Jej iniciatíva našla podporu v politických kruhoch i v širokej verejnosti a prevzali ju viaceré štáty. Akciu organizoval Červený kríž, ktorému u nás predsedala práve pani Alice. Pod názvom Veľkonočný mier prebiehala každý rok počas prvej republiky.
Trojdňový Veľkonočný mier vyhlásila Alice Masaryková prvýkrát na Bielu sobotu 26. marca 1921. Išlo jej nielen o mier v medzinárodných vzťahoch, ale i vo vnútri každého človeka a v malom svete rodiny. Lebo až z tohto mieru mohol podľa nej „vyrásť mier“ v národe, Európe a vo svete. „Ak nezačneme od seba, neobstaneme ani pred sebou,“ hovorievala.
Čítajte viac Tajomstvo prázdneho hrobu: Vstal Kristus z mŕtvych?
To nám môže byť blízke. Súčasná slovenská spoločnosť je vari ešte viac polarizovaná, ako bola pred sto rokmi. Deliaca čiara prechádza medzi generáciami aj rodinami. Mnohí rodičia sa už nedokážu stretnúť s deťmi alebo vnukmi, aby sa to neskončilo škriepkami o politike. Niekedy vyúsťujú až do rozchodu. Občas aj trvalejšieho…
Slovenská prezidentka tvrdí, že spájať takto rozdelenú spoločnosť je nad sily jednej hlavy, hoci aj hlavy štátu. Alice Masaryková bola idealistka, preto by zrejme s názorom pragmatickej Zuzany Čaputovej nesúhlasila. Politika v ponímaní Masarykovej dcéry bola umením nemožného.
Pritom mala za sebou rakúske väzenie počas vojny, aj pôsobenie v československom parlamente (Národnom zhromaždení). Mimochodom, bola členkou jeho Slovenského klubu, keďže poslanci za Slovensko vtedy ešte nepatrili do straníckych frakcií.
Vrcholová politika však 40-ročnú filozofku vôbec nenadchla, protivili sa jej najmä stranícke rozbroje. A tak z tejto arény odišla a vyhovela prosbe otca, aby mu fakticky robila prvú dámu. Jeho manželka, Alicina matka pani Charlotta, totiž trpela vážnou duševnou chorobou a jej zdravotný stav sa po vojne zhoršil natoľko, že väčšinu času až do smrti v máji 1923 trávila v sanatóriu. Dcéra sprevádzala Masaryka na všetkých významnejších reprezentačných podujatiach.
Zároveň sa upísala práci pre Červený kríž. Na otázku priateľky niekedy v roku 1919, či nepomýšľa na vydaj, odpovedala: „Zamilovala som sa do Červeného kríža a svojej láske ostanem verná.“
Aspoň tri dni zmierenia
V tom čase sa Alice Masaryková starala o návrat československých legionárov do vlasti a zháňala potravinovú i zdravotnícku pomoc pre najviac vojnou postihnuté oblasti republiky. Na Slovensku to boli predovšetkým severné okresy, kde hrozil hladomor a vyčíňali nebezpečné epidémie.
Alice Masaryková vycestovala do USA a Veľkej Británie s výzvou: „Príďte pomôcť, podmienky sú zúfalé!“ Odpoveďou bolo osem lodí, ktoré neskôr nazvali „loďami lásky“. Boli plné potravín, liekov a zdravotníckeho materiálu, ale pricestovala s nimi aj misia milosrdných sestier britského Červeného kríža, vedeného lady Muriel Pagetovou, rodinnou priateľkou Masarykovcov.
Misia sa v Bytčici pri Žiline podieľala na vzniku detskej nemocnice, v Modre zriadila oddelenie pre podvyživené deti, v Košiciach rekonvalescenčné stredisko, a tým sa výpočet nekončí.
„Menšie dedinské školy boli premenené na dočasné nemocnice pre chorých na kiahne,“ približuje historička Zora Mintálová – Zubercová. „Medzi dedinami obiehala mobilná stanica vedená britskou zdravotnou sestrou so šiestimi študentmi medicíny, ktorí očkovali obyvateľstvo.“
Čítajte viac Od zaviazania zvonov po kúpačku
Neskôr sa prezidentova dcéra zamerala na mierový program Červeného kríža. Na tri dni, počnúc Bielou sobotou, mali utíchnuť stranícke spory, ale aj hádky medzi občanmi.
Skúsenosti z Veľkej vojny ju priviedli k presvedčeniu, že sa nesmie zopakovať, že jej hrôzy si treba pravidelne pripomínať, lebo ľudia majú sklony na všetko zlé zabúdať.
Preto sa akt vyhlásenia Veľkonočného mieru začínal aj v Bratislave a ďalších slovenských mestách o 11.58 dvojminútovým tichom na uctenie pamiatky obetí prvej svetovej vojny. Prečo dvojminútovým? Prví s tým začali Anglosasi, konkrétne britský kráľ Juraj V. „Tri minúty by bolo veľa, jedna – málo, dve – akurát,“ povedal údajne v rozhovore s premiérom.
„Aspoň raz v roku sa potrebujeme sústrediť na myšlienku radosti a na skutky mieru,“ vyhlásila Alice Masaryková v jednom prejave. „V tichu Bielej soboty sa spájame so všetkými tými, ktorí pre našu vlasť a myšlienku humanity žili a pracovali.“
Podľa českého masarykológa Radovana Lovčího tým chcela aspoň na krátke veľkonočné obdobie rozdelenú spoločnosť stmeliť a nazdávala sa, že Červený kríž sa ako nadstranícka organizácia môže tejto úlohy zhostiť.
Osobitne vyzývala novinárov, aby počas sviatkov zachovali pokoj zbraní a nezraňovali nikoho slovom, ktoré niekedy vie spôsobiť nezahojiteľné rany. Pripomíname, že denníky vtedy vychádzali aj na Veľkonočnú nedeľu.
„Veľkú noc slávime v znamení Božieho mieru,“ napísal denník Slovenský východ v apríli 1930. „Všetci túžime po večnom mieri.“
Áno, Alice Masaryková neskrývala, že svojím mierovým programom chce nadviazať aj na najvýznamnejšie náboženské hnutia raného stredoveku – Boží mier (Pax Dei) a Boží pokoj zbraní (Treuga Dei). Pripomeňme si aspoň v skratke, čo to boli za hnutia.
Zákaz vojny od stredy do pondelka
Obe hnutia sa zrodili po páde ríše Karola Veľkého, známej tiež ako Ríša Rimanov a Frankov v 10. storočí. Na jej mieste vznikali malé i veľké panstvá, ktoré bojovali medzi sebou a s duchovenstvom. Okrem toho ich čoraz častejšie napádali Vikingovia.
Ako uvádza francúzsky historik Christian Lauranson – Rosaz, nielen svetská šľachta, ale i niektorí predstavitelia duchovenstva, biskupi, viedli medzi sebou lokálne súkromné vojny. Navyše, v Ríme sa v tom čase morálka nachádzala na samom dne.
Mierové dohody mali krátke trvanie a bojujúce strany dlho nič nenútilo, aby ich dodržiavali. Koncom 10. a začiatkom 11. storočia sa však konalo niekoľko mierových synod, cirkevných snemov, ktoré priniesli zmenu.
Pamätná je v tejto súvislosti najmä synoda v roku 1024, na ktorej sa zúčastnil aj francúzsky kráľ Robert II., zvaný Pobožný. Na nej sa dohodlo, že prítomní rytieri a šľachtici odprisahajú mier pred relikviami. Každý, kto tak neurobil alebo porušil sľub, podliehal exkomunikácii, čiže vyobcovaniu, vylúčeniu z cirkvi, čo sa považovalo za jeden z najťažších trestov.
Neskôr sa tohto obradu museli zúčastňovať všetci rytieri príslušnej diecézy, v prvom rade však elitní jazdci – ťažkoodenci.
Vzhľadom na upadajúcu morálku vyššieho duchovenstva museli napríklad v Burgundsku skladať takúto prísahu pri uzatváraní mieru aj biskupi, a to pred kráľom.
Okrem toho Robert II. Pobožný vydal dekréty, ktoré zakazovali viesť vojnu od stredy večera do pondelka rána, ako aj počas obdobia pôstu a očisty, ktoré predchádza hlavným kresťanským sviatkom. V prípade veľkonočných sviatkov to platilo až do ich skončenia.
Foto: FOTO: HERODOT.NET
„Počas týchto období nesmie v diecéze nosiť zbrane nikto okrem panovníka, ak ten je zapojený do vojenských udalostí vo verejnom záujme,“ prikazoval jeden z dekrétov.
To už hovoríme o hnutí Treuga Dei, ktoré bolo pokusom zakázať všetky vojnové akcie v určitom čase a priestore. Ďalší francúzsky historik André Larane rozlišuje dva typy tohto hnutia. Kým prvý, „severný“, chcel dosiahnuť zákaz všetkých vojnových akcií počas sviatkov a pôstu, druhý, „južný“, si kládol za cieľ zastaviť faidu – rodovú krvnú pomstu, ktorá vtedy decimovala rytierske rodiny.
Ale ešte na sklonku vlády Karola Veľkého začal platiť úzus, že nedeľa je aj v čase vojny dňom prímeria. Pánov deň sa pod hrozbou trestu mal sláviť dôstojne a bez krviprelievania.
V roku 1123 sa konal Štvrtý lateránsky koncil (snem biskupov), označovaný za najvýznamnejší koncil stredoveku. Podľa jedného z jeho záverov mal zavládnuť na ďalšie štyri roky všeobecný mier v celom kresťanskom svete. A to od prvej adventnej nedele do ôsmej nedele Zjavenia Pána a potom od Vzkriesenia až do Zostúpenia svätého ducha (50. deň po Veľkej noci).
Čítajte viac Kúpací pondelok: Najprv smiech, potom plač
„V dôsledku prímeria sa duchovní, mnísi, pútnici, ženy, poľnohospodári a ich zvieratá, obchodníci tešili trvalému pokoju,“ tvrdia stredovekí kronikári. Či to bolo naozaj tak, nedokážeme dnes potvrdiť ani vyvrátiť z nezávislých zdrojov.
Dá sa však predpokladať, že hnutie Boží mier násilnosti aspoň obmedzovalo. Hnutie okrem toho ponúklo – povedané slovami André Laraneho – víziu jednoty, mieru a poriadku. Čoskoro sa však ukázalo, že väčšie zisky prináša tým, ktorí majú moc. Preto nezmasovelo a konkrétne vo Francúzku postupne zaniklo už v 12. storočí.
Foto: FOTO: MUSEUM T. G. M. V RAKOVNÍKU
Ticho je skúškou sily
Ale vráťme sa domov a do 20. rokov 20. storočia. Masarykovej Červený kríž si časom kládol čoraz vyššie ciele.
Od roku 1923 sa mierová oslava na Bielu sobotu začínala slávnostným zasadnutím parlamentu na Pražskom hrade. Novinári, celé redakcie oznamovali "tlačové prímerie“, prijímali záväzky, že počas veľkonočných sviatkov budú prinášať len pozitívne správy.
Čo bol, mimochodom, pomerne nesplniteľný záväzok najmä v krízových obdobiach. Preto neskôr Masaryková presviedčala novinárov, aby aj cez Veľkú noc prinášali „pravdivé správy, ale nie senzačné“, aby „každé slovo volili s rozvahou a zodpovedne“.
V roku 1928 sa mierová slávnosť na Bielu sobotu konala už na 2 000 miestach po celej republike. Vo väčších mestách sa neuspokojili s dvoma minútami ticha, ale počas pietnej spomienky vyzváňali kostolné zvony, stáli električky aj vlaky a v Prahe i v Bratislave zneli čestné delové salvy.
Mierová slávnosť sa na väčšine miest konala pri pomníku padlých v prvej svetovej vojne. Už v prvých rokoch po nej vyrástli aj v mnohých obciach na Slovensku. Veď nebolo vari jedinej dediny, ktorá by o niekoho neprišla v tej strašnej vojne.
Foto: FOTO: HERODOT.NET
Predpokladá sa, že počas vojny mobilizovalo okolo 400-tisíc Slovákov (70 percent mužov branného veku) a tvorili asi štyri percentá živej sily rakúsko – uhorskej armády. Ale v niektorých plukoch, napríklad v Trenčianskom a Nitrianskom, bolo až 70 – 80 percent mužstva slovenskej národnosti.
A koľko Slovákov v tej vojne padlo? Presné čísla nie sú k dispozícii, ale podľa odborných odhadov sa ich nikdy nevrátilo domov asi 70-tisíc a približne dvojnásobný počet niesol následky vojenskej služby do konca života.
V Bratislave sa pietna spomienka na obete prvej svetovej vojny konala na Bielu sobotu pred pôvodnou budovou SND. Nechýbali prejavy starostu mesta a predsedu spolku ČK.
Každý rok mali dni mieru nejaké ústredné heslo, napríklad Ticho – skúška sily, Sebadisciplínou k mieru, Pokoj ľuďom dobrej vôle, V mieri bdelosť atď.
V roku 1935, keď sa nad Európou začali sťahovať mračná ďalšej vojny, vyzval Červený kríž verejnosť, aby zachovala prímerie počas celého veľkonočného týždňa, počnúc Kvetnou nedeľou.
Iniciatíva Alice Masarykovej medzitým našla pozitívny ohlas v zahraničnej tlači. Liga Červeného kríža vyslala v roku 1930 do Československa komisiu, ktorá mala študovať skúsenosti s Veľkonočným mierom. O štyri roky neskôr ich zhodnotila kladne a odporučila všetkým organizáciám Červeného kríža na celom svete, ako ich využiť v medzinárodnom meradle.
Koncom marca 1937 vysielalo desať rozhlasových staníc v Európe a ďalšie v Japonsku a Amerike oficiálny príhovor o Veľkonočnom mieri. Podľa zistení Radovana Lovčího posolstvo predniesla Alice Masaryková v angličtine a vtedajší československý predseda vlády Milan Hodža vo francúzštine.
Foto: FOTO: HERODOT.NET
Pokus dať Veľkej noci svetský obsah?
Ale v tom čase sa už volanie po mieri politikov dostávalo do príkreho rozporu s vojnovými činmi iných politikov. Mussoliniho fašistické Taliansko napadlo Habeš (Etiópiu), nacistické Nemecko anektovalo Rakúsko, v Španielsku zúrila občianska vojna, do ktorej vstupovali vojenskými dodávkami veľmoci.
„Červený kríž nás nabáda k veľkonočnému mieru, a v tom istom čase lazarety Červeného kríža v Habeši (Etiópii) ostreľujú delá talianskych fašistov, vysvätené predtým služobníkmi cirkvi,“ písal Ľudový denník v roku 1935, redigovaný básnikom Ladislavom Novomeským.
Nie vždy sa darilo dodržať Veľkonočný mier aj doma. A najmä nie počas veľkej hospodárskej krízy v prvej polovici 30. rokov. Odstrašujúcimi sa stali krvavé udalosti počas sviatkov v apríli 1930. Na Veľkonočnú nedeľu v Radotíne pri Prahe narazil pochod nezamestnaných na četnícky kordón. Po streľbe ostalo na dlažbe päť ľudí v kalužiach krvi, medzi nimi dve maloleté deti.
Čítajte viac Veľká noc má neuveriteľnú moc
Neskôr začali poukazovať na rozpory medzi proklamáciami o mieri domácich politikov a ich skutkami aj médiá. Slovenský denník v jednej glose v marci 1932 napísal: „U nás mnohí politici si vnútorný mier vysvetľujú tak, že sa po celý rok miernia v práci.“
Kritika zaznievala aj z určitých cirkevných kruhov, ktoré vnímali úsilie Červeného kríža ako nežiaducu konkurenciu. Veď veľkonočné posolstvo pokoja a mieru leží v základoch učenia cirkvi, načo ho dupľovať? Filozof Jaroslav Šimsa na stránkach Kresťanskej revue vyčítal vedeniu Červeného kríža, že sa pokúša Veľkonočnému mieru dávať moderný svetský obsah a vymýšľa „nový obrad pre demokraciu“.
Alice Masarykovú kritika neodradila a po druhej svetovej vojne a svojom návrate z emigrácie obnovila tradíciu Veľkonočného mieru. Podľa jej životopiscov sa riadila otcovou filozofiou „drobnej práce“ a bola presvedčená, že aj k svetovému mieru sa dá dospieť len krok za krokom. Doma sa však dlho nezdržala. Po nevyjasnenej smrti brata Jana v roku 1948 odišla do USA, kde zomrela 29. novembra 1966.
Pred 30 rokmi bola jej urna na základe iniciatívy Českého červeného kríža prevezená do vlasti a uložená do rodinnej hrobky v Lánoch.
Na Veľkonočný mier sa postupne zabudlo, bývalý režim namiesto neho začal organizovať Slávnosti mieru, ktorým dal naozaj iný obsah, zodpovedajúci vládnucej ideológii.