Sucho je extrémne, jedno z najhorších za 140 rokov

Na jednej tretine Slovenska je výrazné až extrémne sucho. Je to normálne?

Ide o výnimočnú situáciu. Jej zvláštnosť sa zvýrazní, ak sa na to pozrieme historicky a zhodnotíme obdobie dlhšie ako 100 rokov. Keby sme analyzovali zrážky na Slovensku od roku 1881, tak posledných deväť mesiacov, obdobie od septembra 2021 do mája 2022, patrí medzi zrážkovo najchudobnejšie obdobia, ktoré boli za posledných 142 rokov! Nepriaznivé je najmä to, že toto obdobie trvá už deväť mesiacov. Ak je nedostatok zrážok v jednom mesiaci, nie je to až také vážne. V nasledujúcich mesiacoch sa to môže vykompenzovať. Ale ak sa nedostatok zrážok kumuluje deväť mesiacov, v prírode je to reálne cítiť. A toto teraz prežívame.

Je to starosť iba niekoľkých lokalít?

Nejde už o regionálnu záležitosť. Je to výrazný celoslovenský problém, ak si odmyslíme vysokohorské oblasti, kde sa prejavuje priaznivý vplyv vody z topiaceho sa snehu. Ale aj to sú iba enklávy. Väčšina Slovenska v súčasnosti trpí výrazným suchom a nedostatkom zrážok.

Čelíme čoraz častejšie tvrdým obdobiam sucha?

To je ďalší problém. V poslednom desaťročí sme podobných situácií zažili viac. Najmä od roku 2017 po súčasnosť. Obzvlášť v posledných piatich rokoch je poznať, že sucho sa u nás zvýrazňuje.

Ako sú na tom okolité krajiny?

Výrazné sucho sa prejavuje v celej strednej Európe. A západné štáty to sucho vnímajú zrejme ešte intenzívnejšie. V severnom Nemecku pravidelne pršalo, nemali tam také problémy s nedostatkom zrážok, aké zažívajú teraz. Dokonca sa to preklopilo. Zrážok začínajú mať relatívne viac na juhu Nemecka. Podobnú zvláštnosť registrujeme aj na Slovensku. V posledných týždňoch viac pršalo na juhozápadnom a západnom Slovensku ako napríklad niekde v oblastiach stredného alebo severovýchodného Slovenska.

Čo sa deje?

Zoberme si zimné mesiace – nepadal sneh. V období, keď u nás mala byť zima, bolo tento rok mimoriadne teplo, najmä vo februári. A zrážky, ktoré sa vo februári vyskytli, na väčšine územia padli v tekutej alebo zmiešanej forme. Keď sme sa dostali do jari, na väčšine Slovenska chýbala snehová pokrývka. A toto je priťažujúca okolnosť. Na jar by prirodzene mala byť k dispozícii voda z topiaceho sa snehu. Ale nie je. Keď sa tento stav spojí s nedostatkom zrážok, sucho sa prejaví vypuklejšie.

Prečo sa problém so suchom začína už každoročne v zime? Je to najmä preto, že sa sneh neudrží?

Sneh padá, ale dobre ste povedali – neudrží sa. Napríklad u nás na Kolibe, pamätám si, keď som tu pred 40 rokmi začal pracovať, cez zimu napadol sneh, ktorý vydržal aj niekoľko týždňov. Dnes, keď napadne aj 20 centimetrov, nevydrží to ani týždeň, sotva niekoľko dní. V oblastiach s nižšou nadmorskou výškou je to ešte horšie. Tam jeden deň sneh napadne, na druhý deň sa rozpustí. Nedochádza ku kumulácii snehovej pokrývky, a to je tá príčina, prečo na konci zimy chýba zásoba vody v snehu.

Na mapách intersucho.sk vidno, ako extrémne sucho dlhodobo trápi oblasť, ktorá je jedným z najvýznamnejších zdrojov pitnej vody v strednej Európe – Žitný ostrov. Ako je možné, že je tu tak sucho?

Tu by som oddelil hydrogeologické podmienky od tých, ktoré súvisia s cirkuláciou vzduchu v atmosfére a podieľajú sa na tom, či budú zrážky, alebo nie. Z hľadiska hydrogeologických podmienok je táto oblasť veľmi dôležitá. Lebo sú tam významné a bohaté zdroje podzemnej vody. Dotuje ich Dunaj. A to, že je tam dostatok vody, nesúvisí s tým, či tam prší, alebo nie. Podstatné je, že blízko je Dunaj a geologické podmienky sú také, aké sú. Lenže táto oblasť je naozaj kľúčová, ak sa zhovárame o suchu. Mali by sme sa snažiť zabrániť tomu, aby dochádzalo k znečisťovaniu významného zdroja pitnej vody, čo sa nám celkom nedarí. V situácii, v ktorej sa Slovensko ocitá, môže byť totiž táto voda mimoriadne dôležitá.

Budú z nej musieť čerpať vzdialené regióny, pretože budú postupne prichádzať o lokálne zdroje pitnej vody?

Môže sa stať niečo podobné, čo sa udialo na východnom Slovensku v 80. rokoch 20. storočia. Keď nedostatok vody v okolí Košíc riešili tak, že ju začali privádzať diaľkovým vodovodom zo severovýchodného Slovenska. Ak bude niekde na Slovensku naozaj zlá situácia s vodou, môže sa stať, že jedinou možnosťou bude priviesť do týchto regiónov vodu až zo Žitného ostrova. Bude to preto, že v týchto regiónoch nebudú mať dostatok povrchovej vody, ktorá je závislá od zrážok.

Čítajte viac Chýba voda. Mení sa klíma, zmenia sa ľudia?

Akým regiónom to hrozí?

Napríklad na severozápadnom alebo západnom Slovensku, kde je už teraz niekoľko rokov po sebe menej zrážok, ako by malo byť. Ak by sa tam situácia ešte viac zhoršovala, až by sa stala chronickou, pomohli by jedine zdroje vody, ktoré máme na Žitnom ostrove. Ale bola by to veľmi drahá voda! Konečný užívateľ by za ňu draho platil, pretože doprava by si vyžadovala veľké náklady.

Na čo by sme si mali na Žitnom ostrove dávať pozor?

Ide o hnojivá a postreky. A tu sa nám to pre zhoršujúce sa vplyvy opäť zamotáva. V podmienkach, ktoré dnes prevládajú, sa niektoré škodce množia vo väčšej miere ako kedysi. Producenti poľnohospodárskych plodín niekedy nemajú inú alternatívu a používajú chemické látky, aby škodce odstránili (existuje predsa len alternatíva – regeneratívne poľnohospodárstvo, úspešne odskúšané aj na Slovensku pri Krakovanoch, kde sa povzbudením prirodzenej pôdnej bioty výrazne znižuje potreba hnojiť a postrekovať proti škodcom, výnosy sú porovnateľné – pozn. red.). Zároveň je veľký tlak na to, aby efektivita poľnohospodárskej výroby bola čo najvyššia. A s tým všetkým súvisia riziká, že sa musia používať chemické látky. Ktoré sa pri zrážkach dostanú z povrchu do podzemných vôd.

Čítajte viac Uspejeme tam, kde staré civilizácie zlyhali? Vrátime pôde život?

Ako to riešiť?

Nie je to jednoduché. Menej intenzívny spôsob hospodárenia by na Žitnom ostrove pomohol. Ale producenti by sa ťažšie presadzovali na tesnom trhu s potravinami. Treba hľadať kompromis. Možno nerobiť výrazné aplikácie chemických látok, aby sme čo najviac obmedzili prenikanie škodlivín do podzemných vôd.

Prispieva k prehlbovaniu sucha okrem klimatickej krízy aj to, ako v krajine nešetrne hospodárime, ako do nej neustále zasahujeme? Môže mať na sucho vplyv aj pretrvávajúce intenzívne poľnohospodárstvo s veľkými lánmi?

Áno, prispieva to výrazne. A to nielen na úrovni poľnohospodárskej veľkovýroby alebo v lesnom hospodárstve, ale aj na individuálnej úrovni. Upriamil by som pozornosť na to, čo sa deje v oblastiach okolo Bratislavy. Nedá sa prehliadnuť, ako sa niekdajšie polia zapĺňajú zástavbou prevažne rodinných domov. Pôda sa premieňa na neprirodzené povrchy, nepriepustné, z ktorých voda bez úžitku odteká.

Vnímajú obyvatelia satelitných mestečiek, že je to vážne?

Zaznamenávam posun. Niektorí ľudia si uvedomili, o čo ide. Snažia sa vodu zachytávať do zásobníkov. Dokonca niektorí nám telefonujú a pýtajú sa, aký veľký zásobník si majú vo svojej oblasti kúpiť, ktorý bude najoptimálnejší pri zrážkach, ktoré tam sú. Ale stále sa nedokážeme vysporiadať s tým, že zrýchľujeme odtok z krajiny. Jednak veľkovýrobou, istým spôsobom hospodárenia, a potom sú tu aj individuálne zvláštnosti. Poznám napríklad človeka, ktorý povedal – keď si to tu vybetónujem, vydláždim, aspoň nebudem musieť kosiť. Je to sebecké. Len zdanlivo si zjednoduší život, časom mu to prestane vyhovovať.

Nie je to však skôr ojedinelá záležitosť?

Keď si pribúdajúce neprirodzené povrchy spočítate, zistíte, že prispievajú k situáciám, ktoré sme v Bratislave zažili v posledných rokoch naozaj často. Keď začne intenzívne pršať, voda veľmi rýchlo odteká do nižšie položených miest a zaplaví ich. Vidno to aj na Kolibe. Kedysi vyzerala úplne inak. Bola to štvrť blízko centra Bratislavy, človek tu mal pocit ako na vidieku. Bol tu pokoj. Ale dnes už nie je. Všade sa stavia. A keď začne pršať, voda sa rýchlo zleje do častí, ktoré ležia na úpätí Koliby.

Čo by sme mali robiť, ak nechceme mať sucho v krajine?

Mali by sme spomaľovať odtok vody v krajine. V tejto vete sa skrýva veľa detailov. My sme napríklad urobili zásadnú chybu v minulosti, keď sme chceli pomôcť regiónom, ktoré trápili časté záplavy. Vznikli projekty, v rámci ktorých sa upravovali korytá riek, aby sa voda rýchlo odviedla preč. Ale to, čo nám v minulosti pomáhalo, sa nám dnes poriadne vypomstilo. Tým, že sme korytá riek napriamili, voda sa už nedokáže v krajine dlhšie udržať, rýchly odtok prebieha aj v súčasnosti a nie je to žiaduce. Pretože trpíme suchom, nedostatkom vlahy.

Je riešením obnova prirodzenosti riek?

Niekde sa už aj snažia obnoviť staré korytá, i keď nie v tom zmysle, že by prevádzku na vodnom toku vrátili do pôvodného stavu. Ale aspoň tie pôvodné korytá, bočné ramená a mokrade oživujú. A to je dobre. Lebo toto je ten priestor, kde sa prebytočná voda môže zhromažďovať a dlhšie tam vydrží.

Čítajte viac Investujú milióny, aby vrátili riekam pôvab

Vráťme sa ešte k intenzívnemu poľnohospodárstvu. Ako môže prispievať ku kríze?

Pre výrobu, ktorá stojí na využívaní strojov, je dobré, ak sú plochy jednoliate, veľké a kompaktné. Ale to so sebou prináša dôsledky. Mali by sme snažiť polia spestriť plochami, ktoré by neboli intenzívne využívané. Práve tam by mohla vlaha dlhšie vydržať. A zároveň by to bol aj priestor, kde by mohli prežívať aj zvieratá, ktoré sú dnes vytláčané zo svojich teritórií, a potom dochádza ku kolíziám. Musíme si uvedomiť, že sme do krajiny v uplynulých desaťročiach veľmi výrazne zasiahli a teraz sa nám to vypomstilo. Krajina vyzerala v minulosti úplne inak. Pamätám si, keď som bol malý, po žatve rástli na poli rôzne buriny. A v nich lietali vidlochvosty. Bolo ich tak veľa. A dnes? Máte problém ich nájsť. Lebo čo robíme? Napríklad trávu kosíme, už keď má päť centimetrov alebo ešte menej. Pri motýľoch nemajú kde prebehnúť ich vývojové štádiá. Nenechali sme im takmer žiadne prostredie. Niektoré veci robíme príliš úzkostlivo. Možno by bolo dobré spomenúť si, ako to robili naši otcovia, dedovia. Kosili trávu, až keď bola vysoká. Nechcem hovoriť, žeby sme sa mali vrátiť do minulosti. Ale mohli by sme nad tým aspoň premýšľať.

Ale prečo spomínať aj hmyz, keď sa zhovárame o suchu?

Hmyz je možno pre väčšinu ľudí otravný a prekážajúci, ale je základom potravového reťazca. Ak budeme obmedzovať hmyz, nebudú ho mať k dispozícii iné druhy. Akoby nám niekto povedal – nebudete mať večeru. Súčasťou tohto reťazca sme aj my. A tým sa dostávame k filozofii. Dnes sa tvárime, akoby sme nikdy neboli súčasťou prírody. Akoby sme mali nárok robiť také kruté zásahy, aké robíme. Ale takto by sme nemali uvažovať. Mali by sme byť skromnejší a vnímavejší. Toto sme stratili. Pamätám si, ako ľudia žili v blízkom vzťahu s prostredím, kde sa narodili. A aj sa snažili udržiavať to prostredie tak, aby sa im tam dobre žilo. Dnes, keď dochádza k výraznej migrácii, akoby ľudia stratili vzťah k prostrediu, z ktorého vzišli. Akoby si povedali – aj tak som tu len na istý čas, potom budem inde. Akoby sa táto súvislosť ľuďom vytrácala z úvah.

Čítajte viac (S)pasenie krajiny

V Česku investujú do obnovy mokradí, vracajú riekam meandre. Český štátny lesnícky podnik Lesy ČR ruší nepotrebné cesty, ktoré takisto prispievajú k vysušovaniu krajiny. Malo by sa Slovensko vydať podobnou cestou?

Inštitúcie, ktoré pôsobia a podnikajú v týchto oblastiach, by si mali uvedomiť, že všetko má dva konce. Na jednej strane sa snažia využiť prostredie, v ktorom podnikajú, aby niečo vypestovali a následne predali. Ale musia si uvedomiť, že sa to nedá robiť donekonečna. Musia to prostredie aj udržiavať. Tropické pralesy sú príkladom toho, ako by sa to robiť nemalo. Tam ide len o ekonomický profit, ktorý je však časovo obmedzený, a potom už aktérov nezaujíma, čo bude nasledovať. Tohto by sme sa mali vyvarovať. Lenže veľa ľudí dnes nechce rozmýšľať nad tým, čo bude o 100 rokov. Lebo tu už nebudú.

Robí Slovensko dosť pre to, aby zmiernilo sucho, klimatickú krízu?

Ľudia na rôznych úrovniach, ktorí sú za to zodpovední, si to už uvedomujú. A začínajú spolupracovať s inštitúciami, ktoré dokážu dobre poradiť, ako súčasný stav riešiť. V porovnaní s obdobím pred 30 rokmi sme sa posunuli. Vtedy sa to vnímalo tak, že vieme o tom, ale teraz máme iné problémy a nemáme čas sa tomu venovať, nekomplikuje nám to život. No po uplynutí troch dekád dôsledky prichádzajú. Už aj tí kompetentní pochopili, že keď nebudeme robiť nič, bude to čoraz horšie.

A ako je to podľa vás medzi bežnými ľuďmi?

Tam je to rôzne. Niektorí sú technokratickejší, sú aj ekologicky vnímavejší ľudia, ktorým je problém bližší. Ľudia začnú šomrať viac, až keď ich niečo zasiahne. Nejaký konečný impulz – aha, už sa to nedá takto ďalej. Len, žiaľ, vo väčšine prípadov je vtedy už neskoro. Už som to povedal niekoľkokrát – to, čo teraz robíme, sme mali robiť už pred 30 rokmi.

A čo sa stane, ak neurobíme všetko, čo je v našich silách? Na akom Slovensku budú žiť deti, ktoré sa dnes narodia?

Ak neurobíme nič, trend sa bude zhoršovať. A ak niečo urobíme, aj tak sa to prejaví až s odstupom niekoľkých desaťročí. Existuje zotrvačnosť. Príroda je dômyselne nastavená. Je schopná odolávať negatívnym vplyvom istý čas, ale potom, keď sa konečne spamätáme a chceme to naprávať, tak nám to naprávanie potrvá ešte dlhšie ako pokazenie.

A ako sa teda bude meniť Slovensko, ak nič neurobíme?

Blíži sa leto a čoraz negatívnejšie vnímame búrky. Kedysi boli silné búrky výnimkou, dnes sú u nás pravidlom. Ak neurobíme nič, búrky budú pre nás v lete predstavovať vážny problém. Lokálne povodne sa v minulosti udiali dvakrát za leto. Dnes sa to v lete deje takmer každý týždeň. To nie sú náhodné udalosti, ide o systémovú záležitosť, ktorá sa zhorší v najbližších rokoch a budeme s tým každé leto tvrdo konfrontovaní. A v ostatných ročných obdobiach? V zime bude mať problém veľká časť rastlinstva. Rastliny, ktoré u nás rastú, sú nastavené na určitý režim teploty vzduchu. Je dôležité, aby bol tento režim zachovaný aj cez zimu. Lenže tento režim je už narušený. Zimy sú teplé. Uprostred zimy máme pocit, akoby bol apríl alebo marec. Rastliny potom neprežívajú zimu tak, ako by mali, a potom ich oslabuje to, čo sa udeje na jar. V posledných rokoch zažívame, že na jar je viac mrazov ako uprostred zimy!

Týka sa to aj uplynulej sezóny?

Od októbra do marca 2022 bolo na viacerých miestach Slovenska viac mrazov v marci ako napríklad v januári. Niekde bolo dokonca v marci až 29 dní s mrazom! Ide o prvý jarný mesiac. Toto rastlinám nedáva dobré predpoklady na prežitie a oslabuje ich to pred škodcami. Už sme spomínali snehovú pokrývku, jej kumulácia sa bude zhoršovať. A z toho vyplýva dôsledok – sucho sa bude prejavovať dlhodobo, od jari do jesene. Cez zimu možno nebude také nápadné, pretože teploty sú nižšie, vyskytujú sa hmly, ale z hydrologického hľadiska je u nás sucho už aj v zime.

Vedci z Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského vypočítali, že v povodí Hornádu, kam patria Košice, hrozí do roku 2100 sucho, ktoré bude trvať nepretržite takmer päť rokov. Keď som o tom prvýkrát napísal, starší kolega sa zasmial, že to on už na svete nebude.

Veľa ľudí nezaujíma, čo bude v budúcnosti. Lenže my sme zodpovední za to, čo nastane, lebo sme tu, teraz. Možno to človek v minulosti tak nevnímal a nemal také možnosti ako ovplyvniť prírodu, aké máme dnes. Dôsledky ľudského konania sa neprejavili tak rýchlo. Ale my dnes zasahuje do prirodzeného prostredia tak rýchlo, že si to ešte za nášho života dokážeme uvedomiť. Priamo prežívame dôsledky neuváženého konania. A toto je nebezpečné, vývoj je veľmi rýchly.

Aké sú vaše záchytné body, ktoré vám dávajú nádej, že sa to dá zvládnuť?

Možno som až príliš racionálny. Netvrdím, že som pesimista. Ale to zvládnutie nebude také, ako si to možno niekto predstavuje. Zrejme sme sa posunuli do takej fázy vývoja, keď asi nebude možné vrátiť sa do pôvodného stavu. Je mi ľúto, že to musím takto povedať, ale musíme byť realistickí. Mali by sme sa snažiť prispôsobiť zhoršeným podmienkam, ktoré tu už aktuálne máme. Prispôsobiť sa tak, aby to spôsobilo čo najmenej škôd a aby sme negatívny vývoj možno spomalili. Musíme vo vlaku, v ktorom sa vezie celý svet, pokračovať ďalej, ale musíme upraviť našu jazdu a cestovný poriadok tak, aby sa stav nezhoršoval.

Nie je to práca iba pre jednu súčasnú generáciu?

Nie je to záležitosť iba jednej generácie. Preto je veľmi dôležité, ako dnes rodičia vychovávajú deti. My sme sa nejako prirodzene učili chrániť prostredie, v ktorom žijeme. Nevnímali sme to tak, že nám to niekto prikazuje. Osvojili sme si to. A toto by sa malo diať aj teraz. V niektorých rodinách sa to aj deje, ale myslím si, že je to skôr menšina. A pritom sa mi zdá byť najrozumnejšie urobiť práve toto – pripraviť deti na to, čo ich v nasledujúcom živote čaká. Keď budú na to pripravené, budú v dospelosti ochotnejšie robiť niektoré opatrenia. Dnes totiž ľudia mnohé opatrenia vnímajú ako zásah do komfortu života. Bude záležať na tom, ako sa bude súbor nevyhnutných opatrení prezentovať. Aby to ľudia neprijali negatívne, ako sa to dialo v posledných rokoch. Treba to spraviť citlivo.