Ako na sucho? Chytiť dážď, chrániť strom. A ešte čosi

S ekologičkou Martinou Paulíkovou sme sa zhovárali o tom, ako za posledné tri desaťročia zmocnel občiansky hlas. A aj hlas tých, ktorí sa rozhodli konať v záujme stromov v krajine. Nie preto, aby si urobili pred posadeným stromom "selfie" a pred svetom reklamu, ale aby svetu skutočne pomohli.

15.08.2022 12:00
alej, stromy, kopanice Foto: ,
Dôležité nie sú počty vysadených stromov, ale garancia, že sa o ne niekto postará.
debata (5)

Vaše začiatky sa spájajú so Slatinkou, kde sa plánovala výstavba priehrady. Vtedy vás a vašich spolužiakov nazývali zelenými deckami, ktoré len zdržujú a nič nevedia. Ako si na to spomínate?

Práve sme začínali študovať na fakulte ekológie vo Zvolene. Pedagógovia nás brali do údolia Slatiny a ukazovali nám – aha, tu je to krásne, žijú tu vzácne rastliny a živočíchy, pozrite si to, lebo o pár rokov to tu už nebude. Pýtali sme sa – prečo? Odpovedali nám – lebo už sa bude stavať priehrada. Začali sme pátrať, na čo má slúžiť, či neexistujú iné alternatívy. Ukázalo sa, že priehrada má kontroverzný účel, ktorý sa navyše neustále menil. Získavali sme ďalšie informácie, pričom prevládal názor, že priehrada nakoniec nebude dobré riešenie pre územie ani pre samotný účel – zadržiavanie úžitkovej vody.

mokrade slatinka Čítajte aj Voda je život. Mokrade sú prežitie

Ako vtedy s mladými ľuďmi, ktorí sa snažili zachrániť jednu z posledných meandrujúcich riek, rokovali úradníci?

Páni na ministerstvách boli zvyknutí, že na to, aby niekto mohol prehovoriť na dôležitom verejnom stretnutí, musí mať za sebou odpracované roky na množstve pozícií. A zrazu prišli nejaké 19-ročné decká. Greta Thunbergová mala 15, keď začala protestovať. Neviem, čo by si vtedy pomysleli o nej. To boli 90. roky. Mimovládky sa začali viac presadzovať, začalo sa hovoriť o väčšej účasti verejnosti. Ale veľakrát sa nám stalo, že nás ani nepozvali na stretnutie. Nechali nás stáť na chodbách. A keď nás aj pustili dnu, mohol ísť iba jeden. Mohla som vystúpiť iba počas dvoch minút. A všetci mi napokon povedali, že sa v tom nevyznám a nikdy sa ani nebudem vyznať. Boli to zvláštne roky. Aj napriek tomu si na to nespomínam v zlom.

Aj keď s vami nejednali fér?

Neodsudzujem ich za to. Pre nich bol tento prejav záujmu verejnosti o životné prostredie niečím novým. Nerozumeli, prečo sa ľudia montujú do odborných vecí. A ekológia vtedy nebola chápaná ako dôležitá veda.

Ako sa to menilo?

Ľudia zo sektoru vodného hospodárstva sa s nami stretávali častejšie a postupne prišli na to, že máme aj expertízu. Že nám nejde o to iba vykrikovať. Pribúdali vstupy zvonku, Európska komisia schválila smernicu o vode, začali sa riešiť klimatické veci. A postupne sa dopredu dostával aj naratív, že je rovnako dôležité zaoberať sa opatreniami blízkymi prírode a dať priestor riekam. Toto u nás v 90. rokoch znelo ako fantazmagória, ale vo svete to bolo už 10 alebo 15 rokov zabehnuté. Dnes je to už téma aj u nás.

Takto má vyzerať rieka. Pestré brehové porasty,... Foto: Andrej Barát, Pravda
slatinka, vodne dielo slatinka, priehrada slatinka Takto má vyzerať rieka. Pestré brehové porasty, ktoré sa už takmer nikde inde na Slovensku nezachovali.

Čo rozhodlo?

Mnohí zistili, že Európska komisia už nedá peniaze na priehrady. Komisia začala pýtať „zelené“ opatrenia a títo ľudia si uvedomili, že na ne nemajú expertízu. A že musia s nami ekológmi spolupracovať. Ale musím povedať, že mnohí vodohospodári možno aj čakali, kým príde táto doba, keď sa s nami už budú môcť kamarátiť. Je to zaujímavé, ale keď sa s nimi zhovárame na konferencii, často prídeme na to, že máme veľmi podobné pohľady. Akurát prístup, ako niečo dosiahnuť, je trochu iný.

V nedávnom prieskume Slovenská klíma 2022 prekvapivo vyšlo, že Slováci sa najviac považujú za ochrancov prírody, dokonca viac ako za vlastencov. Je toto naladenie vidieť aj v občianskom aktivizme?

Musíme sa vrátiť do roku 1989. Životné prostredie bolo vtedy tiež veľmi vysoko v povedomí verejnosti. Ale potom to šlo dolu a stala sa z toho okrajová téma. Akoby nás prevalcovala ekonomika. Blahobyt? Možno konzum išiel príliš dopredu. A dnes sa to znova pripomína – ale existenčne. Ľudia cítia, že nemajú v studni dosť vody, že je sucho, že častejšie horí, že sa mení počasie. Vidíme to aj na mladých ľuďoch, ktorí prichádzajú do tretieho sektora. Vzniká veľa neformálnych iniciatív mladých ľudí, u gymnazistov. A aj keď sa rozutekajú na vysoké školy, aktivizmus im zostane. Ale nejde o pocit! Ale o poznanie, že dokážu niečo meniť vo svojom okolí. Ale pokiaľ ide o prieskum – obávam sa, či sa deklarovaná ochota chrániť životné prostredie pretaví aj do akcie. Či ľudia skutočne zmenia svoj život.

stranik, zilina Čítajte rozhovor Unavené z politikov, bojuje za prírodu a za klímu. To je Slovensko

Ako ho musia zmeniť?

Myslím si, že mnohí ľudia si ešte nepripúšťajú, aké náročné sú dnešné výzvy. Že sa naozaj môže znížiť kvalita života, že už nebudeme lietať za 10 eur niekam na víkend. Možno v generácii našich detí bude len pár jednotlivcov, ktorí niekedy pôjdu lietadlom. Ak sa ľudia cítia byť ochrancami životného prostredia, naozaj prestanú chodiť na nákupy autom? Obmedzia svoju spotrebu? Budú častejšie jazdiť na bicykli? Nie som si istá, či si spájajú tieto veci. Ale na druhej strane, naozaj pribúda ľudí, ktorí chcú sadiť stromy, čistiť rieky. Športovci behajú a pri tom zbierajú odpadky, volá sa to plogging. Stáva sa to niečím, čo sa dnes patrí. A to je super.

Pravda o klíme - 14. diel: Ako sa naučiť starať o planétu s Jaroslavom Blaškom z projektu Požičaná planéta. Premiéra 28. 7.

Vyrobila TV Pravda a Športová akadémia Mateja Tótha, o.z.

Ale je to náznak hlbokej zmeny?

Bojím sa toho, či to nie je povrchné. Ľudia si povedia – podpísal som petíciu a je vybavené. Alebo – posadil som strom a hotovo.

Arborista Jaroslav Kolařík to na konferencii Stromy a my krásne prirovnal k rodičovstvu. Keď posadíte strom, akoby sa vám narodilo dieťa – ste ochotný sa oň starať?

Posadiť strom je iba začiatok. Napríklad len také polievanie. V sezóne treba prísť aspoň šesťkrát zaliať jeden malý strom, vždy asi 60 litrami. A už sa zrazu nájde oveľa menej ľudí, ktorí by prišli pravidelne polievať. Toto je úloha pre nás ekológov – aby sme ľuďom neustále vysvetľovali, že vysadiť strom je super. Ale aby narástol, treba sa oň starať.

Dokáže výsadba stromov naozaj zmierniť dôsledky klimatickej zmeny v meste?

Existujú štúdie, kde sa meria vplyv stromov na teplotu, na vyparovanie vody, na ochladzovanie, na to, do akej diaľky siaha ochladzovací efekt. V Bratislave sa napríklad jedno leto s termovíznou kamerou nameral rozdiel medzi parkoviskom a parkom 12 stupňov. Keď je 36 alebo 24 stupňov, je to poznať. Lenže dôležité je chrániť štruktúry – kompaktné plochy zelene. Ak na asfaltovom alebo dláždenom parkovisku vysadíme izolované stromy, tak ich efekt je neporovnateľne menší v porovnaní s parkom. Existuje údaj, že ak je park široký 100 metrov, tak výrazne pozitívne pôsobí na svoje okolie ďalších 100 metrov. Ale keď máme iba reťaz osamotených stromov na parkovisku, efekt je veľmi malý. Keď vytvoríme plochu zelene, strom tam prežije oveľa lepšie, ako v nejakej dlažbe, kde je vyše 50 stupňov takmer dva mesiace v kuse.

zelená strecha, dušan valášek, Čítajte rozhovor Staroveký div sveta ukazuje ľudstvu, ako prežiť

No hľadať priestor pre nový park alebo aspoň súvislú plochu, ktorá zadržiava vodu v urbánnom prostredí, nemusí byť ľahké.

V Ekopolise máme viacero príkladov dobrej praxe. Napríklad jedna z fabrík IKEA v Malackách zaujímavo vyriešila parkovisko. Asi do metrovej hĺbky je uložený štrk. Navrchu je plastový rošt, kde stoja autá. Povrch je priepustný – čiže keď naprší, parkovisko je celé nasiaknuté vodou a zároveň autá ho môžu bez problémov používať. Voda sa potom odparuje a ochladzuje celé prostredie. A v takomto prostredí to lepšie znášajú aj stromy. Výmena nepriepustných povrchov za priepustné alebo polopriepustné má pozitívny vplyv nielen na mikroklímu, ale aj na hospodárenie so zrážkovou vodou.

A čo bráni tomu, aby sa to masívne presadzovalo?

Návratnosť týchto investícií je zatiaľ príliš dlhá. Ale možno práve takéto dlhé obdobia sucha k tomu ľudí prinútia. Keď sa zavedú semafory na odbery vody, keď už ľudia nebudú môcť odoberať neobmedzené množstvo vody na polievanie, na záhradky, tak možno začnú investovať do podzemnej alebo nadzemnej nádrže. A keď naprší, tak si vodu zachytia. Ale zatiaľ sa to ekonomicky neoplatí.

A čo podpora?

Napríklad bratislavská krajská samospráva má dotačné schémy na vodozádržné opatrenia, existuje aj štátna podpora, ale to sa týka len verejných budov, nie domácností, panelákov. Ale myslím, že sa im to aj tak môže oplatiť.

Ako?

Spomínaná fabrika musela nanovo vybudovať mokraď, kde žili vzácne mloky. Aby zabezpečili dostatok vody, zvedú tam všetku vodu z obrovskej strechy. Jednak zabezpečia podmienky pre živočíchy, ale zároveň nemusia platiť stočné, pretože už neodvedú vodu do kanalizácie. Čo v ich prípade bolo niekoľko tisíc eur ročne.

Jana Drápalová, Nový Lískovec Čítajte aj Z domov budú stromy a z miest lesy

Dažďovou vodou by sme sa však mali konečne začať zaoberať aj pre niečo iné ako pre peniaze.

Málokto si v meste uvedomuje jednu vec. Zrážky bývajú intenzívne, voda tečie zo spevnených povrchoch ciest a parkovísk do kanalizácie. Čistá dažďová voda sa zmieša a znečistí so splaškovou vodou. Keď prší naozaj výdatne, všetka voda v kanalizácii nedokáže prejsť čistiarňou. Nie je na to kapacita. Preto sa používajú odľahčovacie komory, Banská Bystrica ich má asi 30. Sú to miesta, cez ktoré splašková voda prechádza priamo do vodného toku. Na jednej strane nám voda chýba a na druhej strane nám voda spôsobuje takéto problémy. V mnohých častiach Bratislavy už nepovoľujú napojenie dažďovej vody na kanalizáciu, pretože je preťažená, zaplavuje ulice, vystreľuje poklopy. V takýto prípadoch sú vodári radi, že sa ľudia odpájajú. Iba tento rok ministerstvo životného prostredia vydalo usmernenie pre stavebné úrady, ako vôbec povoľovať vodozádržné opatrenia. Chystá sa celá reforma nakladania so zrážkovými vodami. Ale chýbajú nám normy, ktoré jasne povedia – čo je dažďová záhrada, čo vsakovacia ryha.

Je lákavé povedať, že na súčasné problémy pomôže jedno – sadiť stromy. Veľa firiem dnes s týmto naratívom pracuje. Ale čo je za tým? Iba snaha vylepšiť si imidž? Alebo niektoré spoločnosti majú úprimný záujem riešiť problémy?

V Ekopolise som od roku 2006. A takmer vždy firmám napadne ako prvé – poďme sadiť stromčeky. Je to niečo, čo je vidieť, dobre sa na tom robí teambuilding, ľudia spoločne niečo robia mimo kancelárie. Takýchto nápadov bolo vždy dosť, aj zo strany firiem. Ale postupne to získava špecifický nádych. V súčasnosti dostávame otázku – či ofsetujeme (či robia projekty, vďaka ktorým si firma môže vybalansovať uhlíkovú stopu, pozn. red.). Či máme schému projektov, kde by nám firma zaplatila určitú sumu za tonu CO2 a my im povieme, že im za to vysadíme v nejakej obci stromy. A takto sa to zobchoduje.

A robíte to?

Nie. Nesadíme stromy na našich pozemkoch. My podporujeme miestne komunity, ktoré sadia svoje stromy a zaviažu sa, že sa budú o tieto stromy starať. Ale začínajú sa objavovať aj firmy, ktoré to majú veľmi dobre premyslené. Napríklad Plzeňský Prazdroj. Investuje do výsadieb stromov a úprav v krajine, aby si udržal napríklad dodávateľov kvalitného sladu.

les, lavička Čítajte viac Biznis a ekológia sa nevylučujú, ale podmieňujú

Ako s tým súvisia výsadby?

Podporujú svojich dodávateľov tým, že im zaplatia výsadbu stromov, ktorá je urobená odborne. Alebo im zaplatia protierózne opatrenie.

Ale prečo to robia za dodávateľov?

Takto chcú pozitívne ovplyvniť zmeny vo svojom dodávateľskom reťazci. Ak by dodávateľovi povedali, že od neho nebudú brať slad, lebo nerobí zelené opatrenia, tak ten im na to povie – dobre, neberte. Posadím si tam kukuricu a budem ju predávať inde. Ak naopak pomôžu dodávateľom zlepšovať vodnú bilanciu v krajine, v konečnom dôsledku sa to prejaví aj u nich – na vyšších výnosoch a dodávke kvalitného sladu. Majú to zmerané. A musím sa priznať, že sa mi s nimi pracuje dobre. Lebo tomu rozumejú.

Objavujú sa aj nápady sadiť stromy naozaj vo veľkom?

Mali sme ponuky, že za každý predaný balíček kávy vysadíme jeden strom. Ale takto sa to nedá. Za 40 centov možno kúpite malú sadeničku, ale nezaplatíte následnú starostlivosť. Našim donorom vysvetľujeme, že nám nejde o počty. Nerobíme to v duchu nejakých sloganov, napríklad v Česku sa hovorí – za každého Čecha posadíme jeden strom. Desať miliónov stromov. U nás nie. Ak darujete peniaze na výsadbu stromov, nebudú za to tisíce. Ale budú to stromy posadené na dobrých miestach ľuďmi, ktorí majú kapacitu sa o ne postarať.

Na konferencii Stromy a my rezonovalo, že viac ako výsadba sa niekedy môže oplatiť snaha zachovať čo najviac starých alebo už veľkých stromov. Je to tak?

Často sa nám po príchode na miesto stane, že ľuďom povieme, že tu stromy sadiť netreba. Hneď vedľa je les alebo u nich rastú staré stromy, ktoré stačí len dobre ošetriť. Myslím si, že keby sme porovnali náklady, ktoré si vyžaduje mladý vysadený strom a tie, ktoré potrebuje už dospelý jedinec, bol by to rozdiel. Len si predstavme, koľko energie a času treba investovať do toho, aby strom dobre vyrástol do dospelosti. Martin Tušer ukázal počas prednášky výpočet, že vysadený strom sa až zhruba po 30 rokoch stáva uhlíkovo neutrálnym. Myslím si, že každý strom, ktorý už existuje v meste, by sme mali rešpektovať a pozorne vnímať, aspoň raz za čas ho ošetriť. Veľmi osobne beriem, čo sa stalo vo Zvolene v roku 2002, keď sa na námestí rúbali stromy. Dialo sa to v duchu – to sa nehodí, každý strom je iný, každý je iného druhu, inej výšky, inej farby, my tu budeme mať rovnaké, rovnako vysoké, rovnako farebné stromy. Pred 20 rokmi bol takýto naratív silný. Som veľmi rada, že takýto pohľad dnes už nie je relevantný.

moruša, strom, Dana Ševčíková Čítajte viac Stínanie kráľov: Slovensko je krajinou starých stromov

Sú v poriadku kampane, kde kúpou nejakého produktu prispejete na výsadbu stromov v národnom parku?

Nie. V tomto sa úplne stotožňujem s tým, čo hovorí Juro Lukáč z VLK-a. My sme ochranári – my stromy nesadíme. Miesto toho by sme mali umožniť prirodzenú obnovu lesa všade tam, kde je to možné. Celkovo podporovať výsadbu stromov v lesoch verejnými zbierkami, marketingovými nástrojmi nie je dobrý nápad. Nerada vidím, keď osobnosti chodia do lesa sadiť strom. Možno to dobre vyzerá (zháči sa). Vlastne to ani nevyzerá dobre. Je to kontroverzné. Lebo verejnosť už vie, že nie je v poriadku sadiť strom v národnom parku, kde by sme mali chrániť prirodzené procesy.

Celé štáty majú kampane na výsadbu miliónov stromov. V predvolebnej kampani v Spojenom kráľovstve sa kandidáti predháňali, kto vysadí viac. Opäť – myšlienka je jasná. Ide o odpoveď na klimatickú krízu. Lenže vedci, napríklad aj z Kráľovských botanických záhrad v Spojenom kráľovstve, varujú, že sa to môže skončiť pohromou. Prečo?

Napriek tomu, že náš grantový program sa volá Sadíme budúcnosť, jeden z prvých bodov, ktoré chceme komunikovať, znie – chráňme existujúce stromy a starajme sa o ne. Veľa diskutujeme o podobných zámeroch vysádzať vo veľkom stromy. Napríklad v súvislosti s genetikou. Obávam sa, že keď sa sadia vo veľkom, materiál pochádza z obmedzeného genofondu. Nejde len o to, aby bola krajina druhovo pestrá, ale aby bola aj geneticky rozmanitá. Ak totiž príde nejaká choroba javorov, v takomto geneticky chudobnom prostredí môžu vypadnúť všetky javory. Z tohto hľadiska je to pre mňa veľmi otázne. Cítime to aj na Slovensku, dovážame zo zahraničia sadenice, o ktorých často nič nevieme.

Spomínali ste ofsetovanie. Niektoré firmy na znižovanie uhlíkovej stopy využívajú výsadby v zahraničí. Je to dobre?

Je to zložitá problematika, ja si však kladiem otázku, či nejde o novodobý kolonializmus. Ideme v Afrike sadiť stromy, kúpime lacnú pôdu. Ale čo ak tým obmedzíme iné formy hospodárenia, ktoré v danom regióne boli tradičné?

A je skutočne efektívne sadiť stromy?

Často o tom debatujeme s kamarátmi ekonómami. Pýtajú sa, či tie prostriedky, ktoré ľudstvo dáva na mitigáciu, vynakladáme dobre. Páči sa mi, že nás vyzývajú – a ako vieš, že je to dobre? V prípade adaptácie však vieme, že aj keby sme teraz hneď prestali produkovať všetky skleníkové plyny, bude trvať desaťročia, kým sa dostaneme do príjemnejších čias. Negatívne dôsledky klímy tu budú a my sa na to musíme pripraviť. V mestách by sme mali zabezpečiť viac tieňa, zadržiavať vodu. Výsadba, ale aj starostlivosť o existujúce stromy je jedna z najefektívnejších vecí, čo sa týka peňazí. Lenže sadiť stromy nestačí. Ľudia sa budú musieť vzdať komfortu. Vrstvia sa krízy a aj najbližšiu zimu budú musieť zrejme vydržať pri 18 stupňoch v bytoch. Aby ľudia neboli potom prekvapení – ale veď nám povedali, že budeme sadiť stromy a všetko sa vyrieši. Nevyrieši.

Martina Paulíková

ekologička

Martina Paulíková Foto: Andrej Barát, Pravda
Martina Paulíkova Ekopolis Martina Paulíková
  • Vyštudovala odbor ochrana prírody a krajiny na Fakulte ekológie a environmentalistiky na Technickej univerzite vo Zvolene.
  • V Nadácii Ekopolis pracuje ako programová manažérka.
  • Pôsobí ako environmentálna konzultantka pre verejnú správu aj mimovládne organizácie.
  • Snaží sa povzbudiť účasť verejnosti na rozhodovaní o životnom prostredí.
  • Je koordinátorkou iniciatívy Za živé rieky a čistú vodu.
DEMDIS titulka ekoteme Čítajte viac Komfort verzus planéta. Je boj za klímu nevyhnutnosťou či len ekohystériou aktivistov?

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #sucho #Stromy #Ekopolis #Martina Paulíková #vodozádržné opatrenia
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy