Ako Slováci poľudšťovali Československú televíziu. A ako krotili jej dychtivých obdivovateľov

Jej skúšobné vysielanie sa začalo oficiálne 1. mája 1953, ale…
„…neoficiálne sme niečo odskúšali skôr ako Praha, častokrát to však boli amatérsky zhotovené zariadenia, na riadnu televíznu techniku nám chýbali potrebné financie.“

To mi pred dvadsiatimi rokmi povedal konštruktér Ján Kožehuba, ktorý sa podieľal na vývoji prvého československého televízora.

V čase nášho rozhovoru už prekročil osemdesiatku, mal teda na čo spomínať.

Dobrým slovom spomenul najmä Karola Dillnbergera, rodáka z Banskej Bystrice a priekopníka vysielania televízie na Slovensku.

Česi mali svojho Jaroslava Šafránka, ktorému sa už v decembri 1935 podarilo zostaviť vlastnú televíznu aparatúru.

S týmito predchodcami modernej televíznej kamery a televízneho prijímača podnikol v roku 1939 turné po vtedajšej Československej republike vrátane Podkarpatskej Rusi.

Hádajte, kto ho sprevádzal? Áno, budúci inžinier elektrotechniky Karol Dillnberger z bystrického Radio klubu.

Na ich technický zázrak sa prišlo v Mukačeve pozrieť vyše tisíc divákov. V Bratislave zasahovali dokonca policajti, aby skrotili dychtivých obdivovateľov televízie.

V niektorých mestách musela dvojica prednášku s prezentáciou prístrojov zopakovať až štyrikrát, taký veľký bol záujem.

Vyplýva to z dochovaných záznamov, ktoré širšej verejnosti sprístupnil český historik médií Martin Štoll.

Šafránek mal na konci vojny a krátko po oslobodení príležitosť študovať výsledky tajného výskumu nemeckých odborníkov v mestečku Tanvald.

Nacisti tam do hornatých Sudet sústredili od roku 1943 vývoj televíznej techniky na vojenské účely.

Prístroje sa stali vojnovou korisťou Červenej armády, ale prv než ich odviezli do Sovietskeho zväzu, sa s nimi mohli niekoľko mesiacov zoznamovať dvadsiati piati československí stážisti pod vedením docenta Šafránka.

Ako uvádza ďalší český bádateľ Jiří Seger, viacerí z nich potom pokračovali v televíznom výskume vo Vojenskom technickom ústave. Je pravdepodobné, že medzi nimi bol, aspoň spočiatku, aj mladý Dillnberger.

V júli 1948 uskutočnil ústav prvý úspešný pokus s prenosom televízneho obrazu. Dillnbergerovi sa to však podarilo už 6. júna 1947!

Išlo o prvé televízne spojenie zo Sliača na Hodinovú vežu, ktorá sa nachádza na Námestí SNP v Banskej Bystrici.

O čosi skôr zhotovil náš vynálezca v svojej firme Ideix prvý, ešte dosť jednoduchý prototyp televízneho prijímača na Slovensku.

Slováci pri kolíske spoločnej televízie

O desať rokov mladší inžinier Kožehuba, rodák z Podlužian blízko Levíc sa po skončení školy zamestnal v Tesle Strašnice, vo fabrike na predmestí Prahy.

Jeho skupina pracovala na vývoji prvého sériovo vyrábaného československého televízora Tesla 4001A.

„Rozhodnutie strany a vlády začať s jeho výrobou prišlo vo februári, a v máji 1953 sa už malo vysielať,“ rozprával mi Kožehuba.

„Na čo iným dajú roky, my sme museli zvládnuť za pár mesiacov.“ Jeden z prvých vyrobených kusov tohto prijímača darovalo vedenie závodu prezidentovi republiky Klementovi Gottwaldovi.

Do konca roka sa vyrobilo okolo dvetisíc tuzemských televízorov, to by však nestačilo rastúcemu dopytu, preto ČSR doviezla do konca roka zo Sovietskeho zväzu ešte ďalších dvetisíc kusov prijímačov značky Leningrad.

Čítajte viac Prvomájová tragédia sa zmenila na frašku. Čo ďalej?

V ZSSR vysielala televízia pravidelne od roku 1949, ale primát patril britskej BBC, ktorá s pravidelným televíznym vysielaním začala 2. novembra 1936.

Vo východnom bloku nebolo Československo druhé, o jeden rok nás predbehli Poľsko a NDR (východné Nemecko).

Verejné skúšobné televízne vysielanie sa v bývalom Československu začalo o 20. hodine 1. mája 1953. Spoločný štát Čechov a Slovákov sa tak zaradil medzi prvých 20 krajín na svete s vlastnou televíziou.

Štúdio Praha, ako ho nazvali, sídlilo v Mešťanskej Besede na Vladislavovej ulici a ako prvý vysielač slúžila na tento účel čiastočne rekonštruovaná pražská rozhľadňa na Petříne.

Zo spomienok českého televízneho tvorcu Miloša Smetanu vyplýva, že prvý televízny večer pozostával z vopred zhotoveného záznamu na filmovom páse. Úvodné slovo mal herec Jaroslav Marvan.

„Pripadla mi čestná úloha, aby som vás pozdravil ako prvých poslucháčov, vlastne ako prvých divákov Československej televízie,“ povedal Marvan. „Prajem vám príjemný zážitok z uvideného a príjemné počúvanie.“

Už menej sa vie, že po Marvanovi vystúpil ešte s krátkym príhovorom Slovák Jozef Vrabec, rodák z Hornej Lehoty pri Brezne, neskorší prvý riaditeľ bratislavského štúdia.

V tom čase bol Vrabec výkonným námestníkom Československého rozhlasového a televízneho výboru. Tento orgán pri Ministerstve informácií a osvety, riadil všetky práce spojené s výstavbou televízie.

Čítajte viac Ako sa rozplynul sen o miliónovej Bratislave

Až potom nasledoval hlavný a vlastne jediný program slávnostného večera – monológ z Moliérovho Lakomca v podaní herca Františka Filipovského. A to bolo na prvýkrát asi tak všetko.

Mimochodom, pražské štúdio začalo čoskoro vysielať aj živý umelecký program. Už 11. júla 1953 mohli diváci sledovať Čechovovu jednoaktovku Medveď.

O dva mesiace nasledoval celý Lakomec od Moliéra, potom Škola pre ženy od toho istého autora a Jiráskova divadelná hra Vojnarka.

V prvom roku sa vysielalo dva a neskôr tri dni v týždni, dovedna necelé štyri hodiny. Každodenné vysielanie zaviedla ČST až koncom decembra 1958.

Signál z Petřína mal v roku 1954 dosah necelých 50 kilometrov, čiže pokryl iba Prahu a časť Stredočeského kra­ja.

Slovensko mohlo vtedy aj o takejto televízii iba snívať. Prečo?

Namiesto Prahy sme chytali Viedeň

Podľa pôvodných plánov Ministerstva informácií a osvety z roku 1950 sa malo začať pravidelné televízne vysielanie v Bratislave len o rok neskôr ako v Prahe. Ale až v marci 1955 dostala výstavba bratislavského štúdia podobu investičnej úlohy.

V tom čase sa len rozbiehala výstavba televízneho vysielača na bratislavskom Kamzíku, ktorý mal podľa úvodného projektu pokryť signálom územie so 763 000 obyvateľmi a s približne 33-tisíc televíznymi prijímačmi.

Termín dokončenia veže na Kamzíku stanovili kompetentné orgány na 7. novembra 1956, čiže na výročie VOSR (ruskej boľševickej revolúcie).

Výstavba televízie v Bratislave meškala v porovnaní s pôvodnými zámermi viac ako rok, mala však priniesť veľkorysejšie výsledky ako v Prahe.

Tvrdí to Martin Štoll, ktorý upozorňuje na skutočnosť, že štúdio v Mešťanskej Besede sa na začiatku považovalo za dočasné riešenie.

Toto provizórium však trvalo takmer dvadsať rokov, kým sa nevybudoval televízny komplex na Kavčích horách.

Bratislavčania signál z Petřína nemohli prijímať, blízko však mali Viedeň. Preto prvé televízory sa v metropole Slovenska objavili možno skôr ako v Prahe a pokútne sa prerábali tak, aby mohli prijímať signál viedenskej televízie.

„Prerobenie televízora na príjem Viedne stálo od 300 do 500 korún,“ prezradil mi svojho času František Argaláš. V 50. rokoch pracoval na Inšpektoráte rádiokomunikácií v Bratislave.

Prvé prijímače z Tesly Strašnice stáli okolo 4 000 korún, to boli vtedy tri priemerné platy v národnom hospodárstve. Za desaťtisíc ste si mohli kúpiť motocykel Java 350.

Vo februári 1954 zaviedla československá vláda koncesionárske poplatky. Od 1. januára nasledujúceho roku boli povinné. Každý majiteľ televízneho prijímača ho musel zaregistrovať a platiť 15 korún mesačne.

Vďaka registráciám sa dá zistiť, že prvú televíznu koncesiu na Slovensku dostalo riaditeľstvo podniku Arma vo februári 1955.

Prvým slovenským individuálnym koncesionárom sa stal o niečo neskôr Bratislavčan Jozef Kuchárovič. Kedysi býval na Miletičovej ulici, ale už sme ho tam nenašli.

Bratislavské pondelky, to bolo niečo

Bratislava mohla začať s televíznym vysielaním podľa Petra Stahla, ktorý dozeral na výstavbu Kamzíka, o rok skôr.

To by však Praha nesmela dať prednosť výstavbe vysielača pre ostravskú aglomeráciu. Vysielač na bratislavskom Kamzíku však meškal nielen z finančných dôvodov.

„Všetko stavebné drevo sa na politický pokyn zhora presmerovalo na stavbu makety pomníka osloboditeľov na Slavíne,“ spomínal Stahl. „Výstavbu Kamzíka to prerušilo takmer na pol roka.“

Keď 3. novembra 1956 začalo prvé slovenské štúdio konečne vysielať, mnohí Bratislavčania mohli program sledovať len pred obchodnými domami.

V ich výkladoch žiarili zázračné skrinky. „Boli to skôr skrine, ale obrazovku mali veľkosti pohľadnice,“ poopravil ma Argaláš.

Čítajte viac Tento príbeh je na celý román: Ako bola po vojne cesta do Hamburgu zarúbaná

Prvé vysielanie zasvätili tomu najlepšiemu zo slovenského folklóru. V dnes už zbúranom Parku kultúry a oddychu vystupoval Slovenský ľudový umelecký kolektív (SĽUK).

Priamy prenos z koncertu sa musel vysielať dosť zložito, lebo z PKO nebolo vidieť na Kamzík. Preto signál prenášali najprv na budovu internátu Lafranconi a odtiaľ na vežu vysielača.

Tam sa nachádzalo provizórne televízne štúdio. Keďže nemohlo stačiť rastúcim potrebám, uvoľnil mu neskôr svoje štúdio rozhlas na Zochovej ulici.

Hádajte, koľko televízorov bolo v roku 1956 zaregistro­vaných na celom Slovensku? 500, slovom: päťsto.

Bratislavské štúdio vysielalo spočiatku len dvakrát týždenne – v stredu a sobotu. Od novembra 1957 to bolo každý deň okrem pondelka.

Medzitým sa počet televíznych koncesionárov na Slovensku zvýšil takmer 12-krát, na 6 129. Spočiatku bolo možné signál prijímať len na časti západného Slovenska.

„Predovšetkým na Záhorí, Žitnom ostrove a na území po Nitru, neskôr sa pokrytie zväčšovalo,“ spresnil Stahl.

V tom čase už Bratislava dosiahla v rámci ČST niekoľko prvenstiev. Ešte pred začatím vysielania vznikol v roku 1955 vo filmových ateliéroch na Kolibe prvý čs. celovečerný televízny film – balet Červený mak (podľa sovietskej predlohy o čínskej revolúcii!). Zahral si v ňom, mimochodom, aj Martin Ťapák.

A od 30. januára 1958 sa uskutočnili priame prenosy z majstrovstiev Európy v krasokorčuľovaní v Bratislave.

Bolo to prvýkrát na našom kontinente, čo sa tento šport dostal „on-line“ na obrazovky.

V decembri 1958 začala ČST vysielať aj v pondelok a práve program na tento deň sa stal doménou bratislavského štúdia.

Celoštátne zabezpečovalo vysielanie pre deti, aktuality zo športu, spravodajský prehľad uplynulého týždňa atď. Ale slávnymi sa stali „bratislavské pondelky“ – televízne inscenácie pripravené slovenskými tvorcami. Prvou bola hra Život Galileiho od Bertolta Brechta.

Ako divák pamätník môžem dosvedčiť, že tie inscenácie boli čosi úplne iné, oveľa kvalitnejšie v porovnaní so súčasnými, častokrát stupídnymi telenovelami.

Dnes si už nevybavím, kto vyslovil nasledujúci úsudok, musel to však byť niektorý český kritik: „Bratislavské pondelky poľudšťovali československú televíziu,“ napísal. Dodajme, že nielen televíziu, ale do istej miery celú spoločnosť.

Zvláštne čaro televíznych duchov

Mali by sme si uvedomiť, že v roku 1958 televízny signál nepokrýval ani polovicu Slovensku a televízor sa stále považoval za pomerne luxusný výrobok.

Už vtedy síce začal fungovať provizórny vysielač na Krížnej v pohorí Veľká Fatra, ale definitívny vysielač Banská Bystrica uviedli do prevádzky len v októbri 1960. Tretí základný vysielač Košice na Dubníku pribudol až vo februári 1961.

„Ešte aj v polovici šesťdesiatych rokov bolo slovenské územie pokryté signálom iba na 70 percent," tvrdil František Argaláš.

Čítajte viac Bola tu kedysi taká fabrika - Nobelova Dynamitka

Podľa kroniky obce Ličartovce pri Košiciach sa tam prvý televízor objavil až v roku 1959. Kúpilo ho roľnícke družstvo pre miestnu školu.

V Komáranoch pri Vranove nad Topľou si ako prvý zaobstaral televíziu Michal Žipaj, bolo to v roku 1961. V obývačke sa tlačili desiatky susedov, nedalo sa dýchať, ale stálo to za to – všetci boli svedkami majstrovstiev sveta v hokeji.

„O štyri roky neskôr už bol televízny prijímač v každej tretej usadlosti,“ zaznamenal miestny kronikár.

Verejné sledovanie televízie v prvých rokoch jej vysielania malo svoje nevýhody, ale aj zvláštne čaro. V niektorých obciach sa vyberalo akési vstupné.

Dospelí platili 50 halierov, deti to mali zadarmo. Z výnosu sa hradili opravy prijímača a čistenie miestnosti.

„Televízia sa stala oknom do sveta aj pre Slovákov v najzápadnejšej dedinke, priniesla tam kultúru a informácie," hovorieval Stahl.

S aktuálnymi politickými informáciami to bolo horšie, lebo i v televízii platila vtedy prísna cenzúra. Ďalší a ďalší Bratislavčania si kvôli tomu dávali prerobiť televízory na príjem Viedne.

Podľa Argaláša v meste pôsobilo niekoľko majstrov, ktorí dokázali denne upraviť aj po desať prijímačov.

Za kus však pýtali čoraz viac – od 500 do 800 korún. Keď úrady zistili, že toľko ľudí sleduje rakúsku televíziu, dali signál rušiť.

Nasledoval oficiálny protest Rakúska, lebo rušenie zasiahlo aj obce na druhej strane štátnej hranice. Preto Československo s tým čoskoro prestalo.

Na Slovensku sa budovali vykrývacie vysielače a televízne prevádzače. Stále však ostávalo množstvo lokalít, kam signál „nedosiahol“ a kde kvalitu televízneho obrazu zhoršovali neodmysliteľní „duchovia“.

Čítajte viac Rok za urážku prezidenta, slučka za velezradu

„Zrnenie obrazovky, sneženie, svedčilo o slabom signáli, zatiaľ čo duchovia o odrazenom, akoby viacnásobnom signáli,“ vysvetľoval mi Kožehuba.

Pokrivkávala aj kvalita prvých československých televízorov. Napriek tomu nebolo ľahké si ich zaobstarať.

Bolo treba mať známosť v predajni alebo aj vyššie. A dosť našetrených peňazí. Televízory zlacneli až potom, keď sa v roku 1959 rozbehla ich výroba v Nižnej na Orave a keď ju začal dotovať štát.

O rok nato tam vyrobili už 110-tisíc „oravanov“. A o šesť rokov neskôr – prvý miliónty. O ďalšie štyri roky, v máji 1970, začal vysielať 2. program ČST. Slovensko vstúpilo obomi nohami do televíznej éry.