Jeden osvienčimský väzeň to vyjadril slovami: Začal sa vlastne vtedy, keď prvý gardista vyfackal Žida bez príčiny. Len tak, lebo si to mohol dovoliť. Žiada sa to pripomenúť práve teraz, v predvečer Dňa obetí holokaustu a rasového násilia.
Deviateho septembra 1941 vydala ľudácka vláda Nariadenie o právnom postavení Židov, známe ako Židovský kódex. V Bratislave bol práve na oficiálnej návšteve ríšsky minister vnútra Wilhelm Frick. Ten označil nariadenie za vzor pre ostatné európske krajiny.
„Oveľa staršie a väčšie národy nielenže sa nevedia rozhodnúť pre podobný krok, ale zaujali dokonca postoj, ktorý práve v porovnaní so statočnosťou a s rozhodnosťou tohto malého a mladého slovenského národa musíme chápať ako nečasový a váhavý,“ povedal Frick v rozhovore pre Grenzbote, noviny karpatských Nemcov.
Kódex vychádzal z nacistických rasových (tzv. norimberských) zákonov a tvrdosťou niektorých ustanovení predstihoval napríklad nariadenia platné v Protektoráte Čechy a Morava. Podľa českého historika Jiřího Svatinu bol „najkrutejším protižidovským zákonom“ v Nemcami okupovanej Európe.
Svojimi 270 paragrafmi bol zároveň najobsiahlejšou právnou normou v legislatívnych dejinách slovenského vojnového štátu. Viaceré z nich však Židovský kódex len „zastrešil“.
Prevzal ich z vládnych nariadení a ministerských vyhlášok, vydaných ešte pred 9. septembrom 1941, od roku 1939. Lebo pohon na Židov v slovenskom štáte sa začal hneď po tom, čo vznikol pod patronátom nacistického Nemecka.
Čítajte viac Neslýchaný škandál na Pribinových slávnostiach
Vyhostení zo škôl, povolaní k lopate
Prvé protižidovské opatrenia obmedzovali ľudské práva židovských občanov. Postupne ich vyraďovali na okraj spoločnosti, degradovali na občanov druhej či tretej kategórie.
Napríklad už v lete 1939 ministerstvo školstva a osvety nariadilo znížiť počet židovských študentov na gymnáziách od nového školského roka na štyri percentá z celkového počtu žiakov.
O rok neskôr sa išlo ďalej. Obežník z augusta 1940 predpisoval úplne zamedziť prístup židovským žiakom na stredné i vysoké školy. Výnimkou boli ľudové (základné) školy s tým, že ministerstvo určilo, ktoré môžu prijímať aj deti Židov.
Išlo o školy, ktorých zriaďovateľom bola Židovská náboženská obec a ona znášala aj náklady na ich prevádzku. Napríklad v Bratislave povolili otvoriť štyri takéto školy. V ich triedach sa tiesnilo aj po 60 žiakov.
V Prešove vychodila židovskú školu aj Hilda Hrabovecká. Pochádzala z veľmi chudobnej rodiny a rodičia poslali dcéru do tejto školy najmä preto, lebo tam mala obed a učebnice zadarmo. Všetko sa zmenilo po roku 1939, to už Hilda bola na gymnáziu.
„Pre nás dospievajúce slečny bolo obzvlášť krutým opatrením zákaz pohybu v centre mesta,“ spomínala v našom rozhovore. „Nesmeli sme totiž na korzo na hlavnej ulici. A tak sme sa potom stretávali na inej ulici. Zakázali nám však aj plaváreň, aj gymnázium, a to už bolo horšie.“
Ale čo s mladými Židmi, ktorým nedovolili sa ďalej vzdelávať? Vo februári 1940 začali z iniciatívy Hlavného veliteľstva HG vznikať takzvané židovské pracovné skupiny na odpratávanie snehu a čistenie mesta. Mimochodom, bez nároku na finančnú odmenu.
Okrem toho štát ponúkal rekvalifikačné kurzy na výkon manuálnej práce. A koncom januára 1940 nadobudol platnosť branný zákon. Na jeho základe mladých Židov a Rómov povolávali do 24-mesačnej „prezenčnej pracovnej služby“ v peších plukoch.
Medzi prvými takto narukoval aj Bratislavčan Leo Kohút. Svoju skúsenosť opísal na sklonku života v spomienkovej knihe.
„Nedostali sme do rúk nijaké zbrane – pri jednom rozkaze nám čítali, že našou zbraňou je lopata. A v marci 1940 sme prisahali, že budeme lopatou brániť Slovenský štát."
O mesiac skôr, v polovici februára 1940, začali gardisti obchádzať bratislavské kaviarne a vyháňať z nich Židov. Kto odmietol z podniku odísť, toho fyzicky napadli.
Vedúcim prevádzok prikázali vyvesiť do výkladov oznamy: „Židia nevítaní“ a „Vstup Židov nežiaduci“. Majiteľov kaviarní a hostinských zároveň upozornili, že budú starostlivo sledovať, kto a ako sa odteraz bude k Židom správať.
Medzitým začali Židov vyháňať z niektorých povolaní, inštitúcií, ba z celých odvetví. V rýchlom slede za sebou vychádzali vládne nariadenia, ktoré obmedzovali či znemožňovali uplatnenie židovským obchodníkom, sudcom, advokátom, lekárnikom, novinárom. A v jednom nariadení stálo čierne na bielom: „Židia nemôžu byť členmi hudobnej komory.“
Podľa etnológa Petra Salnera niektoré z týchto právnych noriem sa mohli zdať zbytočné či malicherné. „Ako celok však tvorili prvé kamienky mozaiky, ktorá slúžila základnému cieľu – vyradiť Židov zo spoločnosti a pripraviť ekonomické a morálne podmienky na ich neskoršie deportovanie z územia Slovenska,“ dodáva Salner.
Foto: WEBUMENIA.SK
Čítajte viac Lietadlá na úteku: Chceli zostreliť cvičný cieľ, zbombardovali mesto v Kalifornii
Na Hlinkovo námestie vstup zakázaný
Alexandra Bachnára zastihlo nariadenie o zákaze štúdia na Pedagogickej akadémii v Bratislave. Nemohol ju dokončiť. Vrátil sa do rodných Topoľčian, kde zažil ďalšie príkoria a poníženia.
„Medzi prvými protižidovskými opatreniami bol zákaz navštevovať určité verejné priestory,“ spomínal. „Úrady zaviedli pre Židov rannú i večernú policajnú hodinu, dokonca vymedzili čas, kedy môžu nakupovať. Neskôr nasledoval zákaz opustiť trvalé bydlisko bez príslušného cestovného povolenia.“
Historik holokaustu Ivan Kamenec hovorieva: „Kto by dnes schvaľoval deportácie? Leda ten, čo to nemá v hlave celkom v poriadku. Treba sa však pýtať, kto je zodpovedný za to, čo im predchádzalo.“ A to, čo im predchádzalo, v prvom rade arizácie, ožobráčilo slovenských Židov, ktorí sa tak stali pre mladý štát sociálnou príťažou. Bolo sa jej treba čo najskôr zbaviť…
Arizácie sa začali v auguste 1940. Ani nie za celý rok prešlo na Slovensku vyše 2 250 židovských podnikov do „árijských rúk“ a vyše desaťtisíc ich bolo zlikvidovaných. Na svoje si pritom prišli najmä exponenti ľudáckeho režimu.
Často im ich odpredali hlboko pod reálnu cenu alebo ich získali celkom zadarmo. Lebo namiesto mnohých likvidovaných, čiže zatvorených podnikov (väčšinou malých a stredných živností) onedlho vznikali „árijské“ podniky.
Izraelský historik Robert Büchler kedysi pátral po tom, komu sa ušli v jeho rodných Topoľčanoch najtučnejšie kúsky z „arizačného koláča“, najviac prosperujúce podniky. Zistil napríklad, že Ľudovít Čap, vysoký funkcionár ľudovej strany, arizoval firmu Izidor Linkenberg, veľkoobchod s drevom a stavebninami.
Kto by dnes schvaľoval deportácie? Leda ten, čo to nemá v hlave celkom v poriadku. Treba sa však pýtať, kto je zodpovedný za to, čo im predchádzalo.Ivan Kamenec - historik
Margita Ludwighová, manželka okresného náčelníka Hlinkovej gardy, získala výnosný podnik Max Bernfeld, obchod s plachtami a vrecami, a Mária Žiaková, žena obvodného tajomníka HSĽS, obchod s konfekciou Žigmund Schick.
Jedni prišli k majetku i bohatstvu až nekresťansky ľahko, iných pritom zbavili zo dňa na deň všetkého, čo vytvárali, vlastnili a zveľaďovali po celý život. Mnohí Židia prichádzali o zamestnanie, nesmeli vykonávať dokonca povolania lekárov a lekárnikov, pravda, okrem tých, ktorí dostali výnimku, lebo ľudácka moc rýchlo zistila, že bez niektorých odborníkov sa jednoducho nezaobíde.
Nezamestnaným Židom sa určila pracovná povinnosť na 60 dní. Pracovali za stravné 12 korún na 8 hodín. Z povinnosti sa síce mohli vykúpiť, ale za 25-tisíc korún, čo si málokto mohol dovoliť. Ďalší prichádzali dokonca o strechu nad hlavou.
Napríklad v Považskej Bystrici vyšlo nariadenie, podľa ktorého museli vyprázdniť do 1. apríla 1940 byty na Hlinkovom námestí a od 5. júla platil zákaz bývania Židov na uliciach Štúrovej, Štefánikovej a Hitlerovej. Do týchto ulíc Židia nesmeli ani vstúpiť, tobôž nie vysedávať tam na lavičkách alebo prechádzať sa po parku.
Z Bratislavy sa už v septembri 1941 muselo vysťahovať na základe vyhlášky Ústredného hospodárskeho úradu 300 židovských osôb na vidiek. Do júna nasledujúceho roku to malo byť podľa plánu až 8 000 osôb, medzitým sa však začali deportácie.
Foto: WEBUMENIA.SK, UK BA, SNM, DIGITALIZOVANÉ FOTO Z DOBOVEJ TLAČE, JOZEF KOTULIČ
Čítajte viac Invázia na ostrov Kiska, ktorý nikto nebránil, sa skončila veľkými stratami
Židovskú krv vyhlásili za menejcennú
Niektorí radikálne naladení funkcionári ľudovej strany nečakali ani na Židovský kódex a sami prichádzali s iniciatívou. „Vari najhorlivejšie si v tomto smere počínal šarišsko-zemplínsky župan Andrej Dudáš,“ pripomína Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV. „Už koncom marca 1941 vyšla z jeho rozhodnutia vyhláška župného úradu, ktorá všetkým Židom vrátane detí nariaďovala nosiť jasne viditeľné označenie.“
Na ľavom ramene nad lakťom na vrchnom obleku mali nosiť „dookola prišitú pásku žltej (citrónovej) farby v šírke tri centimetre“. Dudášova vyhláška takmer o pol roka predstihla kódex, ktorý Židom od šesť rokov veku uložil povinnosť nosiť označenie v podobe šesťcípej Dávidovej hviezdy.
Vyhláška ministra vnútra Alexandra Macha z 21. septembra 1941 to konkretizovala nasledujúcim spôsobom: Hviezda zo súkna žltej farby mala mať priemer 6 centimetrov a belasé lemovanie. Všetci ju museli nosiť „našitú na ľavej strane pŕs svojho obleku“.
Dalma Holanová-Špitzerová mala vtedy 15 rokov, žila v Liptovskom Mikuláši v učiteľskej rodine. „Bola som blondína, možno aj preto ma mnohí nepovažovali za Židovku, a tak som sa často ukazovala na ulici bez hviezdy,“ spomínala.
„Pamätám si, že najprv sme tú žltú hviezdu my mladí ľudia nosili s určitou pýchou,“ priznal sa nám Bachnár. „Lebo sme netušili, čo nás čaká.“
Hoci väčšinu paragrafov Židovského kódexu prevzali jeho zostavovatelia z nariadení a vyhlášok prijatých predtým (najmä po septembri 1940), objavili sa v ňom aj viaceré zásadné novinky. Pripomeňme aspoň novú definíciu pojmu Žid na rasovom základe.
Za Žida sa podľa kódexu považoval každý, kto pochádzal „najmenej od troch podľa rasy židovských starých rodičov“. Pritom za židovského starého rodiča sa pokladal ten, kto patril k izraelitskému vierovyznaniu.
Nový bol aj pojem „židovského miešanca“. Podľa kódexu ním bol každý, kto pochádzal od „dvoch podľa rasy židovských starých rodičov“ a vyznával izraelitskú vieru.
Je síce pravda, že o vymedzenie pojmu Žid sa pokúšalo už vládne nariadenie č. 36 z roku 1939, jeho prípravu však výrazne ovplyvňovali umiernení vo vedení ľudovej strany.
„Pracujúca pospolitosť žiada norimberské zákony,“ nástojil v tejto súvislosti o niečo neskôr denník Gardista, hlásna trúba radikálov. „Koreň židovskej otázky je v židovskej krvi. Treba zabrániť, aby sa cudzia, menejcenná židovská krv vlievala do tela slovenského národa, aby cudzorasoví odporní židáci mohli przniť slovenskú krv.“
Kódex prišiel s definíciou na rasovom princípe, ktorej sa dožadovali ľudácki radikáli a ktorá nadchla aj nemeckých nacistov. Oficiálny tlačový orgán ich strany Völkischer Beobachter priniesol správu o Židovskom kódexe na titulnej strane pod príznačným názvom Norimberské zákony na Slovensku.
„Nariadenie znamená pre riešenie židovskej otázky na Slovensku míľnik historického významu,“ uvádzalo sa v komentári novín. Jeho autor osobitne vyzdvihol ustanovenia ohľadne ochrany árijskej krvi (zákaz zmiešaných manželstiev) a fakt, že nové určenie pojmu Žid sa bude týkať aj „10– až 15-tisíc rasových Židov, ktorí podľa doterajších zákonov neboli za nich považovaní“.
Treba zabrániť, aby sa cudzia, menejcenná židovská krv vlievala do tela slovenského národa, aby cudzorasoví odporní židáci mohli przniť slovenskú krv.denník Gardista
Foto: WEBUMENIA.SK, UK BA, SNM, DIGITALIZOVANÉ FOTO Z DOBOVEJ TLAČE, JOZEF KOTULIČ
Nasledovala cesta dobytčiakmi do plynu
Samozrejme, to ešte nebolo celé „konečné riešenie“. Bol to jeho začiatok s dôležitým ideologickým a legislatívnym základom. Ľudácky štát začal zbavovať časť svojich obyvateľov ľudských práv a občianskych slobôd.
Začal ich vyháňať zo škôl, z pracovísk, bytov, miest a postupne ožobračovať. Radikáli medzi ľudáckymi špičkami však snovali plány o koncentračných táboroch podľa veľkého nemeckého vzoru.
Podľa zistení historika Hlavinku sa prvé návrhy židovských pracovných táborov z dielne ministerstva vnútra objavili už v septembri 1939. O dva roky, v jeseni 1941, ich realizovali v Novákoch a Seredi, neskôr aj vo Vyhniach.
Tam sústredených Židov začali o niekoľko mesiacov vyvážať zo Slovenska do Nemcami okupovaného Poľska. Vraj na prácu, ale v skutočnosti na takmer istú smrť.
Čítajte viac Psie dni politiky: volebná kampaň v auguste a krvavé volebné leto
Vlakom prvýkrát v živote vtedy v marci 1942 cestovala aj 18-ročná Hilda Hrabovecká. V dobytčiaku, prvým transportom do koncentráku.
Holokaust potom vrcholil v krematóriách a plynových komorách Sobiboru, Treblinky, Belzecu, Majdaneku a Osvienčimu. Zo Slovenska tam vo dvoch vlnách poslali takmer 70-tisíc Židov.
Kto by dnes schvaľoval deportácie? Leda ten, čo to nemá v hlave celkom v poriadku. Treba sa však pýtať, kto je zodpovedný za to, čo im predchádzalo.
Manželstvo medzi Židom a Nežidovkou sa tresce
Židovský kódex obsahoval 220 paragrafov, nad mnohými z nich ostáva dnes rozum stáť. Uvádzame aspoň niekoľko na ukážku:
- § 9.(1) Zakazuje sa uzavrieť manželstvo medzi Židom (Židovkou) a Nežidovkou (Nežidom) a medzi Židom (Židovkou a židovskou miešankou (miešancom). (2) Kto vedome uzavrie manželstvo proti zákazu v ods. 1, potresce sa pre prečin väzením do 3 rokov a stratou úradu.
- § 10. Vedomý mimomanželský styk medzi Židom (Židovkou) a Nežidovkou (Nežidom) sa tresce ako prečin väzením do 5 rokov.
- § 18.(1) Židia nemôžu vykonávať lekársku a zverolekársku prax.(2) Ustanovenie ods. 1 sa vzťahuje aj na židovských miešancov, keďže ide o lekársku prax.
- § 19.(1) Priestupku sa dopúšťa a tresce sa okresným (štátnym policajným) úradom peňažným trestom od 500 do 50 000 Ks, ktorý sa v prípade nevymožiteľnosti má premeniť na väzenie od 5 dní do 30 dní: a) kto súc podľa § 19 vylúčený z lekárskej, resp. zverolekárskej praxe ju vykonáva; b) kto vo výkone lekárskej, resp. zverolekárskej praxe zamestnáva alebo umožňuje zamestnávať osobu z jej výkonu vylúčenú.
- § 25. Štátne bezpečnostné orgány môžu kedykoľvek vykonať u Židov osobnú prehliadku, a to aj bez písomného príkazu úradu alebo súdu.
- § 26. Štátne bezpečnostné orgány môžu kedykoľvek vykonať u Židov a židovských združení domovú prehliadku, a to aj bez písomného príkazu úradu alebo súdu.
- § 27.(1) Žid (židovské združenie) ako odosielateľ akejkoľvek poštovej zásielky (listy, balíky a pod.) vo vnútrozemskom styku je povinný uviesť na nej svoju presnú adresu a ľahko zbadateľné označenie (židovskú hviezdu). 2) Kto poruší ustanovenie ods. 1 potresce sa okresným (štátnym policajným) úradom pre priestupok peňažným trestom od 100 Ks do 10 000 Ks, ktorý sa má v prípade nevymožiteľnosti premeniť na uväznenie od 1 dňa do 15 dní.