Aj v nadchádzajúcich parlamentných voľbách budeme hlasovať zhruba tak, ako to bolo pred sto rokmi. Ako vtedy, tak aj teraz, musíme osobne prísť do svojej volebnej miestnosti, legitimovať sa preukazom totožnosti, odobrať sa za plentu, vložiť hlasovací lístok do obálky a nakoniec ju vhodiť do urny.
Pravda, účasť vo voľbách bola vtedy povinná. Nikomu by ani vo sne nenapadlo vyplatiť každému z oprávnených voličov zo štátnej kasy päťstovku len za to, že sa zúčastnil. Naopak, pokuta hrozila všetkým, čo hlasovanie ignorovali.
Cestu do volebnej miestnosti nemuseli povinne merať len lekári, osoby staršie ako 70 rokov a tí, čo nemohli prísť pre chorobu alebo boli služobne odcestovaní. Mimochodom, volebnú povinnosť u nás zrušili až v roku 1954.
Zbohom, voľby po uhorsky
Napriek tomu prvé voľby v mladej Československej republike znamenali obrovský pokrok, doslova revolučný skok v porovnaní s tým, ako sa volilo predtým, v Uhorsku. V roku 1923 zvolili za starostu Bratislavy Ľudovíta Okánika. Pri tej príležitosti zaspomínal na župné voľby v roku 1912 v Gbeloch.
U tamojšieho notára hlasovali voliči z troch obcí a väčšina bola rozhodnutá voliť slovenského kandidáta, doktora Pavla Blahu. Aj takto hlasovali, ale okolo obeda voľby prerušili a nasledovalo "pohostenie“ u notára.
Národovci síce mali vo volebnej komisii dvoch dôverníkov a jej predseda ukázal všetkým kľúče od volebnej urny, že ich dáva do trezoru, ale – ako neskôr vysvitlo – mal aj náhradné.
„Na obecnom dome u pána notariusa bol prichystaný skvelý obed a víno len tak pretekalo,“ rozprával Okánik. „Okolo štvrtej poobede otvorili urnu a slúžny Szabo začal čítať, kto ako hlasoval. Ukázalo sa, že ani Blaho, ani ďalší slovenský kandidát – národovec, neprešli.“
Stručná a dôležitá poznámka: volilo sa vtedy aklamačne, čiže verejne a aj výsledky sa vyhlasovali nahlas a menovite.
„Zázrak a div s lístkami sa stal, že keď naši dôverníci obedovali, tak pán podnotár, ktorý tiež mal kľúčiky od kancelárie a urny, tam vošiel, naše lístky vyhodil a namiesto tých uložil lístky maďarskej strany,“ vysvetľoval Okánik.
Protesty boli zbytočné, lebo už pri čítaní výsledkov napochodovali do volebnej miestnosti ozbrojení strážcovia poriadku. "Pán slúžny sadol na koč a pod ochranou dvadsiatich žandárov odišiel. Voľba bola ukončená,“ opísal situáciu Okánik.
Uhorsko vtedy zaostávalo vo volebnom zákonodarstve dokonca za rakúskou časťou habsburskej monarchie (vrátane Čiech, Moravy a Sliezska).
Tam od roku 1907 platil nový zákon. Podľa neho boli hlasovacie lístky opatrené úradnou pečaťou, volebná agitácia bola v čase volieb prísne zakázaná a platil aj zákaz „pohostenia“ voličov či iných foriem kupovania hlasov. Zatiaľ čo v Uhorsku a teda i v slovenských župách sa až do roku 1918 darilo zachovať staré právne normy.
„Keď sa tu stane nejaká neprávosť, napríklad kupovanie hlasov alebo falšovanie volebných lístkov, páchateľ je hneď uväznený, aj keď je to vysoký úradník,“ písal Milan Hodža v Slovenskom denníku o voľbách poslancov do rakúskej Ríšskej rady "Bolo by to možné u nás? Veď tu sa udeľujú výhody a pochvaly za takéto veci!“
Čítajte viac Koľkokrát chceli zabiť Jozefa Tisa
Ako majú hlasovať negramotní
Zánik Rakúsko-Uhorska a vznik Československej republiky znamenal uzákonenie všeobecného volebného práva a tajných volieb. Možnosť voliť dostali prvýkrát aj ženy a ľudia negramotní i nemajetní. V Uhorsku platil vzdelanostný a majetkový cenzus, navyše prvovoličom sa človek stal až po dovŕšení 24. roku veku, v ČSR stačilo mať 21 rokov.
To všetko však malo aj odvrátenú stranu, veď s negramotnými ľuďmi sa dalo ľahšie manipulovať. V niektorých slovenských župách takmer každý druhý dospelý nevedel čítať a písať.
Ťažko si čo len predstaviť, ako sa pri toľkej negramotnosti dala dodržať zásada tajnosti volieb a princíp osobnej voľby. Dnes sa jej miera na Slovensku pohybuje – podľa ostatných sčítaní – okolo dvoch percent, čo je 45 až 50-tisíc občanov (pravda, v niektorých rómskych osadách je až 30-percentná). A koľko je s tým problémov!
Zákon dovoľuje, aby oprávnení voliči, ktorí nevedia čítať ani písať, mohli hlasovať s pomocou inej osoby. Predtým však musia o tom upovedomiť okrskovú komisiu. Pred sto rokmi však išlo o státisíce analfabetov s voličskou povinnosťou. Samozrejme, že viaceré politické strany to zneužívali a osobitnú pozornosť venovali práve tejto mase voličstva.
Preto minister s právomocami pre Slovensko Vavro Šrobár žiadal pražskú vládu, aby sa tu prvé parlamentné voľby po vzniku ČSR odložili.
Konali sa však aj na našom území už v apríli 1920. Ešte predtým unikol do médií list zo sekretariátu Agrárnej strany jej regionálnym štruktúram. Vyplývalo z neho, že si vybraných voličov na vidieku majú získavať vtedy, krátko po vojne, nedostatkovým tovarom: petrolejom, rumom, soľou atď.
„Po jednom litre petroleja, poťažne štvrť kilogramu sviečok na hlavu,“ uvádzalo sa doslova v liste. Tovar dodalo odbočkám ústredie strany, jej aktivisti mali kúpených voličov naučiť naspamäť názov a číslo strany na volebnom lístku.
V súčasných voľbách sa niečo podobné deje už vari len v najzaostalejších rómskych osadách. V roku 2016 priniesli viaceré médiá informácie či skôr špekulácie o tom, že vtedajší župan Prešovského kraja a prednosta župného úradu za Smer mali s pomocou prostredníkov rozdávať ľuďom v Lomničke a Jarovniciach cigarety.
Vraj prečo? Aby ich krúžkovali častejšie ako samotného predsedu strany. Nič sa však nedokázalo a napokon súdili Rómov, ktorí kupčenie s hlasmi novinárom potvrdzovali.
Neuralgický bod – miestna komisia
Aj pred sto rokmi sa väčšia časť volebných podvodov a machinácií odohrávala v miestnych volebných komisiách. V dolnej komore vtedajšieho československého parlamentu (Národného zhromaždenia) o tom prepukla búrlivá diskusia po voľbách do župných zastupiteľstiev v máji 1924.
"Mnohým notárom v Nitrianskej župe bolo uložené, a síce pod stratou úradu, zašantročiť 100 až 150 hlasov podľa veľkosti obce alebo sfalšovať zápisnice,“ tvrdil právnik Jozef Buday, poslanec za Slovenskú ľudovú stranu.
Prirodzene, hlasy sa mali ukradnúť jeho strane a pripísať agrárnej. Agrárnici protestovali a namietali, že všetko sa to síce naozaj stalo, ale v opačnom garde.
Minister vnútra agrárnik Jan Malypetr odvolávajúc sa na zákon upozorňoval, že prípadným podvodom v menovaných obciach okolo Nitry mali zabrániť členovia miestnych volebných komisii za tú či onú stranu. "Ale na mnohých miestach nepripustili našich členov do týchto komisií,“ namietal Buday.
Ale mohlo to byť aj ináč. Už vtedy, ako napokon i dnes, nemali niektoré strany jednoducho koho nahlásiť do komisií, a to najmä v malých sídlach. Podľa súčasného zákona nemusia mať ľudia, ktorí v nich zasadnú, trvalý pobyt v obci, v ktorej sa hlasuje.
Ibaže takmer zo šesťtisíc obcí na Slovensku je až 710 takých, ktoré majú iba 200 až 500 obyvateľov. Spolu je to takmer štvrť milióna väčšinou dospelých ľudí, a teda ide o nie zanedbateľnú masu voličov.
Veľké strany s vybudovanými regionálnymi štruktúrami zrejme dokážu obsadiť všetky miestne komisie, ale menšie politické subjekty sotva zvládnu väčšinu z nich.
Kde zoženú tisícky ľudí, hoci aj s nárokom na odmenu, ktorí obetujú víkend a budú sa terigať kamsi, kde líšky dávajú dobrú noc? Odborníci preto predpokladajú, že v komisiách najmenších obcí nemusí byť krížová kontrola výsledkov volieb na dostatočnej úrovni.
Ďalším citlivým miestom volebného procesu boli voličské zoznamy. Pred parlamentnými voľbami v máji 1935 kritizovali Robotnícke noviny „neporiadok“ v bratislavských voličských zoznamoch. Vyskytovali sa v nich „mŕtve duše“, mnohých oprávnených voličov tam akože „zabudli“ zapísať, ďalším uviedli chybné základné údaje.
Foto: RUBICON.HU
„Je to iba nepozornosťou úradníkov alebo sa to robí úmyselne?“ pýtali sa noviny. Volebné kancelárie vybavovali reklamácie občanov neskoro a mnohí ľudia od toho upustili, keď videli, aké „fronty“ by museli na úrade vystáť, aby sa vôbec dostali na rad.
Zrejme aj preto sa volieb vo vtedy 120-tisícovej Bratislave nezúčastnilo vyše 10-tisíc oprávnených voličov, hoci voľby – ako sme si už povedali – boli zo zákona povinné. Dnes sú voličské zoznamy aj vďaka lepšej evidencii obyvateľstva vo väčšom poriadku a aj reklamácie sa vybavujú rýchlejšie. Ale chyby sa stále nájdu…
Za kapitalizmu sa pred voľbami vie, kto kandiduje, za socializmu sa vie, kto bude zvolený.dobový vtip
Čítajte viac August '68: na slobodný rozhlas boli ozbrojení votrelci krátki
Gottwaldov vynález bielych lístkov
Cez vojnu sa nevolilo a o parlamentných voľbách v júni 1946 sa hovorieva ako o posledných slobodných, lebo ďalšie už boli v réžii komunistickej strany. Ale rok po vojne nesmeli voliť Nemci a Maďari (s výnimkou antifašistov), ktorých Benešove dekréty zbavili štátneho občianstva, a teda i volebného práva.
Zníženú volebnú účasť čiastočne kompenzoval nový zákon, ktorý rozšíril okruh voličov o príslušníkov ozbrojených síl (v prvej republike nemohli voliť) a vekovú hranicu prvovoličom znížil z 21 na 18 rokov. Účasť oprávnených voličov bola naďalej povinná.
Zúžil sa aj počet kandidujúcich politických strán. Z volieb vylúčili všetky tie, ktoré sa zašpinili kolaboráciou s nacistami. Zaviedli sa však prázdne, resp. biele volebné lístky. Podľa už zosnulého historika Michala Barnovského s návrhom prišiel šéf KSČ Klement Gottwald.
„Predpokladal, že tieto lístky si zvolia ľudia zakázaných strán, na Slovensku predovšetkým ľudovej a agrárnej, čím zúžia voličskú základňu nekomunistických strán, hlavne Demokratickej strany.“
Zámer komunistom nevyšiel – na Slovensku iba 12-tisíc voličov hlasovalo prázdnymi lístkami, čo nebolo ani jedno percento zapísaných do voličských zoznamov. Voľby tu vyhrali demokrati, komunisti skončili na druhom mieste (na celoštátnej úrovni však zvíťazili).
Voľby v roku 1946 sa považovali za prechodné, riadne sa mali konať už o dva roky. Vo februári 1948 však mocenské orgány v štáte úplne ovládla KSČ. Do volieb o tri mesiace už išli len strany združené v Národnom fronte s tzv. jednotnou kandidátkou pod vedením KSČ.
Hlasovalo za ňu prekvapujúco až 84 percent oprávnených voličov. Jedno percento lístkov bolo neplatných, 14 % voličov hodilo do urien prázdne, resp. biele lístky a takmer sedem percent zapísaných voličov sa hlasovania nezúčastnilo.
„Súhrnne okolo 20 percent voličov vyjadrilo svoje záporné stanovisko k nastupujúcim pomerom,“ konštatoval svojho času Barnovský. „To však boli oficiálne výsledky, ale keď som v archívoch skúmal niektoré zápisnice, tak som zistil, že niektoré výsledky sa upravovali. Napríklad v Spišskej Novej Vsi hlasovalo za jednotnú kandidátku podľa oficiálnej štatistiky vyše 90 percent zúčastnených, v skutočnosti však len 62 percent voličov.“
Niektorí miestni a okresní funkcionári Národného frontu sa totiž chceli „blysnúť“ pred vrchnosťou a zatajili skutočné množstvo prázdnych i "bielych“ lístkov alebo ich počet skresľovali.
Voľby to boli síce tajné, ale kto nechcel, nemusel voliť tajne, nemusel ísť za plentu. Samozrejme, že sa to zneužívalo. Niekde naschvál neoddeľovali priestor na hlasovanie alebo ho zriadili na nevhodnom mieste.
Vrchol hrubej manipulácie s výsledkami hlasovania dosiahli zrejme parlamentné voľby koncom novembra 1954.
Vtedy Pavol David, ktorý faktický riadil komunistickú stranu na Slovensku, otvorene trval na úprave "čísel“ žiaducim spôsobom. Časť voličov vtedy totiž nehlasovala a vyjadrila tak protest proti nedávnej menovej reforme.
Foto: DIFOPORUBA.SK
Čítajte viac Voľby ako referendum. Rozdelili Československo
"Ak sa Davidovi percento odovzdaných hlasov zdalo prinízke, napríklad hlasovalo iba 95 percent voličov, vracal David výsledky krajským tajomníkom ako neúnosné,“ vypovedal v roku 1968 bývalý člen vedenia KSS Ondrej Pavlík.
V ďalších voľbách po čiastočnom politickom odmäku už nešlo volebné výsledky až takto falšovať. Voľby však boli naďalej "manifestačné“, teda mali manifestovať oddanosť ľudu komunistickej strane.
"Na mnohých miestach prišli občania k volebným miestnostiam v sprievode so zástavami a transparentmi, na ktorých oznamovali svoje pracovné záväzky,“ písali noviny po voľbách v polovici júna 1960.
Za jednotnú kandidátku Národného frontu ovládaného komunistami hlasovalo 99,86 percenta oprávnených voličov. Podľa ústrednej volebnej komisie už o 10. hodine odvolila väčšina z nich, presne 63,15 percenta.
Málokto vedel, koho vlastne volil, ale to nebolo podstatné. Koloval vtip: Za kapitalizmu sa pred voľbami vie, kto kandiduje, za socializmu sa vie, kto bude zvolený.
Voľby, ktoré sa mali konať v roku 1968, mohli byť iné, demokratickejšie, ale v dôsledku vpádu vojsk Varšavskej zmluvy sa museli odložiť až o tri roky. To už u nás zúrila normalizácia a mnohé sa vrátilo do starých koľaji.
Foto: ČASOPIS SRŠEŇ
Čítajte viac Ďalších tridsať rokov Slovenska: Prežitie slovenskej štátnosti nie je zaručené
Čo tak hlasovať bez lístkov?
Navyše, od roku 1971 začali byť parlamentné voľby v Československu dvojdňové. Množili sa indície i vážne podozrenia, že po zatvorení volebných miestností v piatok večer a ich znovuotvorení nasledujúci deň ráno dochádza k manipuláciám s lístkami.
Napriek tomu sa dvojdňové voľby u nás zachovali aj po nežnej revolúcii, hoci spomínané podozrenia pretrvávali.
Na Slovensku sa prechod na jednodňové voľby uskutočnil v roku 2006. V Česku si ich ponechali dvojdňové po diskusiách expertov, z ktorých vyplynulo, že by spôsobili prudký pokles volebnej účasti. Teraz tam plánujú, že v najbližších parlamentných voľbách o dva roky sa bude hlasovať už len v sobotu.
Podľa českého politológa Tomáša Lebedu sa varovným stalo ovplyvňovanie výsledkov volieb v roku 2010, keď v niektorých okrskoch Prahy zistili komisie v komunálnych voľbách až 60 percent neplatných lístkov, čo je extrémne veľa.
Hoci sa v súčasnosti ťažisko manipulácií presunulo do predvolebnej kampane, nie sú vylúčené ani vo fáze samotných volieb a spočítavania hlasov. Svedčia o tom obavy skúsených politikov, ktorí – najmä ak pôsobia v opozícií – sa uchyľujú k paralelnému sčítavaniu výsledkov a k podobným kontrolným praktikám. Zrejme vedia svoje ešte z čias, keď boli vo vládnych koalíciách…
„Volebné podvody sa môžu vyskytnúť aj v zabehnutých demokraciách,“ tvrdí známy americký politický vedec James E. Campbell. „V nedemokratických režimoch bývajú síce častejšie, ale na podstate veci to veľa nemení.“
Zárukou väčšej spravodlivosti a objektívnosti volieb nie je korešpondenčné ani internetové hlasovanie. Skúsenosti napríklad z USA alebo Estónska hovoria skôr o opaku.
Zrejme preto vydal nemecký Spolkový ústavný súd v roku 2009 rozhodnutie, ktorým vyhlásil vtedy užívané elektronické hlasovacie terminály za protiústavné.
"Zatiaľ čo v prípade klasického hlasovania papierovými volebnými lístkami sú podvody možné len so značným úsilím a s veľmi vysokými rizikom prezradenia, čo má však preventívny účinok, tak chyby v softvére či zámerné podvody spôsobené manipuláciou so softvérom v elektronických hlasovacích termináloch sú len ťažko rozpoznateľné,“ uvádza sa v náleze súdu.
Čítajte viac Lietadlá na úteku: Chceli zostreliť cvičný cieľ, zbombardovali mesto v Kalifornii
Kde sa udial najväčší volebný podvod
Kde sa konalo hlasovanie s najvyššou úrovňou manipulácie a falšovania výsledkov? V Guinnessovej knihe sa týmto rekordom môžu „pochváliť“ prezidentské voľby v západoafrickej Libérii v roku 1927.
Sedemnástym prezidentom tejto najstaršej nezávislej republiky v Afrike sa vtedy stal Charles Dunbar Burgess King, označovaný za najväčšieho podvodníka v dejinách.
Krajina na pobreží Atlantického oceánu s rozlohou 111-tisíc štvorcových kilometrov mala vtedy len 15-tisíc oprávnených voličov. King však vo voľbách získal – a teraz sa podržte – 234-tisíc hlasov, kým jeho protikandidát Thomas Folkner deväťtisíc.
Čiže King dostal 15-krát viac hlasov, ako bolo zapísaných voličov. Ale najviac prekvapuje, že toto „zdrvujúce“ Kingovo víťazstvo bez akéhokoľvek zaváhania uznala ústredná volebná komisia. Vďaka tomu sa mohol ujať svojho druhého sedemročného mandátu.
Dlho sa však z víťazstva netešil. Folkner hneď po voľbách obvinil Kingovu vládnucu stranu z otrockej práce v krajine a z obchodu s otrokmi (mali ich predávať do španielskych kolónií). Na základe týchto obvinení vytvorila Spoločnosť národov (predchodkyňa OSN) medzinárodnú komisiu pod vedením britského odborníka Cuthberta Christyho. Tá obvinenia potvrdila. Liberijská vláda skutočne využívala otrokov pri výstavbe ciest v odľahlom vnútrozemí.
Onedlho americký prezident Herbert Hoover zmrazil oficiálne styk s Libériou a vedenie krajiny na čele s Kingom odstúpilo.
Foto: WIKIPEDIA