Na základe výsledkov najnovšieho prieskumu verejnej mienky tvrdíte, že Slováci a Slovenky sú zelenší, než si myslíme. Čo to znamená?
Tomáš: Vo verejných debatách často prehovoria výrazne vyhranené skupiny. Ale väčšina verejnosti zostáva skôr mlčiaca. Náš prieskum dal práve tejto mlčiacej väčšine hlas a priestor sa vyjadriť. Sami sme boli prekvapení, do akej miery sa Slováci a Slovenky považujú za ochrancov prírody a ekológov.
Jan: Za ochrancu prírody sa považuje 74 percent opýtaných. Pričom za vlastenca 57. Myšlienky ochrany prírody sú blízke trom štvrtinám verejnosti.
Čo verejnosť zaujíma najviac? O čom by chcela čítať? Aké témy chce vidieť v televízii, počúvať v rádiu?
Tomáš: Do dotazníka sme zaradili 25 rôznych tém, ktoré sa môžu v médiách objavovať. Top trojku tvorí príroda, o ktorú prejavuje záujem až 81 percent ľudí, zdravie 79, životné prostredie 68. Ide o inkluzívne témy, záujem je pomerne široký.
Jan: Záujem o tieto tri témy je výrazne vyšší ako napríklad o politiku alebo šport, ktoré sú o 12 až 13 percentuálnych bodov nižšie ako zmena klímy. A keby sme sa pozreli na zdanlivo populárne témy, o ktorých si myslíme, že ľudia na ne budú klikať – napríklad súkromie slávnych ľudí, tak v skutočnosti je záujem o ne o polovicu nižší ako o zmenu klímy!
Pre politikov, ktorí to s klimatickou a environmentálnou politikou myslia vážne, to predstavuje príležitosť.
Prekvapilo vás to?
Jan: Priznám sa, že sme to asi čakali. Výskum robíme od roku 2015 a v Česku sú výsledky dosť podobné.
Čo z toho vyplýva pre médiá?
Tomáš: Ukázalo sa, že témy ako politika, krimi, čierna kronika, život slávnych v porovnaní s ostatnými témami dosť prepadajú. Určite majú skalných fanúšikov, ktorí idú po týchto témach, ale väčšinu ľudí nechávajú chladnými. Médiá, ktoré majú širší záber, majú príležitosť venovať viac priestoru aj prírode, životnému prostrediu. Klimatická zmena možno nebola medzi prvými tromi, ale určite by si našla čitateľov a poslucháčov, keby bola v médiách prezentovaná viac.
Redakcie však majú vlastné čísla o klikanosti, čítanosti, návštevnosti, s týmito výsledkami nemusia korelovať.
Jan: A s nimi náš výskum ani nepolemizuje. Ak niekto robí bulvár a ľudia na to klikajú, niet sa o čom baviť. My len dopĺňame, že na predných stranách denníkov by mohli mať svoje miesto aj prírodné témy. Otázky prírody a životného prostredia berú ľudí za srdce. Spája sa im s tým nejaký sentiment. Vo vzťahu ku krajine, ale možno aj obavám z budúcnosti a možno prianiam. Čakajú zlepšenie počínania si politikov a političiek. Je to príležitosť pre médiá, aby tieto témy otvárali oveľa širšie a častejšie. Čo by často znamenalo personálne podporiť tieto tímy v redakcii.
Ak sa aj väčšina Slovákov identifikuje za ochrancov prírody, znamená to, že takými aj skutočne sú?
Tomáš: Určite nie. Nemôžeme povedať, že väčšina verejnosti to automaticky spĺňa. Ide skôr o identitu, s ktorou sa ľudia dokážu stotožniť, a to naprieč celou spoločnosťou. Čo v prípade niektorých náboženských a politických identít neplatí.
Jan: V prieskume nám vyšlo, že v skutočnosti je nízka znalosť tém ochrany prírody, chýba faktografický základ. Ale na druhej strane je veľký záujem. Práve táto kombinácia ukazuje, že je dôležité, aby médiá, ktoré cítia spoločenskú zodpovednosť, vedeli príťažlivým spôsobom rozprávať o týchto témach. Aby kľúčové fakty presakovali do spoločnosti a aby aj štátna politika bola založená nielen na náladách verejnosti, ale tiež viac na komunikácii faktov.
Vyrobila TV Pravda a Športová akadémia Mateja Tótha, o.z.
Ak témy ochrany prírody dokážu spoločnosť spájať, ako to možno politicky využiť?
Jan: V slovenskej politike je rozhodne priestor častejšie argumentovať ochranou prírody a životného prostredia, než sa to deje. Trochu nepozorovane a plazivo sa nám počas uplynulých dekád stalo, že jediné argumenty, ktoré sa berú vážne, majú ekonomický základ. Stále všetko prepočítavame – oplatí sa to, neoplatí? Lenže sa nám ukazuje, a dáta zo Slovenska to veľmi podrobne vykresľujú, že ľudia nepočúvajú len na témy životnej úrovne a ekonomického profitu, rastu HDP a podobne. Ale že tu máme autonómnu motiváciu preto, aby sme žili v zdravom prostredí, v ktorom je čistý vzduch, čistá voda. Keď sa pozrieme ponad plot našej záhrady, chceme vidieť krajinu, ktorá je zdravá a krásna. Chceme jazdiť cez víkendy na výlety do krásnych hôr, kde sa cítime dobre. A chceme takúto krajinu, v ktorej sú zachované dobré hodnoty, odovzdať našim deťom.
Máme sa prestať zaujímať o ekonomické témy?
Jan: Netvrdím – zahoďme ekonomické veci a poďme sa zhovárať iba o prírode. Nebuďme romantickí, utopickí. Ale je zjavné, že do debaty patria okrem ekonomických aj environmentálne argumenty. Ľudia si prajú viac ochrany životného prostredia, od poľnohospodárstva cez priemysel až k doprave. Je tu silný potenciál.
Tomáš: Dovolím si rypnúť do súčasných politikov. Myslím si, že nie úplne poznajú publikum, ku ktorému sa vyjadrujú. Nedokážu reflektovať niektoré záujmy verejnosti. A veľa vecí redukujú iba na makroekonomické ukazovatele.
Jan: Logika je prostá. Príroda a životné prostredie boli v debate popoluškou. Politické strany si pred voľbami ani nezadajú prieskum, ktorý by zisťoval tieto názory. Lebo im to ani nenapadne. Chceme ukázať, že stojí za to všímať si popolušku viac, než dosiaľ.
Čítajte aj Bude to drahé, ak stíchnu škovránky
Iba 55 percent ľudí na Slovensku sa považuje za demokratov. Ako vnímať tento signál?
Tomáš: K tomu treba povedať aj B. Iba necelá pätina ľudí sa aktívne voči identite demokrata vymedzuje a zvyšok, viac ako štvrtina, volil neutrálnu odpoveď alebo nevedel odpovedať. V každom prípade je tento výsledok prepojený s veľkou nedôverou, ktorá sa tiahne celou spoločnosťou, veľkou nedôverou voči politikom, ktorí sa v súčasnosti prezentujú ako demokratickí. Je zásadné zamerať sa na nevyhranenú skupinu. Aby neutiekla k extrémistickým radikálnym skupinám, ktoré budú konfrontovať priamo liberálnu demokraciu a súčasný systém.
Jan: Spoločnosť prechádza turbulentným obdobím. Z hľadiska bezpečnosti, politiky, ekonomiky, inflácie, energií. Čoraz častejšie sa budú prejavovať dôsledky zmeny klímy a kľúčová bude – odolnosť spoločnosti. Ak vieme, že iba 55 percent verejnosti sa identifikuje so súčasným systémom, hlási sa k nemu, a zhruba štvrtina váha, je vysoká miera nedôvery v inštitúcie, tak to môže viesť k zraniteľnosti. Vždy, keď je nespokojnosť s inštitúciami, zvyšuje to pravdepodobnosť, že sa objaví charizmatický líder alebo líderka, ktorí si vyhrnú rukávy a povedia – urobíme v tom poriadok. Upraceme Augiášov chliev. Obchádzajú sa pri tom pravidlá. A ľudia, ktorí sa neidentifikujú s inštitúciami, majú blízko k tomu, aby na riskantnú jazdu s populistom prikývli.
Položili ste otázku, ktorá sa v doterajších prieskumoch takmer vôbec nevyskytla. Koho by chceli ľudia častejšie vidieť a počuť vo verejnej debate?
Tomáš: Dopadlo to veľmi zaujímavo. Ľudia sa zhodli na tom, že je potrebné, aby v debatách viac zaznievali odborníci a experti. Ale aj – mladí ľudia, ochrancovia prírody, ľudia so zahraničnou skúsenosťou, obyvatelia vidieka a – ženy. V kontraste s tým vystupujú politici, ktorí predstavovali jedinú skupinu, na ktorej sa väčšina verejnosti zhodla – chce, aby vo verejných debatách boli zastúpení menej než doteraz. Politici jednoznačne prepadli. Frustrácia z ich práce a spôsobu, akým vystupujú, je naozaj vysoká.
Ako sa ľuďom pozdáva, ako dnes žije väčšina spoločnosti?
Tomáš: Dve tretiny to hodnotili negatívne. Iba päť percent pozitívne. Zaujímavé je porovnať to s tým, ako ľudia hodnotia vlastný spôsob života – 38 percent kladne, 28 percent záporne. Potvrdzuje sa, že voči ostatným ľuďom sme kritickejší ako voči sebe samým.
Jan: Na kritike spoločnosti sa zhodli rôznorodé skupiny. Lenže niekomu môže prekážať, že je príliš konzumná, pre iného skorumpovaná, pre ďalšieho sa zase vzďaľuje katolíckej viere. Je to ďalší výsledok, ktorý naznačuje, že žijeme na nestabilnom podloží, ak sa väčšina verejnosti neidentifikuje s tým, v akej spoločnosti žijeme. Nefunguje tu hrdosť ako v Amerike, trebárs hrdosť na americký sen. Nič také nemáme. Zároveň si myslím, že to naznačuje, že sme zraniteľnejší, než by sme si mysleli.
Budú dnes narodené deti na Slovensku žiť v lepšom svete?
Tomáš: Podľa respondentov nebudú. Podľa 71 percent to bude horší svet, pre 22 percent dokonca výrazne horší. Optimisticky to vidí len veľmi malá časť – deväť percent. Treba zdôrazniť, že prieskum prebiehal v apríli po tom, čo sa začal konflikt na Ukrajine, čo môže ovplyvňovať nálady verejnosti a odhad budúceho sveta. Zároveň obyvatelia požadujú, aby štát aktívne riešil problémy, ktoré budú na Slovensko dopadať v budúcnosti. Na porovnanie sme položili otázku, či tak štát aj reálne postupuje. Ukázalo sa veľké sklamanie. Podľa väčšiny štát rezignoval a nedokáže reagovať na problémy, ktoré nám v budúcnosti hrozia.
Čítajte rozhovor Sucho je extrémne, jedno z najhorších za 140 rokov
Ako dopadla otázka o klimatickej zmene? Je to niečo, čo ľudí na Slovensku nezaujíma?
Tomáš: Práve naopak. Ako sme už spomenuli, klimatická zmena je jednou z tém, ktorá zaujíma väčšinu občanov. Dve tretiny verejnosti dokonca pociťujú dosahy klimatickej zmeny vo svojom každodennom živote. Klimatická zmena nepredstavuje pre ňu vzdialený problém. Je to niečo blízke, s čím sa stretáva, uvedomuje si prepojenosť klimatickej zmeny s rôznymi prejavmi – vlny horúčav, sucho. Tri štvrtiny opýtaných považujú klimatickú zmenu za závažný problém pre Slovensko.
Štyri percentá opýtaných pociťujú v súvislosti s klimatickou krízou extrémny strach, depresiu. Ide o malé číslo v prieskume, no podľa vás by sme ho nemali podceniť. Prečo?
Jan: Keď to prepočítame na nominálny počet obyvateľov, tak zo štyroch percent je zrazu vyše 100-tisíc Slovákov a Sloveniek. Nevnímajme to ale tak, že títo ľudia už majú nejakú diagnózu. Skôr nám to ukazuje, že pre veľkú časť ľudí ide o oveľa silnejšie trápenie, než by sme si mohli podľa verejnej debaty na Slovensku myslieť. Ale skúsme sa pozrieť na celkový obrázok. Máme tu výraznú väčšinu spoločnosti, ktorá si myslí, že naše deti budú žiť v horšom svete. Nedôvera v inštitúcie, nespokojnosť s tým, ako sa dnes žije. To všetko odhaľuje silné emócie, o ktorých sa bežne nehovorí. Pre politikov, ktorí to s klimatickou a environmentálnou politikou myslia vážne a dokázali by o nej uvažovať komplexne, to predstavuje príležitosť získať si dôveru verejnosti. Aby sa zaoberali tým, čo ľudí naozaj trápi. Okrem rizík tam vidím aj príležitosti.
Tomáš: Začína sa ukazovať, že klimatická zmena predstavuje hrozbu aj na individuálnej psychologickej úrovni. Ak zhrnieme všetky negatívne emócie pod termín klimatický distres, určite sa stane významnou témou v oblasti duševného zdravia. Je dôležité, aby sme zraniteľnosť určitých skupín začali brať viac do úvahy aj pri práci s klimatickou problematikou, pri verejných kampaniach.
Ale sú na to odborníci pripravení?
Jan: V Česku sa o téme klimatického žiaľu už hovorí. Pôsobí tu viacero kolegov, ktorí ponúkajú svoje služby ľuďom s týmto trápením. Veľmi živo si však pamätám čas, keď tu ponuka špecializovanej pomoci nebola. Keď moji kolegovia a známi, ktorí prežívali nejakú úroveň úzkosti, sa v poradniach stretávali s nepochopením. Prichádzali tam s obavami, čo sa bude diať so svetom o 30 rokov, a psychológ mal tendenciu to interpretovať ako problémy v partnerskom vzťahu alebo iný druh trápenia, ktorý má korene v detstve. Musíme však už pochopiť, že v tejto dobe je určitá miera podobnej úzkosti normálna. Psychológovia a terapeuti by mali byť schopní s tým pracovať. U každého človeka to má trochu iný náboj, iný osobný príbeh. Ale musia si aj odborníci priznať, že pri environmentálnej úzkosti nejde o projekciu iných starostí. Nemôžeme donekonečna zostávať v zajatí nukleárnej rodiny a raného detstva. Psychológia sa musí otvoriť tomu, že zdrojom výrazných stresorov môže byť aj životné prostredie. Musí urobiť mentálny krok. Alebo skok?
Vo verejných debatách sa často skloňuje, že s ochranou klímy sa to preháňa. Ako to vidí verejnosť?
Tomáš: S týmto tvrdením súhlasí len pätina verejnosti, väčšina sa voči tomu aktívne vymedzila. Takže tie verejné debaty neodrážajú nálady, ktoré Slováci a Slovenky majú. Naopak, obyvatelia jednoznačne podporujú aktívny prístup štátu a aktérov v oblasti ochrany klímy a podpora pre ochranu klímy v posledných rokoch narastá. Podľa 71 percent ľudí je potrebné, aby Slovensko prijalo opatrenia proti zmene klímy. 68 percent si myslí, že Slovensko by malo znižovať emisie bez ohľadu na to, aký bude postup v iných krajinách. Obyvatelia si uvedomujú, že problém zmeny klímy nemôžeme odsúvať. Chcú, aby sme ho riešili okamžite alebo v priebehu tohto desaťročia.
Čítajte rozhovor Máme 28 rokov na to, aby sme podali výkon storočia
Dali ste do prieskumu aj provokatívnu otázku – schválili by ľudia vyvlastnenie tovární produkujúcich vysoké emisie?
Jan: Snažíme sa ponúkať veľmi rôznorodé pohľady na ochranu klímy. Pravicové, ľavicové aj radikálne. Aby sme v našich dátach pokiaľ možno nemali slepú škvrnu, alebo ju mali čo najmenšiu. Aby sme dokázali urobiť čo najvernejšiu snímku verejnosti. Okrem otázky, ktorú ste spomenuli, sme tam mali aj 19 ďalších opatrení, ktoré boli často mainstreamovejšie, centristickejšie. Ale táto bola provokatívna. Výsledok prekvapí. Naozaj okolo 42 percent ľudí by schvaľovalo, aby sa najväčší znečisťovatelia vyvlastnili, proti bolo len 20 percent. Treba však dodať, že táto politika sa zo všetkých opatrení z hľadiska podpory verejnosti ocitla na poslednom mieste.
Ako veľmi sú ľudia ochotní robiť zmeny vo svojom živote? Sú ochotní platiť vyššie dane?
Tomáš: Čitatelia môžu nadobudnúť dojem, že výsledky prieskumu sú proklimatické alebo zelené naprieč všetkými otázkami. A preto je dôležité spomenúť aj túto, pretože nie všetkému je verejnosť naklonená. Obyvatelia jasne odmietajú platiť vyššie ceny alebo dane v záujme ochrany klímy. Čo však pri súčasnom zdražovaní ani nie je prekvapujúci výsledok, ak veľká časť verejnosti žije od výplaty k výplate. Ale na druhej strane – 60 percent ľudí je ochotných zmeniť v záujme ochrany klímy svoj spôsob života. Znížiť svoju životnú úroveň by bola ochotná štvrtina.
Ako je to v zahraničí?
Tomáš: Máme k dispozícii výsledky vlaňajšieho prieskumu v Česku a čísla sú veľmi podobné. Dokonca ochota Slovákov meniť spôsob života je o niečo vyššia ako u Čechov. Ak by sme išli viac na západ alebo sever Európy, tak tam ochota platiť vyššie dane alebo vyššie ceny v prospech klímy o niečo narastá.
Jan: Ale pozrime sa na to s odstupom. Myslím si, že debata o životnom prostredí trpí chorobou. Zakaždým, keď hovoríme o tom, čo je potrebné spraviť, aké rozhodnutia pred štátom ležia, tak sa nám to vždy stočí k ľuďom – čo robia vo svojich domácnostiach. V iných politikách sa debata týmto smerom nevedie. Keď sa zhovárame o sociálnej politike, pýtame sa, koľko ľudia prispeli na dobročinné organizácie? Keď chceme pomôcť vyzbrojiť Ukrajinu, pýtame sa, koľko každý z bežných ľudí poslal na Ukrajinu? V téme životného prostredia podpásovo ukazujeme na bežných ľudí. Ale to štát by mal byť aktívnejší.
Čítajte aj Uspejeme tam, kde staré civilizácie zlyhali? Vrátime pôde život?
Je scestné zameriavať pozornosť iba na spoločnú silu jednotlivcov?
Jan: Veď sa pozrime na emisie skleníkových plynov na Slovensku, všimnime si, akým negatívnym smerom sa uberá biodiverzita. Kľúčové rozhodnutia nerobia domácnosti. Robí ich štát. A robí ich tým, do čoho investuje, ako nastavuje pravidlá pre firmy, čo je ako zdanené. Či im tým umožní, alebo znemožní ničiť životné prostredie. Zhovárajme sa o štáte, on ovplyvní 95 percent toho, čo sa tu deje.
Ale nemožno hádam povedať, že domácnosti nemajú žiaden dosah. Čo majú robiť?
Jan: Najväčší vplyv má to, či odoberáte energiu z obnoviteľných zdrojov. Je skvelé, ak na to niekto má, vyrábať si vlastnú energiu – skrz tepelné čerpadlá, solárne panely. Zateplenie domácnosti by malo byť čo najdostupnejšie pre široké vrstvy. Ak budú nízkopríjmové domácnosti pripravené na energetický šok, ak budú mať zateplenú domácnosť, bude to znamenať menšie sociálne a politické škody. Pretože títo ľudia neprepadnú sitom do hlbokej chudoby a deprivácie. Ale nad tým všetkým je nekorunovaný kráľ číslo jeden. Keby sme chceli urobiť jednu jedinú vec pre slovenskú prírodu, pre životné prostredie a pre klímu – zaujímajme sa o to, čo robí štát.
Tomáš Chabada
- environmentálny sociológ
- Pôsobí na Katedre environmentálnych štúdií na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne a v Inštitúte 2050. Dlhodobo sa venuje skúmaniu postojov a správania spoločnosti k prírode a životnému prostrediu, podieľal sa na viacerých výskumoch verejnej mienky v oblasti zmeny klímy.
Jan Krajhanzl
- sociálny a environmentálny psychológ
- Tiež pôsobí na Katedre environmentálnych štúdií, je zakladateľom a riaditeľom Inštitútu 2050. Venuje sa výskumom verejnej mienky, navrhuje stratégie pre komunikáciu s rôznymi cieľovými skupinami v ochrane prírody a životného prostredia.