Časy najväčšej konjunktúry akoby malo pivo za sebou. Celé povojnové obdobie jeho výroba na Slovensku rástla, budovali sa nové pivovary a sladovne. Stali sa z nich dominanty malých okresných miest, ako boli napríklad Topoľčany či Rimavská Sobota, dali novú tvár krajine na juhu Slovenska v Hurbanove, alebo na východe vo Veľkom Šariši.
Sladovnícko-pivovarnícky priemysel podnietil rozvoj poľnohospodárstva, pestovanie sladovníckeho jačmeňa a chmeľu, rozvoj šľachtenia, nehovoriac o zrode hrdej technickej inteligencie – sládkov, varičov piva, manažérov. Súčasne vznikali nové značky, s ktorými sa stotožňovalo obyvateľstvo regiónov. Pivo sa stávalo v minulom režime symbolom z jednej strany blahobytu, tvárou sebestačnosti, aj veľkých exportných možností – sladu predovšetkým a zároveň svojráznej masovej kultúry.
Keď prišiel v novembri 1989 spoločenský a politický zlom, (na Slovensku sa vtedy vyrábalo v 16 väčších a menších pivovaroch 4,466 milióna hektolitrov piva) pohľad na pivo sa začal pozvoľna meniť. Pivo nenápadne draželo a na konci deväťdesiatok sa ho vyrobilo už o štvrť milióna hektolitrov menej. Život slovenskej spoločnosti sa od základu menil.
Štát prestal dotovať poľnohospodárstvo a potravinárstvo a výnosné štátne podniky sa začali privatizovať. Pivovarov sa chceli zmocniť mestá, manažmenty a zamestnanci, ale aj rôzni ambiciózni podnikatelia zo Slovenska i zahraničia, ako aj silné nadnárodné spoločnosti.
Práve v deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa rozhodlo vo veľkej miere o tom, ako dnes súčasné pivovarníctvo a sladovníctvo na Slovensku vyzerá. Vznikla naozaj pestrá vlastnícka štruktúra.
Ako sa privatizovalo? Po slovensky
Kapacitne najväčších pivovarov vybavených aj sladovňami sa zmocnili dve silné nadnárodné spoločnosti. Do Hurbanova vstúpil Heineken, slávny holandský pivovar, ktorý mal sieť závodov po celom svete, a do Veľkého Šariša SABMiller. Bol to nie menej ambiciózny veľký svetový hráč, sídlil v Londýne, ale jadro pivovarov vzniklo v Juhoafrickej republike.
Privatizácia sa premenila na veľký politicko-hospodársky zápas. Väčšina uchádzačov o pivovary videla najmä peniaze, ktoré vedeli zarobiť. O niektorých privatizéroch terajší vlastníci taktne mlčia. Súčasný líder trhu Plzeňský Prazdroj Slovensko, majiteľ pivovaru vo Veľkom Šariši, sa v chronológii vývoja pivovaru vôbec nezmieňuje, že doň vstúpil slovenský Američan Rudolf Mosný. Je pozoruhodné, že ako menšinový akcionár mal Mosný predkupné právo na druhý najväčší pivovar na Slovensku. V roku 1997 kúpil pivovar Šariš SABMiller. Ľahko si domyslieť, kto lízal smotanu.
V Hurbanove, kde sa varil a varí Zlatý Bažant, sa usadil Heineken Slovensko. Bola to prvá veľká zahraničná akvizícia (rok 1995), po ktorej Holanďania postupne kúpili pivovary v Martine (Martiner sprivatizovaný Karolom Konárikom), v Nitre (Corgoň sprivatizovaný Štefanom Karšayom), v Rimavskej Sobote (Gemer, ktorý tiež prešiel rukami speváka podnikateľa Konárika). Holanďania postupne presunuli výrobu z týchto troch pivovarov do Hurbanova – varia tam teda nielen Zlatý Bažant, ale aj Corgoň a dlhé roky Martiner a Gemer.
Foto: Ľuboš Pilc
Pýchou Topoľčian bol pivovar Topvar. Prvé pivo tu uvarili v roku 1964 a pracujúcim ho rozdávali zdarma. Patrilo to ku koloritu doby. O štvrťstoročie neskôr zápasilo niekoľko privatizačných skupín o vlastníctvo Topvaru. Vyhral ho trojspolok manažéri, zamestnanci a mesto, na čom mal nepochybne veľkú zásluhu odborársky predák a neskorší šéf marketingu Jozef Nemec. Na dvoch autobusoch pritiahol do Bratislavy s nahnevanými zamestnancami. Za hlasitého vyhrávania podnikovej dychovky sa pred Fondom národného majetku dožadovali, že podnik musia politici priklepnúť Topoľčancom a ľuďom z okolia, veď je to ich podnik. I stalo sa.
Topvar sa následne modernizoval a rýchlo sa stal tretím najsilnejším pivovarom v krajine. Medzi dvoma gigantmi – Heinekenom a SABMillerom sa strhol zápas o topoľčiansky jazýček na slovenskom trhu s pivom. Kto ho získa, bude mať väčšinu. V roku 2006 sa to podarilo spoločnosti SABMiller.
Akvizícia Topvaru bola vari jedinou, ktorá priniesla zamestnancom odmenu za jeho zveľadenie – za jednu akciu dostali 897 404 korún, čo bol viac ako tisícnásobok jej nominálnej hodnoty. Okamihom predaja prestali byť Topoľčanci pánmi vo svojom pivovare.
Čítajte viac Horké či sladké? Najlepšie dobré
V roku 2009 SABMiller presťahoval výrobu piva z Topoľčian, ktoré dovtedy vítali návštevníkov neprehliadnuteľným billboardom Hlavné mesto piva, do Veľkého Šariša. Nikdy sa tak nesplnil sľub generálneho riaditeľa SABMilleru Mike Shorteho, ktorý v rozhovore pre Pravdu (máj 2005) tvrdil, že v Topoľčanoch zvýšia výrobu na jeden milión hektolitrov piva. Z pivovaru sa stal distribučný sklad. Poslednou útechou pre Topvar bolo vytvorenie skupiny Pivovary Topvar, ktorá združovala značky vyrábané v Topoľčanoch a Veľkom Šariši. Všetky sa už varili na východnom Slovensku.
Veľké meno predáva
V roku 2016 zamiešali karty na českom a slovenskom trhu s pivom Japonci. Pivovar Asahi využil globálnu veľkosť SABMilleru, ktorý sa musel vzdať niektorých cenných českých a slovenských trofejí. Asahi odkúpil Plzeňský Prazdroj a spolu s ním aj Pivovary Topvar, presnejšie pivovar a sladovňu vo Veľkom Šariši. Japonci prišli s novou marketingovou politikou a v duchu zásady, že veľké meno predáva, premenovali Pivovary Topvar na Plzeňský Prazdroj Slovensko. A potom prišla rana z milosti, keď Topvar prestali v Šariši variť. Jedna z najúspešnejších značiek zanikla po 58 rokoch.
Keď 21. apríla 2023 vo veku 80 rokov Jozef Nemec zomrel, smútili za ním nielen celé Topoľčany, ale aj Slovensko, do pamäti ľudí sa totiž zapísal aj ako objaviteľ najväčších hokejových hviezd Slovenska – Šatana, Višňovského či Hecla. Nemcovou prednosťou bola charizma a uveriteľnosť. Šikovne spojil pivo a šport, sám bol športovec, plavec a cyklista, ale predovšetkým veľký lokál patriot.
Osobne obišiel všetky krčmy, ktoré Topvar zásoboval. Oblepil ich plagátmi s krásnymi blondínkami a rusovláskami, ktoré roznášali krígle s bohatou penou smädným mužom. K tomu Topvar dodal tak ako nadnárodná konkurencia rôzne drobnosti nevyhnutné pre podporu predaja – firemné poháre, aj atraktívne podložky pod ne. Nemec nevynechal jedinú príležitosť, aby propagoval pivo z Topoľčian ako jedinečný slovenský produkt. Povestné boli pochody mažoretiek a súťaže pivárov v pití piva, keď súťažiaci urobili stojku a museli ho vypiť napriek zákonom gravitácie.
Nemec bol utopickým slovenským podnikateľom, ktorý úprimne veril, že drobní akcionári dokážu udržať pivovar. V očiach verejnosti zosobňoval príbeh úspešnej fabriky, kde všetko išlo akoby po masle. Nemec dokonca zložil hymnu Topvaru, ktorú si pospevovali šoféri, predĺžená ruka marketingu, keď skladali sudy s pivom v krčmách. Absolútne nepriestrelný v Topoľčanoch a neprehliadnuteľný na území od Tatier k Dunaju, taký bol Topvar. V čase najväčšej slávy sa topoľčianske pivo čapovalo v štyroch tisíckach slovenských krčiem a reštaurácií.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
Na pivo rovno po šichte
Každá, aj tá najkrajšia rozprávka sa raz skončí. Predaj Topvaru a potom postupný zánik značky aj posledných zvyškov fabriky, ktorú v týchto dňoch búrajú, sa stal predelom nielen vo výrobe piva, vo výmene podnikateľských a manažérskych generácii, vzniku nových skoncentrovaných výrobných štruktúr, ale aj predelom vo vzťahu spoločnosti k pivu a jeho role v živote nového postnovembrového pokolenia Slovákov a Sloveniek.
Podstatu zmeny vystihol Roman Šusták, bývalý riaditeľ Slovenského združenia výrobcov piva a sladu, ktorý dnes pôsobí ako odborný poradca pre malé remeselné pivovary. „V čase socializmu vládol spoločnosti, najmä jej mužskej časti, kult piva. Vtedy sa pilo väčšinou sudové pivo. Po šichte sa šlo rovno na pivo. Potom sa doma niečo porobilo a podvečer sa priatelia opäť vybrali na pivo, aby predebatovali šport, politiku alebo dohodli výpomoc pri stavbe domu. Všetko sa dalo vybaviť pri pive. Konzumácia piva bola pravidelná. Dnes, keď ľudia cestujú za prácou autom a neraz majú druhé zamestnanie, pivo vypadlo z denného režimu. Jednoducho, žije sa inak ako pred 30 rokmi.“
Naozaj, žije sa inak. A pije sa aj iné pivo, rýchlo rastie a na sile i trhovom podiele naberá najmä české pivo, hoci to slovenské kvalitou za ním v ničom nezaostáva. V prvom desaťročí mladej Slovenskej republiky bola snaha ochrániť domáci pivovarnícky priemysel pred expanziou populárneho českého piva. Bola zavedená kvóta na dovoz piva, a nie malá, ročne sa mohlo na Slovensko doviezť len 532-tisíc hektolitrov piva z českých pivovarov.
Foto: Jozef Sedlák, Pravda
V roku 2002 kvóta padla. Bol to rok najväčšej výroby piva na Slovensku, keď sa ho vyprodukovalo 4,850 milióna hektolitrov a priemerne na hlavu sa vypilo 94 litrov piva. Zdalo sa, že je len otázkou času, kedy padne hranica stolitrovej spotreby. Vzápätí na to prišla razantne zvýšená spotrebná daň na pivo a spolu s ňou pozvoľný pád spotreby. Ten vyvrcholil v rokoch covidovej pandémie a nasledujúcej hospodárskej krízy. Výroba piva na Slovensku klesla bezmála o dva milióny hektolitrov a spotreba spadla pod 50 litrov na osobu.
Fenoménom nových čias sa stalo české pivo, nealkoholické pivo a ochutené, tiež nealkoholické radlery. Zaniklo 12 pivovarov. Na trhu zostali dvaja veľkí hráči – lídrom je Plzeňský Prazdroj Slovensko, ktorého vlastníkom je japonský koncern Asahi, nasledovaný Heinekenom Slovensko. Zoči-voči nim stoja len dva menšie slovenské pivovary Steiger Vyhne a Banskobystrický pivovar plus zhruba stovka menších remeselných pivovarov.
Čítajte viac Správne pivo zvádza na ďalšie. Ako rozoznať, ktoré sú dobré?
Tradičné české ako česko-slovenské
Znižovanie spotreby piva je celoeurópsky jav. Nevyhli sa mu ani svetoví rekordéri Česi. V roku 2021 vypili na hlavu o 28 litrov piva menej ako v roku 1990 – česká spotreba klesla zo 155 litrov na 128 litrov. V Česku však nedošlo k extrémnemu prepadu výroby piva ako na Slovensku, naopak, Česi ju aj po vstupe zahraničných investorov zdvihli. Trvalo stúpa export českého piva, keď z celkovej českej produkcie predstavuje viac ako jednu štvrtinu. Najdôležitejší český exportný trh je slovenský, v minulom desaťročí sa zdvojnásobil, keď kulminoval na úrovni 1,4 milióna hektolitrov…
Keby sme k rastúcemu českému exportu prirátali výrobu licenčných českých pív v réžii nadnárodných spoločností – Velkopopovický Kozel a Gambrinus vo Veľkom Šariši a Krušovice v Hurbanove – dostaneme odpoveď na otázku, prečo klesol podiel slovenských značiek na domácom trhu.
Čo je za fenoménom popularity českého piva na Slovensku? Pozrime sa na to slovenskými a potom českými očami. Už spomínaný Roman Šusták si myslí, že „jednak tradícia, ktorú slovenskí spotrebitelia rešpektujú, jednak to, že české pivo malo istý historický a technologický náskok pred slovenským“. Na druhej strane si Šusták všíma fakt, „že z trhu vypadli pivovary a značky, ktoré stavali na slovenskosti – napríklad Topvar. Veľkí nadnárodní hráči posudzujú trh z hľadiska výnosnosti značiek, pije sa to, čo sa predáva. Objavilo sa síce množstvo kvalitných remeselných pivovarov, ale tie, samozrejme, svojou produkciou nedelia ani nenásobia. Keď však niečo chýba, stáva sa to žiadaným, čo vidno na vzostupe piva Urpiner, ktoré sa varí zo slovenského sladu aj chmeľu,“ hovorí Šusták.
Šustákov názor, že nadnárodní hráči posudzujú trh z hľadiska výnosnosti značiek, potvrdzuje obchodný riaditeľ Plzeňského Prazdroja Slovensko Martin Grygařík. Pôsobí na Slovenskou už takmer desať rokov a dobre pozná slovenskú pivársku mentalitu. Pred rokom v rozhovore pre Pravdu povedal: „Pointa nášho úspechu je v tom, že nerozoznávame české a slovenské pivá. Hľadíme na to, čo si žiadajú spotrebitelia, okrem iného Kozel, Gambrinus, Birell. Tieto zavedené značky im chutia, majú ich uložené v chuťovej pamäti a my ich Veľkom Šariši vyrábame. Okrem toho na slovenský trh dovážame superprémiovky Pilsner Urquell a Radegast.“
S Grygaříkom sa spája aj premenovanie Pivovarov Topvar, ktorý desať rokov zastrešoval pivá topoľčianskej a veľkošarišskej proveniencie, na Plzenský Prazdroj Slovensko.
„Keď niekomu poviete Plzeňský Prazdroj, okamžite si predstaví pivo a českú pivnú kultúru… Dali sme si urobiť interný prieskum vo všetkých regiónoch Slovenska a zamestnanci nám povedali, že na názov Plzeňský Prazdroj Slovensko budú „mega hrdí“… Meno Plzeňský Prazdroj znamenalo, že chceme hrať najvyššiu ligu. Tam neplatí žiadny kompromis. Prazdroj patrí v Českej republike medzi najväčšie potravinárske spoločnosti. Som rád, že sme energiu, ktorú prinieslo premenovanie, využili. Po siedmich rokoch sme kompletne prebudovali tím a stali sme sa jednotkou slovenského trhu.“
