V Peru bilo srdce najväčšej ríše predkolumbovskej Ameriky. Inkovia spravovali mimoriadne členité a rozmanité územie, ktoré obývalo desať miliónov ľudí. Čo je ťažké si aj dnes predstaviť, keď sa v Andách štveráme do nadmorských výšok presahujúcich 4 000 metrov a dych je čoraz viac pozadu. Inkovia až do príchodu Španielov nepoznali vozy, kone ani žiadne ťažné zvieratá.
Inkovia vyšľachtili 200 odrôd zemiakov, svet im vďačí za rajčiny, čili, qinou, arašidové oriešky, dokonca aj chinín získavaný z chinínovníka lekárskeho pochádza z Peru.
Ružový zrelý banán chutí osviežujúco a už jeden zasýti. Rajčiny zo slovenského Žitného ostrova majú fantastickú plnú chuť, ale tunajšie sú zážitkom. Ananás má úžasný dôvetok, ananásový parfum, ktorý v Európe podľa českej cukrárky Mirky van Gils Slavíkovej, ktorá je členkou našej malej peruánskej expedície, nemáme šancu pocítiť. A kukuričné zrná tu majú veľkosť jedlých gaštanov.
Dnes je však kľúčovým exportným artiklom Peru banán. Najpredávanejšie a najobľúbenejšie ovocie v Európe, a aj na Slovensku (v prieskumoch sú topka okrem banánov ešte jahody). Čo je paradox, pretože banánovník v celej Amerike vôbec nie je pôvodný. A až donedávna sa myslelo, že Inkovia banány do príchodu Španielov vôbec nepoznali. Najnovšie výskumy však ukazujú, že cesta banánov do Amerík bola oveľa zaujímavejšia, než sa zdalo.
Foto: Andrej Barát
Púštne perly
V Andách sýtia rieky mohutné ľadovce. Na severozápadnom pobreží Peru sa vinú prašnou krajinou, v najväčších horúčavách takmer úplne miznú, až zostanú len skaly.
Prechádzame mostami ponad takú rieku – Chira. A ešte Piura, pri ktorej vyrástlo rovnomenné mesto, ktoré je s počtom obyvateľov 473-tisíc len o čosi väčšie ako Bratislava. Založil ho síce španielsky dobyvateľ Francisco Pizarro (ako vôbec prvé v celom Peru), no jeho názov je podľa Stručného oxfordského slovníka svetových geografických názvov odvodený od starého kečuánskeho slova pirhua, čo znamená sklad alebo hojnosť. Čo je zvláštne, lebo naokolo je púšť a pustatina. Dnes mu hovoria Mesto večnej páľavy.
Od Pizzarových čias rieku Piura volajú bláznivou, pretože mesto je úplne závislé od jej vrtochov. Raz sa ňou valia povodne, teraz sotva rozoznáme, kde tečie.
Mesto Piura leží iba niekoľko kilometrov od najzápadnejšieho výčnelku Južnej Ameriky, jednak od miesta, kde sa nakrúcala filmová adaptácia knihy Starec a more, a tiež od pobrežia, z ktorého dnes vyrážajú lode, aby pozorovali veľryby a medzi nimi nezvyčajného albína.
Čítajte aj Nájdu ľudia zmier, ak Darwinova žaba prežije?
A napokon Piura je mesto, kde sa narodil a vyrastal nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Jorge Mario Pedro Vargas Llosa. Tu sa zrodila jeho tretia kniha – Zelený dom (La casa verde). Inšpiroval sa príbehom skutočného mestského nevestinca uprostred púšte, „kde noc prinášala svetlá, ruch a znepokojivé tiene“.
Fascinoval ho dom, na ktorý hromžili saleziáni, fantazíroval o tom, čo sa mohlo diať vnútri, kde hral orchester. „Kde sa chodili Piurčania najesť, vypočuť si hudbu, rozprávať sa o obchode a tiež milovať sa – páry ležali vonku, pod hviezdami, na teplom piesku – toto je jedna z najfascinujúcejších spomienok môjho detstva,“ napísal Llosa.
Dnes táto púšť plodí, bez preháňania, zázraky – obrovské čučoriedky, ryžu (!) a najmä to, prečo sme tu – banány. Ako sa sem mohli dostať?
Ako banány oboplávali Zem
Pre dôslednosť, banánovník nie je strom ani krík. Ale gigantická tráva, bylina, ktorá rastie do troj- až šesťmetrovej výšky.
Foto: Andrej Barát
Jej pôvod možno vystopovať do malajzijskej a filipínskej džungle (kde dodnes rastú desiatky divokých druhov), odkiaľ ich priviezli kolonizátori do Amerík, s dvomi zastávkami, najprv na Kanárskych ostrovoch a potom v roku 1516 v prístave Santo Domingo (Dominikánska republika). Výskumy však naznačujú, že banán priviezli ľudia do Ameriky z Ázie oveľa skôr, ešte pred Kolumbom, a to úplne opačným smerom. Skrz Tichý oceán.
Dôkazom sú vzácne odrody – Isla a Palillo, v Peru sú vyhľadávané najmä pre zdravotné benefity pre deti, starších a zotavujúcich sa ľudí.
Dnes na celom svete dominuje odroda Cavendish. Je to ten pekný žltý banán, ktorý si kladieme do košíka na Slovensku, ktorého tvar bez problémov nakreslí každé dieťa. A ktorý je pripomienkou, že sme banány ako také nedávno mohli stratiť úplne.
Kým spoznáme peruánsky Cavendish na družstve APBOSMAM, musíme prechádzať kontrolami, dôslednou dezinfekciou rúk, topánok, na farme musíme nosiť rúška. „To asi stále kvôli covidu,“ utrúsi ktosi z českých kolegov. Nie, je to kvôli pliage, ktorá vydesila Latinskú Ameriku pred 70 rokmi a desí znova. Panamská choroba.
Strata sladkej chuti
Je za tým huba. V 50. rokoch 20. storočia nielenže masívne likvidovala úrody banánov naprieč krajinami Latinskej Ameriky. Podnietila tiež masívne odlesňovanie pralesov. Farmári ich klčovali vo viere, že keď budú pestovať na „čistej“ nedotknutej pôde, choroba nepríde.
Lenže choroba sa šírila na topánkach, prichytená v hline na koreňoch sadeníc. Boj o dovtedy najrozšírenejšiu banánovú odrodu Gros Michel bol prehraný. Spolu s ním sa vytratila aj jeho sladšia, podmanivejšia chuť.
Pestovatelia siahli po odolnejšom ale menej chutnom Cavendishi. Podľa vedcov je len ďalší na rade. Pretože pôvodné plantáže nahradili znova len monokultúry, nemyslelo sa na rôznorodosť, pestrosť, biodiverzitu. Toto rozhodnutie sa dnes ukázalo ako krátkozraké.
Čítajte aj Bude svet bez kávy či kakaa?
Začiatkom tohto roka upozornil americký mesačník Bon Appétit na dianie v Peru. Vlani na jar objavili podozrivo uschnuté banánovníky na jednej farme práve v regióne Piura, kde spoznávame Cavendish.
Laboratórium potvrdilo, že ide o obávanú panamskú chorobu. Peruánska vláda vyhlásila stav ohrozenia, pretože pestovanie organických banánov je dôležité pre ekonomiku. V celej Latinskej Amerike túto a ďalšie choroby napäto sledujú. Neohrozujú ľudské zdravie, ale živobytie áno. „Budeme si môcť o pár rokov ešte dopriať banánový puding?“ pýta sa Bon Appétit.
Najmenší pestovatelia v Peru už stoja pred bankrotom. Farmy a družstvá, ktoré si môžu dovoliť dôslednú dezinfekciu, si zatiaľ dokážu poradiť.
Chemické postreky proti panamskej pliage sú márne, lebo hubové ochorenie pretrvá v pôde aj 20 rokov. Tak čo robiť? Objavujú sa úvahy, že by sa banánovníky mohli „naočkovať“ mikroorganizmami, ktoré by im pomáhali tvoriť antibiotiká. Queenslandská technologická univerzita (QUT) v Austrálii uvažuje o genetickej úprave. Ale je tu ešte čosi.
Na čo ukazuje banánový prst
Na gigantickú trávu sa lezie po bambusovom rebríku, odreže sa celý trs. Skupina banánov sa po anglicky nazýva hand – ruka, a jeden banán je finger, teda prst.
Ukazuje na to, ako ľudstvo dnes takmer celú svoju potravu získava iba z monokultúr a aká krehká je táto závislosť. Samotný princíp výroby potravín sme odrezali od pestrosti a biodiverzity. Pšenicu, kukuricu, zeleninu, ovocie pestujeme na obrovských poliach, kde nežije nič iné. Monokultúra je neprirodzený, zradný, nákladný a neživotaschopný vynález – dôkazom nie sú len banány.
Katastrofa sa pred pár rokmi odohrala v opätku talianskej čižmy v regióne Apúlia. Po tom, čo do monokultúrnych hájov olivovníkov bola (z Latinskej Ameriky) privlečená baktéria, úrody rodinných olivových biznisov klesli o 90 percent! K tomu sa ešte pridalo silné antivedecké hnutie miestnych, ktoré zmarilo snahy o zastavenie infekcie. Agostino Petroni pre žurnál Earth Island dojemne opisuje, ako pliage podľahli aj ikonické tisícročné olivovníky, hrdé symboly regiónu.
Vlani sa na Floride na plantážach pomarančovníkov, ďalších monokultúrach, rýchlo rozšírila choroba privlečená z Ázie. Americký ekonomický web Business Insider píše o najhoršej úrode pomarančov za 75 rokov.
Čo s tým? Konečne sa dostávame k chrobákom.
Pointa biodiverzity
Občas sa skutočne môže v banáne objaviť chrobač alebo pavúk. Tak, ako aj v jablku sa zabýva červík. Nie je to nič zámerné, nič strašné. Je to príroda.
V družstve APBOSMAM v Peru nepoužívajú chémiu. Ako potom tlmia choroby a škodcov? Odpoveď má šťavnatú chuť. Agronóm Balbino Reyes Rosales zrazu odtrhne karambolu a rovno sa do nej zahryzneme. „Pomedzi banánovníky vysádzame ešte aj pomaranč, mango. Tento rok to bolo 500 sadeníc, vlani tiež. Sadíme aj čili.“ Aby prilákali vtáky. Milujú čili.
Foto: Andrej Barát
Rukou chytí kmeň mladej papáje. „Privialo ju alebo ju zasadil vták. Nevytneme ju. Necháme ju tu rásť, tešíme sa z toho.“ Ale prečo? Rosales prekvapený otázkou odpovedá – aby sa sem vrátila biodiverzita! A s ňou zvieratá, aby hnojili pôdu. No najmä, aby vrátili rovnováhu. Tá stojí na hmyzích, vtáčích, zvieracích vzťahoch: predátor – korisť. V pestrom prostredí nehoduje jeden druh na úkor ostatných.
Oblasť Piura, aj keď sa to pri jej suchom zovňajšku nezdá, je bohatá na výskyt endemických druhov. A pre vedcov bolo prekvapením, že práve farmy, ktoré nepoužívajú chemické postreky, sa stali útočiskom pre biodiverzitu a tieto druhy, a to najmä preto, že z okolia ich tlačí odlesňovanie a chémia. Mohla by aj ich prítomnosť pomôcť ako ochrana pred škodcami? Je to predmetom vedeckého bádania.
Dozvedám sa, že Inkovia nevolili pri výrobe potravín monokultúru. Na terasách síce najprv vysiali kukuricu, ale keď podrástla, prisiali k nej fazuľu, ktorá sa ťahala po kukurici, a nakoniec pridali tekvicu. Strukoviny dodávali pôde dusík, takže ju kukurica až tak nevyčerpávala.
Na družstve APBOSMAM pozorujeme presne to isté, akurát tu sa fazuľa ovíja okolo banánovníkov. Nepodporujú tu len biodiverzitu, ktorú možno vidieť a ochutnať, ale aj tú, ktorá je skrytá. Pod nohami.
Pracovníci peruánskeho družstva APBOSMAM ukazujú proces zberu a spracovania banánov.
Predpoveď počasia podľa vtáčieho bytu
Na družstve sa venujú agrolesníctvu ale aj regeneratívnemu poľnohospodárstvu. Dbajú o to, aby bola pôda živá a to má ďalší efekt prepotrebný vo vyprahnutom regióne – zdravá pôda plná života zadržiava vodu.
A napokon, usilujú sa o to isté, čo si ako tradíciu udržiavajú napríklad pestovatelia banánov v Ugande. Pridávajú viaceré banánové odrody. Každá má svoje slabiny, ale aj sily. Každá reaguje inak na výkyvy v klíme, na choroby. „A tak na konci dňa máte vždy banán pre svoju rodinu, aj pre trh, a život môže pokračovať ďalej,“ cituje Bon Appétit Edieho Mukiibiho, ugandského farmára a prezidenta organizácie Slow Food International.
„Aha, práve sa ozvala! Počuli ste?“ rozžiari sa agronóm Rosales. Kto? „Biodiverzita, predsa! Chilalo!“ Je to vtáčik, hrnčiarik bledobruchý, ktorý si stavia zaujímavé príbytky. Rosales rukami ukazuje, že sú to akoby byty, tu je predsieň, tu spálňa. A dodáva, že sa k tomu viaže staré poznanie, ako možno podľa tohto vtáčika predpovedať počasie. „Ale strácame veľa zvykov.“
Foto: Andrej Barát
Dotyk kolonializmu
Nestíhame sa ponoriť hlbšie do rozhovorov s pracovníkmi. Sú šťastní, spokojní? Zarobia dosť?
Pretože, ako upozorňuje riaditeľ Fairtrade Česko a Slovensko Lubomír Kadaně, množstvo ľudí v banánovom biznise pracuje za nevyhovujúcich podmienok a nedostatočnú mzdu. „Navyše, pestovanie kávy, banánov a kakaa má za sebou dlhú históriu kolonializmu a vykorisťovania ľudí,“ dodáva Eliška Podsedníková z Fairtrade.
Slováci a Česi zaplatia za jeden banán priemerne necelých 30 centov. Na konvenčných plantážach na západe Afriky zarobia pracovníci 70 centov za deň. Aj keby odrobili celý mesiac v kuse bez oddychu, zarobia nie viac ako 22 eur.
Často drú v katastrofálnych podmienkach, bez ochranných pomôcok, vystavení postrekom a tiež na milosť a nemilosť priekupníkom a jednej silnej európskej túžbe – kúpiť lacné banány.
Vysoká cena za lacný banán
Spotrebitelia citlivo vnímajú cenu banánov. A reťazce vedia, že aj podľa ceny banánov sa spotrebitelia rozhodnú, ktorý supermarket navštívia. Funguje to tak na Slovensku, v Česku, tiež v Nemecku.
Lenže dlhodobo stláčaná nízka cena je možná iba na úkor zneužívania ľudí a prírody v krajinách produkcie. Na konvenčných banánových plantážach v mimoriadnej miere využívajú chemické postreky. Šetria prácu, ale súčasne kontaminujú vodu, celé komunity strácajú prístup k pitnej vode, pracovníci na banánových plantážach majú očné, kožné problémy, trpia rakovinou aj psychickými chorobami.
Čítajte viac Banány v akcii. Farmári v priepasti
Banán, ktorý cestuje tisícky kilometrov, je paradoxne o štvrtinu lacnejší ako jablká alebo čerešne vypestované v Európe.
Je zvláštne pozorovať ľudí „na úrovni“, obťažkaných zlatom, vo fajnových outfitoch, ako sa nahnevane prehrabávajú v banánovej debničke. Najmä, ak máte vzácnu príležitosť vidieť, ako svedomito ich do tých istých debničiek ukladajú pracovníci v Latinskej Amerike. Po čom túžia oni?
Pestrá spoločnosť je odolná
„Nechcem byť bohatý, chcem len dobre žiť a dostať spravodlivo zaplatené,“ hovorí Ramon Medrano, pestovateľ banánov z Dominikánskej republiky.
Na banánoch podstatnú časť zarobia priekupníci a obchodníci. Z konečnej ceny banánu získa pestovateľ iba 7–17 percent, pracovník na plantáži nie viac ako 7–9 percent. O akom počte ľudí sa zhovárame? Takmer o pol miliarde.
Preto sa drobní pestovatelia spájajú, aby mali silnejší hlas. Aby si vyrokovali lepšiu pozíciu. Aby obišli čo najviac ohniviek, ktoré sa na ich práci len priživujú. V tomto môže asistovať obchodné partnerstvo Fairtrade. Nie je to charita, dobročinný spolok, nič také. Usiluje sa narovnať pokrivené vzťahy v biznise.
Družstvá zapojené do Fairtrade majú garantovanú minimálnu výkupnú cenu, čo ich chráni pred otrasmi na trhoch a svojvôľou veľkých hráčov. Tieto družstvá sa pritom zaviažu, že budú spravodlivosť rozvíjať aj smerom dovnútra. Vďaka takzvanému fairtradovému príplatku môžu investovať do rozvoja komunity.
Na družstve APBOSMAM zapojenom do Fairtrade produkujú banány v kvalite bio, nepoužívajú chemické postreky, pracovníci majú ochranné pomôcky. A vysvetľujú, ako investovali do nápravy – „sociálnej monokultúry“, napríklad do témy inklúzie, väčšieho zastúpenia žien, poistenia zamestnancov.
Čítajte viac Kávoví farmári: Klímu pokazili najmenej, bojujú s ňou najviac
O tom, na čo sa použije fairtradový príplatok, rozhodujú spoločne, na stretnutí približne 400 pestovateľov. Investujú do sebestačnosti, do výroby vlastného kompostu a organického hnojiva z vlastných zdrojov z pomletých opadaných listov. Opäť, aby sa vyhli chémii (totiž – nad konvenčnými farmami lietajú práškovacie lietadlá, postreky a hnojivá padajú aj na pracovníkov, aj preto mnohých trápi rakovina). A aj preto, lebo tu, podobne ako v Afrike, tvrdo pocítili nedostatok hnojív na trhu, ako jeden z dôsledkov ruského besnenia na Ukrajine.
Na družstve APBOSMAM je naviac vidno, že spravodlivosť medzi ľuďmi a spravodlivosť ľudí voči prírode sa nedajú riešiť izolovane.
Roztápajúci sa sen
Ešte stále sme totiž nevysvetlili, čo sa skrýva za peruánskym púštnym úspechom.
V roku 2017 písal Nicolas Casey v denníku The New York Times o kvitnúcej púšti na severozápade Peru. Ako tu pestujú obrovské čučoriedky, organické banány, špargľu a ďalšie plodiny, ktoré predávajú do Dánska či Delaware (štát USA). Ako celé dediny získali energiu, vodu, o čom predtým ani nesnívali. Ako sa v riekach valí voda, ako dar z nebies.
V skutočnosti je to dar zo starých hôr. Ale trpký.
Naďalej pálime fosílne palivá, prehlbujeme klimatickú zmenu a tá v Andách roztápa ľadovce, kľúčový zdroj vody pre milióny obyvateľov nielen v Peru, ale v celej Latinskej Amerike.
Čítajte rozhovor Klimatológ: Hrdina klímy? Každý, kto prehodnotí vlastné blaho
Ľadové príkrovy sa napríklad len v pohorí Cordillera Blanca podľa The New York Times zmenšili od roku 1970 o 40 percent! Ľad ustúpil a v horách sa za ten čas odhalili prastaré odtlačky dinosuarích stôp. Zhruba za ten istý čas sa vďaka výdatne dotovaným riekam viac ako 40-tisíc hektárov púšte (viac ako rozloha Bratislavy) premenilo na políčka (navyše vláda podporila zavodňovanie púštnej oblasti projektom za vyše 820 miliónov dolárov).
Čo bude s púštnym kvetom, keď sa ľadovce úplne roztopia? „Vrátime sa k tomu, čo tu bolo pred rokmi, krajina bola prázdna a ľudia boli hladní,“ cituje Miguela Beltrána The New York Times.
Na družstve APBOSMAM stačí jeden pohľad a stručná veta od agronóma Rosalesa. „Naozaj sa bojíme. Desíme sa toho.“
Vzdialená zodpovednosť
Keď sa o tom všetko zhováram s jedným slovenským vedcom, povie iba – ja si už banány aj tak nekupujem.
Česká cukrárka Mirka neprestane piecť čokoládový koláč s banánmi. No s hlbokým zamyslením v tvári povie, že keď sa vráti domov, nebude jesť banán päť minút, ale desať.
Veľmi pomaly, so spomienkou na tých, ktorí ho aj napriek úskaliam pestujú v Peru. Húževnato uprostred púšte spestrujú vlastnú komunitu aj živobytie. Aby vytrvali. Ale sami nedokážu ovplyvniť všetko. Určite nie proces, ktorý mení klímu. Na ten vplývame všetci.
Predtucha púštneho peruánskeho večera napodiv prinesie svetlá. Zlato sa zaligoce v klesajúcom slnku, vyletí z banánovej farmy. Párik dvoch spevákov. Chilalo.
Cestu do Peru hradila a organizovala organizácia Fairtrade Česko a Slovensko.