V minulých týždňoch nás klimatológovia vracali do roku 1881. Vraj sme zažili taký suchý apríl, ako bol vtedy. Pred 145 rokmi namerala meteorologická stanica v Hurbanove (vtedy v Starej Ďale) toľko zrážok ako teraz: okolo 0,1 milimetra za celý mesiac. Čiže jeden deciliter vody na štvorcový meter pôdy.
Viaceré médiá však zabúdali uviesť, že vtedy to bola jediná stanica v Hornom Uhorsku, čiže na území dnešného Slovenska. A že mesiac fakticky bez zrážok signalizoval „iba" tzv. meteorologické sucho. Horšie je totiž poľnohospodárske sucho, ktoré sa prejavilo už aj v apríli tohto roku. Čo je to za sucho? Keď dlhšie neprší a vysychá vrchná vrstva pôdy, keď rastliny a plodiny začínajú vädnúť. Ešte horšie býva hydrologické sucho. To už vysychajú studne a potoky, klesajú hladiny nádrží i priehrad a nakoniec nastáva pokles hlbokých spodných vôd.
„Podzemná voda je strategickou, poslednou zásobárňou krajiny, ktorá ju chráni pred vyschnutím. Je akousi poistkou pred pohromou. Kým na potlačenie pôdneho sucha stačí jeden výdatnejší dažďový týždeň, na obnovu hladiny podzemných vôd potrebujeme mesiace nadpriemerných zrážok alebo masívne topenie snehu," upozorňoval kedysi v rozhovore pre Pravdu známy slovenský hydrológ Viliam Novák.
Ale ani trvajúce hydrologické sucho ešte nemusí znamenať katastrofu. Vôbec najhoršie pre jednotlivca i celé národy je socioekonomické sucho. Tento pojem zaviedli v klimatológii pred 40 rokmi dvaja renomovaní americkí vedci Donald A. Wilhite a Michael H. Glantz. Chceli takto definovať stav, keď ľudská spoločnosť spotrebúva viac vody, než je krajina jej schopná dodať. V súčasnosti sa takéto sucho vyskytuje najčastejšie v málo rozvinutých krajinách a má za následok humanitárnu krízu vrátane hladomoru.
Kedy zažilo Slovensko naposledy hladomor zo sucha? Budete sa čudovať, ale relatívne nedávno – merané historickým časom – už v období moderných dejín. Presnejšie: v predminulom storočí, pred 180 rokmi. Priblížme si ho prostredníctvom historických výskumov, kroník, matrík a dobovej tlače.
Chleba ňjet, zemiakov ňjet, psota
Zlý bol už rok 1845 – extrémne mokrý a studený. Časť Európy, vrátane Horného Uhorska, vtedy prvýkrát masívne zasiahla fytoftóra – pleseň zemiaková. Zemiaky, ktoré tvorili základ stravy chudobných, zhnili priamo v zemi. Nasledovala drsná zima s tuhými mrazmi. Čo zostalo v jeseni na poliach, padlo za obeť hlodavcom.
Keď ľudia prišli o zemiaky, všetka nádej sa uprela na jarné a ozimné obilie. Lenže v rokoch 1846 a 1847 udrelo katastrofálne sucho. Jar bola bez zrážok, horúčavy prišli príliš skoro. To málo obilia, čo sa podarilo zasiať, vyšlo navnivoč, jednoducho nevzišlo. „Pôda bola taká tvrdá a suchá, že sa nedalo orať," čítame v starých kronikách.
„Na rozdiel od početných hladomorov predchádzajúcich storočí tento nezapríčinila žiadna vojna ani epidémia, ale katastrofálna zima 1846/1847 a sucho na jar 1847," približuje historik slovenského juhovýchodu Slavomír Szábó. „Keďže skorý príchod veľmi nízkych teplôt skrátil obdobie pastvy, už od nového roku boli hospodári nútení kŕmiť dobytok zrnom zo sýpok, predurčeným na siatie," zdôraznil. Na horniakoch sa ľudia zvykli v núdzi nasýtiť zemiakmi a kapustou. Ibaže neurodila sa ani biela kapusta a nebolo čo zakvasiť. „Chleba ňjet, zemiakov ani omasti ňjet, psota," písali Slovenské národné noviny.
Čítajte viac Ako na sucho? Chytiť dážď, chrániť strom. A ešte čosi
Len v jednej stolici (v Šarišskej) čakali tisíce hladujúcich, či dožijú do nasledujúceho dňa. Podľa odborných odhadov zomrelo od novembra 1846 do konca júna 1847 v tomto regióne okolo 30-tisíc ľudí. Trpel aj dobytok a ovce. Pre sucho ich nebolo kde pásť a nebolo ako pripraviť zásoby krmiva na zimu. Tradičná prvá a druhá senoseč nepriniesla takmer žiadnu úrodu. Hospodári nedokázali naplniť stodoly senom. Situácia v zime 1846/1847 sa preklopila do katastrofy. Ľudia v zúfalstve strhávali zo svojich príbytkov a stodôl slamené strechy, slamu varili v slanej vode a kŕmili ňou hladujúce kravy – nezriedka jediné živiteľky rodín. Väčšina dobytka od hladu a vyčerpania uhynula. Zoslabnuté zvieratá, ktoré roľníci zarezali, poskytli iba nekvalitné mäso, ktoré len urýchľovalo šírenie chorôb.
Foto: archív
Hladujúci utekali na juh
Na Kysuciach a na Orave sa začal hladomor už v októbri 1846. Najhoršia situácia bola však v jarných mesiacoch roku 1847. Slúžny Borčický, najvyšší úradník Žilinského okresu, pod ktorý vtedy administratívne patrili Kysuce, hlásil na stoličný úrad podžupanovi toto: „Mŕtve telá ležia všade, kde si človek zmyslí. Nik ich nepochováva, nakoľko väčšina hrobárov zomrela."
V Čadci, ktorá mala na začiatku tejto pohromy 5 200 obyvateľov, zomrel od hladu za jediný rok každý piaty z nich. Nenadarmo sa hovorí, že „hlad je najväčší pán". Základný biologický inštinkt vás donúti spáchať činy, ktorých by ste sa inak nedopustili. Farár Ján Nemtšák vo svojom životopise o vtedajších hrôzach napísal toto: „Stalo sa, že jeden druhého za kus chleba zabil a keď ten chlieb zjedol, sám zomrel, lebo jeho vyhladovaný žalúdok ho stráviť nemohol. Ľudia jedli trávu a hrýzli drevo, piliny miešali do otrúb a z toho piekli osúchy a jedli. Následkom čoho povstala hladová horúčka (týfus, pozn. red.) a ľudia padali ako muchy mŕtvi po ulici."
Konali sa prosebné procesie do spálených polí. Ľudia sa pri kaplnkách a krížoch modlili za dážď. „Prosebné pobožnosti nepriniesli dážď," stojí v kronikách.
V niektorých mestách sa vyskytli hladové vzbury. Napríklad v Novom Meste nad Váhom sa ľudia búrili proti obchodníkom, ktorí predražovali potraviny. V Bratislave preto zasadol krajinský snem a prijal opatrenia na likvidáciu nepokojov.
„Žobrákov ako keby z vreca vysýpal, sú tu stovky biednych a ich život závisí od milosrdenstva iných," napísali Slovenské ľudové noviny o situácii v Spišskej stolici v januári 1847. Zároveň informovali, že 16 spišských miest začalo variť polievky pre chudobných.
Čítajte viac Je sucho a ľadovec poruke nemáme. A čo pôda?
Mnohí historici sa nazdávajú, že práve tento hladomor spôsobený katastrofálnym suchom vyústil napokon do revolučného roku 1848 a donútil uhorský snem zrušiť poddanstvo. Kto bol poddaný roľník? Človek ekonomicky závislý od zemepána. Už nebol nevoľníkom (ním prestal byť od roku 1785 za vlády Jozefa II.), ale ak chcel utiecť pred hladomorom na Dolnú zem, musel svojmu pánovi odovzdať poddanský pozemok a mať s ním vyrovnané dlhy. Ba čo viac, musel zohnať namiesto seba náhradu, iného poddaného, ktorý by prebral jeho povinnosti.
Čo to boli za povinnosti? Poddaný mal povinnosť odpracovať určené dni v roku na „panskom" zadarmo, odovzdávať zemepánovi 1/9 (deviatok) zo všetkých dopestovaných plodín, dochovaného dobytka, hydiny, stočeného medu či dorobeného vina. Okrem toho 1/10 (desiatok) odovzdával zo svojej úrody katolíckej cirkvi.
Foto: archív
Preto tisíce bedárov zo severných okresov utekali pred hladom na juh nelegálne. Ak ich chytili žandári alebo pandúri, mohli s nimi nakladať ako s tulákmi. Čakal ich trest na základe vtedajšieho práva: palicovanie a eskortovanie do domovského panstva.
Mestá ako Budapešť alebo Debrecín zažili nápor desaťtisícov hladujúcich roľníkov zo severu. Mestské úrady ich nepúšťali dovnútra pod zámienkou, že šíria hladový týfus. Na vysvetlenie: hladovým nazývali škvrnitý typus, jedného z najväčších zabijakov medzi infekčnými ochoreniami. Postihoval najmä podvyživenú populáciu.
Všetko zlé je na niečo dobré. Sucho a hladomor viedli k revolúcii, ktorá oslobodila poddaných, dala im občianske práva.
Sucho ako plazivá katastrofa
Významný maďarský klimatológ Anthal Réthli prišiel pri rekonštrukcií starých kroník a letopisov k záveru, že katastrofálne sucho s hladomorom sa v predchádzajúcom tisícročí vyskytovalo raz za 100 rokov. A že raz za desať rokov sa v Dunajskej kotline pritrafil suchý rok. Slovenská hydrologička Vlasta Pekárová nachádza v najnovších dejinách trinásťročné až štrnásťročné cykly vo výskyte suchších rokov.
Pojem „storočného sucha" pozná aj moderná hydrológia a klimatológia, neznamená však, že prichádza každých sto rokov. Môže sa vyskytnúť v ktoromkoľvek roku daného storočia, a to dokonca niekoľkokrát pri extrémnom deficite zrážok a poklese podzemných vôd. Na rozdiel od storočnej vody má však celkom iný priebeh. Kým storočná voda udrie takmer bleskovo, za niekoľko hodín zaplaví určité územie a o tri dni je preč, naopak, storočné sucho je „plazivou katastrofou". Vyznačuje sa neviditeľným alebo nenápadným začiatkom a kumulatívnym efektom. Zvyčajne mu trvá dva aj tri roky, než prepukne naplno. Keď v zime nenapadne sneh a na jar ani v lete nenaprší. Tak to bolo trikrát v druhej polovici 19. storočia.
Nešťastie však nechodí samo po horách. Na rozdiel od rokov 1846 – 1847 sa v roku 1873 pridružili k suchu a neúrode ďalšie pohromy: najmä finančná kríza po krachu na viedenskej burze a epidémie cholery. Tá zúrila najmä na východnom a čiastočne i strednom Slovensku. „Hospodár roľník nemá čo odpredať a remeselník, i keď má hotový tovar, nemá ho kde odpredať, preto nebudú mať na zaplatenie daní," konštatoval začiatkom augusta 1873 časopis Národný hlásnik vydávaný v Martine. Úrady totiž zakázali pre epidémiu konanie jarmokov.
Čítajte viac Najhoršie sucho za 500 rokov? Usilovne ho chystal aj človek
Uvedený rok sa zapísal do našich dejín ako začiatok masovej emigrácie do Spojených štátov. Ako prví odchádzali zbedačení roľníci zo Šarišskej župy, nasledovali ich Zemplínčania a Spišiaci. Neskôr sa pridali Oravci. Už sa nemuseli báť, že ich vyhlásia za tulákov a budú palicovať, už neboli poddaní. Odhaduje sa, že len v prvých desiatich rokoch tohto masového vysťahovalectva odišlo do zámoria zo Šariša okolo 20-tisíc a zo Zemplína až 25-tisíc Slovákov a Rusínov.
Prichádzame k suchému roku 1881 a sme pritom naďalej odkázaní predovšetkým na kroniky. Ako už bolo povedané, hydrometeorologická stanica, ktorá pravidelne merala aj hodnoty zrážok, existovala u nás iba v Hurbanove. Neúplný obraz o počasí poskytovala serióznejšia periodická tlač. Zo stránok časopisu Obzor, ktorý vydával Daniel G. Lichard v Skalici, sa dozvedáme o „obrovských prachových búrkach" na Záhorí. „Siaty jačmeň vietor vyvial z brázd von," referoval neznámy dopisovateľ.
Ale či v tom istom čase bolo „sucho" alebo „mokro" na Kysuciach alebo na Spiši a Zemplíne, to nevieme. Hustá hydrologická sieť so stovkami meracích staníc pokryla Slovensko až v druhej polovici 20. storočia.
Zo zistení historickej klimatológie, ktorá rekonštruuje vývoj počasia v minulosti, síce vyplýva, že sucho zasiahlo pred 145 rokmi takmer celú Panónsku panvu (Karpatskú kotlinu) a priľahlé oblasti na viacerých miestach. Najbližšie k Hurbanovu boli na svoju dobu kvalitne vybavené stanice v Debrecíne, Budapešti a vo Viedni, kde namerali v apríli 1881 od 1,3 mm do 2 mm zrážok. Nikde však nešlo o prírodnú katastrofu a najmä vtedajšie sucho sa nevyrovnalo svojimi dôsledkami tomu, čo zažili naši predkovia v rokoch 1846 – 1847.
Medzitým totiž napredoval technický rozvoj a z predchádzajúcich kríz si vzali poučenie štát i ľudia pracujúci na pôde. Už v roku 1879 bola úroda obilia v Uhorsku opäť mizerná a zemiaky v pôde hnili. Ničivé povodne sa striedali s hlbokým suchom a táto drastická nestabilita zrážok viedla k rozsiahlej neúrode a poľnohospodárskej kríze. Napriek tomu v žiadnom regióne nezaznamenali prejavy hladomoru. Ledva sa na Záhorí vyskytol akútny nedostatok obilia, doviezli ho vďaka vybudovanej sieti železníc z úrodnejších regiónov Uhorska.
Okrem toho v krajine už fungoval prepracovaný systém štátnych núdzových úverov pre poľnohospodárov a organizovaná distribúcia osiva na ďalší rok. Rozdávanie priamej milosrdnej pomoci nahradili verejné práce pri regulácii riek, výstavbe zadržiavacích vodných nádrží, pri umelom zalesňovaní holorubov a holín. Tieto opatrenia zabraňovali ďalšiemu vysušovaniu krajiny a chudobným roľníkom poskytovali prácu i mzdu, aby si v neúrodných rokoch mohli kúpiť dovezené potraviny.
Zopakuje sa sucho roku 1947?
Storočné sucho zažilo Slovensko aj v 20. storočí – a to presne na storočnicu hladomoru v roku 1847. Vtedajší meteorológ Štefan Petrovič vypočítal, že napríklad v okolí Senice chýbalo v lete 1947 do normálu až 150 mm vlahy, čiže každý hektár potreboval okolo 10-tisíc hektolitrov vody. Katastrofálnu situáciu zaznamenali aj obecní kronikári.
Čítajte viac Klimatológ Milan Lapin: Máme dve-tri desaťročia, potom už nebude cesty späť
Na mnohých miestach vyschli studne a vodovodná sieť na slovenskom vidieku bola ešte veľmi riedka. „Vodu si musia ľudia nosiť od kapličky,“ napísané je v kronike obce Vysoká, ktorá sa nachádza medzi Sabinovom a Lipanmi.
Blahodarná vlaha chýbala aj Gemeru. „Úroda obilovín aj krmovín bola minimálna, aj zemiakov sa urodilo málo,“ zhrnul suchý rok 1947 kronikár obce Kružno. „Väčšina ľudí bola odkázaná na prídel z verejného zásobovania. Pre nedostatok krmovín roľníci odpredávali dobytok.“
Najhoršie bolo v južných okresoch, predovšetkým však na juhozápade Slovenska. V lete sa prejavil nízky úhrn zrážok ešte z jarných mesiacov. Podľa starého porekadla pastierovi nemá v máji ani palica uschnúť. Ibaže v máji 1947 spadlo na celom južnom, strednom a východnom Slovensku v priemere menej ako 10 mm a v Hurbanove len 5 milimetrov zrážok.
Foto: TASR, Martin Medňanský
Hurbanovo sa „vyznamenalo“ aj iným spôsobom: nepretržité sucho tam trvalo 83 dní. Nikde na Slovensku dodnes nezaznamenali dlhšie suché obdobie. Podľa niektorých príručiek pravdepodobnosť zopakovania je v tomto prípade až 330 rokov. Sucho v roku 1947 postihlo aj okolité krajiny. Napríklad pri Viedni sa na sklonku leta dalo cez Dunaj prejsť pešo. Celá Európa trpela nedostatkom vody.
Slovensku hrozil dva roky po skončení strašnej vojny hlad. Začiatkom jesene 1947 preto vláda rozhodla o drastickom znížení prídelu potravín, ktoré už aj predtým obyvateľstvo mohlo dostať iba v rámci tzv. lístkového systému. Odteraz sa však prídely či „body“ určovali na všetky potraviny. V celom Československu sa totiž urodilo podstatne menej nielen obilnín, ale aj zemiakov (o dve tretiny) a cukrovej repy (takmer o polovicu) ako v predchádzajúcom roku.
Imperatívom dňa sa stalo šetrenie. Už počas žatvy siahli úrady k opatreniam, ktoré sa predtým využívali len počas veľkej krízy alebo vo vojnových časoch. Išlo najprv o dobrovoľný a potom i povinný výkup obilia a potom aj zemiakov.
Vládna koalícia vedená komunistom Klementom Gottwaldom zároveň prijala radikálne opatrenia vo verejných financiách. Nepredvídané výdavky štátneho rozpočtu spôsobené suchom a neúrodou sa rozhodla kompenzovať uvalením jednorazovej milionárskej dávky na veľké majetky.
Škody zapríčinené poklesom úrody sa odhadovali spočiatku na 15 miliárd korún, neskôr až na 20 miliárd. Dovoz obilia zo zahraničia sa skomplikoval tým, že extrémne sucho postihlo celý kontinent, do úvahy preto prichádza import zo zamoria. Núkala sa americká hospodárska pomoc, v júli 1947 mohla ešte aj Praha prijať Marshallov plán, Moskva však bola zásadne proti. Nič sa nedalo robiť, ČSR patrila na základe jaltskej dohody veľmocí do sovietskej sféry vplyvu.
Stalin sa zároveň zaviazal Gottwaldovi, že Sovietsky zväz nám dodá potrebné obilie. Malo ísť o mimoriadny dovoz 400-tisíc ton chlebového a 200-tisíc ton kŕmneho obilia. Nebolo to však celkom nezištné, ako sa neskôr tradovalo. Za sovietsky chlieb sme platili hutníckymi a strojárskymi výrobkami. Hladomor však nenastal.
Extrémne sucho vyvolalo už vtedy odbornú diskusiu o tom, ako sa vyvarovať podobným živelným pohromám. Hydrológ Oto Dub upozornil na neriešené vodohospodárske problémy Slovenska, na potrebu vybudovať zavlažovaco-odvodňovací systém. Viacerí odborníci vyslovili obavy, či nejde o vlnu suchých rokov a či sa netreba pripraviť na „dlhodobejšie odolávanie suchote". Zrejme predbehli svoju dobu, lebo frekvencia vyslovene „suchých“ rokov sa zvyšuje. Stačí si spomenúť na roky 1994, 2000, 2003, 2011, 2015.
Súvisí to s prebiehajúcou klimatickou zmenou, s globálnym otepľovaním. Podľa profesora Milana Lapina z Univerzity Komenského môžeme reálne predpokladať rast počtu dní so suchom do roku 2100 až o 50 percent v porovnaní s podobnými mimoriadnymi epizódami v minulosti.
