Tvrdošijne idú bez chémie. Prečo? Farmárčiť v súlade s prírodou nie je risk, ale zisk

Ak sa naladia na rovnakú pieseň, akou znie chotár, kde hospodária. Na Slovensku to dokazuje sedem fariem, ktoré v týchto dňoch získali ocenenie Farma živá. Organizuje ho BROZ – ochranárske združenie, o ocenených rozhodovala komisia Krajiny živej zložená z vedcov, expertov – hydrobiológov, pedológov, botanikov, ovocinárov, agrolesníkov, ekológov, krajinárov, entomológov a pedagógov. Navštívili sme tri ocenené farmy.

Nesú zvláštne príbehy o tom, ako si nie človek zvolí povolanie, ale ako si povolanie nájde človeka, čo sa dá dovtípiť na Kozej farme Vlčí vrch v Hornej Súči. Ivana Kodajová a Jaroslav Matejček spočiatku vôbec nechceli byť farmármi. Dnes ich kozie výrobky zbierajú medzinárodné ocenenia. Stačilo vymeniť pôvodné povolania za – šťastie.

Alebo ako Farma Beckov prešla ekonomickou katastrofou, keď sa vrhla na ekologické postupy. Stratili 90 percent výnosov hneď prvý rok! Premnožené vošky im zlikvidovali úrodu sliviek. Burina vytláčala plodiny. Chémia by ich raz-dva zbavila mnohých problémov. Ale tvrdošijne idú bez chémie. Prečo? Ako sa dá takto prežiť?

A napokon je tu vinár Michal Bažalík zo Svätého Jura, ktorý ide proti starej tradícii, že mladý vinohrad treba okopávať, aby burina nevysilila vinič. Neokopáva. Pôdu šetrí, veľmi citlivo a so srdcom sa jej venuje, aby mu pomáhala s vinárskymi démonmi – so suchom, s eróziou a chorobami. Dokonca traktor nahrádza čiernymi ovcami. Pričom medzi vinármi nie je čiernou ovcou, ale inšpiráciou. Regeneratívne postupy skúšajú aj ďalší. A práve u Bažalíka začneme.

Triumf a tragédia dnešných potravín

Každý si môže spraviť jednoduchý experiment. Treba dva poháre s vodou. Do jedného sa vloží hrsť zeminy z miesta, kde sa dlho neoralo a nehnojilo. Do druhého pôjde zemina z klasicky oraného a hnojeného poľa. V druhom pohári kus oranej zeme ihneď „exploduje“ a zakalí vodu. Voda v prvom pohári bude priezračne čistá a zem bude držať pohromade. Tento jednoduchý pokus názorne vysvetlí triumf a tragédiu súčasnej výroby potravín.

V pôde v prvom pohári funguje mikroskopický život tak, ako má. Zadržiava vodu aj živiny. To hnedé v druhom pohári je natoľko zničené, že neudrží ani vodu, ani živiny, ani vlastnú podstatu.

Čítajte viac Hľadáte nádej? Možno na nej práve stojíte

Keď takéto porovnanie urobili dvaja farmári v srdci USA v štáte Iowa v okrese Jasper (vlani o rovnakom experimente písal na svojej stránke tamojší úrad pre ochranu pôdy a vody – Jasper County Soil and Water Conservation District), nevyhli sa zásadnej ekonomickej otázke. Dobre, a čo výnosy?

Farmár, ktorý na svojom poli neoral a nehnojil, mal výnosy o 12 percent nižšie. Lenže mal výrazne nižšie náklady na chémiu, o 100¤% na fosfor a draslík, o 41¤% na dusík. A najmä nestrácal to, čo farmu robí farmou – pôdu.

Michal Bažalík nám ukazuje fotografie po vlaňajších lejakoch. To isté úbočie, dvaja vinári. Susedovi, ktorý pracoval vo vinohrade klasicky a dôsledne pôdu obracal, dážď spláchol pôdu, nahromadila sa v kalných kalužiach. Úplne rovnako ako v pohári z experimentu. Bažalíkovi sa z vinohradu valili prúdy vody tiež. „Ale bez pôdy.“ V čom je trik? „Nenechávať pôdu odkrytú.“ Neokopávať, neorať, nestriekať herbicídmi, neničiť pôdny život. Oplatí sa to. Presne pred rokom schválila vláda vo svojom nariadení (č.3/2023) dotácie na šetrnejšie hospodárenie vo vinohradoch. Ale čo ak burina zožerie vinič?

Nezožerie. K slovu sa dostávajú ouessantské ovce, najmenšie na svete.

Netreba orať, aby to fungovalo

Krajinárka Katarína Trizuliaková o Bažalíkovom vinárstve napísala, že návštevníka necháva spoznávať génia loci Malých Karpát telom a dušou. Nie je za tým romantika, ale pragmatické hospodárenie. Hľadanie balansu. „Pri hľadaní rovnováhy vznikol unikátny krajinný prvok – viničový tunel vypásaný ovečkami.“

„Dnes vinohrad perfektne rastie. Rozvíja sa bez toho, že by som potreboval hýbať so zemou. Nemusím orať, kypriť, uľahčuje mi to množstvo zelených prác – olamovanie, čistenie kmienkov. Nemám žiadnu starosť o príkmenný pás, ktorý sa zvykne striekať herbicídmi, aby tam nebola burina. Ovce to spasú a ešte aj prihnojujú pôdu. Prírastky vína sú krásne. Snažím sa to rozšíriť na ďalšie plochy. Ovce šetria ľudskú prácu, šetria chémiu a zvyšujú kvalitu pôdy,“ rozhovorí sa vinár.

No sleduje tým ešte čosi. Ochranu pred chorobami. „Snažím sa zladiť s teóriou, ktorá hovorí o tom, že ak máš trvalo zatrávnený vinohrad, nástup perenospóry je pomalší.“ Ale naozaj to funguje? Zamračí sa. „Uplynulý rok bol ťažký. Perenospóra v kvete bola veľmi silná, aj mnoho odolných odrôd to nezvládlo.“ Aj tak sa chémii vyhýba. Používa rôzne bioprípravky, snaží sa výrazne obmedziť používanie medi.

Keď dnes zakladá nový vinohrad, ide na to inak ako kedysi. „Najprv počúva krajinu a potom robí. Včleňuje do nej s rešpektom svoje záujmy,“ naznačí biologička Katarína Klimová. Ale, čo to znamená, najprv počúvať krajinu a potom robiť?

Poctivá cena poctivého vína

Keď Bažalík šiel vysádzať nový vinohrad na Novej hore, čakalo ho miesto, ktorého štruktúra bola pôvodná ešte zo stredoveku. Zachované kamenné runy, scénky. Ale bola to už húština. Prerastený les s brezovými hájmi. Núkalo sa klasické riešenie. Vyčistiť, splanírovať, preorať. Nespravil to.

V tom čase absolvoval seminár vo Francúzsku pri Bordeaux, kde sa prvýkrát dopočul o agrolesníctve. O kombinovaní stromov s kultúrnymi plodinami. „Snažil som sa tieto princípy vložiť do vlastnej práce. Aby som zachoval stromy, ktoré tam už boli.“ A, naopak, do klasickej vinohradníckej „planiny“ vkladá nové stromy, aby ju viac spestril.

„Celé to dáva mimoriadny zmysel. Človek sa v krajine cíti oveľa príjemnejšie ako na nekonečnej monokultúrnej pláni. Je to pokojnejšia mierka, ktorá sa pri prechádzke mení. Tu míňate kamene, tam je zas sucho, tu stromy,“ vysvetľuje Bažalík. Ale znova. Čo výnosy?

Vinár otvorene prizná, že jeho náklady sú vyššie ako priemerná cena za liter vína na Slovensku. „Lenže citlivý prístup k vinohradu, k pôde so sebou nesie pridanú hodnotu pre krajinu. Cena takéhoto vína má vyššiu hodnotu ako priemyselný produkt. Ľudia, ktorí vnímajú súvislosti, vedia, prečo si to kúpia, aj keď je to drahšie ako víno zo supermarketu,“ naznačí Bažalík.

Čítajte viac Tony potravín vyhodíme len preto, lebo nie sú dosť pekné

Ako vyhnať škorce a zachytiť vodu

Produkt musí mať podľa vinára takú cenu, aby nebola drancovaná krajina. „Aby dokázala z toho vyžiť rodina, ľudia, ktorí na tom pracujú. Ak budeme zdierať krajinu alebo ľudí, nie je to udržateľné, ničomu to neprospeje. A nakoniec si ani zákazník lacný produkt neváži.“

Po týchto slovách mu Karolína Gelatičová, programová manažérka, ekológ Jakub Cíbik, environmentalistka Andrea Froncová a biologička Katarína Klimová, členovia tímu Krajiny živej odovzdajú do rúk hlinenú tabuľku s ocenením. Keď zrazu všetkých prekvapí otázkou. „Vedel by som do vinohradu priniesť sysle?“ Prečo by to robil?

„Mohlo by to zvýšiť počet dravcov nad vinohradmi a bolo by menej škorcov. V niektorých lokalitách si vinohradníci platia sokoliarov, aby ich plašili,“ zamýšľa sa Bažalík.

Čítajte viac Muránska planina si zvedavo obzerá človeka

Podľa odborníkov by to mohlo fungovať. Sysle vinič neohrozia a vďaka systému nôr dokonca môžu podporiť zadržanie vody. Na vinárovej tvári vidno, ako to rozvírilo ďalšie myšlienky.

Vinár zo Svätého Jura však nie je jediný, kto sa na činnosť zvierat v hospodársky využívanej krajine pozerá otvorenými očami. Presúvame sa popod hrad Beckov.

Vzdor

Farma Beckov vyvstala z klasického družstva. Hospodária na 500 hektároch, 300 hektárov predstavuje orná pôda, 200 hektárov lúky a pasienky. K tomu na 40 hektároch majú ovocné sady.

Predseda predstavenstva Matěj Kořínek sa otvorene prizná, že spočiatku vzdoroval myšlienke regeneratívneho poľnohospodárstva. Prvýkrát sa s ňou stretol pri návšteve komisie Krajiny živej. „Nevedel som, čo to je.“ No krátko pred naším rozhovorom sa vrátil z veľkej konferencie o tomto fenoméne v Prahe.

V skratke – farmár pomôže pôde. Prestane ju trápiť ťažkou mechanizáciou, chémiou a orbou. Pôda sa regeneruje a pomôže farmárovi. So suchom, so živinami, s eróziou. „Začal som to študovať a priznám sa, dosť nás to chytilo,“ pokyvuje Kořínek hlavou.

Aj keď vzápätí vyratúva zdrvujúce fakty. Hneď prvý rok ako prešli na ekologický spôsob, výnosy klesli na desatinu! V sadoch nepoužívajú postreky, a tak sú odkázaní na milosť či nemilosť prírody. Vošky sa raz premnožili natoľko, že zo sliviek nebolo nič. A potom – burina.

Tu všade by pomohla chémia. Umelé hnojivá by udržali výnosy. Insekticídy by nedovolili hmyzu zlikvidovať úrodu. Herbicídy by „vybavili“ burinu. „Predtým to fungovalo jednoducho. Prišiel predajca, pozrel sa na roľu, povedal – toto streknite. A bolo to čisté. Jazdilo sem šesť rôznych firiem a my sme od nich kupovali prípravky,“ spomína Kořínek. Postriekalo sa a bolo.

A vošky? Sady predtým vystriekali Nurellom (obsahoval chlorpyrifos, látku ktorú pred štyrmi rokmi zakázala EÚ, vedecké štúdie preukázali, že môže ohroziť vývoj mozgu u detí). „Tri týždne bol pokoj. Čokoľvek sa v sade mihlo, zomrelo. V sade bolo ticho.“ Tak prečo už nepoužívajú chémiu, keď sa ňou tak ľahko riešia starosti?

Práve kvôli strašidelnému tichu.

Bravčové z paše nesmrdí

Dnes pod Beckovom ticho nie je. A to je podľa Kořínka prvá vec, ktorú si rýchlo uvedomili. „My sme boli zvyknutí, že tu žiaden hmyz nelieta. Ale dnes vám spred nôh uskakujú koníky, lietajú včely, muchy.“

Hmyz sa sem vrátil aj vďaka pastve. Farma nakúpila mohutný charolaiský dobytok. Pasie sa priamo v prírodnej rezervácii Beckovské skalice! Bruno Jakubec z Katedry plánovania a tvorby krajiny Technickej univerzity vo Zvolene predpokladá, že všetky tie krásne lúčne druhy z rezervácie, orchidey, napríklad fialový vstavač vojenský alebo vzácne motýle ako žltáčik zanoväťový sa budú šíriť vďaka pastve. Farmári vďaka dobytku získali organickú hmotu do pôdy.

Čítajte viac (S)pasenie krajiny

Do sadov chystajú takzvaný slepačí traktor. Ide o veľkú mobilnú konštrukciu. Sliepky majú výbeh, dávajú kvalitné vajcia. Vyzobú škodcov, hrabú, odburinia, hnoja.

Od vlaňajšej jesene vypustili do sadov prasiatka. Takisto preto, aby podporili hmyz. Rovnako aby dodali stromom živiny. A ešte kvôli – vôni. Podľa Kořínka je veľký rozdiel, či chováte ošípané vonku, alebo v maštaliach na betónových roštoch. „Kde mäso nasiakne arómu výkalov, čpavku. Bravčové z vonkajšieho chovu s tým problém nemá.“ K živinám prispejú v sadoch vysádzané strukoviny. Farma investuje do vlastných včelstiev.

Po spomínaných voškách sa u nich namnožili lienky. „Je vidieť, že príroda má vlastné mechanizmy,“ hovorí farmár s tým, že si zabezpečili ešte dravé roztoče ako biologickú ochranu.

Voči čomu sa však podobne ako vinár Bažalík brániť nevedia, sú škorce. Ale je tu idea.

Remízky

V piatok vyhlásili brigádu v sade s rakytníkom. 40 školákov bolo nachystaných na pondelok. Ale v nedeľu prileteli škorce. „Ešte predtým vyslali špiónov, aby si overili, že bobule sú perfektne dozreté. Za jeden deň vyžrali 3,5 hektára. Brigádnikov sme v pondelok poslali domov,“ vraští obočie Kořínek. Premýšľajú, že v sadoch zriadia záchrannú stanicu pre dravce sokoliarov. Všemožne ich povzbudzujú, aby prišli.

S bývalým agronómom, ktorý kraj pozná ako vlastnú dlaň, spoločne identifikujú miesta, kde kedysi rástli remízky. Obnovujú ich nielen preto, aby vtákom vrátili domov. Dobytku zabezpečia tieň, na lúkach na svahoch pomáhajú držať vodu. Na rovinatých poliach bránia vetru, aby kradol pôdu.

Ale čo burina? Ako sa dá zvládnuť bez postrekov? Farmár rozpráva, ako si uvedomili, že si ju sami roznášali v hnoji. A tak ho teraz nechávajú riadne prezrieť aspoň dva roky, aby sa semená spálili. No najmä dômyselne nastavujú čas sejby, zberu. Využívajú medziplodiny, nenechávajú pôdu holú. Chystajú sa utlmiť orbu.

Čítajte viac Ako zachrániť klímu, vodu, potraviny? Neorať polia!

V debate sa vraciame opäť k výnosom. „Každý nás upozorňoval, že na začiatku to bude katastrofa. Ale do štyroch rokov sme sa dostali zhruba na pôvodnú úroveň.“ Navyše dnes šetria asi tretinu na nafte, lebo so strojmi najazdia oveľa menej. A dokonca na ornej pôde plánujú zaviesť pastvu. Ušetria na krmive. A pôdu zadotujú organickým materiálom, hmyzom, biotou, životom.

Ale načo to všetko? Čakali sme, že farmár konečne vysloví nejaké hlboké vyznanie prírode. Nie. Aj on je pragmatik.

Chceme odovzdať pustatinu?

„My tu nemáme černozeme. Sme na štrku, kde je problém udržať vodu v pôde. A my ju jednoducho musíme udržať. Potrebujeme v nej udržať živiny. Toto je naše dedičstvo. Všetci máme deti a nechceme im odovzdať pustatinu. Pôdu dokážete s chémiou veľmi rýchlo zničiť,“ odpovedá farmár.

Lúčime sa, ale ešte nám ukáže najnovší nápad. Inšpirovaný výdajnými boxmi internetových obchodov, ktoré zaplavili ulice a obce. Pripravujú niečo podobné, ale pre potraviny, s chladničkami, kde si ľudia budú môcť vyzdvihnúť objednané vajcia z farmy, mlieko, mäso.

Už o to prejavili záujem na dedinách. Niekde to poňali ako komunitný projekt, schránky si budú môcť prenajímať malí výrobcovia v obci.

Odbyt majú dobrý aj na Kozej farme Vlčí vrch, ktorá okrem tuzemského zbiera uznanie aj v zahraničí. Hoci farmári Ivana Kodajová a Jaroslav Matejček ani netušili, že sa stanú farmármi. Len si zadovážili zopár kôz.

Chrániť krajinu bez farmárov nejde

Kôz bolo desať, potom 20, 30. Dnes ich je 78 a ďalších 50 na ceste. Všetky poznajú po mene. Jednej línii darovali mená po lyžiarkach svetového pohára. Pod nohami sa im motá Corrine, Peťa, Tessa, Breezy.

Ivana predtým pracovala ako krajinná architektka. Jaro opravoval na západnom Slovensku umývacie linky pre autá. Túžili byť farmármi? „Vôbec nie! Len sme si chceli vyrábať syry.“ K rozšíreniu stáda prispela náhoda. Od kamarátky sa dozvedeli, že susedia s územiami európskeho významu, druhovo nesmierne bohatými bielokarpatskými lúkami. Už 70 rokov však prerastali smlzom, širokolistými trávami. „Boli to ponuré miesta, nepreniknuteľná húština,“ opisujú farmári. Čo s tým?

Čítajte viac Predkovia tvrdo hospodárili. Netušili, že tvoria krásu

„Je jednoznačné, že ochrana krajiny nie je možná bez priamej spolupráce s farmármi,“ naznačuje Karolína Gelatičová.

Aby sa tu totiž obnovila pôvodná krása s krvavcom lekárskym a modráčikmi, muselo by sa sem vrátiť niečo, čo tu po storočia fungovalo a od čoho ľudia po veľkých spoločenských a krajinárskych zmenách v 50. rokoch minulého storočia ustúpili. Pastva. Kozy z Vlčieho vrchu do toho perfektne zapasovali.

Zvieratá nám dali budúcnosť

„Som krajinárka. A samu ma prekvapilo, ako sa za krátku dobu vrátilo toľko druhov. Je to na lúkach vidieť každý rok. A je to nádherné!“ nadchýna sa farmárka. Vracajú sa orchidey a s nimi modráčiky. „Lietajú k dojárni, pijú z kaluží, motajú sa nám pod nohami.“ Pribúda vtákov. „Zobú hmyz z bobkov. A zazreli sme aj dudka!“

Čítajte viac Ako sme vytesnili spoločenstvo staršie ako civilizácia. Dá sa ešte zachrániť?

Ich kozy sa však okrem toho na 13 hektároch pasú aj v jednom z najvzácnejších slovenských biotopov vôbec, v pasienkovom lese. V niečom, čo v slovenskej legislatíve nemá podľa ekológa Cíbika ukotvenie, a pritom ide o jednu z najtypickejších čŕt krajiny. „Ale tento náš najprirodzenejší biotop sa takisto vytráca.“

Ide o zaujímavý stav medzi lúkou a lesom, ktorý otvára priestor pre pozoruhodné spoločenstvá chrobákov, netopierov, vtákov, stromov, rastlín. Najkrajšia je však pointa. Aby sa to celé udržalo, človek tu musí hospodáriť.

Čítajte viac Prebudíme stredovekú krajinu?

Krajinná ekologička Zlatica Muchová o Kozej farme Vlčí vrch napísala, že je ukážkou „ideálnej synergie prírodných a ľudských potrieb“. Stále rozoberáme, čo potrebuje krajina. Ale čo dalo farmárčenie Ivane a Jarovi?

„Budúcnosť. Keby som nežil tu a nemal tie zvieratá, neviem, čo by ma motivovalo každé ráno vstávať.“ Jarovi predchádzajúce pracovné nastavenie nedávalo zmysel. „Ale tu, keď sa ti pred očami mení aspoň kúsok krajiny, cítiš väčšie zadosťučinenie. A milujeme bryndzu.“

Symfónia

To, čo kladieme do košíka a potom na tanier, zásadne ovplyvňuje celý svet. Spôsob, akým v súčasnosti vyrábame a konzumujeme potraviny, je z tretiny zodpovedný za zmenu klímy. A – je to jedna z hlavných príčin úbytku biodiverzity na celom svete. Podľa metaanalýzy vo vedeckom časopise Science každých desať rokov strácame priemerne deväť percent hmyzu (celkovo suchozemských bezstavovcov), čo je hrôzostrašné tempo.

Netreba však vidieť iba skazu. Ale i riešenie.

Pretože, kde sa zachovalo najviac prírody? Najviac biodiverzity? „V strednej Európe je to práve tam, kde človek po stáročia hospodáril. Tieto miesta nám kriticky odchádzajú,“ povie biologička Klimová.

Ale po návšteve troch Fariem živých sa zdá, že opak je pravdou. Čo ak takýchto kútov, orchestrov so zladeným srdcom pribúda?