Deň, v ktorom som nešportoval, som nežil. To je motto, ktorého sa držíte. Koľko dní v roku „nežijete“?
Stále sa ním riadim, ale klamal by som, keby som tvrdil, že to platí 365 dní v roku. Sú rôzne okolnosti, ktoré mi to nedovolia. Ale je to vždy len zopár dní.
Keď sa vyberiete na dlhú cestu do zámoria za dcérami?
To nie je problém. Do batožiny si vždy pribalím maratónky a behám aj tam.
Kde beháte v New Yorku?
Tam, kde býva Marcela, je dosť možností. Druhá dcéra Michaela býva v Kanade v peknom prostredí, neďaleko jazera. Okolo neho majú trasy bežci i cyklisti.
Pracovali ste ako chirurg, to je zamestnanie náročné na čas. Vždy ste si ho na beh našli?
Veľa som slúžil, aj nočné. Pôsobil som nielen v Žiline, ale aj na poliklinike v Bytči v chirurgickej ambulancii. Jazdil som na motorke a navštevoval na kopaniciach pacientov. Ale do práce som aj behával.
Zo Žiliny? Koľko kilometrov?
Do ambulancie ich bolo asi dvadsať. Osprchoval som sa, prezliekol a venoval sa pacientom. Po práci som zasa bežal domov. Takto som trénoval na maratóny, dva-trikrát do týždňa.
Čítajte viac Je naozaj hanbou byť učiteľom na Slovensku?
Koľko maratónov ste absolvovali?
Dvanásť, štyri razy aj maratón v Košiciach.
Už nebeháte?
Behám, ale už nie každý deň. Štyri-päťkrát do týždňa a len kratšie trate, do päť kilometrov.
Chodíte aj na preteky?
Zúčastňujem sa stále na bežeckej lige, na Gabčíkovom memoriáli v máji a potom tradičného behu Od pamätníka k pamätníku v októbri. Kedysi sme bežali zo Žiliny od pamätníka s kosákom a kladivom k Pamätníku francúzskym partizánom pod Strečnom a späť. Cieľ bol v centre mesta pred Domom odborov, kde bola obrovská Leninova hlava. Tá už tam nie je. Zmenila sa aj trasa.
Kadiaľ teraz vedie?
Podujatia sa ujali organizátori z obce Stráňavy, kde majú pamätník. Odtiaľ sa beží k Strečnu a späť, trasa meria 11 kilometrov, predtým raz toľko. Beh má za sebou 52 ročníkov, zúčastnil som sa na všetkých. Posledné dva som bol len pasívny účastník. Na štarte som bežcov už len pozdravil. Štyrikrát som ich aj vyhral. Ale to som bežal dva razy sám a dva razy so susedom (smiech).
Nik sa neprihlásil?
To je kuriozita. Pôvodný organizátor, atletický oddiel ŠK Žilina nemal peniaze a štyri roky ho neorganizoval. Ale ja som ho v tradičnom čase prebehol.
Foto: ARCHÍV JÁNA HANÁKA
Gabčíkov memoriál ste založili a veľa rokov organizovali…
Jozef Gabčík, ktorý sa podieľal na atentáte na zastupujúceho ríšskeho protektora Heydricha, sa narodil v Poluvsiach. Keď som sa vrátil z vojenčiny, na výročie jeho narodenia alebo atentátu som sa tam odviezol autobusom, do okna jeho rodného domu položil kvet a bežal do Žiliny. V máji sa uskutočnil 27. ročník. Bol som 23 rokov hlavný organizátor a povinnosti mi nedovolili vždy vybehnúť s ostatnými. Ale absolvoval som ho aj vlani, aj v tomto roku.
Koľko meria?
Jedenásť kilometrov. Na trase sú aj stúpania, v nich mávam už problémy…
Čo vás motivovalo, aby ste založili tento obľúbený beh?
Bol som tiež výsadkár ako Gabčík. V Žiline zriadili výsadkový pluk Jozefa Gabčíka a na jeho počesť som navrhol organizovať bežecký memoriál. Keď som narukoval do Trenčína na jeseň 1956, oznámili nám, že armáda bude mať svoj hokejový tím – Duklu Prešov. Venoval som sa hokeju, prevelili ma, ale to som ešte netušil, že som sa stal v Prešove členom výsadkového vojska. Absolvovali sme rovnaký výcvik ako všetci ostatní. Rozdiel bol len v tom, že keď oni mali voľno, my sme hrali hokej.
Skákali ste aj s padákom?
Áno, náročný bol najmä výcvik, všetky tie trenažéry, prekážkové dráhy a podobne. Po vyše roku som mohol odísť. Zranil som sa, operovali mi v Košiciach koleno, išiel som pred vojenskú posudkovú komisiu a tá ma poslala do civilu. Odmietol som a požiadal som, aby som sa mohol vrátiť k útvaru.
Čítajte viac Americký sen vedkyne zo Slovenska. Ružena Bajcsy prežila holokaust a stala sa svetovou odborníčkou na robotiku
To ste museli všetkých v komisii šokovať…
Vraveli, že ma pošlú ešte na vyšetrenie na psychiatriu (smiech)… Keď sme zistili, že sme u výsadkárov, mnohí sa chceli vrátiť k pôvodnému útvaru, naschvál sa ukazovali v čo najhoršom svetle, aby nebol o nich záujem. Báli sa výcviku, ten bol naozaj hrozný.
Prečo ste sa vrátili k výsadkárom?
Bol som vždy dobrodružná povaha. Vravel som si, toto je elitná časť armády. Chcel som sa otestovať, zistiť, či to zvládnem, vydržím… Tam vznikli zvláštne, silné priateľstvá, ťažko sa to vysvetľuje. Výsadkári sú špeciálna skupina ľudí, ktorých formovali veľké nároky, s ktorými sa mladík nikde inde nestretol. Sú odkázaní jeden na druhého, musia si pomáhať. Je to pekný pocit, keď máte vedľa seba niekoho, na koho sa môžete stopercentne spoľahnúť.
Čo sa dalo dosiahnuť drinou, to som dosiahol. Ale viacerí moji kamaráti boli šikovnejší.
Platilo to aj v praxi?
Jedna zo zásad výsadkára je, že nikdy nesmie opustiť spolubojovníka, kým žije. Aj za cenu, že sám riskuje život. To sa dodržiavalo. To sú skutočné hodnoty, ktoré sa vám páčia, nesiete si ich potom celý život. Považoval som za česť, že môžem byť v takej jednotke. Moje slová dokumentuje aj fakt, že sa stretávame dodnes v Klube vojenských výsadkárov. Niektorí už na invalidných vozíkoch alebo s barlami.
Koľko zoskokov máte za sebou?
Bolo ich 111. Všetky som absolvoval ako vojak.
Neskôr už nie?
Potom som skákal už len v rámci klubových akcií.
Nezapriete, že ste zostali telom i dušou výsadkár…
Asi máte pravdu. Toto leto som sa prvý raz zúčastnil na tryzne v bývalom koncentračnom tábore v Terezíne. Koná sa každý rok, bývajú tam tisícky ľudí, prenáša ju Česká televízia. Rečnia tam vždy významné osobnosti, aj predstavitelia českej vlády. Chceli, aby sa účastníkom prihovoril po mnohých rokoch niekto zo Slovenska. Mal som z toho obavy, nie som rečník, pred takým početným auditóriom som nikdy nevystupoval a vlastne som ani na nijakej tryzne nebol.
O čom ste hovorili?
Organizátori ma usmernili, požiadali ma, aby som v úvode pripomenul, že som v Terezíne od oslobodenia tábora v roku 1945 nikdy nebol. Mal som dva mesiace, aby som si premyslel, o čom chcem hovoriť. Vravel som si, že musím povedať niečo také, aby si ľudia nepovedali, čo som si ja hovorieval, keď som chodil na odborné kongresy alebo rôzne školenia.
Čo ste si hovorili?
Kládol som si otázku, čo mi to dalo, čo si z toho môžem zobrať do ďalšieho života. A skoro vždy som konštatoval, že radšej som si mohol ísť zabehať (smiech). Vravel som si, že aj teraz sa takí nájdu, len aby ich nebolo priveľa. Predo mnou rečnil prezident Českej republiky. Vedel som, že slúžil vo výsadkovom pluku v Prostějove. V príhovore som pripomenul, že som bol tiež výsadkár. Keď som o tom hovoril, obrátil som sa smerom k nemu a zasalutoval som. On mi odsalutoval. Po oficiálnej časti sme sa stretli a pozhovárali sa.
Čítajte viac Na štátny sviatok nevešať bielizeň, osvetliť okná, ovenčiť obrazy Masaryka a Štefánika
Ako ste sa v čase vojny dostali do Terezína?
Mal som osem rokov, brat o rok viac. V auguste 1944, po vypuknutí Povstania, nám odvliekli rodičov. Putovali sme do trnavského sirotinca, potom do tábora v Seredi a odtiaľ transportom do Terezína. Predtým som miništroval, ako katolík som absolvoval prvé sväté prijímanie, netušil som, že máme židovský pôvod, rodičia nám to neprezradili.
Foto: ARCHÍV JÁNA HANÁKA
Aké pokračovanie mal váš dramatický príbeh po oslobodení?
Po strastiplnej ceste sme sa dostali domov. Trvalo to niekoľko týždňov, kým sme sa vrátili. Zamierili sme do bytu na Moyzesovej 22, kde sme predtým bývali. Otvorila nám žena, ktorá kedysi bývala na druhom konci ulice. Zabuchla pred nami dvere. Vy tu už nebývate, vyhlásila. Opäť sme skončili v sirotinci a až tam si nás našla pred Vianocami mama, ktorá sa po pol roku vrátila z koncentračného tábora v Ravensbrücku.
Po vojne ste sa začali intenzívne venovať športu…
Vstúpil som do Sokola. A cvičil som aj na Všesokolskom zlete 1948 v Prahe, mal som dvanásť a bol to veľký zážitok.
Hromadné vystúpenia bola československá špecialita. Patríte k ich fanúšikom?
Na školách boli hodiny telesnej výchovy často formálne, učiteľ hodil žiakom loptu a tým to bolo vybavené. Zlety a neskôr spartakiády rozhýbali republiku. Všetky vekové kategórie, nielen školy. Príprava trvala skoro rok. Tí, ktorí cvičili, často na to dodnes spomínajú, nevnímali tieto cvičenia politicky. Mne boli sympatické aj preto, že sa tam rodili nové kamarátstva, vládol duch vzájomnej podpory, ľudia sa stretávali, zažili veľa zábavy, rôzne príhody. To dnes nevidím.
Verte, to sa vám iba zdá, že ste na konci so silami, neviete si ani predstaviť, čo sa vo vás skrýva, čo ešte dokážete.
Čoskoro potom ste si zahrali vo finále štvorhry na Pardubickej juniorke, čo boli neoficiálne tenisové majstrovstvá sveta. Ako ste sa tak rýchlo prebojovali do špičky?
V Žiline bol tenis populárny, v meste bolo sedem dvorcov. Najskôr som robil zberača loptičiek, za hodinu som zarobil korunu. Keď tenisti skončili, poprosil som ich, či by mi namiesto peňazí nepožičali raketu, kým sa prezlečú. Pinkal som si o stenu. Keď im raketa dosluhovala, stalo sa, že mi ju venovali. V zime sa kurty zmenili na klziská, učil som sa korčuľovať. Mal som takzvané kvinátaky namontované na poltopánkach. Ale nebol som veľký športový či hokejový talent. Čo sa dalo dosiahnuť drinou, to som dosiahol. Ale viacerí moji kamaráti boli šikovnejší.
Oni zasa vraveli, že ste vynikali všestrannosťou…
Venoval som sa viacerým športom, atletike, najmä behu na stredné trate, futbalu, bol som veľmi dobrý, ale v ničom najlepší. Mal som šestnásť, keď ma nominovali do hokejového výberu Žilinského kraja. Hrali sme proti Bratislave a dodnes si pamätám na zostavu súpera. Medzi najmladších patril Jožo Golonka, ale v tíme bol aj Čapla, Gregor a ďalšie známe mená.
Golonka bol takisto talentovaný tenista. Vyhral aj turnaj v Pardubiciach…
Som o tri roky starší, dobre si na to spomínam. Vtedy platilo, že kto vyhrá Pardubice, má istú nomináciu na Wimbledon. Golonku do Londýna nenominovali, čo bol dôvod, že sa na tenis vykašľal a stal sa slávnym hokejistom. Ja som to s hokejkou dotiahol do žilinského áčka a do druhej ligy. Talentovanejšia bola dcéra Marcela, tenisová majsterka Slovenska v mládežníckych kategóriách. Pôsobila v Slovane, keď začínalo fungovať stredisko vrcholového športu, v tíme s Mečířom, Stankovičom, Vajdom… Zranila sa, po komplikovanej zlomenine predlaktia bol s tenisom koniec.
Vám pomáhal šport celý život…
Pociťoval som to aj v práci chirurga. V nej často absolvujete dlhé operácie, musíte si udržať koncentráciu, stáť hodiny na nohách… Neraz som postrehol, že vydržím viac ako kolegovia. Šport má význam aj preto, že v ňom zažívate stresové situácie, s ktorými sa vyrovnávate. Niečo sa vám nedarí, máte pocit, že vás poškodil rozhodca a podobne. Nikdy netreba stratiť hlavu.
Čítajte viac Kríza, hlad a cholera: Nešťastný rok 1873 vyhnal Slovákov do sveta
Pred zopár rokmi ste napísali knihu Na tenkom ľade, ale nie je to len príbeh hokejistu a športovca. Často ste zažili situácie, keď ste nemali pevnú pôdu pod nohami…
Poviem vám jednu príhodu. Vyviezol som sa autom k žilinskému lesoparku, dal som si poriadne do tela, v ostrom tempe bežal viac ako desať kilometrov. Už som sa nemohol dočkať, kedy dobehnem k autu. Mal som pocit, že som úplne vyčerpaný. Keď som sa pri ňom konečne ocitol, zistil som, že som vo vnútri zabuchol kľúče.
Čo ste urobili?
Nezostávalo mi nič iné, len bežať domov po náhradné, to boli skoro dva kilometre. Manželka nebola doma. Tak som bežal ďalšie tri kilometre k mame, ktorá mala kľúče od nášho bytu. Doma som si zobral náhradné kľúče od auta. Bol som napálený sám na seba, ale presvedčil som sa, že som absolvoval ďalších desať kilometrov, a nič sa nedialo. To som potom často využíval aj v lekárskej praxi, keď som v nočných službách viedol s pacientmi náročné rozhovory.
Ako vám pomohla skúsenosť so zabuchnutými kľúčmi?
Nie je nič nové, že aj ťažký pacient, ktorý bojuje, má väčšiu šancu na uzdravenie, ako ten, kto nemá možno také vážne problémy, ale zabalí to. Psychika je nesmierne dôležitá, človek nesmie stratiť nádej, potom inak prebieha aj jeho regenerácia a uzdravovanie. Presviedčal som pacientov s ťažkými diagnózami: verte, to sa vám iba zdá, že ste na konci so silami, neviete si ani predstaviť, čo sa vo vás skrýva, čo ešte dokážete. Usiloval som sa ich motivovať, povzbudzovať. Kým sa človek nevzdá, má stále nádej.