Presuňme sa z horúčav aspoň obrazne do poslednej ľadovej doby. Aký Dunaj by sme videli?
Počas štvrtohôr, posledných 2,588 milióna rokov sa na území Európy striedali doby ľadové a doby medziľadové. Pričom v súčasnosti, respektíve posledných 11 700 rokov sme v holocéne – dobe medziľadovej. Vyčleňuje sa už aj obdobie antropocénu, čo je slovo zložené z gréckych slovo anthropos – človek a kainos – nový. Tento výraz nám naznačuje, že v epoche, ktorú žijeme, je krajina silno ovplyvnená ľudskou činnosťou. Dunaj mal počas doby ľadovej pravdepodobne viac divočiaci charakter a počas doby medziľadovej meandrujúci. Klimatické podmienky počas ľadových dôb boli chladné a suchšie, brehy neboli natoľko osídlené vegetáciou, ktorá by ich spevňovala. Počas dôb medziľadových mala rieka, naopak, viac vody a prekvital aj život v nej a na jej brehoch v podobe rozmanitosti rastlín a živočíchov viazaných na rieku. Neskôr sa do tohto prírodného prostredia pridáva aj človek, ktorý prvotne osídľoval na našom území tiež najmä brehy riek.
Aký starý je vlastne Dunaj?
Vytváranie Dunaja ako rieky tečúcej v takom smere, ako ho poznáme dnes na Slovensku, sa začalo zhruba pred desiatimi miliónmi rokov. Najskôr prinášal sedimenty z Álp do Viedenskej panvy, ktorú nimi vypĺňal, a potom prenikol aj na Podunajskú nížinu. V oblasti pri Hainburgu a Devíne sa zarezával cez Malé Karpaty pri ich tektonickom zdvihu a susedné Hainburské vrchy (nazývané tiež Hundsheimské vrchy) ležiace na rakúskej strane tým odrezal od zvyšku pohoria. V tomto období sa na nížinách ešte nachádzali rozsiahle jazerá – pozostatky po ústupe treťohorného mora, ktoré mali slanšiu vodu ako okolité rieky, asi 16 gramov soli na liter. Dunaj sa tak vlieval do Panónskeho jazera, ktoré bolo na Podunajskej nížine a tvoril tu pri Bratislave svoju deltu. Postupným vysychaním jazera tu ostal už len Dunaj, ktorý začal formovať svoju riečnu sieť. Prirodzene mal viacero hlavných korýt, do ktorých sa voľne presúval a zapĺňal aj širokú sústavu riečnych ramien.
Keď sa dnes pozeráme na Dunaj z brehov Bratislavy, vyzerá ako rieka, ktorá tečie stále rovnakým smerom. Čo by sme videli, keby sme si pustili posledných 10-tisíc rokov ako zrýchlený film?
Na začiatku by sme uvideli práve neskutočný a nespútaný Dunaj neovplyvnený človekom. Po dobe ľadovej a topení ľadovcov bola rieka rozvodnená a vytvárala veľké meandre, ktoré si razili cestu najskôr zamrznutou pôdou. Keď tá neskôr rozmrzla, rieka začala vytvárať aj menšie oblúky a viacero riečnych ramien až celé sústavy ramien. Uvideli by sme, ako sa Dunaj rozvinul vo svojej nive s viacerými hlavnými korytami a so širokým záplavovým územím s lužnými lesmi a veľkými plochami mokradí na Podunajskej nížine. Dunaj po prechode Devínskou bránou uložil na Podunajskej nížine obrovské množstvo štrkov. Ich hrúbka dosahuje miestami stovky metrov a práve v nich sú uložené naše najväčšie zásoby podzemnej – pitnej vody. Neskôr by sme vnímali, ako sa podmienky postupne menili, na čo vplývali aj menšie zmeny klímy. Po ľadovej dobe sa ustálilo trvalé oteplenie so suchšími podmienkami. To bolo počas stredného holocénu, keď bolo ešte o niečo teplejšie ako je dnes. Človek tu už vtedy bol a v krajine sa to začína prejavovať – na našom území rastú počty obyvateľstva, zväčšuje sa hustota osídlenia, dochádza k odlesneniu, paseniu dobytka a poľnohospodárskej činnosti. Od tohto obdobia až dodnes, keď vidíme riečnu krajinu Dunaja s jedným hlavným korytom upraveným pre plavbu lodí a protipovodňovými hrádzami vymedzený úzky pás záplavového územia, začína byť práve človek hlavným faktorom, ktorý postupne a zásadne ovplyvňoval a pretváral dunajskú krajinu.
Kde môžeme vidieť starú krajinu Dunaja?
Zavisí od toho, o akej starej krajine sa rozprávame, dnes už je väčšina riek naozaj ovplyvnená a pretvorená ľudskou činnosťou, ale zvyšky riečnej krajiny Dunaja, ktorá je podobná ako v období pred priamymi zásahmi človeka, aj s lužnými lesmi nájdeme napríklad v rezervácii Donau-Auen v Rakúsku, pozostatky ramennej sústavy Dunaja sa zachovali aj pri Gabčíkove a v ramenách pri Medveďove a Číčove na južnom Slovensku.
Čítajte viac Čo dokáže rieka, keď sa slobodne nadýchne?Kedy začal človek do Dunaja výraznejšie zasahovať?
Keď sa po dobe ľadovej na našom území približne v období eneolitu pred 7 500 rokmi začal usídľovať na Podunajskej nížine, obsadzoval v prvom rade riečne brehy. Archeológovia stále nachádzajú nové dôkazy o osídlení človekom na našom území. Ale prvé výraznejšie úpravy toku Dunaja sa začali až v stredoveku. Výrazné technické zásahy – ako úpravy koryta pre plavbu, ktoré natrvalo zmenili prirodzený charakter Dunaja, ale aj iných riek na Slovensku, sa začali až od 18. storočia. Išlo aj o úpravy koryta Dunaja v podobe kamenných stavieb – napr. aj výhonov, ktoré mali zabezpečiť sústredenie prietoku v určitej časti koryta a tým dosiahnutie dostatočnej hĺbky pre celoročnú plavbu. Sústavy týchto výhonov sú viditeľné napríklad pri River parku alebo pri Devíne viditeľné dodnes za nižších vodných stavov. Sú obdobnou stavbou ako vlnolamy v mori, akurát v rieke upravujú plavebnú dráhu. Na jednom brehu koryto prehlbujú, na druhej strane sa často sedimenty zachytávajú a tvoria plytčiny. Plavba na prehĺbenej strane je tak aj rýchlejšia.
Vyrobila TV Pravda a Športová akadémia Mateja Tótha, o.z.
V povodní Dunaja sa stratilo 80 percent mokradí a záplavových území za posledných 150 rokov. Čo nám tieto čísla naznačujú?
Ide práve o dôsledky opatrení, ktorých cieľom bola protipovodňová ochrana a celoročná splavnosť Dunaja. Podobné úpravy, hovorí sa im aj regulácie, sú typické pre viaceré európske rieky. Zahŕňali napriamenie koryta a jeho premenu zo systému, v ktorom mala rieka viacero korýt a mohla sa medzi nimi voľne rozlievať, na systém tvorený jedným takzvaným hlavným korytom a riečnymi ramenami. Lenže tieto ramená, keďže ich technicky oddelili od hlavného toku, začali postupne zanikať alebo trpeli nedostatočným prísunom vody. Zvyšok takejto sústavy riečnych ramien Dunaja, niekedy nazývaný aj vnútrozemská delta Dunaja, sa nachádza na slovensko-maďarskom úseku Dunaja, medzi Bratislavou a Komárnom. Po spustení Vodného diela Gabčíkovo do prevádzky v roku 1992 už podlieha výraznej degradácii aj tento zvyšok riečnych ramien a mokradí Dunaja na našom území.
Prečo?
Po vybudovaní VD Gabčíkovo sa množstvo vody, ktoré smeruje do starého koryta a ramennej sústavy, dramaticky znížilo, lebo je nutné zabezpečiť dostatočné množstvo vody pre plavbu v derivačnom kanáli. To spôsobuje už 25 rokov výraznú degradáciu a zarastanie týchto ramien a bez zmeny hrozí aj ich zánik. Okrem toho sa v Hrušovskej zdrži usádza nadmerné množstvo sedimentov. Vodné dielo je aj vážnou bariérou pre migráciu rýb.
Čítajte aj Vráti sa obor do Dunaja?A aký to má dôsledok pre súčasnosť, že človek výrazne obmedzil dynamiku rieky?
Pôvodne záplavová oblasť Dunaja, teda to územie, kam sa rieka má možnosť vyliať v čase povodní, bola postupne odvodňovaná, nahradená novou výstavbou či premenená naa poľnohospodársku pôdu. Zároveň sa navyšovali hrádze, aby sa nové sídla a polia ochránili pred povodňami, odvodňovali sa rozsiahle územia, spevňovali brehy rieky kameňom a ramená odrezávali od hlavného toku. Rieku sme tak spútali do jedného koryta a zničili rozsiahle mokrade a iné vzácne biotopy, ktoré nám zadržiavali vodu v krajine a čistili ju. Aj takto sme prišli až o také veľké percento mokradí. Ide pritom o globálny problém, záplavové územia a mokrade strácame rýchlejšie ako pôvodné lesy. Dnes pociťujeme dôsledky týchto úprav, ktoré sú umocnené následkami klimatickej zmeny. Mať dostatok pitnej vody vôbec nie je samozrejmosťou. Vidíme to dnes, keď ľuďom vysychajú studne a v obciach vysychajú rieky. Prehlbujúce sa sucho môže zapríčiniť nedostatok pitnej vody. Preto je nutné, naopak, vodu zadržiavať v krajine, a to prostredníctvom rôznych opatrení od revitalizácie záplavových území cez obnovu mokradí až po opätovné prepájanie ramennej sústavy s riekou. Takto sa okrem navrátenia vody do krajiny vráti do riek a riečnych ramien aj život a budú opäť vhodným miestom pre život rýb, obojživelníkov, vtákov, ktoré sú viazané na mokraďové územia.
Čítajte rozhovor Sucho je extrémne, jedno z najhorších za 140 rokovAko veľmi oklieštenie rieky prispieva k samotnému prehlbovaniu sucha v krajine?
Naše rieky boli upravené tak, že sa skrátili, odrezali sa ramená a tým sa zmenšilo prirodzené záplavové územie, ktoré fungovalo ako špongia a zachytávalo vodu v krajine. Rieky sa zredukovali takmer na kanály, ktoré vodu rýchlo odvádzajú preč z krajiny. Napriamené rieky sa ešte viac zahlbujú, spôsobujú pokles hladiny podzemných vôd a ešte viac prehlbujú problém s nedostatkom vody v krajine.
Ako oslabenie prirodzenosti rieky súvisí s čoraz ničivejšími povodňami?
Ako som spomínala, v minulosti sa Dunaj rozlieval do viacerých korýt a šírka územia, kam dosahovali povodne, bola bez protipovodňových hrádzí väčšia. Keď si to laicky predstavíme – rieka sa mala kam vyliať. Bolo tu viacero hlavných korýt, riečne ramená a ich sústavy spolu s mokraďovým územím, kde sa Dunaj vylieval častejšie. Do vzdialenejšieho územia sa vylieval len pri veľkých povodniach. My sme túto plochu výrazne zmenšili, odtok vody zrýchlili pre plavbu a ohradili ho napevno hrádzou a spevnenými brehmi. Takže územie, kde sa dnes voda dostane, je neporovnateľne menšie a pri veľkých povodniach naozaj nemusí stačiť.
Vieme to napraviť?
Obnova záplavových území a zachovalých riečnych ramien bude mať pozitívny vplyv na zadržiavanie vody v krajine a môže prispieť k zlepšeniu protipovodňovej ochrany, pretože zväčšíme plochu, kam môže smerovať povodňová voda. O tomto sú práve aj projekty vo WWF Slovensko, kde sa snažíme v rámci viacerých štátov, cez ktoré preteká Dunaj, obnoviť čo najviac území a tým pomôcť rieke vrátiť sa o krok späť k prirodzenému stavu. Pre zmiernenie sucha je dôležité urobiť zásoby vody pri povodniach a nie ju len rýchlo odvádzať. V neposlednom rade je nutné vytvárať prirodzené podmienky prúdenia vody v riekach, aby sa sedimenty mohli voľne presúvať korytom a tým vytvárali aj zdravé podmienky pre ryby a ostatné živočíchy viazané na prirodzené dná a brehy riek.
Môže raz vyschnúť aj Dunaj?
Na Slovensku pramení veľa riek, v hornatých územiach máme naozaj početné pramene, ktoré všetky štáty Európy nemajú. Ale v nížinách sa sucho bude prehlbovať, čo pociťujeme napríklad už teraz, a v týchto letných dňoch počúvame často správy o tom, ako niektoré rieky a potoky na Slovensku vyschli. Práve preto je dôležité sa sústrediť na nížinné rieky a zväčšovať vodné plochy v podobe mokradí v ich okolí. Samozrejme, Dunaj je vodný tok, ktorý je dotovaný aj pri topení snehu a ľadovcov z Álp, preto najvyššie vodné stavy dosahuje až v letných mesiacoch. Lenže zreteľný je už aj úbytok horských ľadovcov v Alpách, čo v budúcnosti môže mať vplyv aj na tok Dunaja ako celku. Súčasné sucho však nezávisí len od toho, ale aj od celkového prúdenia vzduchových más nad Európou a napríklad aj od stability smerovania golfského prúdu v Severnom Atlantiku. Sledujeme aj celkový úbytok zrážok v posledných rokoch a nárast extrémnych vplyvov počasia, čo sú už súčasné prejavy klimatickej zmeny. Ak bude sucho pokračovať a bude sa do budúcnosti prehlbovať, bude to znamenať aj menej vody v Dunaji a s tým budú spojené aj negatívne dôsledky. Ako napríklad menej pitnej vody. Nielen pre nás. Ale aj pre rastliny a živočíchy, ktoré vo vode a v mokradiach závislých na Dunaji žijú.
Šárka Horáčková
expertka na ochranu vôd
- V rámci WWF Slovensko sa venuje projektom revitalizácií na Dunaji a Morave.
- Vyštudovala fyzickú geografiu a geoinformatiku so špecializáciou na sedimentárne zmeny v riekach a mokraďových biotopoch na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
- Venovala sa výskumu vývoja bočných ramien a biotopov z historického pohľadu v súvislosti so zanášaním a zmenou vodného režimu.