Ak zostaneme pri Hurbanovom prirovnaní Paulinyho k meteoritu, tak aj on zhorel, či skôr vyhorel, ale v práci. Bol zjavne vorkoholikom – neustále ľutoval, že deň má iba 24 hodín. Hovorí sa, že práca ešte nikoho nezabila. Práca nie, ale takýto životný štýl áno. Spôsob života s minimom spánku, so šibeničnými termínmi a s chronickou unáhlenosťou vedie k absolútnemu vyčerpaniu fyzických i mentálnych síl.
Hurban spomínal, že ťažko chorý Pauliny ani na smrteľnej posteli neprestával pracovať. „K posteli mu nosia korektúry Bájoslovia, lebo vie, že jeho čas sa kráti. Posledným jeho želaním bolo prečítať si ohlas na túto knihu.“ Recenziu napísal Pavol Dobšinský v Národných novinách, otcovi ju prečítala milovaná dcéra Mária. Išlo o posledné Paulínyho vedecké dielo – Slovenské bájoslovie na 110 stranách. Žil iba 51 rokov, ale čo všetko za ten čas urobil, do čoho sa púšťal, čo rozpracoval a nedokončil!
Takéto pekelné pracovné tempo dokáže človeka povzniesť i zlomiť, lebo nie je zo železa. Navyše, Pauliny bol dlhodobo pod obrovským tlakom úradov i pod policajným dohľadom. Úrady ho v roku 1874 evidovali ako „druhého najnebezpečnejšieho Slováka v ríši". Hneď po Hurbanovi. To sa nemohlo nepodpísať na jeho zdravotnom stave. Posledným klincom do rakvy bola však predčasná smrť iba 35-ročnej milovanej manželky.
Detstvo polosiroty
„Bol som pokrstený hlbockou vodou," vravel Pauliny napriek tomu, že sa narodil 3. júna 1826 v Senici v rodine evanjelického farára. Podľa cirkevných pravidiel však otec kňaz Bedrich Pauliny nemohol krstiť svoje novorodené dieťa, a tak sa obrad uskutočnil v susednom cirkevnom zbore, v obci Hlboké u blízkeho kolegu Tomáša Semiana.
Mimochodom, o 17 rokov neskôr viedol tamojší cirkevný zbor Jozef M. Hurban. Práve na hlbockej fare prijali s Ľudovítom Štúrom a Michalom M. Hodžom historické rozhodnutie o kodifikácii spisovnej slovenčiny. Rozhodnutie, že jej základom sa stane stredoslovenské nárečie, sa zrodilo v srdci Záhoria, kde sa „vyprávja", a nie „hovorí" či „rozpráva". Hlbocký dialekt má veru bližšie k niektorému východomoravskému ako stredoslovenskému nárečiu.
Keď mal Vilko 18 mesiacov, zomrel mu otec. Matka, len 22-ročná Kristína Paulinyová (rodená Dedinská) sa stala vdovou. So synom polosirotou sa odobrala k svokrovi, takisto evanjelickému farárovi do Zemianskeho Podhradia. Starý otec Žigmund Pauliny sa stal na štyri roky vychovávateľom vnúčika. Dlhšie nemohol, lebo 81-ročného starca ranila mŕtvica. Zomrel na Veľkú noc 1831 počas slávnostnej bohoslužby pri oltári a pred očami svojich najbližších: manželky Anny, 15-ročného syna Ladislava, nevesty i vnuka.
Oboch vdov a ich synov sa potom ujal statkár Gustáv Ostrolúcky. Poskytol im dom na bývanie i záhradu. Nebolo to celkom zadarmo. „Prvá priadla a bielila plátno, druhá šila a vyšívala, prala a upratovala, obe starostlivo vychovávali svojich synčekov," priblížil Hurban v životopise o Paulinym.
Základnú školu Vilko navštevoval v Novom Meste nad Váhom, kde býval u ujca Jána Roya, taktiež evanjelického farára. „Okrem mnohého, čomu som sa priučil od Roya, mám mu čo ďakovať, že ma naučil poslúchať, a to je u mládeže veľa," spomínal Pauliny. Nižší stupeň gymnázia vychodil v Modre, kde bol riaditeľom Karol Štúr. Ten ho nasmeroval k mladšiemu bratovi Ľudovítovi, čiže na evanjelické lýceum v Bratislave. V štrnástich rokoch Vilo celkom osirel, lebo prišiel aj o matku, ktorá sa medzitým druhýkrát vydala. Potom sa oňho staral citovo chladný otčim.
Čítajte viac Aj Ľudovít Štúr mal životnú lásku, ale Adela to nebola. Pokúsil sa o samovraždu? Čo všetko vieme o jeho súkromí?
Najlepší Štúrov žiak
Do Prešporku, teda do Bratislavy, prišiel 17-ročný Viliam študovať v septembri 1843. Lýceum bolo vlastne vyšším stupňom gymnázia, ale pritom už školou univerzitného charakteru. Vyučovala sa na nej filozofia, teológia a právo, Pauliny sa dostal do triedy filozofie, ktorú viedol Ľudovít Štúr. V spomienkach uvádza, že ho očarili zápalisté Štúrove prednášky o gréckej poézii a slovanskej histórii. Budova školy s aluminátom (internátom a jedálňou) sa nachádzala v Školskej uličke (dnes Konventná ulica). Pauliny sa priatelil s o niečo starším Jánom Franciscim, ktorý ho pritiahol do spolkovej činnosti, a s Jankom Kráľom, ktorý ho naviedol, aby začal písať básne v spisovnej slovenčine.
Najbližším dôverníkom sa mu však stal Ľudovít Reuss. Chlapci spolu trávili takmer všetok voľný čas, spoločne študovali, písali básne a navzájom si ich posudzovali. Reuss neskôr pôsobil ako evanjelický farár v Revúcej, kde sa zaslúžil o vznik prvého slovenského gymnázia.
Štúr považoval Paulinyho za veľmi nadaného študenta. Urobil z neho svojho asistenta, už počas výučby ho poveroval úlohami v ústave slovenského jazyka a literatúry i v redakcii Slovenských národných novín, ktoré Štúr redigoval. Po troch rokoch štúdia a absolvovaní lýcea si však neponechal 20-ročného Paulinyho pri sebe, ale poslal ho najprv na „skusy do sveta": na Dolnú zem, do srbsko-slovenskej Vojvodiny, ktorá patrila do Uhorska. Postupne získal určitú prax ako vychovávateľ v dvoch majetných rodinách.
Asi po pol roku sa vrátil do Bratislavy po ďalšie úlohy. V tom čase (v roku 1847) bol Štúr už poslancom Uhorského snemu a snažil sa rozšíriť národné hnutie do ďalších slovenských regiónov. Svojho najlepšieho žiaka poslal do Kremnice. Vplyvné banské mesto sa veľmi maďarizovalo a Štúr predpokladal, že Pauliny prebudí v tamojšej mládeži slovenské povedomie. Odporúčal ho preto evanjelickému zboru za zastupujúceho profesora na kremnickom gymnáziu. „Je znamenitých schopností, dôkladného vzdelania a bezúhonného charakteru," napísal Štúr v liste. Zaručil sa vlastnou autoritou, že napriek pomerne mladému veku je Pauliny najlepším možným kandidátom na uvoľnené miesto. Veď aj bol. Ale už o rok sa strhli revolučné udalosti meruôsmych rokov.
Foto: WIKIPEDIA/DARWINEK
Vo víre revolúcie
Celou Európou sa v rokoch 1848 – 1849 prehnala vlna revolúcií známa ako jar národov. Habsburskou monarchiou otriasala v základoch, jej národy totiž vyšli svorne do boja za sebaurčenie, za zrušenie poddanstva a za premenu podunajskej ríše na modernejší štát.
V ďalších požiadavkách sa však odlišovali. Kým maďarské hnutie vedené Lajosom Kossuthom presadzovalo väčšiu nezávislosť Uhorska od Viedne a jeho maďarizáciu, naopak, Slováci reprezentovaní štúrovcami požadovali autonómiu pre Hornouhorské slovenské Okolie. Takto nazvali územie prevažne so slovenským obyvateľstvom. V máji 1848 formulovali svoj politický program ako Žiadosti slovenského národa. Budapešť ho dôrazne odmietla a vyhlásila v slovenských župách (stoliciach) mimoriadny stav – stanné právo.
Čítajte viac Všetci Štúrovi muži. A ženy
Začiatok revolúcie zastihol Paulinyho v Kremnici, ktorá sa ocitla pod kontrolou maďarskej revolučnej vlády. Keď Budapešť vyhlásila nútenú mobilizáciu, mladý profesor musel rukovať do košútovskej gardy honvédov, zatiaľ čo štúrovci sa pridali na stranu cisárskej Viedne a vyčítali Paulinymu „zradu", Hurban ho v biografii obhajoval: mladý Viliam vraj nebol rodený revolucionár, človek s „tvrdou náturou". Chýbala mu bojovnosť a radikalizmus Janka Kráľa. Navyše keby odmietol narukovať, hrozili by mu perzekúcie a možno i trest smrti. „Medzi šibenicou a byť honvédom volil byť honvédom," napísal Hurban.
Ostatne, v maďarskej armáde Pauliny dlho nezostal. Pri prvej možnej príležitosti koncom roku 1848 dezertoval, s nasadením života prešiel frontovú líniu a prihlásil sa do slovenského dobrovoľníckeho vojska. Zúčastnil sa jeho druhej a tretej výpravy a bojoval zrejme statočne, keďže dosiahol hodnosť kapitána.
V historickej spisbe sa v tejto súvislosti vedú už poldruha storočia spory: nesprával sa Pauliny a všetci štúrovci oportunisticky, keď najprv podporovali maďarskú revolúciu a potom sa postavili na stranu jej potlačovateľov? Karol Marx a Fridrich Engels zaradili všetkých Slovákov medzi „reakčné a kontrarevolučné" slovanské národy. Ich názor čiastočne prevzala i neskoršia socialistická historiografia. Všetko však bolo zložitejšie, ako to videli zakladatelia či stúpenci marxizmu-leninizmu.
Už klasický slovenský historik Daniel Rapant jasne upozornil na limity národného pohybu v meruôsmych rokoch. Štúrovci sa museli veľmi obracať, aby našli mocenskú oporu pre politiku malého národa. Budapešť ju neposkytla, lebo akékoľvek národnostné nároky na samosprávu vnímala ako pokusy o rozbitie „integrity Uhorska". Ale ani spoliehanie sa na slovanskú vzájomnosť, najmä očakávanie významnejšej pomoci od Ruska sa nenaplnilo. Cár Mikuláš síce poslal v lete 1849 armádu do Uhorska, ale stalo sa to na žiadosť cisára Františka Jozefa I., aby mu pomohol skoncovať s maďarskou revolúciou. Slovenský národný program ruského cára vôbec nezaujímal.
Ostávala teda Viedeň, ktorá by sa azda mohla postaviť proti maďarizačným tlakom. Vladimír Mináč to v jednej eseji vystihol týmito slovami: „Nechceli byť nástrojom Viedne, ale maďarská revolúcia ich vytlačila do cisárskeho tábora." Teda predsa len oportunisti či dokonca kontrarevolucionári? Historik Ľubomír Lipták bol menej emotívny, keď konštatoval toto: „Pohybovali sa v priestore, kde žiadne čisté riešenie nejestvovalo."
Foto: REPROFOTO: RTVS
Život za Bacha
Nádej zomiera posledná, niekedy jej to však trvá dlho a na škodu veci. Štúrovci sa pridlho nádejali na pomoc panovníka a viedenského dvora. Robili všetko možné i nemožné, aby si ju zaslúžili. Ale čo nakoniec dosiahli? V prvých rokoch po revolúcii sa maďarizácia slovanských národov v Uhorsku skutočne oslabila. V starších dejepisoch odsudzovaný tzv. Bachov absolutizmus (podľa rakúskeho ministra vnútra Alexandra von Bacha) nebol voči Slovákom až taký zlý, lebo oceňoval ich lojalitu voči Viedni v meruôsmych rokoch.
„Za Bacha" prerušili činnosť zákonodarné orgány, zaviedla sa mimoriadna štátna správa, sprísnila sa cenzúra, ale významnejším slovenským povstalcom sa cisárskym dvor odvďačil sinekúrami (funkciami duchovných bez povinností) a menej významným aspoň tzv. trafikami. Paulinymu sa ušlo v roku 1850 miesto úradníka v trenčianskej župe, ale o rok bol už hlavným slúžnym v Bytči. Hlavný slúžny bola funkcia podobná prednostovi okresného úradu.
Neskôr, od roku 1853, pôsobil ako cisársky komisár (gubernátor) v čisto maďarskej stolici (župe) Kecskemét. Jeho hlavnou úlohou bolo zabezpečiť lojalitu miestnych úradov voči Viedni. Nebolo to jednoduché, lebo práve tento nížinný kraj (pusta) bol jednou z hlavných bášt Lajosa Kossutha a miestne obyvateľstvo hľadelo na Paulinyho ako na agenta Viedne.
Čítajte viac Jozef M. Hurban: Muž, ktorý rozhojdal zvon slobody
Cisársky komisár si tam spočiatku žil ako v zlatej klietke. Poberal ročný plat okolo 2 500 zlatých. Za mesiac si zarobil viac ako bežný smrteľník za dva roky. Práca ho však nenapĺňala, lebo ako sa neskôr zdôveril, nemohol sa venovať slovenskej veci.
Ale zažil aj chvíle šťastia: zaľúbil sa do mladej šľachtičnej Vilmy Tóthovej, ktorá mu lásku opätovala. V roku 1855 sa zosobášili a v nasledujúcich piatich rokoch sa ich rodina rodinka rozrástla o tri deti. Vilma mala vplyvného a bezdetného strýka, bohatého kecskemétskeho advokáta Jána Tótha, ktorý sa rozhodol Viliama adoptovať. Týmto krokom Pauliny získal šľachtický prídomok a odvtedy sa písal Viliam Pauliny-Tóth.
V roku 1860 sa však rozhodol odísť zo štátnej služby. Prečo? Veď nemal vážnejšie konflikty s vrchnosťou a odchodom si pohoršil materiálne i v spoločenskom postavení. V tom čase však cisár vydal svoj Októbrový diplom, manifest, ktorý upravoval vnútorné pomery v monarchii. Znamenal koniec absolutizmu, návrat k parlamentarizmu, uvoľnenie politických pomerov, prísľub nádeje pre porobené národy, azda aj druhú šanca pre projekt slovenského Okolia.
Diplom zároveň prinavrátil štátnosť Uhorsku, pomery v ňom sa dostali späť pred rok 1848. Obnovili sa župy (stolice), už ich nemuseli riadiť komisári vyslaní cisárskym dvorom. Paulinymu vraj Budapešť ponúkla možnosť pokračovať, ale musel by zložiť prísahu služobnej vernosti uhorskej vrchnosti. Radšej preto požiadal o prepustenie zo služby. A v januári 1861 odchádza s rodinou z Kecskemétu do Budína (dnes časť Budapešti), aby sa vrátil k práci na „národa roli dedičnej".
Trest za Jura Jánošíka
Pauliny sa s novou vervou vrhol do verejnej činnosti iného druhu. Bol kľúčovou postavou pri vzniku martinského memoranda s požiadavkami svojbytnosti slovenského národa, pri projekte Okolia, samosprávneho celku v rámci Uhorska (s rozlohou dvoch tretín územia dnešného Slovenska), spoluzakladal Maticu slovenskú, martinské gymnázium atď.
Bol členom delegácie, ktorá memorandum predložila vedeniu Uhorského snemu v júni 1861. Pretože nepochodili, vybrali sa neskôr na čele s biskupom Štefanom Moyzesom do Viedne. Pauliny bol členom aj tejto päťčlennej delegácie, ktorú prijal panovník. Cisár ich vypočul, ale nemohol si pohnevať Maďarov, preto projekt Okolia zamietol, zato odobril vznik Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií.
Povzbudený touto návštevou Pauliny napísal v nasledujúcom roku brožúru Jánošík, v ktorej propagoval myšlienky memoranda. Príbeh o legendárnom zbojníkovi popretkával vlastnými úvahami, ktoré vyzneli ako politický pamflet. Uhorské úrady dali celý náklad brožúry zhabať (väčšinu dvojtisícoveho nákladu však nakladateľstvo stihlo distribuovať) a autora pohnali za „verejné poburovanie" pred peštiansky tlačový súd. Ten ho odsúdil na dva mesiace väzenia a dal mu pokutu 200 zlatých. Odsúdený by ju dokázal zaplatiť bez väčších problémov, memorandisti napriek tomu usporiadali solidárnu zbierku, ktorá sa zmenila na demonštráciu národnej jednoty.
Čítajte viac Matica vznikla v hodine dvanástej
Pauliny pochopil, že publicistické slovo má ohromnú silu. Preto keď vyšiel z väznice, sústredil sa na vydávanie časopisov: satirického Černokňažníka a beletristického Sokola. Redigoval ich, najskôr v Budíne, potom v Skalici, kam sa v júli 1863 presťahoval. Odišiel tam s celou rodiny aj preto, aby sa vyhol ustavičnému policajnému dohľadu.
Sláva šéfovi Matice slovenskej
V auguste 1867 ho valné zhromaždenie Matice slovenskej zvolilo za podpredsedu a tým aj za úradujúceho šéfa hlavnej národnej ustanovizne. Biskup Moyzes jej predsedal len formálne pre svoj vysoký vek, predchádzajúci podpredseda Karol Kuzmány rok predtým zomrel.
Pre Paulinyho rodinu s piatimi deťmi prijatie funkcie znamenalo v podstate obetu na oltár národa. Z päťtisícového slobodného kráľovského mesta s rozvinutými remeslami, slávnou Škarniclovou tlačiarňou a s prosperujúcim vinohradníctvom sa sťahovali do vidieckeho agrárneho, doslova blatistého mestečka s 2 300 obyvateľmi.
Paulinyovci si pohoršili aj finančne. Funkcia šéfa matičiarov nevynášala Paulinymu ani grajciar, pracoval zadarmo. Mimochodom, všetky volené posty v tejto inštitúcii boli prísne dobrovoľnícke. Jedinými platenými zamestnancami bol výkonní úradníci – tajomník a pokladník. Nebyť manželkinho majetku – dedičstva po Jánovi Tóthovi (cenné papiere a kecskemétske nehnuteľnosti), rodina by sa ocitla na mizine.
Po prevzatí vedenia v Matici slovenskej povzniesol Pauliny vďaka svojim manažérskym schopnostiam túto ustanovizeň i Turčiansky sv. Martin. Postupne založil v tomto mestečku Knihtlačiarsko účastinársky spolok, ktorý pracoval na čisto komerčnej báze, a Sporiteľňu ako prvý slovenský peňažný ústav. Ten zhromažďoval slovenský kapitál, poskytoval úvery slovenským podnikateľom a časť výnosov venoval na podporu Matice a martinského gymnázia.
Martinčania ocenili jeho úsilie už na konci mája 1868, keď oslavoval meniny. „Martinskí mešťania sa večer 29. mája hrnuli dolu mestom, fakľami v rukách si osvetľovali cestu, zastali pred matičným domom, kde Pauliny býval a hromovitým ,Sláva' vyvolávali svojho Viliama," vykreslil túto epizódu ďalší jeho životopisec Tomáš Winkler.
Národovci a národniari
Čoskoro si Pauliny uvedomil, že bez vstupu do straníckej politiky požiadavky memoranda nemožno presadiť. A že bude treba osobne zabojovať na pôde Uhorského snemu. Vlastnú stranu nemali a tak sa s podporou memorandistov a dolnozemských Slovákov pokúsil v roku 1869 kandidovať v Kulpinskom okrese na Dolnej zemi za opozičnú Stranu ľavého stredu.
Z pohľadu dobových európskych politických štandardov však išlo jednoznačne o klasickú liberálnu stranu. Žiadala napríklad oslabenie absolútnej moci panovníka vo Viedni, viac samostatnosti pre Uhorsko v rámci dualistickej monarchie, voľný trh a obmedzenie vplyvu cirkvi a šľachty. Stranu viedol Koloman Tisza, ktorý sľuboval rôzne výhody a úľavy pre nemaďarské národy. Keď si však sadol do kresla premiéra, stal sa strojcom najtvrdšej maďarizácie.
Pauliny vo voľbách uspel a stal sa poslancom. V poradí druhým po Ľudovítovi Štúrovi. O jeho trojročnom poslaneckom pôsobení napísal podrobnú štúdiu významný slovenský historik František Bokes. Vyzdvihoval najmä Paulinyho pragmatizmus a zmysel pre kompromis. Z výsledkov svojej parlamentnej činnosti bol však sklamaný.Preto v júni 1871 založil v Martine Slovensku národnú stranu, ktorej program obsiahol základné požiadavky Memoranda slovenského národa (veď nie náhodou vznikla pri jeho desiatom výročí). Lídri súčasnej SNS, ktorá začala u nás pôsobiť po nežnej revolúcii ju zvykli nazývať najstaršou slovenskou politickou stranou a pokračovateľku tej pôvodnej. Ale má s ňou spoločný azda iba názov. Sociológ Vladimír Krivý už v deväťdesiatych rokoch zistil, že Slotovi národniari majú bližšie k volebnej základni bývalej HSĽS ako k národovcom historickej SNS.
Ale vráťme sa do druhej polovice 19. storočia. V najbližších voľbách do Uhorského snemu sa kandidáti Paulinyho SNS nepresadili. A potom prišli zlé časy. Zánik slovenských gymnázií, zatvorenie Matice slovenskej, smrť milovanej manželky. Dva roky nato zomrel aj Pauliny.
