pomáha kŕmiť celú Európu, preto britskí experti varujú, že sa treba pripraviť na ďalšie zdražovanie potravín.
Skazu vzala aj veľká časť dopravnej infraštruktúry tohto kraja – 250 kilometrov ciest a 70 km železníc bolo zaplavených.
Vlastne zostala jediná železničná spojnica z Komárna cez maďarské územie do Bratislavy. Tam odvážali vlaky evakuovaných, kým opačným smerom vozili zásoby.
Odbúrala sa všetka nedôvera a rozumeli sme si veľmi dobre aj bez znalosti jazyka, stali sme sa priateľmi.Jozef Šutka - bývalý primátor Šurian
Foto: ARCHÍV TASR
Slováci a Maďari – jedna rodina
Mimochodom, maďarské úrady vtedy povolili prechod cestujúcich bez pasov a víz. Bolo to čosi nevídané, veď ešte do roku 1964 mohol bežný smrteľník z Československa vycestovať do Maďarska (ale platilo to aj opačne) iba na pozvanie, hoci išlo o spojenecké krajiny.
Od konca vojny uplynulo iba 20 rokov. Po jej skončení pripravil Benešov dekrét slovenských Maďarov o štátne občianstvo.
Chceli ich vysťahovať do materskej krajiny, potom vymeniť za tamojších Slovákov, napokon časť z nich vyviezli do českého pohraničia.
Bolo preto priam neuveriteľné, že na záchranných prácach v zaplavenej oblasti sa podieľali aj jednotky maďarskej armády, dislokované blízko štátnych hraníc.
Žitný ostrov bol aj po dvadsiatich rokoch národnostne zmiešaným územím, s prevahou maďarského obyvateľstva.
Vzájomné animozity pretrvávali, potopa ich však dokázala zmierniť, ak už nie odstrániť.Kedysi som sa o tom zhováral s Jozefom Šutkom, počas povodne pracovníkom na mestskom úrade v Šuranoch, neskôr dlhoročným primátorom tohto mesta.
Spomínal, ako do Šurian prišlo aj niekoľko stovák utečencov zo zatopenej dediny Zlatná na Ostrove.
Šutku prijemne prekvapilo, keď ho sami vyhľadali so žiadosťou, aby im dal nejakú robotu, lebo nechcú sa tam stravovať a prespávať zadarmo.
„Šurany boli slovenské, kým Zlatná maďarská,“ pripomenul. „Vtedy však padli akékoľvek národnostné bariéry, odbúrala sa všetka nedôvera a rozumeli sme si veľmi dobre aj bez znalosti jazyka, stali sme sa priateľmi.“
Po pretrhnutí Kachovskej priehrady zazneli na Ukrajine názory, že katastrofa sa stane príležitosťou či zámienkou na začatie rokovaní bojujúcich strán prinajmenšom o prímerí.
Tamojší politológ Dmytro Kornijčuk dokonca vyslovil predpoklad, že zatopená oblasť sa stane súčasťou demilitarizovaného pásma, ktoré oddelí ruské vojská od ukrajinských a privedie k nejakým mierovým dohodám. „Povedzme na spôsob riešenia kórejskej vojny pred 80 rokmi," nadhodil. Zatiaľ nie sú ani náznaky takéhoto vývoja.
Čítajte viac Na poslednej bitke druhej svetovej vojny sa zúčastnili aj Slováci
Situácia ako na fronte pred útokom na bodáky
Pršalo vtedy dlhšie ako oných biblických „40 dní a nocí“ a dažde prišli oveľa skôr než na Medarda.
Za máj a jún namerali v Komárňanskom okrese poldruhakrát väčší úhrn zrážok ako býva normálne. Ľudia preto s obavami očakávali, čo to urobí s Dunajom. A ten sa čoskoro rozbesnel.
Pamätníci spomínajú, že záujem o predpovede počasia, o povodňovú situáciu a najmä o prognózy vodných stavov bol vtedy mimoriadny.
To až o niekoľko rokov neskôr – koncom šesťdesiatych – si Lasica a Satinský mohli dovoliť v Balade o vodných stavoch spievať: „Dunaj klesá pri Komárne a ty milá klesni tiež.“ Ibaže podľa textu tej slávnej pesničky bolo „meter dvadsať v Gabčíkove“, „meter pätnásť v Medveďove“ a „meter desať pri Štúrove“. Ale 17. júna 1965 namerali pri Štúrove vodný stav 732 a pri Medveďove – 813.
Zlom nastal 17. júna 1965, keď vznikla obrovská trhlina v číčovskej hrádzi. Dunajská voda sa cez ňu valila do miest a dedín Žitného ostrova. Každú sekundu – 1 200 kubíkov vody!
Komárno sa stalo akoby frontovým mestom, vyhlásili v ňom evakuáciu všetkých žien, detí a starcov. V lodeniciach sa zastavila práca, každá chlapská ruka bola dobrá pri vŕšení ochranných hrádzí.
„Skoro tridsaťtisíc ľudí, ktorí si pred niekoľkými hodinami bláhali v bezstarostnosti a bezpečí, dalo sa do pohybu,“ približoval situáciu reportér Ladislav Mňačko. „Na hradskej do Nových Zámkov bol nepredstaviteľný chaos. Od mesta sa valili prúdy utečencov a do mesta prichádzalo na pomoc vojsko zo vzdialených posádok.“
Tri dni po pretrhnutí číčovskej hrádze bolo Komárno obkľúčené široko ďaleko vodami. Nebyť obrovského nasadenia vojakov i civilistov pri stavaní protipovodňových bariér, vnikne povodeň do ulíc a niektoré zatopí až do trojmetrovej výšky.
Muži pracujúci s technikou sa striedali až po osemnástich hodinách tejto driny. V čase, keď išlo o všetko, im komárňanská protipovodňová komisia schválila prídel pálenky.
Ako na fronte pred útokom na bodáky. Mňačko v týždenníku Kultúrny život vyzradil, že to bola vodka. Ale žeby práve vďaka tomu Komárno odolalo veľkej vode…?