Nejde o nóvum. Stovky rodín museli na Slovensku pred desaťročiami opustiť svoje domovy, lebo štát sa rozhodol na ich mieste postaviť napríklad priehrady. Tí, ktorí sa vzopäli a odmietli opustiť príbytky, ako napríklad Kavuliakovci pred stavbou Oravskej priehrady, neuspeli. Vytrpeli si svoje. Priehrady stoja, domov niet, krivda ostala.
„Lenže nový navrhovaný zákon je ešte neľútostnejší voči ľuďom, ako to bolo za socializmu,“ varuje ekologička, laureátka ocenenia Biela vrana a manažérka pre ochranu vôd v mimovládnej organizácii WWF Slovensko Martina Paulíková.
Čítajte viac Spútaná oravská divoška, zborený domov. Je to víťazstvo?
Olympiáda v Tatrách? Pokojne
Nový zákon umožní označiť za strategickú investíciu štátu čokoľvek, čo uznajú ľudia pri moci za vhodné. Bez debaty s odborníkmi, bez názoru verejnosti. Bez riadneho preskúmania, či je táto investícia skutočne vo verejnom záujme, alebo dokonca v rozpore s územným plánom a schválenými strategickými dokumentmi vlády či mesta.
Zákon umožní podľa Ivany Figuli, právničky spolupracujúcej s mimovládkou Via Iuris, označiť vláde za strategickú investíciu spaľovňu odpadu, úložisko rádioaktívneho odpadu či dokonca projekt, ktorý prispeje k „dobrému menu krajiny“. Napríklad športové megastredisko vo Vysokých Tatrách, ktoré by hostilo olympijské hry, nestáli by mu v ceste cenné ekosystémy ani vlastnícke pomery.
Strategickou investíciou môže byť aj priehrada. Najpripravenejšou je Vodné dielo Slatinka. Práve na jej príklade možno ukázať, aké katastrofálne dôsledky hrozia. Aj keď sa táto priehrada zatiaľ nepostavila, už stihla ublížiť desiatkam ľudí z rovnomennej obce. A ak sa postaví, môže ublížiť mnohým ďalším. Pretože nemusí zabezpečiť krajine vodu, ale môže prehĺbiť nedostatok vody aj sucho.
Tému výstavby Slatinky otvoril minister životného prostredia Tomáš Taraba (SNS). Tento rok ubehne presne 70 rokov odvtedy, čo štát predstavil prvotný zámer. Priehradu štát pripravuje už dlho, ale pre koho vlastne?
Čítajte viac Slatinka. Dedina, ktorá 60 rokov čaká na poslednú potopu
Brutálny zásah do práv
Predtým ešte pár detailov o novom zákone. Minister Ráž obhajuje znenie zákona urýchlením výstavby diaľnic a veľkých projektov. Podľa ministra treba výrazne skrátiť povoľovacie procesy. Tiež povedal, že „celý tím ministerstva dával veľký pozor na to, aby sme dikciu tohto zákona nedostali do konfliktu s ústavnými právami občanov“.
Podľa právnikov z Via Iuris sa však podaril úplný opak. Zásah označujú za „brutálny“. Zvlášť do vlastníckych práv garantovaných Ústavou SR v článku 20. Verejný investor, ktorý získa od vlády osvedčenie o strategickej investícii, bude môcť vstupovať na cudzie pozemky a do cudzích objektov. Môže realizovať prieskumné pyrotechnické práce či vrty.
Čítajte aj Čo je viac? Mäsožravka alebo nerasty?
„Ide o nonsens, aby niekto bez súhlasu vlastníka mohol vstupovať na jeho pozemok alebo do jeho nehnuteľnosti,“ hovorí Figuli. Proti rozhodnutiu o vyvlastnení sa nebude dať odvolať.
„Radikálne je to ešte v tom, že osvedčenie o strategickej investícii nemá obmedzenú platnosť.“ Vlastníkov tak môžu investori držať v šachu. Nebudú môcť svoju nehnuteľnosť predať, aj keby chceli, pretože investorovi na základe osvedčenia automaticky vzniká predkupné právo.
Nikoho nezaujíma, čo chce obec
Strategické investície úplne ignorujú územné plány obcí. Nikoho nebude zaujímať, že dedina alebo mesto nechce vo svojom území diaľnicu, ale park. Obciam sa navyše výrazne skrátia lehoty, budú mať iba sedem dní na to, aby si preštudovali zložité projekty a vyjadrili sa k nim. Ak to nestihnú, automaticky sa predpokladá, že s investíciou súhlasia.
Zákon je v rozpore s Aarhuským dohovorom, ku ktorému sa zaviazala Slovenská republika a ktorý hovorí, že účasť verejnosti na rozhodovaní nemá byť len formálna, verejnosť má mať dostatok času na oboznámenie sa, aby mohla ovplyvniť rozhodnutie.
Pripomeňme, že práve kvôli tomu už pred 20 rokmi Európska komisia pohrozila Slovensku, že mu odníme všetky formy finančnej pomoci. Pretože Slovensko nezabezpečilo riadnu účasť odbornej a laickej verejnosti pri rozhodovaní o veľkých banských a ťažobných projektoch.
Ústavne problematické je aj svojvoľné rozhodnutie vlády o tom, čo je vo verejnom záujme. Diaľnice na Slovensku sa možno stavajú „pomaly“. „Ale Ústavný súd povedal, že diaľnice automaticky nepredstavujú verejný záujem. Verejný záujem musí byť skúmaný a porovnávaný s inými verejnými záujmami, ktoré majú tiež svoju ochranu. Ak by dnes mala viesť diaľnica cez mokraď, o ktorej vieme, že je veľmi dôležitá, možno by mal prevážiť verejný záujem na ochranu mokrade. Musí prebehnúť diskusia. Chceme v dnešnej dobe až v takej miere budovať diaľnice? Nechceme budovať viac železnice?“ naznačuje Figuli.
A tak sa vraciame k priehrade na rieke Slatina. Je vo verejnom záujme, aby sa postavila ďalšia veľká priehrada? Alebo by sme mali riekam vrátiť prirodzenú podobu?
Štát nevie, čo chce riešiť?
Štát za 70 rokov menil a dopĺňal dôvody, pre ktoré sa má postaviť VD Slatinka. Podľa ekologičky Paulíkovej je to absurdné. „Akoby štát mal pripravené riešenie, ale nevedel na čo vlastne.“ Nasledovné zdôvodnenia výstavby VD Slatinka vychádzajú z uznesení vlád.
Rok 1956 – elektrická energia v malej vodnej elektrárni. 1969 – voda pre závlahy na dolnom Hrone. 1971 – voda pre priemysel vo Zvolene. 1975 – rekreácia. 1979 – technologická voda pre Atómové elektrárne (AE) Mochovce. 1993 – voda pre priemysel a rybníky v okolí Levíc. 2010 – riedenie vody v prípade ekologickej havárie na toku. 2013 – znižovanie povodňových prietokov na Slatine a Hrone.
Oslovili sme ministra životného prostredia Tomáša Tarabu s otázkou, aký je aktuálny dôvod na stavbu priehrady (oslovili sme aj Slovenský vodohospodársky podnik, ten nás odkázal na Vodohospodársku výstavbu – ich odpoveď bola takmer identická ako z ministerstva). Podľa ministra je dôležité riešiť situáciu na rieke Hron.
„Envirorezort v prvom kroku plánuje vypracovať podrobnú vodohospodársku bilanciu množstva povrchových vôd v povodí rieky Hron s výhľadom na dlhšie časové obdobie. Cieľom je preukázanie potrieb vodného režimu na rieke Hron v súvislosti so zabezpečením ekologických funkcií a ekologického stavu vodného toku. Vodná nádrž by sa mohla stať účinným opatrením na zmierňovanie dôsledkov zmeny klímy. Rovnako by zabezpečovala dostatok vody – v období vyšších prietokov by vodu zadržiavala, v období sucha by slúžila na jej vypúšťanie do rieky. Tým by sa zabezpečil dostatok vody pre jednotlivých odberateľov v každom ročnom období. Zároveň by slúžila na ochranu pred povodňami,“ odpovedá ministerstvo.
No zdôrazňuje jeden vážny dôvod – VD Slatinka má slúžiť pre AE Mochovce. Toto by mohlo povzbudiť predstavu, že VD Slatinka by mala byť vo verejnom záujme. Veď AE Mochovce ročne vyrobia viac než tretinu elektrickej energie na Slovensku.
Ide však o nezmysel!
Slovenské elektrárne (SE) sa v minulosti opakovane vyjadrili, že VD Slatinka nepotrebujú! A svoj postoj nezmenili ani teraz, keď sme ich oslovili. Pre atómové elektrárne je postačujúca už existujúca priehrada Veľké Kozmálovce. „Objem vody vo vodnej nádrži Veľké Kozmálovce je dostatočný pre prevádzku všetkých štyroch blokov jadrovej elektrárne Mochovce. Dostatok vody pre všetky štyri bloky potvrdzujú Správa o hodnotení vplyvov na životné prostredie a Predprevádzková bezpečnostná správa,“ dopĺňa Oľga Baková, manažérka komunikácie a udržateľného rozvoja SE.
Európsky unikát
Ešte kým prejdeme k tomu, čo treba na Hrone skutočne riešiť, ukážme si aspoň v skratke, komu môže VD Slatinka ublížiť, a komu už dokonca ublížilo, aj keď sa ešte nepostavilo.
Foto: Andrej Barát
Cena priehrady sa v rôznych dokumentoch uvádza 86 miliónov eur. Podľa ekologičky Paulíkovej však ide o vysoko podhodnotenú sumu, pretože vychádza zo starých podkladov z 90. rokov. Realistickejší odhad je podľa nej 150 miliónov eur.
Už pri sume 86 miliónov predstavovala podľa Združenia Slatinka návratnosť tejto investície viac ako 450 (!) rokov. Pričom priehrada by zaplavila jedno z najcennejších území v Európe. Údolie Slatiny štát pred dvomi rokmi zaradil do siete chránených území Natura 2000. Nerozhodol o tom jedným podpisom exminister Ján Budaj, ako o tom presviedča súčasný minister Taraba.
Foto: Andrej Barát
Udialo sa to na základe vedeckých výskumov, ktoré potvrdili, že neporušené údolie Slatiny je jedinečné. Priehrada by zaplavila celkovo 266 hektárov, z čoho viac než polovicu (144 hektárov) predstavuje 17 (!) typov biotopov európskeho (9) i národného (8) významu. Zničila by jedno z posledných miest na Slovensku, kde sa niekoľko storočí udržala vzácna korunkovka strakatá. Jelše, ktoré tu rastú, sa vymykajú botanickým atlasom. Nedožívajú sa maximálne 100 rokov, ale tieto až 400! Vedci prídu o poslednú možnosť to preskúmať, pretože inde sa nič podobné nezachovalo.
Ale to všetko sú zatiaľ len teoretické škody. Kto vážne už utrpel, boli obyvatelia dediny Slatinka.
Foto: Andrej Barát
Spisovateľovi na výstrahu zabili dom
Od roku 1954 počúvali, ako tam nemajú čo hľadať. Ako si už nemajú nič sadiť. Štát postupne zrušil obchod, odvolal lekára, zrušil autobus. V 80. rokoch ich obchádzali úradníci, že už sa ozaj ide stavať, a že ak domy nepredajú, vyvlastnia ich. V roku 1988 štát vydal územné rozhodnutie, na základe ktorého zobrali Maloslatinčanom za veľmi nespravodlivých podmienok rodné domy aj pôdu.
V roku 1999 štát vysídlil posledných ľudí zo Slatinky do nájomných domov vo Zvolenskej Slatine. Niektorí zomreli len pár mesiacov po tom, čo ich vysťahovali z domova.
V tom istom roku spisovateľovi Jánovi Beňovi štát zbúral rodinný dom. Na výstrahu. Že protesty proti priehrade nepomôžu. Beňo o tom napísal, že mu zavraždili dom. Niektorí obyvatelia potom svoje rodné domy vlastnoručne zničili, aby k nim neprišiel niekto cudzí.
Čítajte viac V dedine, kde vraždili domy, je svetlo na konci tunela
Miestnym sa síce podarilo získať v rámci reštitúcií časť majetkov späť, no dodnes si platia prenájom v domoch, kde sa narodili. Nepatria im. Pričom už niekoľkokrát splatili sumu, ktorú za domy počas vyvlastňovania dostali. To všetko je len malá ukážka ľudskej tragédie, ktorú spustí štát, keď začne pretláčať svojvoľne vymyslenú strategickú investíciu. A keď ho názor vlastných občanov nezaujíma, veď aj tak len brzdia veľké projekty.
Hladná voda
Ekologička Paulíková súhlasí, že treba riešiť zlú situáciu na rieke Hron. „Ale stavbou priehrady na Slatine sa to nepodarí. Práve naopak, priehrada by bola súčasťou problému, zlý stav by sme tým ešte umocnili.“ Aký má Hron vlastne problém? Hľadanie odpovede súvisí s otázkou – prečo sa doteraz vlastne stavali priehrady?
Foto: Andrej Barát
Aby zadržali vodu. A aby sa v čase sucha mohlo kontrolovane vypúšťať toľko vody, koľko treba. Často sa však zabúda na to, že prehradením toku narušíme podstatnú črtu prirodzenej rieky. A to, ako odoberá z brehov materiál a nesie ho so sebou. Piesok, štrk, balvany, ktoré silu rieky oslabujú a ona ich postupne nižšie po toku zasa ukladá. Len čo priehradou prerušíme tok rieky, tento materiál sa začne hromadiť v nádrži. Zanesie ju a už o pár rokov priehrada nezadrží objem vody, na aký bola projektovaná. Preto by sa priehrady mali čistiť, čo sa zanedbáva. „Vyčistiť by sa mala aj priehrada Veľké Kozmálovce, ktorú využívajú atómové elektrárne,“ prízvukuje Paulíková.
No je tu ešte druhý fenomén. Takzvaný efekt hladnej vody. Keďže rieka pod priehradou už žiaden materiál nenesie, má oveľa väčšiu silu. A ako „hladný“ dravý tok vymieľa koryto.
Rieka sa pod priehradou postupne zahlbuje do krajiny. A to je vážny problém. Lebo spolu s hladinou rieky klesá aj hladina podzemných vôd. Aj preto klesá voda v studniach.
Foto: Andrej Barát
Keď za sucho môžu aj priehrady
„Hron je na niektorých miestach dnes už o dva metre nižšie ako okolitá krajina! Rieka by pritom mala tiecť na povrchu, sýtila by okolie vodou. Ale keďže tečie pod úrovňou krajiny, tak ju, naopak, ešte viac drenuje, zbavuje vody,“ pokračuje Paulíková. Prečo to tak je?
Hron sa kedysi pomaly kľukatil, tok bol oveľa dlhší, členitejší. „Ale tým, že sme rieku napriamili, tok dnes prúdi oveľa rýchlejšie. A keďže sme postavili na Hrone viacero priehrad a malých vodných elektrární, rieka si prestala niesť materiál. To všetko prispieva k tomu, že rieka si doslova vyjedá dno pod sebou. So zahlbovaním rieky sa prehlbuje aj sucho v krajine,“ varuje ekologička.
Presne pred rokom sa rozbehol projekt, ktorý mal problém (nielen) Hrona aspoň čiastočne riešiť. Názov je Living Rivers (Živé rieky), koordinátorom je Výskumný ústav vodného hospodárstva, partnermi sú ministerstvo životného prostredia, Slovenský vodohospodársky podnik, Vodohospodárska výstavba, Štátna ochrana prírody, Juhočeská univerzita v Českých Budějoviciach, Správa TANAP-u, združenia Catch Me If You Can, WWF Slovensko a BROZ.
Na Dunaji, Ipli, Belej a Hrone sa mali v rámci projektu na 344 kilometroch vytypovať úseky, kde by sa rieky zrevitalizovali, prepojili by sa staré ramená, mala sa spracovať štúdia opätovného premeandrovania Hrona.
A tým sa dostávame k ďalšiemu argumentu, ktorý zaznieva v súvislosti so Slatinkou. Klimatická zmena. Je efektívne bojovať s ňou s priehradami?
Foto: Andrej Barát
Najúčinnejšia klimatizácia
Je náročné porovnávať revitalizácie s priehradami. Skúsme to aspoň takto: VD Slatinka by zatopilo 12 kilometrov údolia, pričom by tým zničilo 17 typov funkčných a vzácnych biotopov na ploche vyše 200 futbalových ihrísk. Odhadovaná cena je 150 miliónov eur.
Jedno z opatrení na Hrone z projektu Living Rivers, ktoré by opätovne pripojilo päť ramien alebo meandrov s celkovou dĺžkou 2,5 kilometra, zlepšilo by stav lužných biotopov na 30 hektároch a spriechodnilo by desať bariér, by stálo približne 1,2 milióna eur.
Ak niečo môže pomôcť krajine v klimatickej kríze, tak je to podľa ekologičky Paulíkovej práve obnova riečnych procesov prostredníctvom obnovy ekosystémov a mokradí, ktoré fungujú ako obrovská klimatizácia, ochladzujú a prečisťujú okolie.
Projekt Living Rivers však v súčasnom nastavení rezortu životného prostredia uviazol vo vzduchoprázdne.
Veľké diela prinášajú aj veľké problémy
Dajme slovo Kataríne Holubovej, odvolanej riaditeľke Výskumného ústavu vodného hospodárstva, ktorá je členkou medzinárodných expertných skupín. Minister Taraba ju spolu s ďalšími špičkovými odborníkmi odvolal, aby ich nahradil spravidla straníckymi nominatmi z SNS a Život – NS bez odbornej kvalifikácie.
Pýtame sa jej, či má v súčasnom stave poznania a v situácii, keď sa prehlbuje klimatická kríza, význam investovať do projektov, ako je VD Slatinka.
„Je zrejmé, že dnes už historický návrh vodného diela Slatinka nevyhovuje súčasným nárokom na výstavbu a prevádzku vodných diel, ktoré okrem technických kritérií musia spĺňať aj požiadavky európskych smerníc na ochranu vôd a prírody. Okrem požiadavky na zlepšenie ekologického stavu vôd, ktorú nám ukladá Rámcová smernica o vode, máme aj záväzky vyplývajúce zo Stratégie EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2030, v rámci ktorej by sme mali obnoviť približne 250 kilometrov voľne tečúcich úsekov riek prostredníctvom odstránenia bariér a revitalizáciou záplavových území. Navyše, pre vodné dielo Slatinka dosiaľ neboli vykonané analýzy, ktoré by preukázali jeho aktuálnu ekonomickú výhodnosť a vodohospodársku potrebu.“
Expertka súhlasí s tým, že sa musíme snažiť zadržiavať vodu a zmierňovať tak dôsledky zmeny klímy. Podľa nej sa však dajú skĺbiť ekologické nároky s hospodárskymi, a to prostredníctvom integrovaného manažmentu krajiny. „Ktorý bude zahŕňať prírode blízke opatrenia pre systematické zvyšovanie vodozádržnej schopnosti povodí vrátane komplexnej obnovy – revitalizácie riek, ako aj adaptačné opatrenia v krajine. Týmito opatreniami je možné dosiahnuť viaceré ciele Koncepcie vodnej politiky do roku 2030 i EÚ smerníc o ochrane vôd a prírody, na rozdiel od výstavby ďalších veľkých vodných diel, ktoré okrem benefitov prinášajú aj celý rad ďalších, nielen environmentálnych problémov.“
Čítajte viac Keď priehrada vezme blízkych aj živobytie. Lebo stále sú ľudia, ktorí si myslia, že môžu prísť a brať
Menej priehrad, viac vody?
V krátkosti ešte dva príklady zo zahraničia, že revitalizácia riek (alebo zelené opatrenia) môže byť skutočne efektívna pri problémoch s vodou.
Juhoafrická republika trpí nedostatkom vody. Krajina investuje do technických riešení (odsoľovanie, budovanie rezervoárov a čerpacích staníc), no pustila sa aj do prírodných riešení. Uvedomili si, že na nedostatku vody sa 4–16 percentami podieľajú nepôvodné rastliny, ako napríklad eukalypty – sú oveľa „smädnejšie“ ako pôvodné druhy.
Preto ich v ostatných rokoch pri riekach odstraňujú a obnovujú prirodzené brehové porasty. Ako o tom písal britský denník The Guardian, projekt dal prácu desaťtisícom ľudí v krajine, ktorá má podľa Svetovej banky najvyššiu nezamestnanosť na svete (podľa odhadov až 42 percent). Toto jednoduché a efektívne opatrenie pritom vychádza lacnejšie ako mnohé technické riešenia.
A ešte Rakúsko, rok 2019. Po odstránení dvoch priehrad na rieke Lech, aby sa povzbudila obnova ekosystémov, sa preukázateľne zvýšila ochrana pred povodňami a – hladiny podzemnej vody stúpli o 1,5 metra!
Obrátime krajinu na prach?
Čím viac odborníkov by sme oslovili, tým pestrejší pohľad by sme získali. Ale nakoniec je to úplne zbytočné.
Nič nebude podstatné, žiaden pohľad vedcov, žiadne príklady zo zahraničia, žiaden názor verejnosti, ak sa schváli zákon týkajúci sa strategických investícií.
Taraba nie je prvým, kto oprášil Slatinku. Ešte vlani počas predvolebných debát sa tak vyjadril súčasný predseda parlamentu a kandidát na prezidenta Peter Pellegrini, podľa ktorého by sa malo znova prášiť betónom v krajine. „Ak je raz Slovensko veľmocou v pitnej vode, tak prečo sa nerozhodnúť a nájsť tú odvahu a postaviť ešte jednu veľkú priehradu.“ Kde? „Na Slatinke.“
Naozaj chceme, aby bolo v krajine viac prachu? Alebo chceme viac vody?